Kedysi sa venoval témam riešenia konfliktov a mediácie, v súčasnosti sa zameriava najmä na pozitívnu psychológiu, ktorú premenoval na happytariánstvo. Psychológ Aleš Bednařík však ľuďom nesľubuje šťastie do konca života. Namiesto toho ukazuje, že hoci naša myseľ, emócie aj vzťahy sú komplikované, v istej miere si s nimi vieme poradiť. „Konflikty tu budú vždy, no aj vďaka návykom spojeným s happytariánstvom sa ich môžeme naučiť zvládať lepšie.“
Je šťastie zručnosť? Rozhodnutie? Ako by ste ho definovali?
V pop kultúre a motivačnej literatúre je rozšírený mýtus, že šťastie je rozhodnutie – že sa treba rozhodnúť a byť šťastný. No ak by to platilo, všetci by sme boli šťastní. Rozhodnutia zohrávajú pri šťastí veľkú rolu, ale sú to rozhodnutia typu, do akého vzťahu idem, alebo ho opustím, akú prácu si vyberiem, aké veci sa budem učiť a ktoré zlozvyky prestanem robiť. Nevieme sa rozhodnúť, že budeme šťastní či dobre naladení, vieme to len v istej miere v sebe vyvolávať, napríklad meditáciou.
Môže byť niekto večný smoliar a iný narodený pod šťastnou hviezdou?
V štúdiách aj praxi sa ukazuje, že existujú tri základné vplyvy, ktoré súvisia s naším šťastím – genetika, ďalej čo každý deň robíme a nakoniec prostredie a udalosti. Genetika ovplyvňuje rozdiel medzi mierou môjho a vášho šťastia asi v 50 percentách. Sú ľudia, ktorí sa ráno budia už dobre naladení a takí, ktorí pre dosiahnutie rovnakej miery šťastia musia urobiť oveľa viac. Asi 40 percent závisí na tom, čo pre šťastie robíme. Existuje okolo 30 oblastí, v ktorých, keď niečo aktívne robíme a vytvoríme si návyky, napríklad aktívneho pohybu, tak vieme zvýšiť mieru aktuálne prežívaného šťastia aj dlhodobejšej spokojnosti. Posledné percentá patria tomu, v akej spoločenskej konštelácii žijeme a aké udalosti sa nám prihodia. Ak sa narodíme do rodiny, kde vládne alkoholizmus, násilie, chudoba, tak je oveľa ťažšie dosiahnuť vyššiu úroveň šťastia a spokojnosti, než keď sa narodíme do veľkej harmonickej a existenčne zabezpečenej rodiny či štátu, kde vládne mier, poriadok a spravodlivosť.
Čo sa stane, ak človek v detstve nezažíva šťastie? Ako ho to ovplyvní?
Deti automaticky preberajú vzorce, ktoré vidia okolo seba. Traumatické a stresujúce veci nevedia spracovať a návyky preberajú bez ohľadu na to, či sú škodlivé. Ak vyrastajú v problematickom prostredí, musia vyvinúť oveľa väčšiu psychologickú prácu, aby konštruktívne spracovali traumy a deštruktívne zážitky. Trpia aj deti vyrastajúce v rodinách, kde životný štýl vôbec nie spojený s pohybom a trávením času vonku a miesto toho sedia doma pred televízorom a hrajú sa na počítači. Štúdie ukazujú, že deti vyrastajúce s pohybom sa mu venujú aj neskôr v dospelosti a sú zdravšie fyzicky aj psychicky, lebo pohyb, najmä vonku, výrazne ovplyvňuje duševné zdravie a mieru úzkostlivosti a depresie.
Pohyb a pobyt vonku teda súvisia s mierou šťastia. Čo ešte?
