Coco vraj nikdy nevyslovila jej meno. Keď sa vôbec niekedy zmienila o svojej najväčšej konkurentke, Mademoiselle Chanel zvykla iba precediť medzi zubami: „tá Talianka, čo robí šaty“. Minimalistka Coco neznášala Elsu pre jej nápadité a podľa nej až gýčovité módne kreácie a Elsa zasa považovala návrhy Coco za nudné, nezáživné až smutné…
Aj keď sa obidve ženy dokázali prepracovať vo svojom fachu z nuly až na vrchol – obe ponúkajú dokonalý príklad toho, čomu Američania hovoria „self-made men“ (v tomto prípade women). O Gabrielle Chanel, dcére slúžky a jarmočného predavača, ktorá vyrástla v sirotinci, sa vedelo, že ku svojim métam kráčala cez postele mocných mužov, akými bol Arthur Capel, Angličan, ktorý zbohatol na uhoľných baniach či vojvoda z Westminsteru, synovec kráľovnej Viktórie. Talianka Elsa Schiaparelli mala celkom iné zázemie ako jej rivalka, narodila sa do významnej rímskej patricijskej rodiny plnej vzdelaných intelektuálov, takže stačilo vysloviť meno Schiaparelli a hneď sa za ním vynorila nejaká učená hlava. Napríklad Elsin otec. Sám Umberto II., posledný taliansky kráľ, vymenoval Celestina Schiaparelliho, lingvistu, arabistu a neskoršieho profesora orientalistiky na Rímskej univerzite, za riaditeľa Kráľovskej akademickej knižnice. Celestinov brat Giovanni Schiaparelli, známy ako „il grande astronomo“ (veľký astronóm), sa špecializoval na skúmanie telies slnečnej sústavy, pomenoval mnohé útvary na Marse, objavil novú planétu, bol prvý, kto dokázal, že meteorické roje súvisia s kométami a jeho priezvisko nesú dva krátery na Marse i Mesiaci. Tretí pánko s priezviskom Schiaparelli, Ernesto, v sebe objavil vášeň pre starobylé kultúry, stal sa z neho uznávaný archeológ a egyptológ, objaviteľ hrobky kráľovnej Nefertari, manželky Ramzesa II. Skvostnú kariéru zavŕšil ako riaditeľ egyptského múzea v Turíne, svojho druhu druhého najväčšieho a najvýznamnejšieho na svete. Ani Elsina matka Marchesa de Dominici nebola len tak z hocakého cesta, pochádzala zo starobylej šľachtickej rodiny z Neapola a v jej rodokmeni sa skveli mená niekoľkých významných politikov a štátnikov tej doby. A‘ propos, Marchesa, tá sa dožila skvostných 103 rokov!
Malá Elsa vyrastala v blahobyte, obkolesená starožitným nábytkom, umeleckými predmetmi a vzácnymi knihami. S rodičmi bývala priamo v sídle knižnice v Palazzo Corsini, neskorogotickej honosnej ustanovizne, ktorej história siahala až do 15. storočia. Neskôr spomínala, ako sa na jej povalách rada prehrabávala v truhliciach pokrytých prachom, ktoré ukrývali rôzne kúsky oblečenia z pozostalosti významných rímskych aristokratických rodín: korzety a živôtiky, španielske čipky, čínske brokáty…
Veľmi šťastné detstvo ale nemala, aj vďaka matkiným necitlivým a znevažujúcim poznámkam na adresu jej vzhľadu: signora Schiaparelli vraj zvykla hovoriť, že Elsa je taká škaredá ako je jej sestra pekná. Skrúšená Elsa sa jedného dňa rozhodla zobrať osud svojej krásy do vlastných rúk: vykopala zeminu, v ktorej rástli pestrofarebné kvietky, a tú si napchala do uší a nosa v domnienke, že jej to pomôže rozkvitnúť do krásy. Skoro sa zadusila, ale rodinná historka bola na svete. Mala maličkú postavu, olivovú pleť a trochu ospalé oči s akoby ťažkými viečkami. Čo jej chýbalo na kráse, doplnila však neskôr štýlom a výsledok bol okúzľujúci. Z priehrštia rodinných mýtov vyvstáva ešte jeden, dôležitý pre jej tvorbu: mala na tvári malé znamienka. Vo svojich spomienkach tvrdí, že na ich tvar, ktorý vraj pripomína súhvezdie Veľkého voza, ju upozornil strýko-astronóm a že jej to určite prinesie šťastie. Elsa si to zapamätala a keď začala so svojimi módnymi kreáciami, Veľký voz povýšila na jeden zo svojich symbolov – vyšitý zlatými niťami na modeloch značky Schiaparelli, ale napríklad aj na bižutérii či iných módnych doplnkoch.
