Jedna tvrdí, že minimalistka nechce mať priveľa. Ďalšia zasa so smiechom vraví, že žiť minimalisticky znamená ukázať konzumnému životu vztýčený prostredník. Ak milujete bezhlavé nákupné ošiale, ak zbožňujete plný šatník vecí (a stále nemáte čo na seba), ak sa neviete rozlúčiť s tým, čo už vám neslúži a najlepšie sa cítite, keď okolo seba „škrečkujete“ samé zbytočnosti, radšej ani nečítajte! Alebo viete čo? Práve preto si prečítajte, aké oslobodzujúce je žiť podľa definície minimalizmu.
Miroslava Kilianová
Píše blog o jednoduchom živote mojspokojnyzivot.com. Nájdete tam množstvo rád, ako žiť minimalisticky a možno zistíte, ako sa zbaviť zbytočností a spraviť vo svojom živote miesto pre to podstatné.
Moja definícia minimalizmu: Minimalizmus pre mňa osobne znamená mať v živote priestor na to podstatné. Raz som čítala, že ak potrebujeme stále nové úložné riešenia na naše veci, problém môže byť v tom, že máme proste priveľa vecí a nie málo priestoru. A presne toto bol aj môj wake-up call. Premýšľala som nad tým, že by sme potrebovali novú vstavanú skriňu na chodbu a vtom ku mne prišla táto myšlienka. Fungovala som v minulosti úplne klasicky, z každej výplaty som si kupovala niečo na seba. Nebola to však jedna vec, bolo ich podstatne viac. Raz blúzku, potom rifle, topánky, šál… Stále niečo a stále bez rozmyslu, impulzívne. Čím viac som však nakupovala, tým viac som si uvedomovala, že ma to nerobí šťastnou. Skôr naopak. Bolo mi ľúto vyhodených peňazí a namiesto kvalitných kúskov som si kupovala veci, ktoré mi nesedeli. A tak som každé ráno napriek plnej skrini riešila, že si nemám čo obliecť.
Koľko toho (ne)potrebujem: Začala som práve oblečením. Triedenie šatníka som robievala pravidelne aj predtým, a preto to pre mňa nebol problém. Začala som ho však robiť nekompromisnejšie, presne tak, ako popisuje Marie Kondo vo svojej knihe. Jasné, bolo mi ľúto zbaviť sa sukne, ktorá ma stála veľa peňazí, ale nikdy som sa v nej necítila príjemne. Zahanbilo ma, koľko vecí som kúpila úplne zbytočne a koľko peňazí ma to stálo… Ale bolo mi to treba, aby som pochopila, ako veľmi som zahltená vecami, a pritom nespokojná. Od oblečenia som prešla do ďalších kategórií. Musím uznať, že v čase môjho najmasívnejšieho vytrieďovania náš byt opúšťalo neskutočne mnoho vecí. Ale vždy som sa snažila veci nehodiť rovno do koša, ale posunúť ich niekomu, komu sa môžu zísť, resp. kto by ich mohol potrebovať. Knihy som napríklad zaniesla do knižnice, kde sa im, mimochodom, veľmi potešili. Oblečenie som sa snažila darovať ľuďom, ktorí by ho ešte mohli využiť. Dnes si minimálne dvakrát premyslím, kým si niečo kúpim. A pred každým nákupom si kladiem otázku: Chcem to, alebo to potrebujem? Škoda, že som ju neobjavila skôr (smiech). Tiež mi viac záleží, kde si kúpim svoje oblečenie. Dvojeurové tričká z reťazcov si nekúpim už len z princípu. Videla som mnoho dokumentov, v akých podmienkach sa šijú a nie som s nimi stotožnená. Vďaka tomuto sa s manželom v pohode vmestíme do malej skrine.
