Martin Smatana – Mám rád príbehy, ktoré dokážu vtiahnuť do iného sveta

 

Martin Smatana o sebe tvrdí, že kresliť nevie, ako animátor sa však vynašiel, a to vďaka textilu, ktorý pod jeho rukami ožíva do fascinujúcich svetov. Šampiónom jeho srdca sa už v detstve stala stop motion bábková animácia, ktorá si síce vyžaduje božskú trpezlivosť, no oproti sterilne čistým obrazom digitálnej tvorby prináša aj zvláštne čaro. Mladý Žilinčan ju navyše využíva pri námetoch z nekonvenčných vôd. Pri absolventskom filme Šarkan si vzal na mušku tému umierania a rozhodol sa ju priblížiť – deťom. Film plný mäkučkých obláčikov sa dnes premieta aj Múzeu moderného umenia v New Yorku.

 

Povedali by ste o sebe, že ste optimista?

Áno, snažím sa vidieť skôr tie dobré stránky vecí a myslieť pozitívne. Keď sa mi z času na čas prihodí nejaká galiba, napríklad sa mi po pár hodinách sústredeného animovania nepodarí oživiť postavičku tak, ako som si predstavoval, poviem si, že som dostal šancu urobiť záber ešte raz a lepšie. Snaha byť optimistom je ale niečo, na čom sa snažím neustále pracovať, pretože pod vplyvom nepriaznivých okolností sa ľahko skĺzne k pesimizmu.

 

Zdá sa, že aj na smrť sa dokážete pozrieť pozitívne. Váš film o umierajúcom starom otcovi a jeho vnúčikovi nie je typicky smutným príbehom…

Keď som točil Šarkana, chcel som divákom odkázať, že aj keď niekto z našich blízkych zomrie, nemusí to nutne znamenať definitívny koniec. Jeho existencia môže pokračovať na inom, pokojnejšom mieste. Ako dieťa som si takéto miesto predstavoval ako obrovský nekonečný priestor plný mäkučkých obláčikov, do ktorých budem môcť skočiť, ponoriť sa a preplávať nimi. Takže to nakoniec nebude až také zlé.

 

Hovoriť o smrti majú často problém aj dospelí, vy ste sa túto tému rozhodli priblížiť najmenším.

Pamätám si, že keď som bol malé dieťa, od určitého veku som sa začal zaujímať o existenciálne záležitosti a pýtať sa: Ako sme prišli na tento svet? Ako dlho tu budeme? A čo sa stane potom? Samozrejme, že na to nikto odpoveď nepozná. Keď som o mnoho rokov neskôr robil workshopy pre deti, uvedomil som si, že mnohé z nich sa tiež zaujímajú o rôzne existenciálne témy. Napadlo mi, že animovaným filmom by bolo možné na niektoré z nich odpovedať metaforicky a zrozumiteľne.

 

Vo vašej metafore sa deduškove telo starnutím stenčuje, až je ako list papiera, ktorý odveje vietor. Mali ste vždy blízko k metaforám, poézii?

Nikdy! Jediná báseň, ktorú som v živote napísal, bola na základnej škole vo forme valentínskej pohľadnice pre spolužiačku z vedľajšej triedy, ktorá sa mi páčila. Báseň bola pomerne minimalistická. Stálo v nej: Čo koho do toho, pekná si a hotovo. Spolužiačka sa mi odvtedy na chodbách vyhýbala, takže som tento rodený talent radšej ďalej nerozvíjal.

 

Čo vám pomohlo priblížiť sa detskej duši? 

Pomohli mi najmä pravidelné workshopy pre deti, ktoré som viedol niekoľko rokov v Prahe pod záštitou združenia Metaculture. Okrem toho, že sme sa snažili deti naučiť základy techniky animácie, mal každý workshop svoju tému. Keď sme robili napríklad víkendový workshop na tému predsudky, deti vytvorili nádherné krátke filmy o takých náročných témach ako rasizmus či xenofóbia. Na konci odchádzali nielen so znalosťou animácie, ale častokrát aj s upraveným názorom na svet. Niektoré dokonca po workshope samé povedali, že napríklad ich kórejská spolužiačka, ktorej sa od začiatku smiali pre jej šikmé oči, nemusí byť v skutočnosti taká odlišná od nich, alebo ich rómsky spolužiak, s ktorým sa nik zo žiakov nerozpráva, môže byť vlastne celkom normálny chlapec. Pomohli mi aj dlhé rozhovory s deťmi o najrôznejších témach, sledovanie detských filmov či čítanie knižiek pre deti. A, samozrejme, vlastné spomienky na detstvo. Tých mám neúrekom.