V zajatí kniežacieho šarlatána
Čo vieme o Elsinej povahe? Už ako mladé dievča bola vzdorovitá, presadila si, čo chcela, aj napriek nesúhlasu rodičov. Začala študovať filozofiu a písala básne, dokonca v osemnástich vydala zbierku ľahko erotickej poézie Arethsa, ktorá nadchla kritiku, ale pobúrila rodinu. Rodičia ju teda poslali do kláštora vo Švajčiarsku schladiť si hlavu, no ona tam zahájila hladovku, ktorou si vynútila návrat domov. Potom sa vybrala cestovať, prebrázdila Tunis, vtedajšiu francúzsku kolóniu, kde jej padla do oka nápadná bižutéria berberských žien, široké nohavice zuávskych bojovníkov a, samozrejme, turbany! To všetko si uchová v pamäti a neskôr zakomponuje a oživí vo svojich modeloch…
Elsa mala dvadsaťtri, dievča bolo treba vydať, lenže nápadník, bohatý ruský šľachtic, sa jej priečil natoľko, že pred ním ušla do Anglicka. Tam sa po boku istej bohatej dobrodinky, ktorá v chudobných štvrtiach veľkomesta stavala sirotinec, činila v charite. V Londýne došlo k osudovému stretnutiu: na jednom večierku sa zoznámila s (údajným) švajčiarskym kniežaťom s podivnými poľsko-bretónskymi koreňmi, ktorý sa predstavoval ako „svetoznámy doktor William de Kerlor“. Prednášal o teozofii a mysticizme, okrem toho sa zapodieval paranormálnymi javmi, hypnózou, veštením i špiritistickými seansami. Bol od Elsy o sedem rokov starší a ženy priťahoval ako magnet – svojím šarmom a tajomným mysticizmom. Na druhý deň po zoznámení sa s charizmatickým šarlatánom zasnúbila. Sobáš prebehol bez bielych šiat s vlečkou, po svadobných hosťoch ani stopy. Elsa sa vydávala bez súhlasu rodičov. Zasa si raz dupla. Po krátkom pobyte vo Francúzsku sa manželia nútene presunuli z Londýna, keďže anglické právo vyhodnotilo de Kerlorove hókusy-pókusy za nelegálne a hrozili mu potýčky so zákonom. A v roku 1916 sa usadili v New Yorku. Elsu moderný kozmopolitný New York ihneď nadchol, jej muža však očarúvali najmä bohaté Američanky. Ženy boli jeho neresť. Nepil alkohol, nejedol mäso, ale obzrel sa za každou sukňou. V New Yorku si otvoril Bureau of Psychology, akúsi psychologickú poradenskú kanceláriu, o ktorej dúfal, že mu prinesie slávu a peniaze. Jeho takzvané terapeutické sedenia so zazobanými Američankami však nie raz vyústili do milostnej aféry a Elsa o týchto avantúrach musela vedieť, veď pracovala ako jeho asistentka a dokonca i médium. De Kerlorovi sa stále nedarilo presadiť sa a v New Yorku prakticky žili na Elsin účet. Jej veno však nebolo bezodné, problémy sa kopili aj vďaka iným manželovým temným aktivitám: začal ho sledovať Úrad federálnej vlády pre vyšetrovanie, údajne za otvorené sympatie s boľševikmi a ruskou revolúciou a do tejto šlamastiky sa namočila aj Elsa. (Úrad napokon ich „protištátnu činnosť“ vyhodnotil ako neškodnú, ale niet dymu bez ohňa, ako sa hovorí, lebo o pár rokov neskôr de Kerlora za nejasných okolností zavraždili v Mexiku).