Minimalistické mýty: Mnoho ľudí si myslí, že minimalista je človek, ktorý žije niekde voľne v prírode a nikdy si nič nekúpi. Áno, aj takto to môže byť, ale nemusí. Minimalista môže pokojne nakupovať, ale veci, ktoré potrebuje, pričom sa snaží dávať prednosť kvalite pred kvantitou. Radšej mať jedno kvalitné tričko, pokojne aj za viac peňazí, ako desať takých, čo sú po jednom opraní deravé. Ak je minimalista napríklad milovníkom kávy, je úplne v poriadku, že má doma zásoby kávy. Ak má niekto záľubu v pletení, nie je nič zlé na tom, mať doma zásoby vlny alebo viacero druhov kvalitných ihlíc. Minimalizmus nie je o tom, že nič nemáme. Podľa mňa je o tom, že môžeme vlastniť veci, ktoré nám slúžia. Vieme však, že podstatné nie sú veci, ale čas, ktorý venujeme našim blízkym, spoločné zážitky, vytváranie krásnych spomienok namiesto kupovania drahých vecných darov. Potom je už len na nás, čomu dáme prednosť.
Miroslava Čechová
Nájdete ju na stránke minimalisti.sk. Hovorí, že vo svojom živote už nechce robiť žiadne kompromisy. Chce sa zamerať len na to, čo je pre ňu a jej rodinu dôležité. Preto minimalizuje všetko, čo sa dá.
Moja definícia minimalizmu: Podľa slovníka slovenského jazyka je minimalista človek, ktorý sa uspokojí s minimálnymi požiadavkami. Podľa mňa je to ale práve naopak. Minimalista je človek náročný. Človek, ktorý chce svoj život žiť vedome a čas tráviť zmysluplne. Človek, ktorý chce svoju energiu venovať len tomu, čo ho robí šťastným, ktorý chce svoj priestor zaplniť len tým, čo miluje a čo nevyhnutne potrebuje. Človek, ktorý chce svoje peniaze investovať do toho, čo mu prinesie úžitok a potešenie. A nechce byť obmedzovaný ľuďmi a predmetmi, ktorí ho od týchto cieľov vzďaľujú. Každý má iný spôsob života a má rád niečo iné. Čo je pre jedného dôležité, pre druhého môže byť úplná zbytočnosť. Preto môže byť aj definícia minimalizmu veľmi individuálna. Pre mňa znamená minimalizmus cestu. Cestu k osobnej slobode. Pomáha mi nájsť spôsob, ako mať dostatok energie, času a priestoru pre to, čo milujem. Či už ide o ľudí, činnosti, veci. Ešte stále mám toho viac, ako potrebujem, ale väčšinou sú to už veci, ktoré mám rada a nechcem sa ich vo svojom živote vzdať.
Koľko toho (ne)potrebujem: Minimalizmu (vtedy som ešte nevedela, že sa to tak volá) som prepadla niekedy v roku 2013. Práve sa mi narodil syn, sťahovali sme sa z trojizbového bytu do dvoch izieb u mojich rodičov a začínali sme stavať vlastný dom. Počas sťahovania som si prvýkrát uvedomila, koľko vlastníme nepotrebných vecí, veď som natrafila na predmety, ktoré sme nepoužili aj niekoľko rokov. Nemala som čas ani chuť to vtedy triediť, takže sme zbalili všetko. A potom sme to len prekračovali a prekladali z miesta na miesto. Kým sme postavili dom a bývali u našich, niektoré veci sme vôbec nevybalili. Do nového sme šli už len s tým, čo sme používali a potrebovali. Prekvapivo nebolo vôbec ťažké sa niektorých vecí vzdať, hlavne tých nepoužívaných. Veľmi ľahko som sa zbavila množstva oblečenia (hlavne z kategórie „keď raz do toho schudnem“, „toto si prešijem“, „keď bude príležitosť“, atď.), kozmetiky (mala som kopec šminiek, lebo sa mi to páčilo, hoci takmer vôbec sa nemaľujem), doplnkov (boli časy, kedy som mala aj 20 kabeliek), študijných materiálov zo školy či práce (buď boli neaktuálne alebo dostupné online), dekorácií (nikdy som ich nemala veľa, ale aj tie som preriedila), nábytku (lebo sa nezmestil, nepáčil alebo už neslúžil nášmu životnému štýlu). Cez takéto vytrieďovanie sa človek dostane trochu viac do hĺbky. Začne sa zamýšľať nielen na vecami, ktoré vlastní, ale aj nad svojím životom, ďalším smerovaním, nad svojimi prioritami. Tak to bolo a stále je aj u mňa. Minimalizmus nie je len o likvidovaní vecí. Pre mňa je to skôr o tom, zamyslieť sa a zistiť, čo naozaj chcem. A dovoliť si to žiť. Viem, čo je pre mňa dôležité a chcem to rozvíjať a naopak – viem, čo k životu nepotrebujem a šťastie mi to neprinesie.
