Černobyľský príbeh – Ľudmila Ignatenko a tie druhé

 

 

„Samotný výbuch som nevidela. Iba plamene. Akoby všetko žiarilo… Celé nebo… Vysoké plamene. Dym. Hrozná páľava. A jeho niet a niet…“ Úvodná scéna z filmu. To, čo opisuje knižná hrdinka, vidíme na vlastne oči vo filme. Päťdielny seriál Černobyľ zozbieral minulý rok množstvo prestížnych cien a na IMDb dosiahol dokonca lepšie hodnotenie ako neprekonateľná Hra o tróny. Kto ho videl, ten určite nezabudne na trpko-smutný príbeh tehotnej manželky umierajúceho hasiča Vasilija Ignatenka. Ten príbeh prevzali filmári z knihy Svetlany Alexijevič. Spisovateľka sama hovorí, že má rozmery shakespearovskej tragédie a trvalo dlho, kým sa Ľudmila Ignatenko odhodlala jej ho rozpovedať…

 

 

Vasilij a Ľudmila Ignatenko. 25-ročný hasič a 22-ročná cukrárka. Vasilij sa narodil v Bielorusku, Ľudmila pochádzala zo západnej Ukrajiny. Obaja prišli do mesta Pripiať za prácou. Zamilovali sa do seba a mali svadbu, dvojitú svadbu, jednu v rodnej dedine ženícha, druhú u nevesty. V Pripiati ich čakala budúcnosť snov…

 

Atómové mesto

Mesto Pripiať na severe Ukrajiny začali stavať spolu s Černobyľskou atómovou elektrárňou V. I. Lenina v roku 1970, mesto sa od atómky nachádza vzdušnou čiarou asi dva kilometre. „Mami, koľko mladých ľudí tu je!“ s nadšením písala Ľudmila domov. „A malých detí, na každom kroku, dve, tri deti v každej rodine!“ Pripiať bolo skutočne mesto mladých, vekový priemer jeho obyvateľov sa pohyboval do maximálne tridsať rokov. Pred haváriou malo skoro 50.000 tisíc obyvateľov, z toho bolo asi 17.000 detí do osemnásť rokov. Áno, deti sa v Pripiati rodili ako na bežiacom páse, mladé rodiny sem prichádzali za vidinou lepšieho života. V atómovom meste ich čakali veľkolepé vyhliadky. Kto pracoval v elektrárni, tešil sa z mnohých výhod: vlastného bývania či auta, na ktoré mal nárok prakticky hneď, mimo nekonečných poradovníkov, rovnako tak na jasle a škôlku pre deti. Obchody boli výnimočne dobre zásobené, ani Kyjev, hlavné mesto, sa nemohlo pochváliť toľkým tovarom, bežne bolo dostať mäso, často aj tri druhy salámy, banány, dokonca i pomaranče! Pre športové vyžitie obyvateľov slúžili tri plavecké bazény, kultúrne centrum malo kino aj divadelnú scénu. Široké ulice zdobili záhony krvavočervených ruží, mesto obklopovala zeleň. Za zeleným pásom stromov bolo vidieť už len hrdé komíny černobyľskej atómky, mnohí obyvatelia na ne dovideli z balkónov svojich bytov.

V dome hasičskej jednotky okrem Vasilija a Ľudmily bývali ešte ďalšie tri rodiny, ženy sa delili o spoločnú kuchyňu, chlapi spolu mastili karty… Vasilij a Ľudmila však boli najradšej sami, zamilovaní až po uši, nemohli sa jeden druhého nasýtiť: „Ľúbila som ho!“ vyznáva sa Ľudmila v knihe Černobyľská modlitba. „Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si jeden druhého užiť. Kráčame po ulici. Schytí ma do náručia a zatočí. A bozkáva, bozkáva…“

 

Ako 400 bômb z Hirošimy

Ten deň, 26. apríl 1986, pripadol na sobotu. Ľudmila spomína, že v noci bola dlho hore, šila si šaty, ruch na ulici okolo pol druhej nadránom ju vyrušil pri šijacom stroji. Hasičská základňa stála neďaleko ich domu, spozorovala, že z nej štartuje jeden voz za druhým. Medzi chlapmi rozoznala mužovu postavu, kam ideš, Vaska, zavolala na neho priduseným hlasom. „Zatvor okná a ľahni si spať. V elektrárni horí. Vrátim sa čoskoro.“