Tá najkľúčovejšia vec je, či sme zapojení do vzťahov, ktoré sú podporujúce, láskavé, rešpektujúce a stabilné. Či už nám ich sprostredkujú rodičia, súrodenci, širšia rodina, ale aj rovesníci v škole a na ulici, alebo dospelí na krúžkoch a inde mimo rodiny. Existuje dlhodobá štúdia, ktorá prebieha od roku 1938 a na jej výsledkoch sa ukazuje, že miera vzdelania, zdravotný stav, skutočnosť, či bývame v meste, alebo na dedine, naša práca, to všetko má istý vplyv na šťastie, ale všetko je nepodstatné v porovnaní s tým, aké máme vzťahy. Môžeme prísť o prácu, ochorieť alebo byť nevzdelaní, žiť v chudobe, ale keď máme dobrú sociálnu sieť (rodinnú, partnerskú, kolegiálnu, susedskú), naša úroveň celkového šťastia bude oveľa menej poznačená životnými strasťami. Ak dobré vzťahy nemáme, alebo vôbec nemáme sieť vzťahov, tak aj drobné výkyvy nás dokážu rozhodiť a cítime existenčnú úzkosť, lebo sa cítime na všetko sami a izolovaní. Schopnosť vytvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy je jedna z najdôležitejších zručností, ktorou ovplyvňujeme mieru nášho šťastia. Taktiež vedieť byť empatický, spolupracovať, vytvárať spojenectvá a požiadať o pomoc sú kľúčové zručnosti, ktoré pomáhajú vytvárať sieť ľudí, ktorých máme radi a oni nás.
Môže byť človek šťastný aj sám, bez rodiny, priateľov?
Šťastie nie je iba o tom, že práve teraz som v extáze, lebo sa mi darí alebo sa deje niečo úžasné. Oveľa viac záleží na dlhodobom vyhodnocovaní, že v živote robím veci a žijem spôsobom, ktorý ma vnútorne uspokojuje. K tomu prispievajú práve dobré vzťahy alebo to, že robíme niečo, čo prospieva ľuďom, s ktorými sme v kontakte. Je mnoho vecí, ktoré môžeme robiť sami a pre seba. Dnes sa vieme ekonomicky zabezpečiť tak, že nemusíme brať na nikoho ohľad. Ale potom ostávame sami. Mnoho ľudí si však samotu nevyberá a osamelosť potom výrazne ovplyvňuje ich duševné zdravie. Veľa osamelosti vzniká tým, ako funguje dnešná spoločnosť – odsťahujeme sa z rodného mesta za štúdiom alebo za prácou, na pracovisku si s ľuďmi príliš nerozumieme, vraciame sa do prázdneho bytu v anonymnom paneláku, kde sa každý stará o seba. Vtedy naše šťastie prudko klesá. Bez vzťahov dnes dokážeme prežiť, ale nie je to dobrý život.
Osamelosť si niektorí kompenzujú na sociálnych sieťach. Je to dobrý nápad?
Ak máme reálne vzťahy a s týmito ľuďmi komunikujeme cez sociálne siete a najmä cez video komunikáciu, tak áno, ukázala to aj pandémia. Ak sme tam s ľuďmi, ktorých v reálnom živote nepoznáme, tak je to oveľa zložitejšie. Na sociálnych sieťach sa oveľa častejšie stretávame s ľuďmi, ktorí provokujú, útočia, sú agresívni, obviňujú – často sme tu svedkami komunikácie, s ktorou by sme sa nestretli, ak by sme s týmito ľuďmi sedeli za jedným stolom, prípadne by sme hneď odišli. Pokiaľ si nestrážime, s kým sme na sociálnych sieťach v kontakte, tak sa nevyhneme tomu, že budeme zaplavení ubližujúcou a stresujúcou komunikáciou a naša osamelosť bude ešte smutnejšia.