 

Vedia sa podľa vás dnešní rodičia s deťmi rozprávať o náročných témach života? 

Pre mnohých rodičov môže byť náročné otvoriť takéto neľahké témy, smrť je stále tabuizovaná téma. Odkedy sme pred dvomi rokmi dokončili Šarkana, pravidelne mi chodia listy a maily od rodičov, ktorí mi ďakujú, že vďaka môjmu filmu sa so svojimi deťmi teraz môžu aj o tejto téme rozprávať otvorene. To je podľa mňa najlepšia cesta – hovoriť na rovinu. Trpezlivo vysvetľovať, že smrť je súčasť života a všetko živé na svete musí raz zomrieť. Túto myšlienku som chcel dostať aj do filmu.

 

Šarkan dokonca slúži aj ako pomôcka pri filmovej výchove detí v takej inštitúcii, akou je MoMA v New Yorku. Precestovali ste s ním aj kus sveta – prekvapili vás otázky detí, ktoré kládli v diskusii po premietaní?

Detské otázky po premietaniach bývajú vždy veľmi milé. Zvyčajne sa pýtajú, kedy natočím Šarkana 2, prečo dedko býva na kopci, prečo nemá ústa alebo koľko mal rokov, keď odletel. Zakaždým však dokážu veľmi presne pomenovať, čo sa vo filme stalo a rozumejú, že smrť je prirodzeným vyústením životnej cesty – či ide o rastlinku, chrobáčika, alebo človeka.

 

Prihovára sa vám ľahšie detskému publiku?

Áno, na škole som skúšal natočiť film pre dospelého diváka, ale nakoniec nebol veľmi dobrý. Bol to príbeh o mužovi v strednom veku, ktorý svojej práci v korporátnej spoločnosti zasvätil celý svoj život. Jedného dňa k nemu do kancelárie prídu dvaja sťahováci a začnú sťahovať – najskôr mu berú len papiere spod rúk, postupne odnášajú stoličky, stoly, ľudí, až rozoberú a odnesú všetko, čo tvorí život tohto prepracovaného muža. Film sa volal Karoshi, čo je japonský termín označujúci smrť spôsobenú prepracovaním. Hoci to bol zaujímavý nápad, nedokázal som ho spracovať tak, aby zaujal dospelé publikum. Myslím si, že sa na svet viem pozrieť skôr očami dieťaťa. Najradšej však mám také filmy, ktoré v sebe nesú dve linky – jednu pre dieťa a druhú, ktorú dieťa možno nepochopí, ale dospelý ju dokáže odčítať a zaujme ho.

 

Máte rád silné príbehy?

Mám rád príbehy, ktoré ma dokážu vtiahnuť do iného sveta a na moment úplne zabudnúť na bežné, každodenné situácie. Hlavne mám však rád pozitívne príbehy, či už vo filmoch, rozprávkach, alebo živote ako takom. Scény z filmov, ktoré ma dojímali ako malé dieťa, ma rovnako dojímajú aj dnes. Vyroním slzu zakaždým, keď vidím, ako malý Kolja sediaci vo vani telefonuje svojej babuške cez sprchovú ružicu, keď sa rybičke Nemovi podarí stretnúť so svojím otcom, ktorý preplával pol oceána, aby ho našiel, alebo keď pozerám brazílsky animovaný film Chlapec a svet (O menino e o Mundo).

 

Mali ste v rodine dobrých rozprávačov, rozprávkarov?

Otec nám každý večer pred spaním čítal alebo rozprával rozprávky na dobrú noc. Niektoré si aj za pochodu vymýšľal, iné hral na gitare, napríklad pesničky od Jaromíra Nohavicu alebo Modusu. Tie sa mi vryli do pamäti tak silno, že keď dnes z času na čas započujem Ukolébavku, Veľký sen mora alebo Malý veľký vlak, mám zimomriavky po celom tele a cítim sa ako trojročný.

 

Kedy ste prvýkrát zistili, že vás priťahuje svet animovanej tvorby?

Keď som mal asi osem rokov, vyrobil som si armádu postavičiek z plastelíny. Potom som ich zvykol po malých kúskoch posúvať a fotiť. Vtedy som ešte nevedel, že sa to volá animácia a už vôbec nie stop motion. Neskôr túto vášeň vo mne znovu objavila moja učiteľka Martina Štefanatná na ZUŠ v Žiline, ktorá ma ako prvá zasvätila do techniky animovaného filmu. Pamätám si, ako mi raz ukázala záber vlaku, ktorý vchádzal do tunela a bol počítačovo kolorovaný snímku po snímke. Začal som od nej vyzvedať, až kým mi nepožičala svoj digitálny fotoaparát, s ktorým som si mohol natočiť svoju prvú animáciu. Animoval som strukoviny – po kúskoch som po papieri posúval fazuľu, šošovicu a hrach, z ktorých som nakoniec vytvoril futbalistu strieľajúceho gól. Vtedy som si povedal, že toto je presne to, čo by som chcel v živote robiť.