V Amerike sa Elsa zblížila s umelcami ako Man Ray, fotografom Alfredom Stieglitzom a tiež s francúzskymi dadaistami Marcelom Duchampom či Francisom Picabiom, ktorí z rôznych dôvodov pobývali v New Yorku. A bola to práve Picabiova manželka Gaby, ktorá pomohla Else presídliť do Paríža. Gaby sa poznala so sestrou francúzskeho módneho návrhára Paula Poireta, a tak vymyslela, že budú do Ameriky dovážať vysokú francúzsku módu. Smelý biznis plán mal čerstvo rozvedenú Elsu vytrhnúť z biedy, v ktorej sa takmer ocitla, keď de Kerlor utiekol s tanečnicou Isabelou Duncan a ona zostala sama s ročnou dcérkou. To už bývala v lacnom hoteli a malá Gogo namiesto kolísky spávala v škatuli od pomarančov. Chvíľu ešte hľadala útechu v náručí operného speváka Maria Laurentiho, keď však nečakane zomrel (iba ako 32-ročný) na zápal mozgových blán, dvihla kotvy a v roku 1922 sa objavila v Paríži.
V zajatí Paríža
Elsa nenávidela svoje meno, ktoré jej vraj vybrala pestúnka, tak málo rodičom záležalo na svojom treťom potomkovi, opäť a zasa dcére, nanešťastie! V Paríži ju preto nik neoslovil inak ako Schiap, skratkou jej priezviska, ktoré sa zanedlho stalo synonymom nových módnych trendov, čerpajúcich inšpiráciu z moderného umenia. V meste nad Seinou sa rýchlo udomácnila medzi avantgardnými umelcami, všetci sa schádzali v kabarete Le Boeuf sur le Toit na Champs-Élysées – Cocteau, Ďagilev, Picasso, Stravinskij… Ešte nebola nikým, iba zaujímavou cudzinkou, nóbl Rimankou, ale po stretnutí s Paulom Poiretom, vtedajším „cárom módy“, ktorý prvý zbavil ženy korzetu, už vedela, čo chce robiť. Bude navrhovať šaty! Poiret rozpoznal jej tvorivý zápal, zmysel pre umenie a výtvarný cit a veľmi ju povzbudzoval do vlastnej tvorby. Nikdy návrhárstvo neštudovala a na rozdiel od Gabrielle Chanel, ktorá sa ako chovankyňa kláštora v Obazine dennodenne hrbila nad šitím, vôbec netušila, čo je to vziať do rúk ihlu a niť – to by bolo predsa pre bohatú Rimanku pod úroveň!
