Nemusíte patriť k fanúšikom kinematografie, aby ste poznali tvár Normana Batesa, podivného majiteľa ešte podivnejšieho motela. Áno, reč je o Psycho, jednom z najznámejších filmov v histórii, ktorý z muža s uhrančivým, no riadne znepokojivým pohľadom spravil legendu. Jeho predstaviteľ Anthony Perkins mal pritom s psychopatom z plátna spoločného viac, než by ste čakali a sám čelil osudu komplikovanejšiemu, než mnohé hollywoodske diela dokopy.
Najväčším zloduchom v histórii je podľa Amerického filmového inštitútu Hannibal Lecter z filmu Mlčanie jahniat, hneď za ním sa však umiestnil Norman Bates, muž, ktorý tvrdil, že „najlepším priateľom každého chlapca je jeho mama“. Jeho predstaviteľ Anthony Perkins si za svoj výkon vyslúžil viacero prestížnych cien, v Psychu však čerpal aj z vlastných skúseností. Sám totiž dobre vedel, aké to je, keď rodičovská láska prerastie do nezdravých rozmerov.
Malý Oidipus
Narodil sa 4. apríla 1932 na Manhattane ako jediné dieťa Janet Esselstyn Rane a Osgooda Perkinsa, ktorí si na jeho príchod poriadne počkali. Od ich svadby už ubehlo desať rokov, otec mal na krku štyridsiatku a rozbehnutú hereckú kariéru, a tak bol stále kdesi na divadelnom turné alebo nakrúcaní v Hollywoode. Malý Tony ho takmer nevidel a všetok čas trávil v obklopení žien. Rodičia mu našli francúzsku opatrovateľku Jeanne, vďaka ktorej hovoril rovnako dobre po anglicky i po francúzsky a predovšetkým sa „až neprirodzene zblížil s matkou“, ako vysvetlil v roku 1983 pre magazín People. „Vždy, keď otec prišiel domov, žiarlil som. Bol to Oidipovský komplex v tej najčistejšej forme. Miloval som ho, ale tiež som chcel, aby bol mŕtvy, aby som mohol mať matku iba pre seba.“ Chlapcovo želanie sa na nešťastie veľmi rýchlo splnilo. Keď mal Tony iba päť rokov, Osgood v divadle odohral premiéru hry Susan a Boh, potom doma manželke povedal „Tá rola sa mi páči. Dúfam, že hru nikdy nestiahnu!” a bolo po ňom… Dostal infarkt. Otcova smrť chlapca zdrvila a začal trpieť pocitmi viny: „Bol som úplne vydesený. Usúdil som, že ho zabila moja túžba, aby bol mŕtvy.“ Celé noci preplakal, stále sa modlil za otcov návrat a roky v sebe živil nádej, že v skutočnosti nie je mŕtvy. „Keďže som ho videl vo filmoch, bolo to, akoby stále žil. Stal sa pre mňa mýtickou bytosťou.“
Osgood však bol definitívne preč a s jeho smrťou zmizol z Perkinsovho života i jediný mužský element. Odvtedy trávil celé dni, mesiace a roky iba so ženami. Matka sa naň po strate manžela ešte viac upla a malý Anthony sa stal centrom jej vesmíru. „Bola to žena pevnej vôle. Kontrolovala všetko v mojom živote, vrátane myšlienok a pocitov.“ Čo však bolo ešte horšie, ovládať chcela nielen jeho dušu, ale aj telo: „Neuvedomovala si, čo to spôsobí. Neustále sa ma dotýkala a všade ma hladkala. Dokonca aj po vnútornej strane stehien až do rozkroku!“ Sama pritom už v tej dobe zosnulého manžela nahradila dramatičkou Michaelou O’Harra a dnes sa predpokladá, že s ňou mala lesbický vzťah. V roku 1942 sa rodina presťahovala do Bostonu, kde Janet viedla zábavný podnik pri jednom z divadiel a o chlapca sa začala starať stará matka, ktorú láskavo volal Mimi. Z malého Tonyho vychovávali správneho Bostončana – dospelých poslúchal, city starostlivo ukrýval… Napokon, nebolo sa veľmi čím chváliť.