 

Čím si vás získalo čaro ručne vyrobeného filmu? 

Odmala som s jedným aj druhým dedom majstroval. U dedka z maminej strany sme na dedine v dielni vyrábali drevené meče, štíty, učil ma, ako zaobchádzať s pílkou, zverákom. S dedom z otcovej strany sme toho spoločne navyrábali toľko, že by sa nemusel hanbiť ani profesionálny stolár. Od dreva som postupne prešiel k textilnému materiálu. Na textile ma baví to, že jeho vlasy a štruktúra sa dajú posúvať po malých kúskoch, vlások po vlásku. Každý takýto pohyb odfotím a keď potom obrázky pustím za sebou, látka vyzerá, že sa hýbe.

 

V súčasnosti sa dá všetko vytvoriť pomocou digitálnych technológií, Čo vás láka na bábkovej animácii?

Páči sa mi, že všetko, čo divák vidí na plátne, je ručne vyrobené z reálnych materiálov, ktoré sa dajú chytiť do ruky. Pracujeme so zmenšenými setmi, miniatúrami a rekvizitami, ktoré podobne ako pri hranom filme nasvietime reflektormi. Nazdávam sa, že aj diváci dokážu identifikovať tento ručný element a oceniť ho.

 

Je to zrejme práca len pre trpezlivých…

Bábkový animátor naanimuje denne v priemere štyri alebo päť sekúnd filmu. Bábková animácia je oproti tej počítačovej špecifická aj tým, že natočený obraz sa už nedá príliš upraviť, s tempom a rytmom animácie sa nedá už ďalej pracovať tak ako pri počítačovej animácii. Animátor si musí preto vedieť vopred predstaviť celú akciu, skúsiť si ju pred zrkadlom, prehrať si ju v hlave, rozložiť si ju na jednotlivé snímky a pokúsiť sa to preniesť aj do postavičky. Animácia ma naučila byť trpezlivejším. Mnohokrát sa mi stalo, že po hodinách sústredenej animácie som omylom buchol do fotoaparátu, zavadil o statív alebo nešťastne pohol so scénou a záber mohol ísť do koša. V takých momentoch som mal často chuť na všetko sa vykašlať a robiť niečo iné. Zvyčajne som však na chvíľu vybehol z tmavého štúdia von na svetlo, nadýchal sa čerstvého vzduchu, znovu sa ponoril do tmy a naanimoval tie dve či tri sekundy bez chyby.

 

Z akých materiálov ste už tvorili?

Moje štúdio vyzerá ako niečo medzi secondhand obchodom a vetešníctvom. Už mnoho rokov zbieram miniatúry, ktoré príležitostne nakupujem na rôznych blšákoch a bazároch. Mám doma miniatúrne gramofóniky, tanieriky, zmenšeniny kníh či oblečenia. Látky väčšinou dostávam od ľudí, ktorým je ľúto vyhodiť svoje staré nepotrebné oblečenie. Ja im za to vždy pošlem fotku toho, čo som z ich oblečenia vyrobil. Keď sme napríklad točili Šarkana, skoro každý z členov štábu prispel do scénografie kusom svojho obľúbeného oblečenia.

 

Čo najzvláštnejšie ste si kvôli filmom už študovali?

Na youtube som si napríklad pozeral video pohybujúcej sa trávy, keď do nej zafúka vietor. Zistil som, že sa pohybuje vo veľmi zvláštnych vlnách, ktoré som sa potom snažil napodobniť v animácii. Keď sme točili Šarkana, strávili sme niekoľko týždňov v tmavej hale bez slnečného svetla. Pracovali sme tak intenzívne, že sme často nevedeli, či je deň, alebo noc. Každý deň sme jedli vitamín D v tabletkách a spávali pod animačnými setmi. Bolo to tak intenzívne obdobie, že sa mi zvyklo o animácií aj snívať. Raz som sa v spánku strhol a zobudil, pretože sa mi snívalo, že som sa pretočil na bok o príliš veľa obrázkov a musel som sa o niekoľko snímok vrátiť.

 

Prečo sa vo vašich filmoch vyhýbate hovorenému slovu?

