Rozhovory občas vznikajú napríklad aj tak, že pri nich nachodíte dlhé kilometre, počúvate volanie párdňových jahniatok, dívate sa do očí ich starostlivých mám a dotýkate sa kôry nádherných stromov, v tieni ktorých vám ktosi rozpráva košaté príbehy. Ľudovít Vašš, gazda, ekológ a ovocinár z Bošáckej doliny sa spolu s ďalšími nadšencami stará o ovocnú škôlku a sad, ale najmä o zachovanie starých odrôd ovocných stromov, pretože tie považuje za náš národný poklad a kultúrne dedičstvo. Rozsiahly ekologický ovocný sad Španie v Novej Bošáci nezamyká, dokonca je rád, keď sa sem prídu pohrať deti a nájdu v sebe odvahu vyštverať sa na mohutné ramená stromov.
Ako ste objavili tento nádherný sad?
Sady patria do majetku Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia BROZ, ktoré ich nakúpilo z ochranárskych projektov. Zviezli sme sa pozitívnym spôsobom na ich činnosti, pretože zatiaľ čo oni majú na starosť napríklad pastvu tunajších zvierat, naše združenie OZ Pangaea sa venuje ovocinárstvu, starým odrodám, permakultúre a vzdelávaniu detí i dospelých. Nemáme k sadu žiaden právny vzťah, ale dali sme mu sociálny rozmer a potravinovú hodnotu k ochranárskym činnostiam, môžeme v ňom voľne pôsobiť, staráme sa o všetky ovocné stromy, vysádzame nové a už štyri roky tento sad zveľaďujeme. Pred pár rokmi bol takmer celý zarastený, pripomínal skôr les a dodnes sú tu miesta, kde to vyzerá pôvodne. Celý ten čas dostávame ovocné stromy v sade do dobrej kondície a dnes je ich úroda taká priaznivá, že k nám chodia skupiny ľudí z rôznych kútov Slovenska na takzvaný samozber jabĺk. Navštevujú nás aj deti, pretože tento priestor je bezpečný, a tak sad získava podobu akejsi agroturistiky: vie sa o nás, že nepoužívame žiadnu chemikáliu, nijaké postreky, že to, čo robíme, robíme s láskou a dôležitý je aj fakt, že s ľuďmi nadväzujeme osobný kontakt. Že naše jabĺčka sú chutné a lacnejšie, ako v obchode, to je bonus navyše.
Takto sa vlastne napĺňa aj funkcia, ktorú mali sady kedysi: zbližovať ľudí…
Presne tak, sady sú komunitný priestor. Pozrite napríklad na túto jabloň, jej odroda je známa už 600 rokov, no môže byť aj staršia. Volá sa štrúdľovka alebo štrúdlák, to je jej ľudový názov, tými ľudia nikdy nešetrili (smiech). Má dolámanú celú korunu, pretože tak silno zakaždým zarodí, až sa celá rozláme. A tu nadviažem na výraz „komunitný priestor“, predstavte si, že táto odroda dozrieva postupne, od začiatku septembra až do konca októbra, čo znamená, že sa pod ňou stretávajú viaceré rodiny, viaceré gazdinky, aby si z úrody vzali a použili do štrúdle.
Staré odrody sú aj veľmi dobrým pripomenutím, ako dnes zabúdame na kvalitné veci. Sme nekritickí a príliš konzumní. Nechápeme, že súčasný trh ponúka minimum toho, čo voľakedy ponúkali staré odrody ovocných stromov. Niekto vraví, že na svete je celkovo 16.000 odrôd jabĺk a podaktorí tvrdia, že ich je až 35.000, v obchode však nájdete sotva osem odrôd. A u nás v sade? Rastie tu 150 odrôd a keby sme postupne zahryzli do každého jablka z tunajších jabloní, zistili by sme, že každé má inú chuť, inú farbu šupky, inú konzistenciu či čas zrenia, objavili by sme škálu ovocia, ktoré začína kožovitými jablkami so žltou, tuhou, chrumkavou dužinou až po jabĺčka malinové, vo vnútri ružovkasté či s chuťou tropického ovocia.
