Nezávislé, alternatívne, autorské, angažované, experimentálne, provokatívne, inovatívne. Také divadlo chcú robiť. A ak tomu láskavé, úprimné, slobodné, autentické, odvážne. Pre všetky štyri však predovšetkým a nadovšetko milované.
Júlia Rázusová
Rodená Prešovčanka prednedávnom založila nezávislú divadelnú platformu Slzy Janka Borodáča, predtým sedem rokov viedla Prešovské národné divadlo (jeho názov treba brať ako recesiu). Ako režisérka hosťovala na mnohých divadelných scénach po celom Slovensku.
Divadlo, moja láska: Ako päťročná som našla mame v skrini medzi spodnou bielizňou nejaké staré fotografie. Pri podpísanej fotke Georga Harrisona bola aj fotka, na ktorej mama stála v kostýme na javisku, keď hrala v ochotníckom súbore. Bolo to vzrušujúce a cítila som, že je to niečo, čo ma láka. V pätnástich sme založili divadlo RAQUA v industriálnej zóne Prešova, prvá vysoká škola trochu zamiešala karty a takmer som sa stala vedkyňou teórie jazyka, prišlo však pracovné leto v škótskom Edinburghu na divadelnom festivale a už to nešlo inak… VŠMU v Bratislave, Moskva, Istanbul, Praha, študijný pobyt v Londýne na divadelnej škole Rose Bruford College, následne späť do Prešova, kde tvorím a rovnako odtiaľ s rodinou spoločne vyrážame za divadlom do sveta.
Nezávislé, alternatívne, autorské, experimentálne: Najviac si vážim slovo nezávislé, pretože najviac vystihuje nekompromisnosť, riziko a slobodu toho, čo robíme. Mám rada každé áno a nie, za ktoré nesieme zodpovednosť v našom divadle, pretože tie rozhodnutia robíme my, nie sme súčasťou nejakej hierarchie alebo siete, kde by sme mali vyhovieť viacerým stranám a korigovať svoj názor podľa väčšiny. Slovo „provokatívne“ má možno negatívne nánosy nejakej vynútenej pozornosti, ale nebojím sa rozpakov, ani chýb alebo zlyhaní. Je pre mňa dôležité, aby divadelné skúšky boli skúškami, kde sa vymieňa tvorivá energia, kladú sa nároky a prebieha skúšobný proces. Nezávislé divadlo má komunitný charakter a je postavené na našich nielen profesionálnych, ale aj ľudských vzťahoch. S hercami Tomášom Mischurom, Gabikou Marcinkovou Mihalčínovou, Petrom Brajerčíkom, hudobníkom Martinom Husovským, výtvarníčkou Dianou Strauszovou, našou produkčnou Lindou Durkáčovou a ďalšími máme takmer rodinné pnutia. Prešovské národné divadlo ako aj Slzy Janka Borodáča nesú už v názve jasnú iróniu. Bez humoru to nejde. Janko Borodáč, zakladateľ slovenského profesionálneho divadla, bol konzervatívny, nepripustil experiment, my sme jeho slzy. Experiment je jedna z našich hlavných metód výskumu.
Keď divadlo tne do živého: Práve čítam v aktuálnych správach vetu o tom, že „ak ich tam pošleme všetkých, tak boh si už svojich roztriedi”. Táto veta je zhodou okolností súčasťou našej autorskej inscenácie Moral Insanity v podaní Petra Brajerčíka. Žiaľ, nie je už len citátom z minulosti, ale dokáže byť hrozivo prítomná. Ak má byť divadlo angažované, nemôže byť len nejakým záujmom režiséra. Pre mňa musí byť aj výpoveďou herca. On stojí na javisku v priamom kontakte s divákom a musí mať čo povedať, v inom prípade to pre mňa nefunguje. Nemôžeme sa tváriť, že sme punkáči tým, že si herec vyčeše číro a predstiera, že je drsný. Musí ponúknuť divákovi aj nejaký osobný postoj a názor. Zaujímavosťou pri angažovanom divadle je, že do toho následne dávate aj svoju zodpovednosť a súkromnú identitu ako tvorcu. Nemôžete ľudí z javiska obviňovať napríklad z ekologickej katastrofy a chodiť do práce na dvoch autách. Kurt Vonnegut, ktorého text teraz pripravujem do jedného z pražských divadiel, hovorí práve o umelcoch ako o poplašných zariadeniach, prirovnáva ich ku kanárikom, ktorých si baníci kedysi brali do podzemia, aby im signalizovali, či je dole dostatok kyslíka. Apeluje na tvorcov, aby šírili a zavádzali nové myšlienky do spoločnosti, ktorá sa, žiaľ, premenila na pasívne publikum.
