Fotografky na dlhé trate

 

Svojimi fotografiami konzervujú okamihy do večných rámov. Ich hlavnými pomocníkmi je svetlo, pozorovací talent a čas. Veľmi, veľmi veľa času. Predstavujeme vám talentované fotografky, ktoré sa svojim projektom oddane venujú dlhé roky, aby tak zanechali stopy nielen na papieri, ale aj hlboko v srdciach prizerajúcich.

 

Viki Kollerová

Vyštudovaná prekladateľka a tlmočníčka dlhodobo skúma prepojenia človeka a prostredia v ich prirodzených formách. Gro jej tvorby tvoria autoportréty, v ktorých vizuálne spája nahé ľudské telo so živou a neživou prírodou tak, aby tvorili harmonický celok. Jednotlivé projekty vo svojej životnej sérii (Na vlastných povrázkoch, NoBody, Stuck alebo Silver Island) často definuje až vtedy, keď sa spontánne sformujú na fotografiách. Jej fotografie aktuálne visia v New Yorku ako súčasť prestížnej putovnej výstavy NUDE švédskeho múzea Fotografiska, ktorá prezentuje tvorbu 30 svetových autoriek súčasných aktov z perspektívy ženy – fotografky.

 

Moja cesta: K fotografovaniu som sa dostala prostredníctvom môjho bývalého partnera, ktorý sa mu amatérsky venoval v čase, keď sme sa spoznali. Zatiaľ čo s fotografiou to bola láska na prvý pohľad, o partnerovi sa to povedať nedá, no obidve boli pre mňa rovnako dôležité a v rôznych podobách pretrvávajú dodnes. Kontakt s fotografiou som však mala od detstva, keďže môj otec sa jej venoval poloprofesionálne ako horolezec a popritom robil veľa dobrých čiernobielych rodinných portrétov – vyvolával a zväčšoval si ich doma vo fotokomore a ja som ho pri tom rada pozorovala. Napriek tomu, ako blízko som mala k fotografii doma, v detstve mi nikdy nenapadlo, že by to mohlo byť niečo pre mňa. Vnímala som ju ako niečo veľmi vážne a technicky zložité, niečo, čo nie je pre deti a už vôbec nie pre dievčatá. Na to, aby som prepadla čaru jej možností, som si musela počkať ďalších 20 rokov. Prišlo to určite aj so slobodou, ktorú som prežívala, keď som sa prvýkrát odsťahovala od rodičov. Keďže som sa od začiatku venovala autoportrétu a aktu, potrebovala som intímny priestor, kde by som sa cítila slobodne.

Témy, ktorými žijem: Dotýkajú toho, čo je mi najbližšie a zároveň to pre mňa predstavuje výzvu. Príroda, telesnosť, sebaprijatie, vzťahy, hľadanie osobnej slobody, harmónie a prirodzenosti. K prírode mám silný vzťah od detstva aj kvôli životnému štýlu rodičov. Vďaka tvorbe sa zasa na seba dokážem pozrieť z nadhľadu, odkiaľ ľahšie chápem spleť súvislostí. Podobne je to aj s inšpiráciou. Je všadeprítomná, netreba ju nasilu hľadať, stačí, ak som otvorená tomu, na čo cestou narazím. Myslím to prenesene aj doslovne. Môže to byť kameň, strom či krovie. Inšpirujú ma ich tvary, štruktúry, spôsob, akým odrážajú svetlo a aj to, v akých podmienkach dokážu existovať. Na prepojenie ľudského tela a prírody využívam podobnosť tvarov a odtieňov, preto mi najviac vyhovuje čiernobiela fotografia, pri ktorej tieto prvky vyniknú najľahšie. V sérii NoBody sa hrám s divákom na skrývačku. Nahé telo je začlenené do prostredia tak, že nie je ľahké ho na prvý pohľad objaviť.

Všetko má svoj čas: Čas je veličina, ktorá je pri vzniku fotografii dosť podstatná. Pri sérii Silver Island trávim veľa času chodením. Lokácie, ktoré sú pre mňa inšpiratívne a zároveň ich považujem z hľadiska štýlu, akým pracujem, za bezpečné, sú väčšinou ťažšie dostupné. Spomaľuje ma náročný terén aj váha materiálu, ktorý pri autoportréte potrebujem. To, že fotím samu seba, znamená, že v momente, keď fotografia vzniká, sa nedívam cez hľadáčik. Potrebujem teda viac času ako bežný krajinkár, lebo do scény vstupujem až po stlačení samospúšte a keď vidím výsledok, často sa rozhodnem záber opakovať. V praxi je to občas dobrý telocvik, najmä ak ma od fotoaparátu delí kamenistý terén alebo sa scéna odohráva na strome. Ak cítim, že môže vzniknúť dobrá fotka, venujem jej aj niekoľko hodín, väčšinu času však strávim premýšľaním a pozorovaním okolia.