Hoci sa o pár rokov preslávi extravagantnými róbami, kariéru módnej návrhárky prekvapivo začala otvorením butiku Pour le Sport. Prečo šport? Písal sa rok 1929 a ženy sa labužnícky nadychovali slobody, a to doslova, keďže odložili korzety, ktoré ich telá zvierali ako brnenie, tieto ženy vysadli na bicykle, začali šoférovať, hrať golf či tenis, plávať, lyžovať. Toľká voľnosť pohybu! V takejto uvoľnenej atmosfére športovať znamenalo vyznávať moderného ducha doby. A tomu bolo treba prispôsobiť aj oblečenie. V čom si moderná žena vyšla von užiť pohyb na čerstvom vzduchu? V niečom nekomplikovanom, funkčnom, praktickom. Módne bolo tráviť zimu v Alpách, dvojdielne lyžiarske obleky dávali ženám šancu predviesť sa v nohaviciach, ktoré v meste nemali šancu. V Paríži bolo vyslovene zakázané nosiť nohavice na verejnosti, pokiaľ žena „nedrží kormidlo bicykla alebo opraty koňa“. Elsina prvá pletená kolekcia na voľný čas (vrátane plaviek, do ktorých neskôr ako prvá návrhárka všila pevnú podprsenku) sa najlepšie predávala v Amerike. Schiap hneď pochopila, že ak chce, aby jej biznis fungoval, potrebuje sa oprieť o solventnú americkú klientelu. A keď sa v roku 1931 tenisová šampiónka Lilí Álvarez objavila na kurtoch v takzvanej rozdelenej sukni (široké nohavice trojštvrťovej dĺžky, po francúzsky culottes), šokovaní diváci skloňovali meno Elsa Schiaparelli vo všetkých pádoch. To už ale slávila svoj triumf s iným kúskom oblečenia. Existuje fotka samotnej Schiap v čiernej čiapke pripomínajúcej kuklu a čiernom pulóvriku s bielou mašľou okolo krku – pozorovateľ z diaľky by povedal, že pod pulóvrom má jeho nositeľka bielu blúzku, ale chyba lávky, šlo o podarenú ilúziu, niečo, čomu Francúzi hovoria „trompe l’oeil“ (očný klam). Tvar bielej mašle bol totiž vpletený priamo do pulóvra. Tento dekor odpozorovala od známej, ktorej ho uplietla istá arménska emigrantka. Vo svojej autobiografii Schiap spomínala, že keď sa v pulóvri s mašľou objavila na poobedňajšom koktaile v bare hotela Ritz, všetky prítomné dámy ho chceli mať! Prvá objednávka prišla z Ameriky a roztočila módny biznis madame Schiaparelli na plné obrátky. Konečne si mohla dovoliť investovať nielen do podniku, ale aj do svojej dcéry. Manžel už síce existoval iba v spomienkach, ale malá Maria Luisa Yvonne Radha, ktorej nik nepovedal inak ako Gogo, tu bola – živá a, žiaľ, nie veľmi zdravá. V čase, keď o očkovaní proti detskej obrne mohli ľudia len snívať, ročná Gogo ochorela na túto zákernú infekčnú chorobu. Hrozilo, že zostane ochrnutá, ale jej matka sa pustila do boja – dievčatko vystriedalo rôzne kliniky, terapie, cvičenia a rehabilitácie, vďaka ktorým sa napokon postavilo na vlastné nohy a neskôr už ako pôvabná mladá slečna dokázala nielen bez problémov chodiť (i keď občas nebadane pokrivkávajúc), ale aj plávať či lyžovať. Materskej lásky si však veľa neužila. Na liečeniach ju sprevádzala opatrovateľka, zakiaľ čo mama zostávala v Paríži a venovala sa budovaniu svojej módnej značky. Dcére zabezpečila materiálny dostatok, špičkovú opateru, neskôr prominentné školy i honosné bývanie, ale teplo rodinného krbu v ňom Gogo veľmi necítila. V roku 1937 Elsa kúpila nádherný dom na ulici de Berri číslo 22, ktorý kedysi obývala princezná Mathilde Bonaparte, Napoleonova neter. Dom mal 18 izieb a Schiap k ich zariadeniu pristupovala na výsosť eklekticky: starobylé čínske a egyptské artefakty miešala s hypermodernými obrazmi svojich surrealistických a kubistických priateľov. Bol to grandiózny dom od prízemia až po strechu naplnený umením, ale či aj útulný domov, o tom sa dalo pochybovať…
V objatí surrealizmu
V novembri 1934 americký Harper’s Bazaar vyhlásil Elsu Schiaparelli za „najodvážnejší a najoriginálnejší talent francúzskej módy… s vulkanickou energiou a fantasticky bohatým zmyslom pre moderné inovácie“. Americká expanzia ju v tom istom roku priviedla na obálku časopisu Time a stala sa prvou ženou – módnou dizajnérkou, ktorej sa dostalo tejto cti. Príbeh jej úspechu dosiahol vrchol, keď o rok neskôr sťahovala svoj salón na najprestížnejšiu adresu v celom Paríži. Módny dom Elsy Schiaparelli na Place Vendôme mal päť poschodí, 98 miestností a zamestnával okolo 700 ľudí. V desiatkach dielní na rue Cambon pracovalo ďalších 2.000 ľudí.