Hrať sa dá prakticky kdekoľvek: Sme divadlo bez priestoru, fungujeme vďaka podpore Fondu na podporu umenia. Ak sa máme rozhodnúť medzi bielym baletizolom, na ktorý nemáme prostriedky, musíme hľadať kreatívne cesty, ako sa vynájsť a nahradiť ho bielym papierom, zminimalizovať scénu, alebo hrať predstavenie len v zime na bielom snehu. Samozrejme, nefunguje to takto, väčšinou umelecký koncept vyjde z podstaty predlohy, textu, hry… Hrali sme v kostoloch, krčmách, univerzitách, lesoch, parkoch, továrňach. Každý priestor prinesie nový hráčsky element, nový rozmer. Partnerom je okoloidúci, nečakaný dážď, náhodné auto, politický míting v centre mesta. Všetko sa dá zapojiť do výtvarnej a významovej reality diela.
Môj prvý večer v divadle: Možno to nebol prvý, ale zásadný. Bola som v divadle s barlami a so zlomenou nohou. V rámci študentského festivalu v Prešove hosťovalo VŠMU a ja som si nevedela predstaviť, že to predstavenie neuvidím, tak ma neodradili ani nekonečné schody k jediným voľným miestam vzadu. Je to tak doteraz, napriek tomu, že sa divadlom profesionálne živím, som stále rada divákom a divadla nikdy nemám dosť. Mám slabosť na tanečné a fyzické divadlo napr. DV8, Rootlessroot, Farma v jeskyni či Debris.
Alžbeta Vrzgula
Spolu s Petrom Galdíkom píše a režíruje inscenácie divadla Uhol_92. Tá číslovka v názve znamená rok narodenia jeho troch zakladateľov a slovíčko pred ňou uhol pohľadu prvej generácie demokratického Slovenska.
Divadlo, moja láska: K divadlu som sa dostala cez literárno-dramatický odbor na ZUŠ-ke. „Dramaťáky“ sú úžasná vec, mladý človek tam nájde druhú príležitosť niekam zapadnúť, priestor naučiť sa komunikovať, byť vnímavý ku človeku veľa seba. Niekto odíde s týmito zručnosťami a využíva ich ako lekárka či architekt a niekto ide za divadlom aj na vysokej škole. To bol môj prípad. Pracovali sme formou kolektívnej tvorby pod vedením úžasnej priekopníčky Alexandry Skořepovej, neskôr s obrovsky chápavou Miriam Kalinkovou. Dostali sme komplexnú skúsenosť – prednes, tvorba, hranie. Zistila som, že ma najviac baví tá vymýšľacia fáza. Preto som zamierila na odbor réžie a dramaturgie. Atmosféra na VŠMU má svoje veľké špecifiká a limity a ja som sa snažila chodiť sa čo najviac vetrať von. Stáže na JAMU v Brne a na univerzite vo francúzskom Poitiers boli blahodárne, stala som sa asistentkou réžie českého režiséra Davida Jařaba na niekoľko jeho slovenských projektov. A ďalej som smerovala už k vlastnej, prevažne autorskej tvorbe. S ročníkovými kolegami Petrom Galdíkom a Jakubom Szatinským sme založili Uhol_92.
