Na predlaktí má vytetované číslo A4406. Písmeno A znamená Auschwitz, prvý z dvoch koncentračných táborov, kde v hororových podmienkach prežil vyše rok svojho života. Ale prežil! Po vojne odišiel do Ameriky, kde sa z neho stal najslávnejší krajčír pánskych oblekov šitých na zákazku. O svojej minulosti nikdy nehovoril, preto keď v roku 2014 vydal svoju autobiografiu, mnohí zákazníci boli v šoku. Slovenskí čitatelia zostanú prekvapení dvakrát. Viete, kde sa dnes už 91-ročný celebritný krajčír Martin Greenfield narodil, odkiaľ pochádzal a kde bola jeho stará vlasť?
„Šťastnejšie mestečko ste hádam ešte nevideli,“ spomína Martin Greenfield na časy svojho detstva. Pavlovo, kde sa 9. augusta 1928 narodil, „nádherná“ dedinka v „rozľahlých Karpatoch“, ako o nej píše vo svojej autobiografickej knihe, dnes patrí do Ukrajiny, pred druhou svetovou vojnou však bola začlenená v tzv. Podkarpatskej Rusi, najvýchodnejšej časti Československa. V obci žilo asi päťdesiat židovských rodín, všetci vedno v pokoji a mieri chodili sa modliť do synagógy, ktorú dal postaviť Martinov dedo Abraham Grünfeld, vážený obyvateľ mesta. Grünfeldovci si nažívali v dostatku, mali vlastný statok, kravy, kurence, čerstvú zeleninu a ovocie. Otec bol inžinier a Martin si pamätá, ako ho cez prázdniny brával so sebou na stavby. Prespávali v stanoch, lovili ryby a obedovali s robotníkmi priamo na stavenisku.
Anjel smrti
Strohé štatistické údaje uvádzajú, že na jar 1944 bolo z Podkarpatska deportovaných vyše stotisíc Židov do nemeckých koncentračných táborov. Nacisti vtrhli aj do Pavlova, v apríli, na druhý deň významného židovského sviatku Pesach. Obkolesili židovské domy a ich obyvateľom dali jednu hodinu, aby si zbalili veci na cestu. Najprv ich hnali niekoľko kilometrov peši, potom museli nastúpiť do vagónov pre dobytok, natisnutí ako sardinky sa viezli do mesta Mukačevo. Grünfeldovci boli medzi nimi: dedo Abrahám so ženou, otec Jozef, mama Tzyvia a ich štyri deti, dve dievčatá Simcha a Rivka, päťročný Sruel Baer a pätnásťročný Maximilián (tak znelo Martinovo rodné meno). „Vedeli rodičia, aký osud nás čaká?“ túto otázku si dnes už 91-ročný starý pán položí vždy, keď spomína na prvé okamihy skazy v mukačovskom gete. Do Osvienčimu (nemecky Auschwitz) ich poslali medzi poslednými. Prijímal ich sám Jozef Mengele, doktor, ktorý vykonával na väzňoch morbídne experimenty. Martin si pamätá na jeho ligotavé čižmy a blyšťavý monokel v oku. Keď prišli na rad, Mengele si ich pozorne prezrel. Matke naznačil, aby prešla doľava a malého Sruela, ktorého držala v náručí, jej kázal postaviť doprava. Tzyvia však syna nechcela pustiť, Mengele iba pokrčil ramenami a nechal ho tak. Doľava putovala aj sestra Rivka a starí rodičia. On, staršia sestra a otec sa mali zaradiť doprava. Martin nechápal, čo to preskupovanie znamená. Netušil, že smer doľava v „selekčnom rade“ znamená okamžitý koniec, smrť v plynovej komore. S tými, ktorých Mengele postavil napravo, mali nacisti určité plány. Buď ich chceli použiť na „lekárske účely“, alebo zamestnať ako robotníkov na otrockú prácu, ktorá v mnohých prípadoch končila smrťou.