Ako mlynský kameň
Čoskoro však začal vystrkovať rožky. V preplnenej štátnej škole získal povesť „nadaného flákača“, a tak ho mama nechala preložiť do 40 kilometrov vzdialenej Brooks School. Tam preň nastalo pravé peklo – po prvýkrát v živote sa ocitol v spoločnosti chlapcov a mužov a vôbec netušil, ako sa k nim má správať. Cítil, že do kolektívu nezapadá, nešportoval a nemal rád spoločné aktivity. Uprednostňoval samotu a zbožňoval čítanie, najmä sci-fi literatúru. Pod vplyvom stresu sa mu vrátilo nenávidené koktanie a okrem toho dostal niekoľkokrát šarlach, takže často chýbal a veľmi sa mu zhoršil prospech. Janet synovi navrhla, že ak dostane na konci roka dobré známky, dovolí mu vrátiť sa späť do školy v Bostone. Takto motivovaný všetkých prekvapil – podarilo sa mu dostať medzi trojicu najlepších žiakov a riaditeľ školy ho opísal slovami, že „je výrazne vyzretejší než zvyšok jeho rovesníkov, no netrpezlivý pri mnohých ich záujmoch“. Až na jeden. Jeho záujem o herectvo si všimla aj mama. Pochopila, ako veľmi Tonymu chýba otec a že jediné spojenie s ním predstavuje divadlo, a tak mu u známeho vybavila malú rolu v letnom divadle, kam sa opakovane vracal aj počas ďalších prázdnin. Herectvo mu dodalo neuveriteľnú sebaistotu, a to mu konečne otvorilo dvere aj k rovesníkom. Janet dodržala slovo a Tonyho poslala do chlapčenskej inštitúcie v Cambridge, kde boli triedy menšie a jej syn dostal viac priestoru. Predovšetkým však cez prestávky zabával ostatných napodobňovaním známych hercov a získal si povesť triedneho kúzelníka a klaviristu. Pridal sa ku zboru, vstúpil do tenisového krúžku a stal sa editorom školských novín. V štúdiu však práve neexceloval a keď nastal čas zvoliť si vysokú školu, nemohol pomýšľať na tie najlepšie. Nechal sa teda ako jediný nechal zlanáriť na Rollins College.
Napäté vzťahy
Ako ostatní mladí muži v jeho veku, aj on si začal čoraz viac uvedomovať svoju sexualitu. Kdesi v kútiku duše cítil, že je iný ako väčšina jeho rovesníkov a keď v lete 1950 medzi strednou a vysokou školou stretol v divadle svojho starého kamaráta Charlesa Williamsona, zamiloval sa. Počas prestávok s ním chodil na obedy a plávať, no svoju náklonnosť nikdy nedal najavo a city sa snažil potláčať. Doba takýmto prejavom rozhodne nepriala. Dva roky predtým síce vyšli kontroverzné Kinseyho správy o rôznych orientáciách, kongres však homosexuálov a komunistov označil za rovnaké nebezpečenstvo a krátko po Perkinsovom príchode na konzervatívnu pôdu Rollins College odtiaľ dokonca skupinu gayov vylúčili. Anthony sa aktívne zapájal do divadelného krúžku na škole a vďaka učiteľovi dramatického umenia mohol zostať, no vzťahy s ostatnými študentmi, ktorí vedeli o jeho orientácii, zostali nepríjemne napäté. O to viac sa snažil presadiť ako herec a cez prázdniny sa vybral do Hollywoodu. Celé leto sa potuloval okolo vstupu na konkurzy, robil poslíčka, vyzdvihoval sendviče pre strážcov… A nakoniec mu jeho snaha priniesla ovocie.
Počas prvej príležitosti sa síce vo filme objavilo len temeno jeho hlavy, už o pár týždňov si však vyskúšal prvú vážnu rolu, a to rovno pod taktovkou režiséra Georgea Cukora a s hviezdami ako Jean Simmons a Spencer Tracy. Film Herečka (1953) síce komerčne sklamal, no jemu dokorán otvoril dvere na ceste k naplneniu sna. O rok neskôr už získal hlavnú rolu v divadelnej hre Čaj a sympatie a v réžii legendárneho Eliu Kazana stvárnil vysokoškoláka, ktorý pre svoje jemné spôsoby čelí výsmechu a obviňovaniu z homosexuality. „Bol to ten najlepší part, aký bol kedy pre mladého muža napísaný. Bol som tou hrou úplne pohltený. V mnohých ohľadoch som ja sám bol Tomom Leeom,” vyjadril sa Perkins neskôr k hre, ktorá mala obrovský úspech najmä v komunite gayov. Nie všetko však bolo (dúhovo) ružové. V čase, keď sa produkcia hry chýlila ku koncu, Perkinsovi prišiel povolávací rozkaz a vydesený herec zareagoval veľmi neuvážene. Bez toho, aby to s niekým vopred konzultoval, rozhodol sa povedať výberovej komisii, že je praktizujúci homosexuál. Vďaka tomu sa síce vojenčine vyhol, no ostatní mu to dali poriadne vyžrať a kruté zaobchádzanie, ktoré nasledovalo, ho traumatizovalo na dlhé roky.