Nezávislé, alternatívne, autorské, experimentálne: Moja generácia je bohatá na rôzne nezávislé divadlá ako Divadlo DPM a Nude, Gaffa, Asfd, a to je len zopár bratislavských subjektov… Nezávislé sa označujú preto, že ide o nezriaďované telesá – nezávislé od zriaďovateľa, no na druhej strane závislé od kultúrnych grantov, bez ktorých by sme nemohli tvoriť. Druhý význam tej nezávislosti však skrýva samotná tvorba: máme slobodu vybrať si o čom, kde, ako a s kým… V kamenných divadlách majú tieto kategórie často jasne predkreslené kontúry. A môcť si vybrať tému, estetiku a zostaviť tím je úžasne návykové. Umožňuje to človeku siahať po témach, ktoré ho v tej chvíli zamestnávajú, oslovujú, formujú. Vznikajú tak autentické, často možno generačné výpovede. Režijne pod Uhlom tvorím ja a Peter Galdík, ročníky ’92, spoločným menovateľom našej tvorby je občianskosť. Sme prvá generácia demokratického Slovenska a silno to cítime. Sme takí starí ako republika a ona má podobné problémy ako my. Občiansky aspekt vnímame ako veľmi dôležitý, ale zároveň široko aplikovateľný: za spoločensko-politicky aktuálne považujeme témy pamäte, rovnosti, rozvíjania medziľudských vzťahov, témy identity a postavenia človeka v rámci (eko)systému.
Keď divadlo tne do živého: V ostatnom čase v súvislosti s dianím v politike rezonuje slovné spojenie „systém bŕzd a protiváh“. Divadlo ako kultúrny prejav je absolútne súčasťou kultúrneho systému bŕzd a protiváh. Jeho úlohou je komunikovať problematické zážitky, témy, ktoré prehliadame. Nastaviť zrkadlo, vykričať pochybnosti. Burcovať, ale nie vonkajškovo, skôr vnútro divákov. Aby sme vypadli z letargie každodennosti. A nemusí to byť len ťaživý zážitok, či uchopíme danú tému vážne, alebo s odstupom a humorom, to je už otázka formy. Ale obsah by mal byť verný spoločenskej funkcii divadla. Nevidím dôvod inscenovať dnes tzv. dverové komédie. V krajinách s vyspelou divadelnou kultúrou smeruje trend práve k autorskému divadlu. Lebo hovoriť o identite dnešného človeka v kontexte 21. storočia, populizmu a klimatickej zmeny sa dá možno aj cez Shakespeara, ale prečo, keď môžem aj inak?
V roku 2018, v roku osláv storočnice od konca prvej svetovej vojny som premiérovala Folklore not war, kde ako textový materiál poslúžili fragmenty zo spomienok Slovákov a Sloveniek na toto obdobie. V divadle Ticho a spol. teraz hrávame Zastavených – kde sa môj text mieša s chatovou komunikáciou študenta z Aleppa, ktorý utekal do Európy a so stand-upom iránskej komičky Nasi Motlagh. Spolu s Nasi pripravujeme ku každej repríze vždy o niečo nový stand-up, takže je to premenlivý, živý materiál. V Novej Cvernovke uvádzame Apokabaret. Postava Zajačice v ňom spieva verš: Sníva sa mi, taký sen; / porodím a hneď ich zjem. / Ak by však mám dieťa, / bola by to Thunberg Gréta. A to na základnú predstavu asi stačí. Autorské divadlo je veľká sloboda pre tvorcov a trvajúci moment prekvapenia pre divákov.
Hrať sa dá prakticky kdekoľvek: Len je rozdiel, či ide o zámer, alebo z núdze cnosť. „Site specific“ projekty majú veľkú silu, samozrejme, sú zároveň produkčne dosť náročné. Niekedy si téma vypýta špecifický priestor: najnovšiu Štúdiu otcovho obrazu uvádzame v galériách – aby ten študovaný obraz mal kde visieť… Ale ak by som si mala vybrať pivnicu, alebo veľkú sálu, nerozmýšľala by som dlho. Verím, že pre nezriaďované divadlo svitá nové evolučné štádium, ktoré vylezie z pivníc a whiteboxov s nízkym stropom a obzrie sa za nimi až keď bude samo chcieť.