Rozvidnelo sa, prišlo ráno, ale Vasilija nikde. Dnes mal mať voľno, chystali sa za jeho rodičmi, bolo im treba pomôcť sadiť zemiaky. Namiesto toho Ľudmila bežala do nemocnice…

Tridsiatka hasičov bola na mieste dvanásť minút po výbuchu. Vasilij a jeho druhovia dorazili k elektrárni ako prví a hneď začali hasiť strechu reaktora. V domnienke, že ide o obyčajný požiar, hasili tak, ako prišli, bez špeciálnej ochrany. Do ich tiel okamžite prenikali smrteľné dávky rádioaktivity, ktorá sa uvoľnila z horiaceho reaktora. Až po rokoch sa Ľudmila dozvie, že sila výbuchu černobyľskej elektrárne sa rovnala explózii 400 bômb z Hirošimy.

Keď sa ženy hasičov ráno zhrčili pred nemocnicou, zriadenci ich odmietli vpustiť dnu. Ľudmila ale uprosila jednu lekárku, svoju známu: „Dvadsať minút, dávam ti dvadsať minút, viac nie,“ povedala doktorka. Vasilijova tvár bola celá červená, telo napuchnuté. Hnal ju preč, si predsa tehotná, ber ohľad na dieťa, dohováral jej nežne. Myslela si, všetky ženy si to mysleli, že sa iba priotrávili plynom. Kto vtedy poznal pravdu? Že počas niekoľkohodinového hasenia ich zasiahla dávka 1.600 röntgenov… už 500 röntgenov by bolo pre nich smrteľných. Počas nasledujúcej noci Vasilija a ostatných hasičov tajne odviezli špeciálom do Moskvy. Ženy poslali domov (akože) po oblečenie a medzitým ich naložili do lietadla. „Naschvál nás takto oklamali. Aby sme nekričali, neplakali…“

Vonku to vyzeralo, akoby vypukla vojna. Začala sa evakuácia, do Pripiate dorazili stovky autobusov, ľuďom povedali, že musia na štyri, päť dní odísť preč z mesta. Bude sa bývať v stanoch v lese, treba sa dobre obliecť! Niektorí sa aj tešili, pár dní voľna dobre padne každému, balilo sa víno, chlieb a saláma, ladili sa gitary…

 

Žiadne objatia, ani bozky!

Dva dni po tom, čo odviezli Vasilija, bola Ľudmila v Moskve. Ako ho tam mohla nechať samého? Bol láskou jej života, jediným bodom vesmíru, šla by za ním aj na kraj sveta! Na rádiologické oddelenie ju nechceli pustiť, ale podarilo sa jej podplatiť vrátničku a obmäkčiť primárku. Doktorka sa jej spýtala, či má deti. Áno, dve, zaklamala. To je dobre, pokývala hlavou primárka. Súhlasila, že môže ísť za Vasilijom. Ale nie viac ako na polhodinu. A žiadne objatia a bozky! Má sa od manžela držať čo najďalej, veď (o tom však vtedy ešte nemala ani potuchy) „tam, kde ležali, žiarili azda aj steny“. Keď ju Vasilij zbadal vo dverách, akurát mastili s kamarátmi karty, zažartoval: „Ach, chlapi, ušiel som, ale aj tu ma našla.“ Chvíľu takto vtipkovali, potom sa chlapi ohľaduplne vytratili na chodbu a oni skončili v náručí…