Minimalistické mýty: Niektorí ľudia si myslia, že minimalizmus je len pre tých, ktorí nemusia brať ohľad na svojich spolubývajúcich a nakladajú so svojím priestorom a časom len podľa seba. Že minimalizmus je len pre dobrodruhov, ktorí zbalia celý svoj život do jedného batoha a precestujú s ním celý svet. Že je len pre pustovníkov či askétov, ktorí žijú samotársky a zriekajú sa všetkých životných radostí. V skutočnosti ale minimalizmus je pre každého, kto chce robiť veci po svojom, ako mu vyhovujú. Minimalizmus nám pomáha žiť slobodnejší a šťastnejší život podľa vlastných predstáv.
Ľubica Noemi
Religionistka, tak trochu výtvarníčka, viac remeselníčka, milovníčka krásy, dizajnu, tanca, textílií. Zo všetko je Ľubka z manuzona.com, ktorá o sebe nehovorí ako o minimalistke. Iba vraj žije v dobrovoľnej skromnosti.
Moja definícia minimalizmu: Vedomé pristupovanie k používaniu a hodnote vecí, to je moja poučka minimalizmu. Dôležité je nenechať sa vecami zahltiť a prevalcovať a už vôbec nie suplovať nimi hodnotu človeka. Svojich troch synov vediem k tomu, aby seba neurčovali tým, čo vlastnia, alebo či majú niečo nové, rovnaké ako spolužiaci. Hovorím im: „Kašli na to, že nemáš čosi, čo má tvoj spolužiak. Povedz, aký máte vzťah? Akí ste kamaráti bez tých vecí?“ A chlapci to chápu. Snažíme sa takto premýšľať v každej oblasti nášho života, aj pri nákupoch. Minimalizmus obdivujem, ale netrúfam si označovať sa za minimalistku, na to mám doma veľmi veľa vecí. Mám rada pekný dizajn a ak si mám vybrať medzi funkčnou, alebo funkčnou a krásnou vecou, vyberiem si tú druhú. Verím totiž, že estetika a krása na človeka veľmi pôsobia, že vplývajú na naše vnímanie a prežívanie. Každý, kto voľačo vyrába od piky ako ja, potrebuje ku svojej práci určitú sadu náradia, avšak radšej si vyberám také, o ktorom viem, že mi vydrží veľmi dlho. Absolútna väčšina nábytku v našom príbytku je po babičkách, po rodičoch a keď je funkčný a dobre drží, nechám si ho radšej, ako nábytok z veľkého reťazca, ktorý je po dvoch rokoch na vyhodenie. V ateliéri mi väčšinu miesta zaberá vlna, ktorá čaká na spracovanie, a tá vlna je vlastne „zachránená“ pred vyhodením, spálením, zakopaním do zeme, ako sa to u nás robí, pretože pre ňu nie je odbyt. Ja však dúfam, že z nej budú použiteľné veci. Vraciam sa tak k lokálnemu materiálu, pretože všetku vlnu na spracovanie mám od slovenských chovateľov a slovenských oviec, rovnako nakupujem od miestnych predajcov zeleninu a ovocie na trhovisku a iné produkty vo farmárskych obchodoch. Na jedenie si kupujeme len to, čo zjeme a nevyhadzujeme. Oblečenie si zasa vymieňame s inými ľuďmi, o ktorých vieme, že zmýšľajú podobne ako my.