A čo neustále porovnávanie sa s druhými, najmä v záplave statusov a fotografií, ktoré nie vždy odrážajú realitu…
Dnes máme v mobiloch doslova celý svet. Svet plný cudzích ľudí, ktorých sme v živote nevideli a čo je ešte horšie, vidíme iba ich idealizovanú formu, ktorú prezentujú svetu. Napríklad také Kardashianky – obraz, ktorý prezentujú, je vytváraný celým tímom ľudí, ktorí tomu venujú obrovské množstvo času. Aj pri ľuďoch, ktorých osobne poznáme, na sociálnych sieťach často vidíme len idealizovaný výsek z ich života: susedov na dovolenke, kolegu, ktorý v posilňovni pumpuje svaly, kamarátku, ktorá ukazuje svoje telo ako výsledok novej diéty. A to spôsobuje obrovské pnutia. Mozog si nevie povedať „chápem, že vidím úzky výsek ich života“… namiesto toho sme pod tlakom, že iní robia pre seba viac, sú úspešnejší, bohatší, krajší, majú lepšie vzťahy a sú šťastnejší. Potom sme z toho úzkostnejší. Vnímame seba samých ako škaredších a tučnejších, vnímame svoje úspechy ako nepodstatnejšie, vzťahy ako menej uspokojujúce, a tak sme menej šťastní.
Keď vystúpime z digitálneho sveta – ako vplýva porovnávanie na naše šťastie?
Sociálne porovnávanie je mechanizmus, ktorému sa nevieme vyhnúť. Je to ako hlad a smäd či láska a nenávisť, vznikajú v nás automaticky, lebo nám to pomáha prežiť v skupine. Ale ak si uvedomíme, že sa porovnávame, tak sa môžeme tými lepšími nechať inšpirovať – to je produktívne porovnávanie, keď niekoho obdivujeme za to, čo robí a aký je dobrý človek, alebo sa chceme učiť od niekoho šikovnejšieho. Ak je výsledkom porovnávania, že sa snažíme napodobňovať a robí nám to radosť, to je dobre. Ak však vedie k tomu, že závidíme, cítime sa ponížení, neschopní, nedostatoční, tak je lepšie sa tomu vedome vyhýbať. Tu je dôležité vyberať si, čo sledovať a čo nie.
Súvisí šťastie s peniazmi?
Súvisí, ale inak, než si ľudia väčšinou myslia. Peniaze ovplyvňujú šťastie len do relatívne nízkej miery, a to do úrovne príjmu, ktorý nám vie zabezpečiť základné veci na dobrý život vrátane zdravotnej starostlivosti, vzdelania a sociálneho zabezpečenia. Potom už výška príjmu alebo majetku mieru šťastia neovplyvňujú. Aj Bill Gates sa trápi rozvodom so svojou ženou, aj Steve Jobs môže umrieť mladý na rakovinu. Je veľa bohatých ľudí, ktorí nežijú šťastný život. Je však tiež dôležité, čo s peniazmi robíme, keď ich máme. Vedci prišli na to, že ak ich míňame na materiálne veci, tak nás to málo uspokojuje. Naopak, míňanie na zážitky, priateľov či sebarozvoj nachádza odraz v prežívaní šťastia. Aj kúpa klavíra, ktorý nám potom roky prináša pocity radosti, keď na ňom hráme, je dobre investovaný peniaz a môže dlhodobo prinášať šťastie. Ale je to tá radosť a námaha z hudobnej tvorby, a nie peniaze. Ukazuje sa, že samotné zvýšenie príjmu nás teší prvých tri až päť mesiacov, potom sa stane novou normou. Kto zarába tisícku, túži po dvoch, kto zarába dvetisíc, zmenu pocíti len pri štyroch tisícoch a kto štyritisíc, ten si zmenu uvedomí len pri desiatich… s jedlom rastie chuť. Dôležité však je, že kto nie je spokojný s tým, čo má, asi nebude spokojný ani s tým, čo bude mať.
Sú Slováci šťastný národ?
V medzinárodnom rebríčku šťastia, v ktorom sa merajú parametre typu – akú máme komunitu ľudí, či dôverujeme štátnej správe, či máme kde bývať, ako hodnotíme zdravotníctvo a podobne – sa krútime okolo 34. miesta zo 150 – 160 krajín. Znamená to, že sme na tom veľmi dobre, sme v prvej tretine sveta. Máme šťastie, asi málokto z nás by chcel žiť v Afganistane, Rwande či Kongu.