Môj prvý večer v divadle: Nemám jednu formatívnu spomienku, v ktorej by som prežila nejaký „starstruck“ moment. Keď som ešte ako dieťa chodila po festivaloch neprofesionálneho divadla, pamätám si na predstavenie, myslím, litovského súboru. Nerozumela som im ani slovo, netušila som, o čom hrajú, ale bolo to také intenzívne, že som z nich hodinu a pol nespustila zrak. Nevedela som čo, ale to „niečo“ sa tam jednoznačne dialo a fascinovalo ma. Za krásny komplexný zážitok považujem hosťovanie Warlikowského Francúzov v Brne, kde bufety dokázali za 15 minút nakŕmiť plnú sálu klasickými obloženými chlebíčkami (aj s chrenovou posýpkou), aby mal každý dostatok cukrov na dopozeranie 4 a pol hodiny trvajúceho predstavenia.
Lýdia Ondrušová
Jej divadelnými sestrami sú Veronika Malgot a Laura Štorcelová. Spolu s nimi tvorí autorský tím Divadla Nude, ktoré vo svojich inscenáciách pretriasa provokatívne témy typu: Vedia dnešné ženy, čo je pre ne skutočne dobré? Je tento muž ten pravý? Rozumieme si navzájom?
Divadlo, moja láska: Ten okamih si pamätám presne. Boli sme zo školy na predstavení v MSKS Michalovce nášho divadelného krúžku. Nepamätám si, čo to bolo, niečo s gréckou mytológiou. Sedela som v hľadisku a vravela si, že by som chcela byť na javisku. O týždeň som sa prihlásila na divadelný krúžok a neskôr na všetky dramatické krúžky, ktoré sa v Michalovciach postupne začali otvárať. Myslím si, že najviac vďačím mojej skvelej pani učiteľke Otílií Semanovej. Je zázračné, ako jeden človek dokáže zmeniť váš život a odkryť vám, čo je vo vás, čo máte najradšej. A potom to išlo. VŠMU – bábkarská tvorba, priateľstvo s Veronikou Malgot a prvé ochutnávky autorského divadla, priateľstvo s Laurou Štorcelovou a založenie Divadla NudeE.
Nezávislé, alternatívne, autorské, experimentálne: Myslím si, že tieto slová naše Divadlo Nude vystihujú. Doplnila by som ešte autentické, dokumentárne, slobodné, láskavé. Asi sa nedá povedať, v čom je iné. Nechceme sa za každú cenu odlišovať, to nebolo naším cieľom, skôr, robiť veci úprimne, tak, ako ich cítime, ako ich vidíme a je to pre nás tak krásne, že to niekto cíti podobne, chodí sa na nás pozerať, dojme sa, otvorí, pochopí a aj si niečo odnesie, niekedy je to len jedna veta. Neštandardný je okrem iného aj priestor. Keďže nemáme stálu scénu, takmer každú našu inscenáciu hrávame inde, podľa toho, čo sa nám k jej téme či predstave hodí. Máme predstavenie, ktoré sa odohráva v byte, v paláci, v divadle, ale aj na poli.
Keď divadlo tne do živého: Každý to má inak. Aj v živote, aj v umení. Ja mám rada hrotenie, bezprostrednú úprimnosť, trápnosť, ,,ísť až na kosť“. Priznám sa, že vďaka pandémii som už dlhšie nevidela nič zo zahraničia, ale ako tak z diaľky pozorujem „súčasné trendy a posuny v oblasti divadla“, vnímam rozšírenie v technologickej oblasti. Z projekcie klasických videí sa to posunulo na robotické bábky, video mapingy, live cinema. Spomeniem napríklad predstavenie Svetlonos od divadelného súboru Odivo.