Keď sa mi podarí natočiť film bez hovoreného slova a príbeh rozpovedať iba pomocou gest, pohybu tela, hudby a ruchov, film sa stáva univerzálnejší. Netreba ho dabovať a titulkovať a pozrieť si ho môžu rovnako deti v Kanade i Japonsku. S hovoreným slovom však nepracujem ani nie tak z týchto praktických dôvodov, ale skôr preto, že sa cítim dobre v rozprávaní príbehu bez hovoreného slova. Núti ma to zjednodušovať. Zjednodušenie príbehu vedie ku zjednodušeniu realizácie, a tá vedie k celkovému zjednodušeniu života…

 

Nedávno ste vášmu dedkovi venovali aj bábkový film Ako ma dedko naučil všetko. Vznikal takmer 10 rokov…

Film sme začali natáčať po maturite v júni 2011 s kamarátom Marekom Frankom v starom žilinskom podkroví, ktoré sme si prerobili na amatérske filmové štúdio. Zavreli sme sa tam na celé jedno leto a bez znalosti animácie, bez peňazí, producenta a poriadnej techniky sme tam z čistého nadšenia natočili asi sedem minút bábkovej animácie. Potom sme nastúpili na VŠMU, pracovali na iných veciach a keď sme sa k nemu rozhodli vrátiť, zdal sa nám už príliš amatérsky, roztrasený a pochybný. Film upadol do zabudnutia a môj dedo, s ktorým sme všetky scény a rekvizity vyrábali, mi pri každej príležitosti otĺkal o hlavu, že som film nedokončil a že bol krásny práve svojou nedokonalosťou. Minulý rok, keď prišla korona, som si potreboval vyplniť čas, tak som si ho znovu pozrel a uvedomil si, že je síce amatérsky natočený, ale že ak by som dotočil chýbajúce štyri minúty, mohol by som ho dať dedovi k 80. narodeninám, ktoré mal tento rok v januári. Prenajal som si štúdio v synagóge, nanosil tam z podkrovia všetky scény, opravil ich, ušil nanovo oblečenie pre bábky, zreštauroval hlavičky, namaľoval pozadia a za tri mesiace som dokrútil chýbajúci materiál. Dedo, samozrejme, . nevedel, čo pripravujem. Na jeho 80. narodeniny prišla celá rodina priamo do štúdia, kde sme urobili oslavu medzi scénami, dedo doniesol basu šampanského a tortu, premietli sme hotový film a on bol veľmi dojatý. 

 

Akú éru momentálne zažíva slovenský animovaný film?

Myslím si, že slovenskému animovanému filmu sa darí omnoho lepšie ako v 90. rokoch alebo začiatkom nového tisícročia, kedy už neexistovali štátne ateliéry Koliba a zároveň ešte nebola rozvinutá produkcia nezávislých animovaných filmov. Postupne však vzniklo niekoľko menších produkčných spoločností, ktorým sa spolu s niekoľkými autormi podarilo opätovne naštartovať animovaný priemysel na Slovensku. Za všetkých spomeniem napríklad Ivanu Laučíkovú. Ivanu Šebestovú, Katarínu Kerekesovú, Vandu Raymanovú, Michala Strussa, Petra Budinského, Joannu Kozuch či tvorivé duo Ové Pictures – Michaelu Čopíkovú a Veroniku Obertovú. Ku zlepšeniu situácie nepochybne prispelo aj založenie Audiovizuálneho fondu, ktorý už desať rokov podporuje domácu animovanú tvorbu. Tú začína stále viac podporovať aj Slovenská televízia. Vďaka tomu v posledných rokoch vznikli okrem iného aj krásne seriály pre deti ako napríklad Drobci, Mimi a Líza, Websterovci či Tresky plesky.

 

Prečo majú podľa vás aj ťažké spoločenské témy miesto v animácii?

Animácia práve vďaka svojim výrazovým prostriedkom môže komunikovať aj náročnejšie a chúlostivejšie témy s ľahkosťou a nadhľadom. Nedávno som napríklad videl nórsky krátky animovaný film Sinna Mann (Nahnevaný muž) o neľahkej téme alkoholizmu u rodiča, avšak podarilo sa to spracovať tak brilantne a citlivo, že film sa premietal na množstve detských festivalov a neskôr aj na školách.

 

Čo je špecifické na štúdiu filmovej animácie?