Na vrchole rebríčka sa pravidelne umiestňujú severské krajiny. Čím to je?
Ide najmä o vnímanie spravodlivosti a rovnosti. V Škandinávii ľudia dôverujú štátu, lebo im funguje školstvo, zdravotníctvo aj sociálne istoty. Majú aj nízku korupciu. V USA je veľká spoločenská nerovnosť, čo ovplyvňuje mieru kriminality, depresivity, úzkosti a nespokojnosti, a to aj napriek tomu, že ide o bohatú krajinu. My v našej kultúre máme hlboko zakomponovanú tendenciu frflať, závidieť, kritizovať vrchnosť a neveriť nikomu, kto je na tom lepšie ako my. Slováci sociálne porovnávanie veľmi rýchlo premieňajú na závisť namiesto inšpirácie a snahy správať sa podobne. Ak je niekto podrazák, zlodej alebo klamár, oveľa rýchlejšie imitujeme toto negatívne správanie v štýle – keď môže on, môžem aj ja, namiesto toho, aby sme sa snažili tomu zabrániť, lebo chceme žiť v bezpečnom štáte. Sú komunity, najmä v západných krajinách, kde funguje sociálna kontrola, kde sa porovnávajú v tom, kto je ako dobrý a čestný. Je prekvapujúce, že máme tendenciu obdivovať skôr zloduchov a ľudí šíriacich nenávisť, pričom tí, ktorí nesúhlasia, sú ticho.
Z čoho to vychádza?
Možno je to spôsobené históriou – vnímali sme, že sme nepodstatnou súčasťou kráľovstiev, tak nám to zostalo. Ale aj dodnes volíme ľudí s pochybnou povesťou a potom sa čudujeme, že nás sklamú. Veľmi to však súvisí aj so vzdelaním, ktorého výsledkom je, ako rozumieme tomu, ako funguje svet a spoločnosť. U nás sa o to príliš nezaujímame a tí, čo áno, často utekajú zo Slovenska preč. Keďže sme kresťanská krajina, máme tendenciu k autoritatívnemu riadeniu rodiny aj firmy, lebo sa nám zdá, že je to jednoduchšie. Veľa ľudí hľadá ľahké riešenia – je ľahšie odmietnuť alebo skritizovať, ako sa snažiť spolupracovať a hľadať riešenia.
Čo by sme mali u nás na Slovensku, ale aj vôbec ako ľudia, robiť, aby sa to odrazilo na miere nášho šťastia?
Na Slovensku by pomohlo, keby sme prinášali viac posolstiev o spolupráci, vzájomnej pomoci, skromnosti – u mladej generácie sa to myslím aj objavuje. Mnohé posolstvá individualisticko-kapitalistického sveta a tiež fakt, že médiá zaujímajú najmä katastrofy alebo osudy výnimočných ľudí, teda skôr výnimky, vedú k tomu, že sa zabúda na bežných ľudí a na to, že úplná väčšina vecí, ktoré súvisia so šťastným životom, sú veci obyčajné. Pomohlo by, ak by sme viac prežívali vďačnosť, hýbali sa, sledovali ľudí a veci, ktoré nás zaujímajú, dobre spali, nežili životy cudzích ľudí, ale s tými, čo sú okolo nás, učili sa meditovať, rozjímať, všímať si… Ak miesto toho máme nutkanie imitovať výnimočných, bohatých a slávnych, tak nás čaká sklamanie. Namiesto toho, aby sme si spievali pre radosť, hrabeme sa do televíznej súťaže, kde hrozí zosmiešnenie.
Budhizmus aj hinduizmus hovoria, že minulosť ani budúcnosť netreba riešiť, stačí byť tu a teraz. Je to záruka šťastia?