Nevraviac o hruškách, slivkách…
Kto raz ochutnal staré odrody sliviek, tie moderné ho pravdepodobne neuspokoja (smiech). Je obrovská škoda, že kupujeme pár odrôd dovážaného ovocia, nedozretého a z tzv. intenzívnych sadov, ošetrených chemikáliami. Vedeli ste, že jablká a hrozno obsahujú najviac chémie zo všetkého ovocia? Pritom jablko by malo byť symbolom zdravia, lebo prirodzene obsahuje také spektrum zdravých látok, že sa mu žiadne iné ovocie nevyrovná.
Staré odrody chutia inak, lepšie. Čo to spôsobuje?
Nie sú šľachtené, majú v sebe väčšiu divokosť, ba sú aj výživnejšie. Staré odrody sa pestujú v rozvoľnených, kmenných sadoch na semenných podpníkoch, vytvárajú si silné koruny a netreba ich chemicky ošetrovať, tieto sady rastú na starých záhradách, záhumienkoch alebo voľne v krajine, avšak dali by sa pestovať aj komerčným spôsobom. Predstava, že staré odrody jabĺk či hrušiek rastú na obrovských stromoch, ktoré sa nedajú oberať, takže po dozretí padnú na zem len dajaké chrastavé plody, je veľmi mylná.
Predpokladáte, že na Slovensku ešte rastie jablonka či hruška, ktorá nosí plody starej odrody, o ktorej neviete?
Mapoval som Biele Karpaty, kvôli diplomovke som pochodil celú Bošácku dolinu, takže by som to tu mal poznať ako vlastnú dlaň. A napriek tomu každý rok objavíme nejakú zabudnutú odrodu, ktorú som nepoznal a ktorú nik nevie ani určiť. Tieto poklady si pomenujem najskôr podľa seba, dávam im pracovné názvy, zaznamenám si, kde sa strom nachádza a potom sa ho snažím namnožiť a preniesť sem, do tohto sadu. Mal by byť akousi Noemovou archou starých odrôd. Tu by sa mali vysádzať a keď budú rodiť, ľudia ich budú môcť ochutnávať. A nielen to, budú si môcť vziať aj vrúbliky, aby sa staré odrody v našich sadoch opäť rozšírili. Stromom sa tu dobre darí, je to zadosťučinenie a istota, že naša zbierka odrôd bude vitálna. Máme z každej odrody po jednom strome, stále však dosádzame nové, mladé stromčeky.
A medzi stromami majú raj ovečky, kravy, kozy. Majú v sade nejakú konkrétnu úlohu?
Ovocný sad je veľmi členitý a pokosiť ho by si žiadalo nadľudské úsilie. Porast pod stromami spásajú ovečky a čudovali by ste sa, ako pritom selektujú, čo nechajú a čo nie. Obchádzajú šalviu, zánoväť, materinu dúšku, bodliaky, to sú všetko nektarodarné rastliny pre vzácne motýle a hmyz, ktorý opeľuje stromy. Poletujú tu osičky, divé včely i dravý hmyz, ktorý pojedá škodcov, nepotrebujeme preto žiadnu chémiu, je tu zachovaný prirodzený systém a symbióza stromov a živočíchov. Ovce nám k tomu všetkému hnoja pôdu prirodzeným hnojivom a prispievajú k ekologickému pestovaniu ovocia.
Ste pomológ, ovocinár, potulný sadár a nadšenec permakultúry. Čím vás k sebe pritiahli staré odrody ovocných stromov?
Tak ako niekto miluje víno alebo čokoládu, ja milujem ovocie. Mám pomerne vyberavý jazyk, a preto mám rád kvalitné, pestré ovocie. Moderné odrody ma ani zďaleka neuspokojujú, preto som začal pátrať po tých starých. Upútalo ma aj, že staré odrody sa spájajú s krásnymi, veľkými stromami, kedysi tu rástli obrovské oskoruše, nádherné hrušky rôznych tvarov, statné čerešne, jablone, všetko stromy, ktoré sa dožívali dlhého veku, vytvárali tieň a formovali obraz krajiny. V staré stromoch sa ukrýva veľký poklad a staré odrody prekvapujú zaujímavou chuťou. A to ma priťahuje.
Čo býva na sklonku jari a začiatku leta hlavnou prácou v sade Španie?