Bohvie, čo Mengele urobil so Simchou. Dievčina, napriek svojmu židovskému pôvodu, mala hodvábne plavé vlasy, bola krásna a vysoká. V laboratóriách „anjela smrti“, ako doktora nazývali väzni, však zmizla naveky. Z celej rodiny ostali len Martin a jeho otec.
Utiecť smrti z lopaty
Hneď prvý deň v koncentráku Jozef Grünfeld synovi vysvetlil, že sa musia od seba oddeliť, spolu nemajú šancu prežiť, budú trpieť jeden za druhého. „Si mladý a silný, ty prežiješ,“ povzbudzoval otec syna. „Ak sa ti podarí prežiť,“ a tieto otcove slová sa pre Martina stali mementom na celý život, „musíš si nás uctiť tak, že budeš žiť a nebudeš nás ľutovať.“ Jozef Grünfeld vedel dobre, čo hovorí. Nechcel, aby sa jeho syn v živote trápil vinou za to, že zostal nažive. Martin dodnes otca blahorečí za tieto slová, vtedy v Osvienčime však bol na smrť vydesený: „Ako ma môže nechať samého v tomto svete? V tomto pekle?“
Na druhý deň ráno ho otec prihlásil do tímu mechanikov, Nemci hľadali zručných chlapov a Martin už ako dvanásťročný vedel opraviť motor automobilu. Na konci druhého dňa otca videl naposledy… „Počas mnohých dní v Auschwitzi som sa bál, že zomriem – alebo že zostanem žiť.“ Martin sa nútil jesť, aby celkom nezoslabol, väzenská vára odporne smrdela, v polievkach plávali ľudské vlasy, špina či mŕtve muchy, na večeru väzni dostali akurát tak kus starého čierneho chleba. Budovy koncentráku boli také prepchaté, že chlapi, ktorí spali na pričniach pritisnutí jeden na druhého, sa museli naučiť obrátiť všetci naraz, jednotlivec na takýto manéver nemal priestor. Ísť na potrebu nepripadalo do úvahy, na koho to prišlo, musel si uľaviť pod seba priamo na mieste. Kto ochorel, ostalo mu nevoľno, kto dal najavo únavu, stačilo len malé zaváhanie a Nemci nemali zľutovanie, zoslabnutého úbožiaka okamžite odlifrovali do plynu. Niekedy na smrť nebol žiaden dôvod, to keď si niektorý esesák chcel len tak z dlhej chvíle zastrieľať. Namieril, stisol spúšť a chlapec, ktorý pracoval v partii murárov vedľa Martina, padol tvárou do blata… Zo všetkej tej hrôzy bol sprvu celkom ochromený, po čase už smrť okolo seba vôbec nevnímal. Vystrelený mozog, vyvrhnuté vnútornosti, polámané údy… Spolu s parťákom chytili mŕtvolu za nohy a vyhodili na kopu alebo spustili do jamy a zasypali vápnom.
Vypočúvali ho esesáci, chceli vedieť, či je jeho otec partizán a kde sa skrýva. Postavili proti nemu iného chlapca a prikázali im, aby sa obuškami navzájom mlátili. Výsluchy trvali päť dní, päť dní sa chlapci navzájom drali z kože. Martin mal chrbát na franforce, ale stalo sa (dodnes nechápe prečo), že namiesto do plynovej komory ho obhliadajúci doktor poslal do továrne na výrobu kaučuku. Pri ťažkej práci sa mu chrbát vôbec nehojil, naopak, lomcovala ním horúčka a skončil v nemocnici. Lekár, sám väzeň, si ho nechal ako pomocníka. Opäť utiekol smrti z lopaty… V januárových krutých zimách roku 1945, keď sa k Osvienčimu blížili ruské delá, dali sa Nemci na ústup. A s nimi ustupovali aj tisíce väzňov, mnohí onen 40-kilometrový pochod smrti neprežili, kto stratil tempo, chcel si odpočinúť či len na chvíľku spomalil, dostal guľku do chrbta. „Väzni padali a ďalší po nich šliapali, do toho sa ozývalo crescendo paľby. Míňali sme jednu mŕtvolu za druhou… Pochodovali sme celé kilometre bez prestávky. Dvakrát som sa pomočil, moč mi stekal po nohách a zohrieval ich.“ Cieľom ich cesty bol zhromažďovací tábor v meste Gleiwitz, tam bivakovali niekoľko dní. Potom ich nacisti natlačili do vagónov na uhlie. Cestovali štyri dni, v otvorených vozňoch, v zime takej krutej, že väzni v noci po stojačky zamŕzali.