Na druhý deň ho už našla v izbe samého, vraj je to tak lepšie, lebo každý organizmus zvláda dávky z ožiarenia inak. Doktori sa jej snažili vysvetliť, že rádioaktívne žiarenie zasiahlo celý Vasilijov nervový systém, vrátane kostnej drene. Ale ona ich nepočúvala, neverila a hlavne vôbec nerozumela tomu, čo jej hovoria: „Mala som dvadsaťdva rokov a bola som do svojho muža šialene zamilovaná. Každou bunkou svojho tela som chcela veriť, že to bola len otrava dymom.“ A poškodenie nervového systému? Nuž čo, bude asi trochu nervózny, vykladala si po svojom. Keď mu začali schádzať vlasy, smiali sa, že aspoň ušetria za šampón. Po troch dňoch jeho žalúdok prestal prijímať potravu. „Začal sa mi meniť pred očami – každý deň som sa stretávala s iným človekom… Popáleniny vychádzali na povrch… V ústach, na jazyku i lícach… Sliznica sa mu odlupovala v celých kusoch, ako také biele blanky. Farba tváre… Farba tela… Je sivý, červený… popolavo hnedý… A všetko je to moje, také drahé, také milované…“ Bdela pri ňom v noci, sestričky si s ňou nevedeli rady, a tak ju nechali pri manželovom lôžku. Ale ráno, kým začala vizita, musela preč, aby ju tam nenašli doktori. Jeden jej povedal: „Nesmiete zabúdať, že pred vami neleží váš muž, nie milovaný človek, ale rádioaktívny objekt s vysokým stupňom kontaminácie.“ Ona však bola hluchá slepá. Jej svet sa scvrkol do jediného bodu – nemocničného lôžka, na ktorom ležal on. „Zakazovali mi objímať ho. Hladkať… Ale ja… Dvíhala som ho, usádzala na posteľ. Ustielala som mu, dávala teplomer, prinášala a odnášala misu… Utierala… Celú noc som bola s ním. Strážila každý jeho pohyb. Vzdych.“

 

Rádioaktívny aj po smrti

Americkí doktori sa pokúsili o transplantáciu Vasilijovej kostnej drene, vhodným darcom bola jeho staršia sestra. Ale už mu nebolo pomoci. „Stolica dvadsaťpäť aj tridsaťkrát denne. S krvou a hlienom. Začala mu praskať koža na rukách a nohách… Celé telo sa pokrylo pľuzgiermi. Keď vrtel hlavou, na vankúši ostávali celé chumáče vlasov… Dvíham ho a na rukách mi ostávajú kúsky jeho kože, lepia sa na mňa. Prosím ho: ‚Milučký! Pomôž mi! Opri sa o moju ruku, o lakeť, koľko môžeš, aby som ti mohla uhladiť posteľ, nech ťa nič, ani šev, ani hrčka netlačí.‘ Akýkoľvek hrbolček znamenal pre neho ranu na tele. Ostrihala som si nechty až do krvi, aby som ho niekde nezachytila. Žiadna zo sestričiek sa neodvážila pristúpiť bližšie, dotknúť sa ho, keď niečo potrebovali, volali mňa…“ Posledné dva dni boli ako z hororu: „Kúsky pľúc a pečene mu vychádzali ústami von… zadúšal sa vlastnými vnútornosťami.“

Vasilij zomrel, kým bola na pohrebe dvoch jeho kamarátov. Manželka jedného z nich Ľudmilu uprosila, aby šla s ňou, že to bez nej nezvládne. Bola preč od neho iba tri hodiny… Celofánové vrece, drevená truhla, ďalšie vrece, cínová truhla a na ňu betónová platňa. Vraj to tak musí byť, jeho telo je aj po smrti stále rádioaktívne…

O dva mesiace Ľudmila porodila dcéru. V tej istej moskovskej nemocnici, kde zomrel Vasilij. Dala jej meno Nataška, tak chcel otec. Na prvý pohľad vyzerala normálne, ale mala vrodenú srdcovú chybu a cirhózu pečene. Na svete pobudla necelé štyri hodiny. „Zachránila ma. Moje dievčatko ma zachránilo, vzala na seba všetku tú radiáciu. Taká maličká. Krehučká.“ Noc čo noc sa Ľudmila prihovárala svojmu mužovi: „Vaska, čo mám robiť? Nechcem bez teba žiť.“ Každú noc, dlhé štyri roky. Myslela si, že zošalie. Jediné, čo ju mohlo udržať pri živote, bolo dieťa. „Keď máš dieťa, máš život.“ Zoznámila sa s mužom, ktorému všetko porozprávala. Lekári ju od tehotenstva odhovárali, vraj to jej krehký organizmus nevydrží, strašili ju, že dieťa nemá vyvinutú pravú ruku, ale Andrej sa nakoniec narodil v poriadku, aj keď bol v detstve často chorý. Vasilij sa jej zjavoval každú noc. „Ukáž mi naše dieťa,“ vyzýval ju mäkkým hlasom. A ona mu prichádza v ústrety, držiac za ruku Andrejka, on vedie po svojom boku Natašku… Po Černobyle, tejto najväčšej jadrovej apokalypse v dejinách ľudstva, Ľudmile štát ponúkol byt v Kyjeve. Ulicu, kam sa pozostalí po obetiach havárie reaktora nasťahovali, začali ľudia volať Černobyľská. Z Pripiate sa stalo mesto duchov. Keď mesto zomrelo, malo iba šestnásť rokov…