Okamih(y) prekvapenia: Zažívam ich často. Už len samotný moment, keď uvidím to, čo som reálne odfotila, býva prekvapivý. My, fotografi máme veľmi radi šťastné náhody. Môže to byť zviera, ktoré sa počas fotenia nečakane objaví na scéne, zaujímavý oblak dofúknutý vetrom alebo náhodný okoloidúci. Neraz som kvôli fotografii vliezla do bútľaviny veľkého stromu. Spúšť som nastavila s veľkým oneskorením, aby som mala dostatočne veľa času na vtesnanie sa do úzkeho priestoru tak, aby mi cez otvor trčali len chodidlá. Kým som skrútená ležala v olivovníku a čakala na cvaknutie, začalo okolo stromu prechádzať stádo oviec. Ovce sú na ostrove veľmi plaché, dôverujú iba svojmu pastierovi a iným ľuďom sa vyhýbajú, preto som fotografiu, ktorá je teraz vystavená vo Fotografiska New York, nazvala The Shepherdess (Pastierka).

 

 

Lena Jakubčáková

Preferuje dokumentárny žáner, k jej najvýznamnejším projektom patrí súbor V odlúčení z prostredia dvoch slovenských väzníc. Ten neskôr prerástol do projektov umeleckého vzdelávania vo väznici a jej pôvodnú autorskú prácu uzavrela kniha Spis 44, ktorá bola v grafickom riešení Sama Čarnokého ocenená Národnou cenou za dizajn. Stala sa finalistkou mnohých súťaží zameraných na autorské fotografické knihy, ako aj víťazkou Slovak Press Photo 2014 v kategórii Každodenný život. Významným projektom košickej fotografky je Baba z lesa, ktorý dokumentuje neobyčajný život poslednej obyvateľky zatopenej dediny v blízkosti priehrady Ružín.

 

Moja cesta: Odmalička som si kreslila a písala a vďaka foťákom po dedkovi som vo fotografii objavila pre mňa zaujímavejší druh kresby – kresbu svetlom. Vždy som sa rada túlala, vo fotoaparáte som našla dobrý zápisník pre moje zastavenia a stretnutia. Čoskoro som sa zapísala na fotokrúžok, kde som si veľa rokov vyvolávala fotky v starých fotokomorách a ktorý som neskôr aj viedla. Bolo to čarovné obdobie, tmavá komora sa pre mňa stala mystickým miestom. Aby som k nej mala ľahší prístup, zriadila som si jednu aj v prízemí bloku v mangľovni. Neskôr som sa stala členkou fotoklubu Nova, ale fotografiu som začala študovať až v čase doktorandského štúdia na Filozofickej fakulte v Prešove. Na Institute tvůrčí fotografie v Opave, kde som zostala 8 rokov, som pochopila, že som srdcom dokumentaristka a mojím hlavným školiteľom sa stal legendárny Jindřich Štreit.

Témy, ktorými žijem: Od mladosti mám osobitý vzťah ku starým, samotárskym či problémovým ľuďom, slobodným dušiam, samorastom, ktorí sa takými stali až vplyvom neskorších udalostí. Až neskôr som si uvedomila, že akosi podvedome vyhľadávam najmä témy slobody, samoty, vzdoru a pominuteľnosti, pri skúmaní ktorých volím dlhodobý prístup. K väzňom ma ťahal záujem spoznať ich bližšie, pomôcť im v sebe a iných objavovať to dobré, byť na chvíľu ich priateľom. Baba z lesa zasa vznikala najprv ako svedectvo o výnimočnej žene – samotárke z lesa a o jej vzácnych hodnotách, pre väčšinu ľudí neviditeľných. Nedávno som projekt obohatila aj o rozmer jej príbehu v kontexte 60. rokov a jej dlhého boja o domov po zaniknutí rodnej dediny následkom výstavby vodnej nádrže.