Vrátim sa a zabijem ťa!
Bolo to 5. februára 1945, ten dátum Martinovi utkvel v pamäti celkom presne, keď vlak zastal na stanici v Buchenwalde. „Buchenwald bol jedným z najväčších koncentračných táborov v Nemecku a na vrchole jeho existencie v ňom žilo 89.000 väzňov. Pri mojom príchode ich bolo o polovicu menej. Z 240.000 väzňov, ktorí prešli bránou Buchenwaldu, zahynulo najmenej 55.000.“ Neboli medzi nimi len Židia, ale aj ďalšie „Hitlerove nežiaduce osoby“ – Jehovovi svedkovia, Rómovia, homosexuáli, telesne a duševne postihnutí… Martin najprv pracoval v muničnej továrni, potom ho preradili do skupiny, ktorú poslali do neďalekého Weimaru opraviť zbombardovaný dom starostu mesta. Ako tak prehliadal poškodené múry, narazil na pivnicu s otvorenými dvierkami. Nakukol do nich a vnútri zbadal klietku s dvoma králikmi. Ach, zvolal s radosťou, keď z klietky vyťahoval kúsok hnedého šalátu a zvyšok obhlodanej mrkvy, ktoré zvieratá nechali tak. Ale nestačil sa do hnijúcej zeleniny ani zahryznúť, keď na neho začala ziapať elegantná plavovláska s dieťaťom v náručí: „Prečo, do pekla, kradneš mojim králikom potravu? Okamžite to nahlásim!“ kričala. Vzápätí sa k Martinovi prirútil strážca, zvalil ho na zem a kopal hlava-nehlava. Cestou späť do tábora sa Martin zaprisahal: „Ak prežijem Buchenwald, vrátim sa a tú ženu zabijem!“
Znovunarodený
V Buchenwalde sliedil po hromadách mŕtvol, či medzi nimi nenájde otca. Stále ho hľadal. Až po roku na slobode sa dozvedel krutú pravdu. Stretol človeka, ktorý s Jozefom Grünfeldom pracoval v partii stavajúcej most. Nestihli termín, a tak ho Nemci ako predáka partie zastrelili. Stalo sa tak asi týždeň pred oslobodením. Len týždeň a mohol žiť! Martin priznáva, že o otcovi sa mu stále sníva. Vo sne „prichádza silný a vysmiaty ku mne. Povie mi, že je na mňa hrdý a ľúbi ma. V tých snoch by som vedel žiť navždy.“ Ako sa k Buchenwaldu blížili osloboditelia, veci sa dali do pohybu aj vnútri tábora. Väzni sa vzbúrili, Martin spomína, ako sa 4. apríla stalo čosi nevídané. „Vystreli sme chrbty. Keď sa z reproduktorov ako vždy ozval rozkaz zhromaždiť sa na sčítavanie, nikto neprišiel.“ Namiesto trestu zastrelením, ktorý by ich za normálnych okolností určite čakal, Nemci začali s evakuáciou väzňov. Martin sa neskôr dozvedel, že „jedna z tajných väzenských organizácií sfalšovala list od Američanov a doručila ho veliteľovi Buchenwaldu Hermannovi Pisterovi. V nepravom liste mu sľubovala zhovievavosť v prípade, že nás Američanom odovzdá bez toho, aby na nás spáchal ďalšie zverstvá.“ Martin v Buchenwalde zostal, bál sa, že by ďalší pochod smrti už neprežil. A 11. apríla 1945 sa znovu narodil. O štvrť na tri popoludní Buchenwald oslobodili Američania a nad táborom zaviala biela vlajka kapitulácie. Na druhý deň do tábora dorazil aj sám hlavný veliteľ spojeneckých vojsk, generál Dwight D. Eisenhover, budúci klient budúceho majstra ručne šitých oblekov. Keď ho Martin zbadal, zdalo sa mu, že meria tri metre. Jeho hrdina! Všetci americkí vojaci boli v jeho očiach hrdinovia. Jeho osloboditelia! Tam, v prvý deň slobody v koncentračnom tábore, začalo jeho zbožňovanie Ameriky, Američanov a všetkého amerického. „Amerika… človeka zaplaví väčším množstvom požehnaní, ako si kedy zaslúži…“