Hrať sa dá prakticky kdekoľvek: Áno a všetko má svoje výhody a nevýhody. Napríklad naša najnovšia inscenácia Roľa sa odohráva na skutočnej roli v Čunove. Výhodou bolo napríklad, že sme tam mohli skúšať hocikedy a neobmedzoval nás iný divadelný súbor alebo vyťaženosť priestoru. Nevýhodou bolo, samozrejme, počasie, hmyz, bodliaky v spojení s bosými nohami. Všetko sme si tam museli priniesť, aj stoličky. Ale potom na premiére nad nami preletel kŕdeľ škorcov a my sme vedeli, že toto je ten okamih, pre ktorý to robíme, pre ktorý diváci prišli, pre ktorý sa to všetko oplatilo.
Môj prvý večer v divadle: Pochádzam z Michaloviec a tam sa, žiaľ, až tak veľa divadlo nehráva. Často sme však chodievali do divadla zo školy do Košíc alebo Prešova. Pamätám si len, že nikdy ma nebavilo klasické činoherné divadlo. Neviem, či to bola rebélia, ale vždy som vyhľadávala iné formy divadla. Baví ma, keď niečomu nerozumiem, keď neviem konkrétne pomenovať obrazy, len cítim, že to so mnou niečo robí.
Monika Kováčová
V roku 2014 spolu s Máriou Danadovou založila v Banskej Bystrici nezávislé divadelné zoskupenie Odivo, ktoré vytvára inovatívne autorské a bábkové projekty pre všetky vekové kategórie.
Divadlo, moja láska: Vynorila sa mi spomienka, ako môj starý otec hrával v obývačke bábkové divadlo vždy, keď som k nemu prišla na prázdniny. S kráľom, princeznou, vodníkom, Jankom, Marienkou, jažibabou… Najprv ma zobral na punčovú zmrzlinu (lebo tú mal najradšej) a potom bolo divadlo. Neskôr prišiel literárno-dramatický krúžok, štúdium dramaturgie a réžie najskôr činoherného, potom alternatívneho a bábkového divadla na školách v Banskej Bystrici, Ľubľane a Prahe a pomedzi to praktické skúsenosti s divadelnou a produkčnou prácou. Bude to znieť ako klišé, ale všetky zastávky prichádzali do môjho života v správny čas. Každá z nich však bola novou výzvou a znamenala množstvo práce a hľadania (sa) ako tvorkyne. V súčasnosti som zakotvila v nezávislom divadelnom zoskupení Odivo, ktoré formujem spoločne s Máriou Danadovou. Ale rada z neho vylietam a spolupracujem s ďalšími divadlami, tvorkyňami a tvorcami. A stále hľadám – momentálne balans medzi pracovným a súkromným životom.
Nezávislé, alternatívne, autorské, experimentálne: Odivo je najstarší slovanský názov pre divadlo, ale ukrýva v sebe aj významy ako dívať sa, div, údiv. Presne o to sa snažíme – bádať, dívať sa, diviť sa – a na túto cestu pozývame aj naše publikum. V rámci nezávislej scény je pre nás dôležité venovať rovnakú pozornosť tvorbe pre detských aj dospelých divákov a diváčky, ako aj programovo propagovať fenomén bábkového divadla pre dospelých. V našom prípade ide vždy o tvorbu autorskú, tvorbu, ktorá potrebuje čas a fyzický i mentálny priestor, aby vyzrela. Priamo v základnej charakteristike Odiva využívame slová „nezávislé divadelné zoskupenie“. Nezávislé v zmysle vnútornej dramaturgie, pretože paradoxne práve nezávislé zoskupenia sú závislé od množstva faktorov: od pridelených dotácií alebo inak získaných finančných zdrojov, od priestorov, od voľby dramaturgov a dramaturgičiek, rozhodujúcich, aké divadelné impulzy chcú ponúknuť svojmu lokálnemu publiku.