 

Otrávená zem

Ľudmila neopustila svoju lásku. Nemohla. Vasilij a ona boli do seba vrastení ako strom do zeme. Zavše tým stromom môže byť aj človek. Ako Zinaida Kovalenko; korene jej bytia siahali hlboko do zeme, tej škvarky zeme, na ktorej prežila celý svoj život. Láska má mnoho podôb.

Zinaida je samousadlíčka. V krajine mŕtvych. Ako stromy navôkol aj ona zostala… Keď ju spisovateľka Svetlana Alexijevič navštívila, bývala v zakázanej zóne už sedem rokov. Po výbuchu vláda vyrezala z tela otrávenej krajiny zhubný nádor, 30-kilometrový kus zeme okolo atómovej elektrárne a vyhlásila ho za zakázanú zónu. Všetci obyvatelia desiatok mestečiek a dedín v okolí Černobyľu sa museli vysťahovať (celkom 150.000 ľudí, vrátane obyvateľov mesta Pripiať). Oficiálne teda v zóne nežil nikto. Zinaidin príbeh je príbehom tých, čo zostali. Neoficiálne. Tajne. Napriek všetkým hrozbám a varovaniam. Napriek smrtiacemu rádioaktívnemu žiareniu. Zinaida žije vo svojej dedine sama, všetky ostatné domy sú prázdne. Vojakom hrozila na prahu svojho domu kyjakom, keď ju chceli odviezť. Napokon to vzdali a odišli, čert ber tú starú babku, v jej veku je to už beztak jedno…

Keď je Zinaide smutno, poplače si a keď sa chce rozveseliť, zavrie oči a predstavuje si staré dobré časy: to v dedine hrá muzika a rozvoniavajú koláče. Keď je jej otupno, rozpráva sa so zvieratami: strakami, zajacmi, do záhrady sa jej zavše zatúla aj statný los. „Všetko tu žije. Ale všetko-všetučko!“ teší sa Zinaida. „Jašterička žije, žabka kváka. Aj červík lezie… Nuž, akáže radiácia, keď aj motýľ lieta, čmeliak bzučí. A môj Vaska loví myši.“ Vaska je malý kocúrik, ktorý k Zinaide prišiel bohvie skadiaľ. Nebyť jeho, v zime by starkú dohrýzli potkany. „Sme teraz druhovia v nešťastí,“ zveruje sa spisovateľke. Odísť preč s ostatnými, ako by mohla? Na cintoríne ležia jej mŕtvi: matka, muž Feďa a malá dcéra, čo cez vojnu umrela na týfus. Zinaida je stará, veľa toho už nepotrebuje, zeleninu a zemiaky si dopestuje sama. Kým vládala, chodila do najbližšej dediny po chleba: pätnásť kilometrov tam, pätnásť naspäť. Teraz jej chlieb nosia policajti, čo strážia dedinu.