Čas žiť
Čo urobil šestnásťročný židovský chlapec Maximilián Grünfeld ako prvé, keď sa dostal z koncentračného tábora Buchenwald? Áno, hádate správne. Vybral sa zabiť starostovu ženu, „tú blonďavú suku“, čo ho dala zmlátiť pre kúsok zhnitej mrkvy. Aj ju našiel. Namieril na ňu guľomet, stála pred ním zmeravená strachom, opäť aj s deckom v náručí, tak veľmi sa jej chcel pomstiť, ale nedokázal stlačiť spúšť. „V tej chvíli sa zo mňa znovu stal človek,“ spomína Martin. „Vychovali ma, aby som veril, že život je vzácny dar od Boha, že ženy a deti treba chrániť.“
Bolo po vojne. Bolo treba začať žiť. Najprv nejaký čas pobudol v Prahe, odtiaľ sa presunul do Budapešti. S partiou mladých chlapcov rozbehol čierny obchod: nakupovali lacné cigarety a potom ich, samozrejme drahšie, predávali tam, kde boli nedostatkovým tovarom. A jedného dňa, keď konečne našiel odvahu, sa vrátil do rodného Pavlova. V ich dome sa usadili Rusi. Ani nezaklopal, pobral sa na cintorín, pomodlil sa a odišiel. Navždy. V rodnej zemi ho už nič nedržalo, a tak sa na jeseň roku 1946 rozhodol, že z Československa ujde. Pred komunistami. Urobil dobre, rok a pol po jeho odchode sa komunisti chopili moci. Politický prevrat, ktorý z krajiny spravil totalitný režim, komunisti nazývali „februárovým víťazstvom pracujúceho ľudu“. Z Československa sa stal malý poslušný brat Sovietskeho zväzu, z Ameriky úhlavný nepriateľ a kto zmýšľal inak, ako stranícka nomenklatúra kázala, toho čakalo prenasledovanie, väzenie, ba až smrť.
Sleduj ma, otec!
Istý čas žil v tábore Gabersee v Nemecku v americkej okupačnej zóne. Samozrejme, nesedel tam so založenými rukami, to by nebol on, podnikavý židovský chlapec, aby sa do niečoho nezaplietol. Zoznámil sa s členmi tajnej misie Alija Bet, ktorí Židov preživších holokaust tajne prepravovali do Palestíny, aby tam našli svoju (staro)novú vlasť. On sám uvažoval, že sa do Izraela odsťahuje tiež, keď zrazu dostal list z Ameriky. Z Baltimoru, nikdy o takom meste nepočul. Odosielateľom bol istý Irving Berger, strýko z matkinej strany, ktorého Martin nikdy v živote nevidel. Písal mu, že v Bronxe nájde aj ďalšieho príbuzného, matkinu najstaršiu sestru Elku. Martin bol dojatý, ten list čítal stále dokola. Ako sa podarilo jeho príbuzným ho vypátrať?! A teraz ho pozývajú k sebe. Chcú, aby prišiel za nimi do Ameriky a začal tam nový život! Nemusí sa ničoho obávať, postarajú sa o neho, zaplatia mu lístok na loď a pošlú aj nejaké peniaze na cestu. Bolo rozhodnuté. Nasledujúcich pár mesiacov strávil vybavovaním rôznych dokumentov potrebných na získanie povolenia na vstup do Spojených štátov. Medzitým dychtivo čítal všetko o Amerike, chcel sa o tejto báječnej, slobodnej krajine dozvedieť čo najviac. 11. septembra 1947 devätnásťročný Maximilián Grünfeld, sám ako prst, vyplával na vojenskej lodi Ernie Pyle z nemeckého Bremerhavenu. Na palube sa zhromaždili cestujúci, vzduchom lietali bozky na rozlúčku, ľudia mávali rodine, priateľom. On nemal komu. Myslel na otca: „Nesklamem ťa, otec – sľúbil som mu v duchu. Urobím, čo si si želal. Budem viesť život plný nádeje a tvrdej práce, v ktorom bude toľko šťastia, že zaplní roky, o ktoré pripravili každého z vás. Sleduj ma, otec… Budeš na mňa hrdý.“