Vedieť využiť svoju minulosť pre prospech prítomnosti a budúcnosti je dôležité. Vedieť sa zastaviť a užívať si prítomnú chvíľu je tiež dôležité a do tretice vedieť sa vzťahovať k budúcnosti optimisticky a s nádejou je dôležité taktiež. Mnohí hovoria, že nechcú mať s minulosťou nič spoločné, ale to sa nedá. Náš príbeh a zážitky určujú naše správanie, odpútať sa od minulosti nejde, šťastní ľudia s ňou však vedia pracovať konštruktívne. Napríklad tak, že sa s minulosťou zmierime a vraciame sa k pekným, či hodnotným chvíľam.
Ja hlásam happytariánstvo – happytariáni sú ľudia, ktorí sa snažia aktívne používať veci, ktoré máme k dispozícii a vieme o nich, že nám pomáhajú žiť šťastnejší život. Spomínanie na minulosť a dobré veci, ktoré sme zažili, pomáha podporovať zmysluplnosť aktuálnej prítomnosti. Dokonca naša myseľ je neuveriteľná v tom, že vieme spomínať aj na hrozné veci s tým, že sa na tom s odstupom smejeme. Z minulosti čerpáme to, s čím sme identifikovaní, je to niečo, čo sa vinie do súčasnosti a my sme v tom príbehu dobrí hrdinovia. Ak to tak vnímame, pomáha to duševnému zdraviu. Hlásať, že máme žiť iba v prítomnosti, je veľmi zjednodušené a smeruje k ignorácii minulosti aj budúcnosti.
Niečo na tej prítomnosti však predsa len je…
Dôvod, prečo sa nechávame ovplyvňovať východnými učeniami a tiež dôvod trápenia našej kultúry je ten, že náš život sa za posledných 150 rokov priemyselnej, technologickej a trhovej revolúcie neuveriteľne zrýchlil a skomplikoval. Za jediný deň bývame v kontakte s viac ľuďmi, než naši predkovia stretli za celý život. Zrýchlený život nás odpútal od prítomnosti. Krvopotne pracujeme na tom, aby sme mali o desať rokov byt alebo keď máme o tretej deadline, celý deň myslíme na to, čo bude konečne potom, ako odídeme z práce. To však znehodnocuje náš vzťah k danej činnosti, a tým, že to prežívame ako stratený čas, sa oberáme o zmysel. Zručnosť byť v prítomnosti je ozdravujúca a úžasná.
V čom presne?
Napríklad pri flow – stave optimálneho prežívania, sa hlboko ponoríme do danej činnosti, a hoci je náročná, zvládame ju, ako keď surfer ide na vlne, čo nám prináša spokojnosť. No hoci sme pri flow v prítomnosti, nevnímame ju a vnímanie času sa stratí. Preto je dôležitá aj iná schopnosť byť v prítomnosti, tzv. všímavosť, teda schopnosť uvedomovať si na zmyslovej úrovni všetko, čo sa práve deje – od prehĺtania cez gestikuláciu, čo vidíme a počujeme, ako sa cítime v tele a čo nám beží mysľou… Keď si to vieme uvedomovať, tak spomalíme, uvoľníme sa a je to liečivé. Pomalé činnosti, ale aj nečinnosť, sedenie na balkóne a obzeranie sa okolo, to všetko je ozdravujúce. Je začiatkom schopnosti reflektovať a dávať zmysel veciam, ktoré sme zažili. Keď vieme byť plne v prítomnosti, tak sa vieme pokojne, relaxovane, odvážne ponárať do minulosti a tiež neúzkostným spôsobom fantazírovať o budúcnosti. Preto je schopnosť byť v prítomnosti dôležitá. Jedna z vecí, ktorá nám ničí život, je rýchlosť, akou žijeme: 10 hodín v práci sa nám valia úlohy, dvíhame telefón, odpovedáme na maily, neustále sa narúša naše sústredenie, čo znižuje náš pocit zmysluplnosti.
Nebolo to tak dávno, čo sa multitasking ešte oslavoval…
Multitasking je peklo. Náš mozog nie je schopný robiť naraz viac činností, ktoré si vyžadujú vedomé sústredenie. Najviac energie a kyslíka mozog spáli, keď musí prepínať z jednej činnosti na inú. Keď sa sústredíme na jednu vec, je to efektívnejšie aj preto, že naša myseľ potrebuje mať veci uzavreté, čo sa pri preskakovaní z jednej činnosti na druhú zväčša nedarí. Rovnako ako keď máme s niekým konflikt a rozídeme sa nedohodnutí – to je to, čo nám zostáva v hlave, čo nás „žerie“.