Všetko má svoj čas: Tak ako v práci z prostredia väznice, tak aj v projekte Baba z lesa som postupovala veľmi pomaly, asi desať rokov. U oboch som priebežne vytvárala výstavy a pracovné makety, ale až s väčším časovým odstupom vznikla podoba autorskej knihy. Tá, ak má byť presvedčivá, potrebuje veľa času, odstupu a experimentovania. Navyše, pri Babe z lesa to ovplyvnil aj fakt, že protagonistka Katarína Kiovská v roku 2017 zomrela a hoci prvá podoba knihy vznikla ešte za jej života, cítila som, že jej niečo chýba, že nemám energiu na hľadanie financií a tiež som mala na knihu aj zopár zlých ohlasov, ktoré vychádzali z nepochopenia môjho zámeru. Nečakala som, že to môže byť paradoxne kontroverznejšia téma ako väzni. Čas je dôležitý aj z iného hľadiska – v procese tvorby sa mení aj sám autor. Na začiatku dokumentovania Baby z lesa som fotografiu ešte len spoznávala, mala som 17 – 18 rokov, boli to moje prvé amatérske zábery a ona bola ešte mladšia, plná síl. Kým som sa rozhodla projekt prvý raz prezentovať, prešlo 16 rokov, kedy prirodzene vznikali iné typy záberov.

Okamih(y) prekvapenia: Všetky stretnutia sú pre mňa viac ako fotografie. Fotím, aby som tie skúsenosti, hodnoty, ktoré nachádzam, krásu, ktorú v ľuďoch a veciach objavujem, mohla odovzdať aj iným. Okamihmi zastavenia boli takmer všetky stretnutia s Babou z lesa, boli to chvíle, keď som sa cítila veľmi slobodne a bolo to pre mňa posvätné miesto, kúsok sveta, ktorý som nikde inde nenachádzala. Katarína Kiovská bola výnimočná v mnohých ohľadoch, mala neuveriteľnú silu vzdorovať vtedajšiemu režimu a tiež bezprostrednosť, nevšednú inteligenciu, dar prepájať modlitbu s prácou, zmierenie sa so samotou, starobou a smrťou, osobitý humor či zvláštne prepojenie s prírodou, zvieratami a vecami, ktoré ju obklopovali. Okamihmi prekvapenia prinášali v istom zmysle aj všetky návštevy väzníc, špeciálne rozhovor na samotke s odsúdeným, ktorý sa pravidelne pokúšal o samovraždu či stretnutie s mladučkým odsúdeným v prvý deň jeho pobytu vo väznici. Veľa zážitkov mám aj v súvislosti s umeleckým vzdelávaním odsúdených v prešovskej väznici. Roky som za nimi chodila ako lektorka a brávala ich aj na tvorivé vychádzky (v réžii Pavla Maria Smejkala a jeho PhotoArt Centra). Osobitnou kapitolou boli aj vernisáže v ženskej väznici v Nitre a Levoči, ich záujem ma dojal.

 

 

Jana Šturdíková

Obľubuje najmä fotografiu architektúry, bytového dizajnu aj inscenovanú fotografiu. Vystavovala na festivaloch Mesiac fotografie v Bratislave, Mois de la Photo v Paríži, Warszawski Festiwal Fotografii Artystycznej a ďalších spoločných výstavách na Slovensku a v zahraničí. Vo svojom zatiaľ najväčšom a najdlhšom projekte Châteaux po našom zmapovala opustené a chátrajúce kaštiele Slovenska. S prácou, ktorá vyšla aj knižne, sa stala finalistkou súťaže Poznan Photo Diploma Award.

 

Moja cesta: Fotografovať som začala, keď som doma v skrini našla mamin starý kinofilmový fotoaparát značky Praktica. Najprv som robila klasické čiernobiele zábery z našej záhrady, chodievala som do prírody, fotografovala krajinu aj inscenované fotografie s mojou kamarátkou, dnes známou scénografkou Dianou Strauszovou, ktorá mi robila modelku. Keď sme vonku našli niečo zaujímavé, šli sme fotiť. Obe sme z bratislavskej Petržalky, v blízkosti sídliska sa vždy našlo niečo, na čo sa pri stavbe zabudlo – betónové kvádre, staré káble, okná. Bavilo ma kombinovať ich s ľudskou postavou, hľadať neobvyklé uhly pohľadu a spojenia. Začala som chodiť do fotografického krúžku Pavla Breiera, neskôr ma prijali na VŠVU, študovala som aj na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave, kde začal vznikať súbor Châteaux po našom.