Smer Brooklyn
Láskavá pozornosť rodiny, ktorú nikdy predtým nevidel, nemala konca. Teta Elka, jej zať i bratranec Mark mu poukazovali mesto. Keď míňali dlhočizný rad ľudí, ktorý sa vinul okolo veľkej budovy, Martin netajil svoje sklamanie. Toto má byť Amerika, tá zem, v ktorej si každý nájde prácu, ako ho uistila teta? A toľko ľudí tu čaká na chlieb?! Jeho príbuzní vyprskli smiechom. „Zlatko, to nie je rad na chlieb, ale štadión Yankee,“ poučila amerického nováčika teta Elka. V Baltimore sa svojho príbuzného ujala sesternica Frances. Rodinnej žičlivosti sa mu aj tu dostávalo plným priehrštím, príbuzní sa k nemu správali „ako ku kráľovi“. Frances usúdila, že ak sa má jej bratranec uchádzať o prácu, potrebuje pekný oblek. Ten od popredného výrobcu ručne šitých pánskych oblekov z newyorskej firmy GGG mu sedel ako uliaty.
Svoju prvú americkú prácu získal v továrni na čalúnenie nábytku. Majiteľ, priateľ jeho strýka, bol so svojím novým zamestnancom nadmieru spokojný. „Vyhlásil, že pracujem s väčším nasadením ako ktorýkoľvek človek, akého kedy zamestnal.“ Vo voľnom čase sa Martin usilovne učil po anglicky a prišlo aj na to, aby si poameričtil meno: z Maximiliána Grünfelda sa stal Martin Greenfield. Hoci bol svojim príbuzným nekonečne vďačný a v Baltimore sa mu darilo, kamarát Kalvin z detstva, s ktorým sa v New Yorku stretol, ho zlanáril, aby sa vrátil do Veľkého jablka. Aj Martin cítil, že New York je jeho budúcnosť. S ťažkým srdcom sa rozlúčil s príbuznými, nasadol na vlak, smer Brooklyn.
U bratov Goldmanovcov
Nikdy nedržal v ruke ihlu, krajčírstvo bolo preň španielska dedina. V spoločnosti GGG najprv pracoval ako poslíček. Všeličo prenášal, pánske krajčírstvo na mieru šitých oblekov bratov Goldmanovcov bola veľká továreň so stovkami zamestnancov a desiatkami rôznych dielní. Cítil sa tam stratený, ničomu nerozumel, netušil, čo sa deje vo výrobe, ako na seba nadväzujú jednotlivé úkony. Po týždni chcel odísť, predtým však s odvahou jemu vlastnou oslovil riaditeľa podniku Rosenberga a zdôveril sa mu, že keby viac rozumel tomu, čo sa vo fabrike deje, určite by pracoval kvalitnejšie a podával lepší výkon. „Keby nebolo manažérskeho inštinktu a trpezlivosti Adolpha Rosenberga, pravdepodobne by som výrobu oblekov zanechal. Previedol ma jednotlivými pracoviskami a vysvetlil stoosem operácií, ktoré museli v GGG vykonať pri vzniku každého obleku… Ručné stehovanie, záševky, stužené lemovanie šiat, lemovanie a podšívanie golierov či rukávov, neviditeľný steh, tlakové žehlenie, vytváranie prieramkov, prišívanie visačiek, začisťovanie okrajov, príprava vnútorných vreciek so štrbinovým vyústením či dokončenie obleku – každú činnosť som túžil vykonávať lepšie ako človek, ktorý ma ju naučil.“ Večer po práci a kurze angličtiny nastal čas na zábavu. Čo všetko lákalo mladého, sotva dvadsaťročného židovského chlapca, ktorý len nedávno ušiel hrobárovi z lopaty? Nočné kluby, filmy, dvojité rande, bejzbal, do ktorého sa celým srdcom zamiloval. „Na štadióne v tesnej blízkosti veľkého množstva ľudí som sa cítil ako pravý Američan.“
Keďže peňazí nebolo nazvyš, zobral večerný džob a učil sa v GGG žehliť obleky. Pri tejto práci načerpal množstvo ďalších skúseností, hlavne čo sa týka typov látok a tkanín.