Čo sa dalo nájsť v butiku dole na prízemí? Pestrá paleta módnych doplnkov: šatky, rukavičky, opasky, čiapky, klobúky, z ktorých Schiap dokázala vytvoriť malé umelecké diela – často v spolupráci s veľkými umelcami tej doby. Za najextravagantnejšou pokrývkou hlavy stál jej priateľ, španielsky umelec Salvador Dalí. V spolupráci s ním navrhla extravagantný klobúčik v tvare prevrátenej dámskej lodičky, s týčiacim sa podpätkom a špičkou naklonenou k čelu. Chcelo to odvahu ho nosiť! Jej vlajkovou loďou sa však stala iná pokrývka hlavy – niečo ako pletený valec s dvomi vrcholmi, ktorý sa dal rôzne tvarovať. Kúpila si ho i bohatá francúzska dedička a módna ikona Daisy Fellowes a po nej stovky ďalších žien, ktoré sa jej chceli podobať. Odvážna návrhárka sa nebála svoje modely vystaviť vplyvu v tom čase prekvitajúceho surrealizmu. Ako píšu autori publikácie Storočie módy: „Elsa urobila zo surrealizmu módu tým, že vo svojich kolekciách prevzala jeho princíp – vytrhávala obvyklé objekty z ich známeho prostredia a ukazovala ich v úplne inom kontexte.“ Salvador Dalí, kráľ surrealizmu, ju inšpiroval aj pri tvorbe tzv. homárích šiat (Lobster Dress) z hodvábnej organzy, s dlhou sukňou ozdobenou obrovským červeným homárom a kde-tu posypanou vetvičkami petržlenu. Keď si tieto výstredné šaty obliekla Wallis Simpson na fotenie pre Vogue v roku 1937, krátko pred svojou svadbou s vojvodom z Windsoru, spôsobilo to obrovský rozruch. Iná spolupráca so všeumelcom Jeanom Cocteauom vyústila do návrhu večerného kompletu nebesky modrej farby, ktorému na pravej klope kabátika trónil profil ženskej hlavy natočený tak, že jej zlaté dlhé vlasy splývali cez pravý rukáv. Opäť s Dalím sa vyšantila pri tvorbe takzvaných kostrových šiat (Skeleton Dress), kde z čierneho krepu s pomocou výplne plasticky vystupujú rebrá a chrbtica. Pohrala sa aj s „kostýmom k písaciemu stolu“, outfitom pre zamestnané ženy s množstvom vreciek (či už ozajstných, alebo falošných) v tvare akoby malých zásuviek. A vďaka jej spolupráci s chýrnym vyšívačským ateliérom Lesage vznikli tie najkrajšie výšivky, ktoré dnes pôsobia priam ako muzeálne obrazy: biele cirkusové kone so zdobeným postrojom a ružovými sedlami vzpínajúce sa na bolérku, ktoré dopĺňali fľaškovo zelené úzke puzdrové šaty, napríklad. Hotová pastva pre oči!
Marisa Berenson (vnučka)
V zovretí najväčšej rivalky
Dovtedy to svet módy nepoznal. Schiap bola prvá, kto takto postupoval – každá jej kolekcia mala nejakú myšlienku, určitú tému, ktorá zjednocovala všetky modely. Tak vznikla v roku 1938 Cirkusová kolekcia s vyšívanými slonmi a bubnami a úžasnými gombíkmi v tvare koní vo výskoku, Motýlia či Hudobná kolekcia s látkami potlačenými notovými osnovami a hudobnými nástrojmi, kolekcia Commedia de’ll Arte, inšpirovaná talianskym ľudovým divadlom stredoveku, Zodiac s dvanástimi znameniami zverokruhu, planétami a súhvezdiami vyšívanými zlatými a striebornými niťami. Elsin emblém, Veľký voz, zdobil ľavé rameno tohto ikonického kabátika (v roku 2013 ho na londýnskej aukcii vydražili za 110.000 libier).