Animáciu som študoval najskôr na VŠMU v Bratislave a neskôr na FAMU v Prahe. Každá mala niečo iné do seba. Na VŠMU sme so spolužiakmi bývali priamo v ateliéri. Boli roky, kedy som nemal internát a celý rok som prespával v škole pod animačným stolom, na ktorom som animoval svoj bakalársky film. V ročníku sme boli len štyria a často sme si pomáhali a podporovali sa pri práci na filmoch. Štúdium na FAMU v Prahe bolo zasa jedinečné aj v tom, že sme si mohli skúsiť natočiť školský film v profesionálnych podmienkach filmového štúdia na Barrandove. Na FAMU sme boli v úzkom kontakte s pedagógmi, ktorí okrem učenia stále aktívne aj tvorili a prinášali nám poznatky z prvej ruky.

 

Filmárčinu ste študovali aj v Estónsku…

Do Estónska som šiel na stáž do štúdia Nukufilm v Tallinne, do jedného z najstarších európskych štúdií bábkového filmu. Pomáhal som tam s výrobou rekvizít, scén a sem-tam som si niečo naanimoval. Bola to skvelá skúsenosť, veľa vecí, ktoré som od nich odkukal, som neskôr použil pri natáčaní filmu doma. Fascinovalo ma napríklad, keď pomocou projektoru dokázali premietať kreslenú animáciu vody na bábkovú scénu snímku po snímke, čím vytvorili krásny štylizovaný efekt. V štúdiu pracovalo asi 20 ľudí a každý deň som sa od nich naučil niečo nové – ako odliať silikónovú formu na bábky, ako animovať vlny v mori alebo ako pripevniť špeciálne kĺbové držiaky na postavy či predmety, ktoré majú byť počas animácie vo vzduchu.

 

Aktuálne dokončujete animovaný film Ahoj leto. Ako sa zrodila táto myšlienka? 

Ahoj leto je môj prvý poškolský film, ktorý si po prvý raz aj sám produkujem. Režírujeme ho spolu s Veronikou Zacharovou. Práca na tomto filme nás stále veľmi baví, pretože nemáme striktný deadline a vyvíjame si ho pomaly, vlastným tempom popri iných projektoch. Prvé nápady vznikali na ceste – zakaždým, keď som niekam cestoval vlakom alebo lietadlom, som si robil skice a náčrtky. Na ceste preto, že som to nepoovažoval za prácu, ale relax. Avšak v istom momente som navymýšľaný materiál musel priniesť do štúdia, aby sme ho mohli ďalej rozvíjať. Minulý rok sme s Davidom Štumpfom natočili teaser a dokončili vývoj. Hotový by mal byť na konci budúceho roka.

 

Zvykli ste si ako dieťa pri dlhších cestách kresliť?

Priznám sa, že nie som príliš veľký fanúšik kreslenia. Baví ma skôr hrať sa s predmetmi. Aby som sa na dovolenke zabavil, zvyčajne som si zobral skicár a na čistý papier som položil nejaký predmet, mušľu alebo mamine náušnice, potom som si zobral ceruzky a na papier dokreslil obrázok, ktorý dal tomuto objektu úplne nový význam. Takýmto spôsobom sa počas našich letných dovoleniek menili opaľovacie krémy na ponorky, nafukovacie lopty na teplovzdušné balóny plné ľudí, sandále a topánky na lode a parníky. Keď som nedávno našiel niektoré z týchto dovolenkových výtvorov, uvedomil som si, že by to mohla byť zaujímavá forma pre animovaný film – predmety každodenného života kombinované s kresleným prostredím, ktoré tieto predmety mení na iné, väčšie a zábavnejšie formy. S týmito dovolenkovými predmetmi sa v Ahoj leto hrá rodinka, ktorá si vyrazila na svoju vysnívanú letnú dovolenku k moru. Namiesto oddychu však prechádzajú sériou nepredvídateľných udalostí, až kým zistia, o čom ich dovolenka v skutočnosti je.

 

Vo svojom živle sa cítite nielen vo filmovom štúdiu, ale aj na horách. Nedávno ste dokončili osemdňovú túru pohoriami v okolí Turca…

Korunu Turca, rovnako ako Rudnú magistrálu či Východokarpatskú expedíciu, vymyslel môj kamarát a vášnivý turista a bežec Marek Jančúch. Boli to také naše tárajštreky po Slovensku počas korony, keď bolo skoro všetko zatvorené a nedalo sa cestovať do zahraničia. Zakaždým sme na 7 – 8 dní vypadli z domu, prešli pár sto kilometrov po horách, poriadne sa nasmiali a prečistili hlavy. Spávali sme v útulniach a mali sme aj stan. V Kremnických Baniach sme spali v „drevenej komnate”, ktorú spravujú kapucíni z neďalekého kláštora. Dokonca nám umožnili osprchovať sa. Po štyroch dňoch bez teplej vody sme toto ocenili asi najviac (smiech).

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Martina Smatanu

 

Celý rozhovor si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2021)