Keď začala evakuácia, ľuďom sa ťažko opúšťali domy, ktoré budovali v pote tváre, záhrady, v ktorých hrdlačili od svitu do mrku. Niektorí pred evakuáciou ušli do lesa, aj s kravkou či kozou a tam prečkali niekoľko dní, ako cez vojnu. Vrátiť sa museli tajne, vojaci ich nechceli pustiť, vkrádali sa naspäť do svojich domov ako partizáni v noci. Iní poslúchli rozkaz a odišli do mesta, ale keď bolo treba zobrať úrodu, prikradli sa tajne do svojich záhrad, v noci pobrali kapustu, zemiaky, rajčiny a uhorky zavarili na zimu…

 

Odpusť nám, náš rodný dom

Dedina Belyj Bereg v Gomeľskej oblasti na juhovýchode Bieloruska. Ako je tu krásne, nadchýnajú sa ženy, čo tam žijú aj navzdory Černobyľu. Veď to bola kedysi rekreačná oblasť! Kto sa kde narodí, tam i na druhý svet odchodí, tak sa to hovorí, nie? Alebo tiež: V rodnom kraji je ako v raji.

Ženy z dediny spomínajú, že v tých dňoch ani syr sa nedal urobiť, mlieko nekyslo, po dvore pobehovali sliepky a ich hrebienky boli celkom čierne. Nesmeli jesť nič zo záhrady, žiadnu zeleninu ani ovocie, všetko bolo rádioaktívne. Aj neskôr, vraj treba pracovať v gumených rukaviciach alebo si ruky ofačovať obväzmi, chalupy poumývať, aj steny domov, aj strechy, dokonca aj drevo, čo mali pripravené na kúrenie. Ale veď kto by umýval drevo?! Ešte aj popol bolo treba zakopávať hlboko do zeme. Po zamorených dedinách chodili vojaci s dozimetrami a merali: kurence, baranina, motyky, hrnce, posteľná bielizeň, záclony, piecky, truhlice… Päťdesiat curie, stopäťdesiat curie, väčšina tých vecí žiarila ako malý reaktor. Hodnoty radiácie aj stokrát prevyšovali normu, všetko je zamorené, zdôrazňovali stále dokola dozimetristi. „Prežili sme vojnu,“ chlapili sa dedinčania, „a tu dajaká radiácia. Nech aj pod zem zalezie. Nikam nepôjdeme.“ Dnes už majú zasa všetko, čo k životu potrebujú, aj vajcia, aj slaninu, aj samohonku. Jedna zo samousadlíčok vymenúva: „Od štátu nepotrebujeme nič. Všetko si dorábame sami. Len nás nechajte! Nepotrebujeme ani obchod, ani autobus. Po chlieb a soľ chodíme peši aj dvadsať kilometrov… Sme tu sami pre seba.“

Tí, čo sa rozhodli predsa len odísť, ťažko sa lúčili so svojimi domami. „Odpusť nám, náš rodný dom,“ napísali na bránu. Jedna školáčka na vytrhnutú stránku zošita napochytre načmárala: „Nezabíjajte našu Žuľku. Je dobrá.“ (Myslela tým psa, alebo mačku?) Ďalší nechali v dome zlodejom takýto odkaz: „Milý pocestný, nehľadaj drahé veci. Nemáme ich. Môžeš používať všetko, čo chceš, ale nerabuj. My sa vrátime.“ Rabovačky však aj tak začali, prvé padli za obeť obchody, tie zlodeji vyplienili do poslednej omrvinky, vybili sklo, vylámali mreže… Pokradli všetko a rozpredali po blších trhoch: rádioaktívne kožuchy, detské kočíky, sekery, šijacie stroje, televízory a rádiá, aj keď nefungovali, lebo v dôsledku žiarenia im zhoreli obvody. Mŕtvym kravám, určeným ako rádioaktívny odpad na likvidáciu, vyrezávali stehná a mäso predávali. Po zotmení sa v opustených dedinách mihali celé komandá kradošov, podplatili strážnikov a prekutrávali dom po dome… Všetko sa dalo kúpiť za fľašu vodky. „Jeden predseda kolchozu privezie do oddielu dozimetristov debničku vodky, aby jeho dedinu nezapisovali do zoznamu na evakuáciu a druhý odovzdá tú istú debničku vodky, aby jeho kolchoz vysťahovali. Sľúbili mu totiž trojizbový byt v Minsku. Rádiologické merania nik nekontroloval. Normálny rusky chaos,“ opisoval spisovateľke situáciu Arkadij Filin, jeden z likvidátorov. Na vyčistení zamorenej zóny okolo reaktora pracovalo 600 až 800.000 ľudí.