Témy, ktorými žijem: Rada pracujem s prostredím, ktoré človeka obklopuje. Keď žijeme dlho na jednom mieste, začneme považovať veci za samozrejmé a zabúdame sa na ne dívať s odstupom či akoby sme ich videli prvýkrát. Pritom prostredie, v ktorom žijeme, nás zásadne ovplyvňuje každý deň. To, čo vidíme, formuje naše myšlienky, určuje náš vkus. Ak by sme napríklad vyrastali v Buckinghamskom paláci, nikdy by nám nenapadlo dať do historického objektu plastovú podlahu. Každému by bolo jasné, že tam patria kvalitné drevené parkety. Často prehliadame hodnoty, ktoré nám boli predchádzajúcimi generáciami zverené alebo je pre nás ťažké nájsť spôsob ich dôstojného zachovania. V dôsledku turbulentných spoločenských a politických zmien sa u nás zatiaľ nevytvoril pevný cit a vzťah ku kultúre. Táto myšlienka sa odráža aj v projekte Châteaux po našom. Úvodným popudom bol hnev a frustrácia z toho, že sa nevieme postarať o kultúrne hodnoty, ktoré tu máme a generácie, ktoré prichádzajú po nás, získavajú o našej krajine aj tento obraz.

Všetko má svoj čas: Že problém chátrajúcich pamiatok bez zmysluplného využitia môže byť silnou témou, som si uvedomila ešte v roku 2007, keď sa mi náhodou dostal do rúk časopis s článkom o kaštieli v Želiezovciach. Pôsobil v ňom svetoznámy skladateľ Franz Schubert aj cukrár Franz Sacher, ktorý v ňom piekol dnes už legendárne Sacherove torty. Text sa niesol vo veľmi kultúrnom duchu a vedľa neho bola uvedená fotografia kaštieľa, ktorý vyzeral na spadnutie. So spracovaním témy som váhala niekoľko rokov. Zdalo sa mi to príliš časovo náročné – cestovať dlhé vzdialenosti po krajine. Rozhodnutie padlo počas štúdia v Opave. Myslela som si, že v roku 2015 už bude dávno väčšina kaštieľov opravená, no s prekvapením som zistila, že stav pamiatok sa ani po dlhšom čase výrazne nezmenil. To rozhodlo. Fotografovať som začala v roku 2015, posledné zábery do nového rozšíreného vydania knihy vznikli v roku 2021. Projektu bolo nevyhnutné venovať toľko času aj preto, že sa fotografovalo iba na jeseň, v zime, keď nebol sneh alebo na jar, keď ešte neboli listy na stromoch, aby objekty bolo vidno. A muselo byť zamračené, aby svetlo bolo rozptýlené a stavba vynikla čo najviac.

Okamih(y) prekvapenia: Návšteva každého objektu bola prekvapením. V prvom rade som ho musela vždy najskôr nájsť, pri rozpadnutejších kaštieľoch to bol niekedy problém, lebo zostali len ruiny a obyvatelia často nechápali, čo presne hľadám. Každé miesto bolo pre mňa jedinečné, pretože len naživo skutočne pochopíte a oceníte prostredie, v ktorom sú stavby postavené. Zakaždým to bolo zaujímavé aj dobrodružné. Opustenejšie stavby niekedy natoľko zarástli kríky a náletové dreviny, že som sa k nim musela doslova prebojovať. V takých chvíľach som ľutovala, že so sebou nemám aspoň malú príručnú pílku. Mnohí ľudia, ktorých som stretla, mali k pamiatkam dobrý vzťah, často ich k nim viazali osobné spomienky. Pani, ktorá chodila do jedného kaštieľa do školy, sa pri spomínaní dokonca rozplakala. Pochopila som, že ľudia chcú, aby sa o tieto stavby niekto zaujímal, že kultúrne dedičstvo im nie je ľahostajné, no potrebujú pomoc štátu.

 

 

Monika Stacho

Medzi jej najvýznamnejšie projekty patria Zvečneniny, Dont´t touch, please, Magické roky, Ester – nekonečný príbeh a Jonáš v bruchu veľryby, ktoré sa dotýkali tém domova a detstva v rôznych formách. Finalistka fotografických súťaží ako Essl Art Award či Exposure Award Louvre najčastejšie pracuje s archívom a projektom sa venuje dlhodobo, od roku 2008 v autorskej dvojici so svojím manželom prof. Ľubom Stachom. Spolu vytvorili aj desiatky rokov trvajúce projekty ako Obchodná (vyšla aj knižne), Dva domy jedného pána, Dve rodiny alebo Súkromné noviny. Popri fotení tiež vyučuje fotografiu na Ústave dizajnu FAD STU v Bratislave.