A vedie k negatívnemu mysleniu…
Negatívne myslenie je často spôsobené tým, že nemáme čas si v pokoji uzavrieť naše úlohy, spracovať stresujúcu situáciu. Napríklad na nás nakričí zákazník, rýchlo mu vyhovieme, no hneď sa musíme venovať inému zákazníkovi a nenájdeme si čas to spracovať. Potom si večer ľahneme do postele a zrazu sa nám v hlave vynorí všetko neuzavreté. Preto je dôležité vedieť si urobiť čas na reflexiu. To je aj zručnosť šťastia: vedieť si upokojiť myseľ, zastaviť negatívne myslenie, spomenúť si na to, čo sa podarilo.
Dá sa pocit šťastia zažívať aj vo vypätých životných situáciách?
Moju mamu pred vyše dvadsiatimi rokmi škaredo zrazil veľký džíp, odhodil ju 12 metrov od miesta zrážky. Mala rozbité celé telo, len srdce, chrbtica a mozog zostali nepoškodené. Niekoľko týždňov to vyzeralo, že neprežije, potom to dlho vyzeralo, že nebude môcť chodiť. No žije relatívne dobrý život, aj keď život pacienta, ktorý má chronické bolesti. Už v nemocnici zabávala celé oddelenie lekárov, spolupacientov, našla si tam kamarátky a rozchodila časť pacientov, ktorých nevedeli rozchodiť ani lekári. Je to o povahe aj motivácii a chuti žiť. A tiež o tom, kam zameriavame našu pozornosť. Môžeme ju totiž zamerať aj na to všetko dobré, čo na tomto svete je. Keď sa zameriame na negatívne časti, tak sa budeme trápiť, ale spôsobujeme si to aj slepotou voči tým dobrým, ktoré reálne okolo nás sú. Nejde o to klamať sa a byť slepý k nespravodlivostiam, ale často prehliadame, koľko je okolo nás dobra. A to aj vtedy, keď máme horšie časy.
Niektorí ľudia sú emocionálne stabilní, iní labilní, citliví až hypersenzitívni. Ako to vplýva na mieru šťastia?
Jedna z kľúčových schopností pre dobrú prácu aj život je byť emocionálne stabilný, nie nevyspytateľný, ale predvídateľný pre ostatných aj pre seba. Tí, čo vedia pracovať s hnevom aj láskou a prejavujú ich kultivovanejšie a kontrolovanejšie, sú šťastnejší. Emocionálne labilní ľudia vytvárajú viac nečakaných rozhodnutí bez zváženia, vedia byť intenzívne šťastní aj nešťastní, mávajú viac konfliktov. Problém je tiež, že žijeme vo veľmi pohodlnom svete, navyše, mnohí rodičia sú hyperprotektívni. Deti potom žijú v čoraz chránenejších prostrediach, veľmi málo sú vonku, čím strácajú množstvo intenzívnych, psychicky aj fyzicky náročných zážitkov, ktoré by sa inak bežne diali na ulici či v komunite detí. Deti zvykli kedysi rodičom pomáhať aj pri tvrdej práci a tam sa dá obrúsiť aj hypersenzitivita. Toto sa v chránenom svete stráca. To však neznamená, že sme zakliati v našej osobnosti, aj tá sa celý život rozvíja, hoci je podmienená geneticky aj výchovou v predškolskom veku. Dokonca aj v miere introverzii a extroverzii sa od puberty do dospelosti vieme posunúť až o 60 %. Ovplyvňujú to životné skúsenosti a zručnosti. Vedieť ovládať emócie je tiež zručnosť, ktorá sa dá zlepšovať, a tak vieme byť emocionálne stabilnejší.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Aleša Bednaříka
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)