 

Homo sovieticus

Keď vybuchla černobyľská jadrová elektráreň, Svetlana Alexijevič mala 38 rokov. Pred rokom, aj vďaka sviežemu závanu perestrojky, sa jej konečne podarilo vydať knižku Vojna nemá ženskú tvár, do ktorej zozbierala monológy žien preživších 2. svetovú vojnu. Krátko na to vyšli Poslední svedkovia, mozaika spomienok ľudí, ktorí ako deti v tejto vojne vyrastali.

Svetlana žila v Minsku, hlavnom meste Bieloruska, narodila sa však v Ivano-Frankivsku na Ukrajine, odkiaľ pochádzala jej mama, otec bol Bielorus. Obaja rodičia učili na vidieckych školách, najprv na Ukrajine, potom v Bielorusku. Svetlana vyštudovala žurnalistiku na Bieloruskej štátnej univerzite, istý čas tiež učila a pracovala ako redaktorka v niekoľkých novinách vrátane bieloruského literárneho časopisu Nyoman. Jej opozičné názory však neboli po chutí sovietskej moci, kritizovala komunistický režim a vôbec, strkala nos všade tam, kde nemala. Najviac zo všetkého ju priťahovalo písať o veciach, o ktorých sa nesmelo písať. O každodennom živote v ZSSR poznačenom lživou ideológiou, o permanentnom vymývaní mozgov svojich spoluobčanov, ktorých nazýva príznačne homo sovieticus.

Milovala svoju babičku, fascinovane načúvala jej rozhovorom s priateľkami, každá mala v talóne nejaký príbeh, často strašný a krutý, napríklad o ruských partizánoch, ako cez vojnu znásilňovali ženy. Veľa čítala – ruských klasikov, najmä Dostojevského a Tolstoja. „Keď som skončila žurnalistiku, hľadala som spôsob, akým písať, ale nič podobné tým príbehom z detstva som nenachádzala. Až kým som neobjavila knihu Alesa Adamoviča – Som z ohnivej dediny. A zrazu som pochopila, že román môže vyzerať inak, že literatúra je aj niečo iné ako Vojna a mier.“ Adamovič ju ohromil svojím štýlom, ako z prostých, autentických výpovedí mužov bojujúcich vo vojne dokázal vykresať pôsobivý literárny tvar. Už v jej prvotine Vojna nemá ženskú tvár naplno zaznel Alexijevičovej „polyfónny literárny štýl“, ktorý zástupcovia Nobelovej ceny nazvali aj „dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. Literárni kritici označujú  jej knihy „románmi hlasov“, pestrofarebnou kolážou zostavenou z úryvkov stoviek autentických rozhovorov, ktoré vedie so svojimi respondentmi. „Históriu zaujímajú len fakty a city v nej nemajú čo robiť. Nie sú prijímané ako súčasť histórie,“ vysvetľuje autorka. „Ja sa však na svet dívam očami normálnej ľudskej bytosti, nie historika. A nad človekom žasnem.“ Vydavateľstvo Absynt, ktoré do slovenčiny preložilo všetky jej diela, charakterizuje spisovateľkin literárny rukopis touto výstižnou vetou: „Od knihy ku knihe sa Svetlana Alexijevič zaoberá jediným – zmenšuje veľké dejiny až na rozmery malého človeka.“

Vo svojej tretej knihe Zinkoví chlapci načúva príbehom vojakov a matiek vojakov, čo zomreli v Afganistane. Kniha je o tom, „ako mladým chlapcom klamali a posielali ich do Afganistanu robiť svetovú revolúciu. To je staré heslo ruských boľševikov… Rusko vzýva a oslavuje človeka so zbraňou v ruke a vie problémy riešiť len silou a svoju veľkosť dokazuje tiež len silou.“ Svetlanu za toto dielo pohnali až k súdu, kde čelila obvineniu, že očierňuje svoju vlasť a sovietsku armádu. Postavili sa proti nej dokonca aj tí, ktorých hlasy zaznamenala. Vraj to, ako o nich písala (ako o obyčajných ľudských bytostiach), hrdinom z Afganistanu pošramotilo povesť. Súd sa ťahal dva roky, literáti z celého sveta podpisovali za Svetlanu petície, takže sa jej napokon podarilo vyhnúť väzeniu. Prenasledovaná najskôr komunistami, potom režimom bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka odišla v roku 2000 zo svojej vlasti a striedavo žila v rôznych európskych metropolách. Od roku 2013 opäť býva v Minsku, lebo ako povedala: „Žáner, v ktorom pracujem, si vyžaduje, aby som žila doma, počúvala ľudí, o čom sa rozprávajú, a preto som sa vrátila.“  Keď jej v roku 2015 udelili Nobelovu cenu za literatúru, bieloruské médiá sa o tom ledva zmienili…

 

Nech žije mierový atóm!