Koľko toho (ne)potrebujem: Dnes je u nás i vo svete taká obrovská nadprodukcia, že sa veciam musíme aktívne brániť. Kedysi, keď som žila na dedine, stretla som sa s princípmi feng šuej, ktoré hlásajú: vytriediť veci, ktoré máme okolo seba, ponechať len tie, ktoré sú funkčné, obľúbené a tie, ktoré používame. To znamená odstrániť veci pokazené a neobľúbené. Niektorých vecí sa, samozrejme, zbavujeme ťažko, typický príklad je šatník (smiech) a niektorých, ktoré majú citovú hodnotu, sa nedá zbaviť vôbec; nedám predsa preč tri baly plátna po babičke, ktoré sama utkala, pretože pre nikoho nebudú znamenať toľko, čo pre mňa. S deckami však pravidelne robíme triedenie oblečenia a hračiek, avšak problémom v poslednej dobe býva, že už ich nemám hádam ani komu ďalej posunúť, pretože všetci majú priveľa. Priebežne sa snažím o takzvaný „cyklický manažment“. Vedeli ste, že podľa ženského mesačného cyklu sa nám vďaka hladinám hormónov mení energia? Veľmi približne je náš cyklus rozdelený do štyroch fáz: dynamická, ovulačná, pms fáza a menštruačná fáza. Keď si predstavíte, aké sme v pms fáze kritické a neúprosné, tak táto je dokonalá na triedenie (smiech). Vtedy do toho ideme s nemilosrdným prístupom, dokážeme triediť a vyraďovať s chuťou a bez váhania. Vždy v tom období skontrolujem chlapcom deravé ponožky, uvoľnené gumičky alebo si upracem svoje pradená v ateliéri, odložím zimné vlny, dopredu dám letné, naplánujem si nejaké projekty… Jednoducho, urobím si raz za mesiac poriadok vo veciach, v akejkoľvek oblasti bytu a môjho fungovania. Ukáže sa množstvo vecí, ktoré nepotrebujeme, vecí, ktoré odkladáme, lebo „ich ešte využijeme“, alebo „ich možno ešte budeme potrebovať“. Keď sa niekde na kôpke kumulujú veci, platí zákon, že začnú priťahovať ďalšie. Tento stav mi však vyslovene fyzicky ubližuje a snažím sa mu vyvarovať.
Andrea Richardson
Spisovateľka, cestovateľka a mama Andrea hľadala útek od života, v ktorom mala všetkého priveľa. A našla ho v minimalizme. O svoje skúsenosti sa delí na stránke minimalistka.sk
Moja definícia minimalizmu: Je to istá dobrovoľná a vedomá skromnosť. Chcem vlastniť len to, čo potrebujem a čo mi naozaj prináša radosť, ako napríklad vec potrebná k mojim koníčkom. Som vďačná za všetko, čo si môžem dovoliť na uľahčenie môjho života a teraz už nakupujem veľmi opatrne. Uvedomujem si hodnotu času, ktorý vymieňam za materiálnu vec. Minimalizmus je vlastne život bez zbytočného prebytku, zbytočného dlhu, zbytočného odpadu, zbytočného preťaženia života nielen materiálnymi vecami, ale aj informáciami. Ak by som to zhrnula trochu neslušne, je to taký pomyselný vztýčený prostredník konzumnému životu. Krása minimalizmu spočíva presne v tom, že keď si človek vyprace skriňu a zásuvky, zrazu si akosi vyčistí aj hlavu. Myslím si, že neporiadok a haraburdy okolo nás priamo vyjadrujú stav našej mysle a ovplyvňujú to, ako sa cítime. Po každej vyhadzovacej seanse som sa cítila nadupaná ako sódovka (smiech). Ľahšie sa mi dýchalo. Je to úžasný pocit.
Koľko toho (ne)potrebujem: Som matka dvoch malých detí a moja frustrácia zo zapratanej domácnosti začala práve tam. Všade sa u nás povaľovali hračky, vyliezali snáď úplne z každého kúta. Paradoxne, čím viac som deťom kupovala hračky, aby sa zahrali, tým menej trávili čas hraním. Tak som jedného dňa povedala dosť. Behom pár mesiacov som deťom vzala skoro všetky hračky a zistila som, že to funguje. Zaútočila som na šatník, ktorý praskal vo švíkoch a napriek tomu som si nemala čo obliecť. Postupne som triedila všade, kde sa dalo. Vymenili sme náš 7- izbový dom so záhradou za 3- izbový. Minimalizovali sme naše veci, naše nehnuteľnosti, naše autá a celý náš život. Trvalo to asi 3 roky a ešte stále nie som úplne na konci. Najprv som vyraďovala veci, ktoré som prekračovala, dvíhala sústavne zo zeme, také, čo boli v ceste. Potom som prešla krok za krokom každú jednu vec na poličkách a v skrini a spýtala sa, na čo slúži, kedy som ju naposledy použila, či mám niečo podobné doma a tak podobne. Tieto otázky mi pomohli rozhodnúť sa, či si ju ponechať, alebo sa jej zbaviť. Najťažším orieškom boli sentimentálne veci, zbierky a veci, ktoré stáli veľa peňazí. Tam som sa naučila zmeniť zmýšľanie: ak by nám zhorel dom, plakala by som za tým? Je táto vec skutočne dôležitá? Žijem svoj život v minulom, alebo prítomnom čase? Chvíľu to, samozrejme, trvalo. Vytrieďovanie je taký sval, čím viac ho posilňujete, tým jednoduchšie to ide.