Cit pre detail Schiap neopúšťal po celú jej tvorbu – a aké to boli detaily! Dnes by mohli byť jej výstredné doplnky pokojne vystavované v galériách popri artefaktoch Dalího či Mana Raya: opasok k dámskej sukni s malým držiakom na fľaštičku (žeby parfumu?), gombíky v tvare lietajúcich artistov na hrazde, cvrčkov či kociek cukru, namiesto pracky opaska morská panna so zvinutým rybím chvostom, čierne semišové rukavičky s červenými nechtami z hadej kože či tie, z prstov ktorých pozdĺžne vyrastali malé zlaté plutvičky… Nič z toho sa nemohlo ani len v náznakoch podobať Elsinej najväčšej rivalke Coco Chanel – a platilo to tak v oblečení, ako aj v doplnkoch či bižutérii. Takzvaný hmyzí náhrdelník je Elsiným najodvážnejším a najfotografovanejším majsterštykom. Na hrubom páse priesvitného rhodoidu (materiál podobný pevnému celofánu) obopínajúcom krk odpočíva kolónia dokonale vyformovanej hmyzej rodinky: včely, chrobáky, vážky, ich realistické tvary a metalické farby (zelená, žltá, ružová, okrová) priťahujú pohľady – ako muchy sadajúce na lep. Aj tu Elsa využila efekt optického klamu: z diaľky to vyzeralo, akoby po nositeľkinom krku všetka táto háveď skutočne liezla! Schiap bavilo experimentovať s novými modernými materiálmi, ktoré v móde dovtedy nik nepoužil: celofán, viskóza (umelý hodváb), vinyl, kovová priadza (lurex). Áno, bolo to extravagantné, absurdné, nápadné, ale v jej očiach móda nebola remeslo, ale umenie. Ako keď maľujete obraz alebo vytvárate sochu. Trvala na tom, že je umelkyňa, i keď „módne návrhárstvo je to najťažšie a najmenej uspokojivé umenie, pretože akonáhle sa šaty narodia, už sa stali minulosťou,“ napísala vo svojej autobiografii.
V náručí vybranej spoločnosti
Schiap a Coco – najväčšie rivalky. Akokoľvek boli odlišné, akokoľvek súperili medzi sebou, práve ony dve dokázali vstúpiť do high society. Ich predchodca Paul Poiret, aj keď obliekal najprominentnejšie dámy Paríža, nikdy celkom neprelomil bariéru toho, čo Francúzi nazývajú „fournisseur“. Dodávateľ. Čo ako vážený, dodávateľ prichádza do domov svojich bohatých zákazníkov vždy zadným vchodom. Coco i Schiap túto hranicu prelomili. Hlavné brány palácov a honosných sídiel im boli otvorené dokorán, takže, ako píšu autori knihy Storočie módy: „vstupovali do tých najlepších domov hlavným vchodom – ako vítaní hostia v spoločnosti horných desaťtisíc… Spoločne, a navždy, zmenili Schiap a Chanel status coutiera…“ Obe ženy súperili o prominentné zákazníčky (prebehnúť na druhú stranu sa javilo ako vlastizrada), hoci mnohé ich hviezdne klientky sa prekrývali: vojvodkyňa z Windsoru, Daisy Fellowes, Marlène Dietrich, Elsie de Wolf… Dokonca kolovali fámy, že tajne sledovali jedna druhú, keď si navzájom do svojich salónov posielali špehov, najmä v čase zrodu nových kolekcií. A pritom nemohli byť od seba odlišnejšie: Coco so svojím minimalizmom, jednoduchosťou a účelnosťou, maskulínnymi líniami a farebnou decentnosťou a oproti nej Schiap v celej svojej pestrofarebnej extravagantnosti, výstrednosti a bujarosti. Očividne im však toto súperenie a vzájomná revnivosť šli k duhu. Možno si v nej tak trochu aj hoveli – byť stále v strehu, v centre pikantných klebiet, vo víre šuškandy na seba číhali ako mrštné leopardice na korisť…
Simonetta Zalová
foto britannica.com
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2022)