Zakázaná láska
Oporný bod v turbulenciách životných udalostí a vlastného vnútra mu našťastie poskytovala práca. Ako 24-ročný získal rolu vo filme Presvedčenie o kvakerskej rodine v časoch občianskej vojny a celý Hollywood hovoril o tom, že mladý Newyorčan nemá vodičák a na nakrúcanie jazdieva z hotela Chateau Marmont stopom. Už čoskoro však túto úsmevnú historku vystriedali ódy na jeho výkon. Perkins získal Zlatý glóbus pre najlepšieho nováčika aj nomináciu na Oscara pre herca vo vedľajšej úlohe a do nebies ho vychvaľoval i jeho filmový otec Gary Cooper, ktorý nad hercom rozprestrel ochranné krídla. Cooperova dcéra neskôr tvrdila, že to bolo nielen z obdivu k jeho nesmierneho talentu, ale aj preto, že mal v Hollywoode priateľov homosexuálov, ktorí svoju orientáciu museli tajiť a on „videl, aký to na nich malo emocionálny dopad“. Práve počas nakrúcania sa pri hotelovom bazéne Perkins spoznal s iným mladým hercom Tabom Hunterom, ktorý na tom bol podobne ako on. Modrooký blondiak oficiálne randil s najväčšími krásavicami tej doby, vrátane Natalie Wood, potajomky sa však stretával so strieborným olympionikom v krasokorčuľovaní Ronaldom Robertsonom. Keď ho spoloční známi zoznámili s Perkinsom, bola z toho láska – veľmi tajná a veľmi zakázaná.
Perkinsa krátko po zisku Oscara oslovilo štúdio Paramount Pictures a podpísalo s ním polo-exkluzívnu zmluvu, ktorá mu síce umožňovala pôsobiť na Broadwayi, no nakrúcať mohol výhradne s nimi. Zo 188-centimetrového Tonyho s anjelskou tváričkou chceli mať nový sex symbol a tínedžerský idol, a tomu zodpovedali aj filmové roly, o ktoré často súperil s Jamesom Deanom či Elvisom Presleym. Hoci mal možnosť účinkovať na Broadwayi, jeho sláva pramenila najmä z filmov, kde ho Paramount tlačil do pozície romantického hlavného hrdinu. Štúdio kvôli tomu natoľko nástojilo na jeho verejnom imidži, že prišiel o niekoľko významných rolí. Aby podporil svoj obraz tínedžerského idolu, musel naspievať džezový album s romantickými piesňami o láske s názvami ako „Plávanie pri mesačnom svite“ alebo „Najkrajšie dievča v škole“. V skutočnosti však miloval muža, a to bol problém. Hunter mal zmluvu s Warner Bros, kde jeho súkromný život veľmi neriešili, Paramount však Perkinsovi nastavil veľmi striktné pravidlá.
Ako sestry
Zaplatení novinári šírili fámy o Tonyho bohatom ľúbostnom živote, spájali ho so známymi kolegyňami a jeho súkromie sa stalo vecou verejnou, čo ho nesmierne otravovalo. Olej do ohňa prilieval aj prezident filmovej spoločnosti Barney Balaban, ktorému Anthonyho jemnosť a orientácia ležali poriadne v žalúdku. Perkinsa tlačil do rozchodu a žiadal od neho, aby začal chodiť na konverznú terapiu a „vyliečil“ sa z homosexuality. Anthony však tvrdošijne odmietal opustiť svojho priateľa. Keď sa ich cesty po troch či štyroch rokoch napokon rozišli, nebolo to kvôli tlaku okolia. Hunter neskôr vysvetlil, že ich vzťah stroskotal na Perkinsovej veľkej ambicióznosti a túžbe dosiahnuť úspech vo filme za každú cenu. Zrejme to bol spôsob, ako sa vyrovnať s predčasným odchodom svojho slávneho otca, hoci sám o sebe príliš vysokú mienku nemal: „Nie som vhodný na to, aby som bol filmovou hviezdou. Nezaujímajú ma peniaze. Nevyzerám dobre. Mám hrb a veľmi malú hlavu. Nemám rád nočné kluby – také tie veci, ktoré vám ľahko prinesú publicitu. Nie som drsný. Som pre Hollywood príliš citlivý.“ Ďaleko od pravdy nebol. Keď v roku 1957 nakrúcal športový film Fear Strikes Out o legendárnom bezjbalistovi Jimmym Piersallovi a jeho psychických problémoch, na pľaci vládla taká homofóbna atmosféra, že sa takmer zosypal i jeho predstaviteľ. Reakcie kritikov na hercov výkon však boli nadšené. „V ostatnom období je každá mladá hviezda prirovnávaná k Jamesovi Deanovi. Odteraz je latkou Tony Perkins,“ písalo sa v jednom z komentárov.