Teraz v ňom nerobíme absolútne nič, sedíme, pozorujeme a odpočívame. Nechcem tým povedať, že sme leniví, lebo ruky máme naozaj zodraté, ale v ekologickom poľnohospodárstve musí byť človek veľmi bystrý a musí rozmýšľať nad tým, čo nemá a nemusí robiť. Mal by sa venovať iba tomu, čo je v danej chvíli skutočne potrebné a čo najviac by mal nechať na prírodu. V sade je však veľa práce počas celého roka, veď v zime ošetrujeme stromy, s pílkou v ruke ich regenerujeme a je jedno, či je mráz, fúka vietor alebo sneží. Na jar sa venujeme ovocnej škôlke, štepeniu, vysievaniu semienok divokých jabloní, hrušiek, čerešní a sliviek na podpníky, mulčujeme, zaorávame hnoj a cez leto si môžeme dopriať najviac oddychu… Je tam však predsa malé „ale“ – v lete totiž okopávame a mulčujeme stromy, aby nevysychala pôda a všetko v sade kontrolujeme. Na jeseň sa potom sadí, zbiera úroda, zbierame plody na semená, na spracovanie, organizujeme samozber a o sad sa vo veľkej miere starajú hospodárske zvieratká. Čistíme ďalší kus sadu a okrem toho sa ešte venujeme osvete formou kurzov, workshopov a článkov v odbornejšej literatúre.
Pri mapovaní odrôd občas zrejme vkročíte aj niekomu do záhrady. Akých ľudí stretávate?
Raz som takto mapoval s kamarátom, českým pomológom Ondrejom Dovalom, a ten vravel, že takých milých ľudí ako v Bielych Karpatoch ešte nestretol. Vpúšťali nás do záhrad, ponúkali čerstvými koláčmi… Trhá mi však srdce, keď nájdem starý ovocný strom, ktorého odrodu nepoznám, no keď prídem k nemu v zime, aby som z neho vzal vrúble, strom je vyrúbaný. Túto zimu mi šesť – sedem stromov takto zmizlo pred očami, odrody akoby sa mi strácali pod rukami. Tu v Bošáckej doline sme už prišli o veľké bohatstvo, ľudia len spomínajú, ako chutili lokálne odrody, vravia, že už nieto rozmarínok, michaliek, hrebíčiek… Našťastie, po tridsiatich rokoch sa sem vrátila hruška Maškrtka, z jej posledného stromu si istý pán kedysi dávno vzal štepy do Piešťan a dnes už túto odrodu v Bošáckej doline opäť nájdete – ako mladé stromčeky. Kade chodím, tade sadím stromy. V tom bude asi moje potulné sadárstvo (smiech). Nedávno som ich zopár vysadil na Brdárke, kde som bol na seminári. Stromy sadím v rámci vzdelávacích kurzov, kde sa ľudia naučia, ako sa o ne postarať od mladosti stromu až po starobu. Počas zimných mesiacov zasa chodievam ošetrovať stromy ľuďom do záhrad, tu i v iných kútoch Slovenska, a keď na svojich potulkách vidím nejakú plánku, zaštepím ju.
Máme slovenskú odrodu jablka či hrušky, na ktorú môžeme byť pyšní?
Sú také odrody, slovenské perly, ktorých pôvod sa pripisuje našej krajine. Napríklad jablčné odrody Solivarské ušľachtilé, Hontianska končiarka, či Bosvanka. Tieto vzácne odrody už takmer nikto nemnoží, máme aj veľa typických regionálnych odrôd, ktoré nie sú zaznamenané v žiadnej literatúre. Keďže nemáme ich popisy a vyobrazenia, nemôžeme s istotou povedať, že sú naše, v minulosti si totiž Turci, nemeckí baníci, ba i Rimania či iné národy so sebou priniesli do našej krajiny množstvo ovocných odrôd. V minulosti si ľudia do krajín, v ktorých sa usídľovali, túžili priniesť kus svojho domova. Takí Rimania so sebou nosili jedlé gaštany a kade chodili, tam ich sadili, brávali so sebou aj obilniny, zeleninu, hrušky, jablone, slivky, vínnu révu… Nové miesto pre život si chceli zútulniť a stromy pre nich neboli len obživou, ale aj vôňou domova.
Gabina Weissová
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2017)