Keď divadlo tne do živého: Divadlo by podľa mňa malo byť odvážne. Ale tá odvaha môže mať rôzne podoby. Ja osobne nie som žena-revolucionárka, nevyleziem so zástavou na barikády a nezburcujem masy. Mám radšej pozastavenie, vnímanie, sústredenie, hĺbku a fokus na detail. Rada sa pomaly dostávam pod kožu, otváram neviditeľné témy a pozerám sa na ne z rôznych uhlov. Tak v Odive vznikla perfomancia Stopy v pamäti, ktorá mapuje osobnú skúsenosť s paranoidnou schizofréniou blízkych rodinných príslušníkov. Ľudia po tomto asociačnom behu na hranici svetla a tmy, ticha a zvuku odchádzajú často pohnutí, lebo nejakým nepopísateľným spôsobom Stopy v pamäti komunikujú s najhlbšími vláknami ich senzibility. V Divadle z Pasáže, ktoré pracuje s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením, sme zasa vytvorili inscenáciu Norma, vychádzajúcu z úvah o škatuľkách, do ktorých nás zabalili iní, ale aj o škatuliach, do ktorých si svoje túžby a bolesti balíme sami a ukrývame ich pred svetom. Inscenácia vznikla na základe rozhovorov o autentických životných skúsenostiach. Ukazuje, že veci, ktoré môžu byť pre niekoho banálne, sú pre iných esenciálne, či nedosiahnuteľné. A to je pre mňa vlastne odvaha – podeliť sa o svoj mikrokozmos a vypovedať cez neho autenticky o svete, ktorý nás obklopuje.
Hrať sa dá prakticky kdekoľvek: V galérii, synagóge, lese, aj v bývalom protiatómovom kryte. Tam všade sme už s Odivom hrali a tešíme sa na priestorové výzvy, ktoré nám prinesie budúcnosť. Každé predstavenie je špecifické – niektoré je závislé od divadelného „biotopu“ v podobe reflektorov, tanečnej podlahy, zaprášených čiernych zamatov a niektoré priamo vyhľadáva a reaguje na impulzy, ktoré mu ponúkne priestor. V rokoch 2017 a 2020 sme v Odive vytvorili individuálnu performatívnu prechádzku Poézia mesta. Zviditeľňovala a sprítomňovala neviditeľné lokality v Banskej Bystrici a v Žiline so zameraním na reálne odkazy, nápisy alebo graffiti na budovách, múroch, rôznych objektoch. Naším cieľom bolo zhromaždiť tieto nevnímané či negatívne vnímané nápisy považované za vandalizmus a ponúknuť ich ako materiál na tvorivú interpretáciu súčasným tvorcom a tvorkyniam z rôznych umeleckých druhov. Umenie v rôznych podobách (od autorskej poézie a prózy cez slam poetry alebo spev až po výtvarné inštalácie a divadelné performancie) sa tak objavilo na nečakaných miestach: v podchode, uprostred sídliska, na moste, pri koši na odpadky popísanom nekonečným nápisom blablablablabla, pri vyhorenom aute s nejasným odkazom (Ne)milujem Simu. Autori a autorky sa inšpirovali posolstvom nápisu a vytvorili svojbytné dielo, ktoré do hry zobralo konkrétnu lokalitu, publikum aj náhodných okoloidúcich.
Môj prvý večer v divadle: O divadlo som sa ako diváčka potkýnala odmalička. Prvýkrát som si však povedala, že sa mu chcem venovať profesionálne až na strednej škole, po predstavení Lorkiáda, s ktorým hosťovalo v Košiciach prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Autora Federica Garciu Lorcu a jeho poetické a boľavé tragédie, v ktorých je skomprimovaná duša Andalúzie, mám rada doteraz. Ale pamätám si, že v ten večer po predstavení som prvýkrát pocítila to chvenie, ktoré prejde mojím telom, keď vidím, počujem umelecké dielo, ktoré ma niečím uchváti. Je to veľmi fyzické, ako zimomriavky a horúčka naraz. Vtedy mám vždy chuť tvoriť.
Simonetta Zalová
foto archívy divadelníčok
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2021)