Šiel z filmu do filmu, pracoval s tými najlepšími režisérmi a sekundoval najväčším kráskam doby. V dráme Farma pod brestmi napríklad ako prvý Američan pobozkal na plátne Sophiu Loren, ktorá naň neskôr spomínala ako na „jemného, slušného a trochu zamračeného mladíka, ktorý nevedel skryť svoj nepokoj“. O rok neskôr mu ponúkli rolu po boku Marilyn Monroe vo filme Niekto to rád horúce. Mal stvárniť Joea alias Josefinu, no napokon sa na jeho mieste objavil Tony Curtis a pôvodne vybraného Franka Sinatru zasa nahradil Jack Lemmon. Paramount naďalej v Perkinsovi videl idol tínedžeriek, a tak ho radšej obsadil do filmu Zelené kráľovstvo, kde sa do pol pása nahý mlátil s oveľa silnejšími protivníkmi. Jeho lásku mala pôvodne stvárniť Elizabeth Taylor, nakoniec sa ňou však stala Audrey Hepburn, a to bol začiatok ich krásneho priateľstva. „Bola mi ako sestra,“ zdôveril sa raz novinárom.
Hamlet hororov
Ženy nevnímal ako sexuálny objekt a ich záujem ho obťažoval. Nikdy sa nemiloval so ženou a už len tá samotná myšlienka ho desila. O to viac však opačné pohlavie priťahoval. Kolegyne o ňom vraveli, že je krásny, inteligentný a galantný a mnohé zo slávnych herečiek túžili dostať ho do postele. Ava Gardner ho počas nakrúcania v Austrálii pohostila večerou vo svojej hotelovej izbe, márne snívajúc o dezerte. Brigitte Bardot ho v Paríži zasa pozvala do svojho bytu a jasne dala najavo, že je pripravená na akciu. Anthony sa však (celkom negentlemansky) vyjadril, že „to by skôr preletel cez okno a spadol na chodník o desať poschodí nižšie, než by sa k nej tesne priblížil“. Slabosť pre neho mala aj Ingrid Bergman, ktorá ho každý deň pozývala do šatne, aby spolu nacvičovali milostnú scénu. („Trval som na tom, že budem stáť blízko dverí, ktoré som nechával otvorené.“) No a taká Jane Fonda bola ešte priamejšia. Keď sa pripravovali na spoločnú scénu, vyzliekla si šaty a začala si sugestívne pudrovať svoje nahé telo, kým Tony si v panike schovával tvár za scenár. Na rozdiel od ostatných však aspoň chápala jeho homosexualitu a stali sa z nich dobrí priatelia. Nakrúcanie to však nijako neuľahčilo. „Režisér i ja sme boli do Tonyho Perkinsa zamilovaní, a to spôsobovalo problémy,” vyjadrila sa neskôr Jane. Slávny majster hororu Alfred Hitchcock našťastie podobné vášnivé city nezdieľal, hoci Perkinsa mal rád a osobne si ho vybral pre svoj najslávnejší film Psycho – o tom, že aj nevinne vyzerajúci muž od vedľa v sebe môže skrývať netvora. Perkins mal za sebou už viacero zaujímavých úloh, v žiadnej však nepredviedol takú širokú škálu emócií ako v Hitchcockovej snímke a svoju filmovú postavu nazval „Hamletom hororov“. Jeho herecký koncert mu priniesol medzinárodnú slávu, Norman Bates bol však zároveň prekliatím. Milióny divákov si ho identifikovali ako psychopata z motela a producenti váhali s jeho obsadením do iných typov postáv. „Bolo to frustrujúce,“ smútil. „Mal som množstvo ponúk, ale žiadne ľahšie úlohy, komediálne roly, na akých som chcel stavať svoju kariéru.“ Nasledujúce roky mu priniesli iba psychicky náročné postavy, ako napríklad Jozefa K. v adaptácii Kafkovho Procesu. Film mal síce skvelé ohlasy, no Perkinsov výkon kritici rozniesli na kopytách.
Alexandra Kochová
foto Wikimedia Cpmmons / Public Domaine
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2022)