 

Moja cesta: Výtvarný talent som zdedila po mojich predkoch zo Spiša a prejavoval sa už v materskej škole. Raz som vymyslela srdcový motív kvetu, ktorý som potom musela nakresliť všetkým mamkám detí k MDŽ na úhľadné pohľadnice. Na univerzite som študovala maľbu, no môj sen o fotografii (ku ktorej som mala vzťah aj preto, že môj starší brat Štefan mi doma zanechal celé vybavenie tmavej komory fungujúce v kúpeľni) doteraz neskončil. Moje odborné začiatky s fotografiou siahajú do ŠÚV v Košiciach. Na štúdium fotografie ma najprv nevzali, no nevzdala som sa a magistra som neskôr skončila s červeným diplomom a Cenou rektora VŠVU. Verím, že fotografia je akási skratka výtvarného umenia. Vie osudným spôsobom vylepšovať súčasný svet upozorňovaním na témy, ktoré sú kľúčové pre budúce fungovanie ľudí, spoločnosti, kultúry či celej planéty.

Témy, ktorými žijem: Vizuálnym zbieraním motívov je popretkávaný celý môj život, väčšina mojich fotografických projektov je založená na časozbere, ktorý vie fotografia zachytiť dokonale, lebo je to jej podstatou – zastaviť čas v okamihu. Mojím najväčším a najdôležitejším projektom v živote i umení bolo moje prvé dieťa Ester. Na rovnakom základe vznikol môj projekt Ester – nekonečný príbeh, niekoľkometrové fotografické leporelo z jej prvých dvoch rokov života. Ester je osobný príbeh, leporelo v čase, intímna výpoveď o žene – matke s kinematografickým efektom, ktorý sa nekončí posledným záberom v projekte. Dnes má tento príbeh nielen 14 metrov, ale už viac než 14 rokov.

Všetko má svoj čas: V projekte Ester bol prvotným popudom zázrak života, ktorý sa mi stal. Hneď v prvej chvíli som vedela, že zachytiť to by bolo úžasné. Prvá časť príbehu sa totiž odohráva ešte pred narodením a v tej dobe chronologické zaznamenávanie takej intímnej témy nebolo bežné. Sama pochádzam z piatich detí a rôznorodosť každého z nás považujem za úžasnú. Sme ako stromy v záhrade, keď každý každému poskytne trochu tieňa v najhorúcejší deň v roku. Narodenie dcérky prirodzene zmenilo náš život. Projekt som plánovala po roku ukončiť, ale venovala som mu ešte jeden, keďže ma motivácia dokumentovať neopustila. Najprv vznikali samostatné fotografie, až pri ich selekcii som si uvedomila, že vytvárajú akési dvojice v chronologickom plynutí, a čo iné ako forma leporela by to mohla ponúknuť?

Okamih(y) prekvapenia: Keďže tento cyklus je v podstate dokumentárny, objavila sa v ňom aj rekonštrukcia nášho bytu, ktorá tiež trvala nekonečne. K jednej z fotografií, kde Ester spinká vo vajíčku v prázdnej izbe, sa viaže príhoda. V časti bytu sme vtedy už provizórne bývali, v druhej prebiehali búracie práce zbíjačkou ešte neskoro večer. Sused o dve poschodia vyššie k nám prišiel s akútnou prosbou prestať, lebo si chcel ísť ľahnúť. Bolo mu ťažko vtedy vysvetľovať, že naša Ester sladko zaspala v izbe vedľa zbíjačky, lebo ju jej pravidelný, hoci šialený zvuk bezvýhradne uspal. Každá fotografia má svoj príbeh, aj keď z nej nie je dokonale čitateľný, inak by autor necítil, že je to „tá“ pravá. Najdôležitejšou jednotkou týchto cyklov však bola moja – naša intuícia. Každá energia, ktorú do niečoho vkladáme, je založená na emócii, tú však ťažko matematicky predpokladať. Na duši ma hrejú okamihy, ktoré nečakám, ale vo chvíli, keď vzniknú, presne viem, že sú tie pravé.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archívy fotografiek

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2022)