Minimalistické mýty: Často si ľudia minimalizmus mýlia s asketizmom. To je stav, keď sa človek dobrovoľne zbaví úplne všetkého a snaží sa žiť len so základom na fyzické prežitie, aj keď to nie je pohodlné, ani príjemné. Môj domov nie je prázdna izba, nesedíme na zemi, nemáme len biele steny a prázdnotu. Aj mne sa páči pekný nábytok, moderné oblečenie a dokonca máme aj televízor. Nepotrebujem však vlastniť drahé veci a dizajnové kúsky na vyplnenie rohov. Teraz chcem už len funkčnosť. Musí mať každý byt konferenčný stolík a rohovú sedaciu súpravu? Roky trónilo naše hriešne drahé kreslo v rohu izby, na ktorom nikdy nikto nesedel, lampa, ktorá nikdy nesvietila alebo topánky, ktoré som nikdy neobula. Nezainteresovaní ľudia si tiež myslia, že si nedoprajeme, že sa obmedzujeme alebo že sme chudobní. Práve naopak, minimalizmus je privilégium a ja som vďačná, že mám možnosť voľby žiť jednoduchšie. Nie preto, lebo musím, ale preto, lebo chcem. To je úžasná sloboda. A čo je opakom slobody? Dlh, otroctvo moderného človeka.
Marcela Sobotová
Jej záľubou je uplatňovať minimalizmus v každodennom živote, ale baví ju aj inšpirovať iných, aby vlastnili čo najmenej zbytočných vecí a skúsili ísť cestou jednoduchosti.
Moja definícia minimalizmu: Je to životný postoj, keď sa zbavujeme toho nepodstatného preto, aby sme mali viac priestoru na to dôležité. Nepovažujem sa za extrémnu minimalistku, a preto zbavovanie sa vecí, myšlienok či chaosu všeobecne beriem ako cestu. Cestu, kde rýchlosť chôdze a smer si určujem sama. Od toho – mať menej vecí – som plynule prešla i k ďalším oblastiam. Myslím, že prenikanie ďalej je skoro nevyhnutné. Odrazu zistíte, že nemáte „zabordelovanú“ len obývačku, ale tiež počítač alebo vlastnú hlavu. Dnes som v minimalizme dospela k tomu, že sa neusilujem vlastniť toho čo najmenej. Úplne mi stačí mať to, čo potrebujem a používam.
Koľko toho (ne)potrebujem: S minimalizmom som intenzívne začala v roku 2013. Poslednou kvapkou bolo piate sťahovanie od vysokej školy. Odrazu som hmatateľne videla, koľko som toho nazhromaždila (hoci sa nepovažujem za nejakú zberateľku alebo vetešníčku) od času, kedy mi na vysokej škole vošli moje veci do jedného veľkého batohu. U mňa to teda všetko začalo minimalizovaním vecí, ktoré mi už nič neprinášali. Nevhodné darčeky, oblečenie, ktoré som nenosila, bolo obnosené alebo mi ani nesvedčalo. Dekoračné predmety, bez ktorých môžem byť. Knižky, ktoré už v knižnici mať nemusím. Najrôznejší miš-maš vecí z domácnosti, ktoré som mala schované asi zo zvyku (nabíjačka, pekáreň na chlieb, slúchadlá, fotoalbumy…). Pri jedle, kozmetike a drogérii som sa často snažila produkt dopotrebovať (najlepšie čo najintenzívnejšie) a nový už nekupovať. Nepristupujem k minimalizmu extrémne. Postupujem po malých krôčikoch, aby bola zmena trvalá a dokázala som ju udržať dlhodobo a tak, aby ma toľko nebolela. Ale postupné zbavovanie sa vecí bolelo málo. Začal prevažovať pocit ľahkosti z toho, že sa mi doma voľnejšie dýcha a že mám menej vecí, ktoré používam o to radšej.
Gabina Weissová
foto archívy
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2018)