Avšak najväčšiu školu, doslova krajčírsku univerzitu, mu dal sám majiteľ spoločnosti William P. Goldman. „Naučil ma všetko, čo viem o podnikaní v oblasti ručne šitého pánskeho oblečenia.“ Goldman si mladého učňa obľúbil, volal ho Martino. Lebo vraj najlepší pánski krajčíri sú Taliani a jedného dňa on, Martin Greenfield, bude ako oni. Ak nie lepší! Zakrátko si kúpil staré auto z vrakoviska a opravil si ho. Cítil sa skvele, veď ktorý utečenec sa v tých časoch vozil na vlastnej káričke? Po pol roku v spoločnosti GGG postúpil, od pomocníka pre všetko cez skúšača až po krajčíra neviditeľných stehov. Jeho šikovnosť bola natoľko zrejmá, že zaujala aj Williama P. Goldmana. Martinovi navrhol, že z neho urobí pomocného vedúceho, ba že ho zaradí do programu podielu na zisku. Všeobecne bol takýto postup možný, až keď si pracovník odkrútil vo firme päť rokov, ale pán Goldman mal zrejme šiesty zmysel…
Rande naslepo
Mal auto a v dokonale padnúcom obleku značky GGG vyzeral ako mladý gentleman. To mu dodalo viac sebavedomia, aj čo sa týka randenia. Zoznámil sa s Helen, bolo im spolu dobre, chodievali na pláž, do reštaurácií, tancovať… Mal dvadsať rokov, no hoci Helen ľúbil, netúžil sa ženiť. Chcel ešte skúmať, hľadať, baviť sa, flirtovať… A ako povedal pán Goldman, keď si od neho pýtal radu: „Mal by si sa oženiť s milým židovským dievčaťom.“ A čo povedal pán Goldman, to si Martin cenil nadovšetko. V roku 1956, to mal už 28 rokov a v továrni GGG slušne rozbehnutú kariéru ako hlavný inšpektor kvality, si povedal, že už zarába dosť, aby si mohol založiť rodinu. S Arlene Bergenovou mu niekto dohodol rande naslepo. „Prekrásna útla bruneta so zvodnými modrými očami a milým úsmevom.“ Tá pravá žena pre mladého úspešného muža! A, Židovka, samozrejme. Od prvého okamihu vedel, že s týmto dievčaťom chce prežiť zvyšok života. O tom, čo prežil v koncentračných táboroch, sa však s Arlene nikdy nerozprával. Akoby niečo z neho tam umrelo. „Túžil som, aby démoni zostali navždy pochovaní.“ Na pretras však prišli rodinné financie. Arlene pracovala ako tajomníčka v jednej firme a keď si čerství manželia porovnali platy, vyšlo najavo, že ona zarába o päť dolárov týždenne viac ako Martin. Buď manželke platia priveľa, alebo ja dostávam málo, zaútočil mladoženáč bez okolkov na svojho šéfa. A čo urobil William P. Goldman? Aby sa nemusel jeho najlepší zamestnanec pred manželkou cítiť trápne, plat mu rovno zdvojnásobil!
Simonetta Zalová
foto archív Martina Greenfielda
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2020)