Opisovať minútu po minúte haváriu černobyľskej elektrárne, naštudovať si komplikovaný odborný jazyk jadrovej fyziky, vysvetľovať, prečo došlo k výbuchu reaktora, zhŕňať fakty, opakovať technické detaily, konšpirovať, kto za čo mohol, kto kedy zlyhal, kvantifikovať straty, maľovať pochmúrne obrazy budúcnosti… Na nič také sa Svetlana nechystala. Ju lákalo ponoriť sa do toho, čo nazýva „opomenutou históriou, vymazanými stopami nášho bytia na zemi a v čase. Píšem a zbieram všednosť pocitov, myšlienok, slov. Pokúšam sa zachytiť každodennosť duše…“ Vyše päťsto ľudí, tých, čo prežili Černobyľ, mužov aj žien, mladých i starých, jej vyrozprávalo svoj príbeh. Černobyľská kronika sa rodila skoro desať rokov, spisovateľku zamestnávala raz toľko času ako ostatné knihy. Prečo jej to trvalo tak dlho? Lebo nová skúsenosť si žiadala nové slová. Havária v Černobyle nemala žiaden predobraz, nič podobné sa predtým v dejinách nestalo. Ľudia nenachádzali slová, akoby do starej slovnej zásoby nevedeli vtesnať, čo sa stalo. „Hlasy sa driapali akoby cez sen alebo blúznenie, z paralelného sveta.“

O vojne vedel sovietsky človek všetko. Vojna, to je hrôza, strach, smrť. Ale to, čo sa stalo v Černobyle, aká to bola vojna! Nik nechápal zmysel toho, čo prežil. Pred Černobyľom sa v novinách písalo, na školeniach prednášalo a učili sa to i deti v škole, že sovietske jadrové elektrárne sú také bezpečné, že by mohli stáť hoci aj na Červenom námestí. „Vojenský atóm,“ tak zneli propagačné heslá komunistických ideológov, „to je Hirošima a Nagasaki a mierový atóm, to je elektrická žiarovka v každej domácnosti.“

Prvé čaty likvidátorov, ktoré čistili miesto nehody, vyfasovali zbrane – pre prípad útoku (Koho? Američanov?) Nad reaktorom lietali piloti z Afganistanu vyzbrojení guľometmi. Večer v ubikáciách prebiehali školenia o záškodníckej činnosti západných tajných služieb. Podoba nepriateľa sa však radikálne zmenila. Nezabíjala vojna. Zabíjala pokosená tráva. Ulovené ryby z potoka. Obyčajné jablko… „Starí ľudia pri odchode do evakuácie,“ zaznamenáva spisovateľka, „netušiac, že je to navždy, hľadeli na nebo: ‚Svieti slnko… Nevidno dym ani plyn. Nestrieľajú. Azda je toto vojna?’“ Neverili, že to, čo sa stalo v Černobyle, môže byť také strašné. Nič nemôže byť strašnejšie ako vojna. A hrdinský sovietsky človek, ten, čo odolal blokáde Leningradu, prežije všetko!

Svetlana spomína na svoju prvú cestu do zóny – všade plno vojakov, techniky, zbraní: „Človek so zbraňou v zóne… Do koho tam mal strieľať, pred kým mal chrániť? Pred fyzikou? Pred neviditeľnými časticami?“ Mnohí z tých, ktorí jej zverili svoj príbeh, už nežijú. Vedeli, že nemajú veľa času, a tak ju súrili, aby sa ponáhľala. To ju poháňalo vpred…

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, HBO

 

Celý článok si prečítajte v aprílovom čísle MIAU (2020)