Pavel Dvořák ml. – Čína ma naučila mať ambície

 

Niekedy zasiahne osud, niekedy náhoda, niekedy vlastná túžba a ambície a inokedy všetko naraz. Dôležitejšie je, že človek cíti, že je na správnom mieste. Pavel Dvořák sa takto cíti v krajine plnej kontrastov – mnohofarebnej Číne, kde žije už vyše dvanásť rokov. Sinológ, tlmočník, prekladateľ, čerstvo aj spisovateľ, ale najmä tvorca pútavých videí o bežných aj kurióznych aspektoch života v Číne. O najľudnatejšej krajine rozpráva s láskou, ale nie zaslepene a opatrne búra stereotypy, ktoré sa u nás zakorenili.

 

                                                                                                        

Čo sa vám vybaví v mysli, keď sa povie Čína?

Zmes vnemov, chutí a spomienok. Čínske jedlo, ktoré milujem, zaujímavé miesta, moji čínski priatelia a rodina, tlmočnícke zážitky, ale aj tvrdé začiatky života tu, neúspechy a spoločenské problémy, ktoré vplývajú aj na môj život. Čína je pre mňa detským snom, zamestnaním, domovom a občas aj prekliatím. Pre mňa to nie je len krajina, v ktorej žijem, ale môj celý život, ktorý sa už roky točí takmer iba okolo Číny.

 

Prečo prekliatím?

Venovať sa téme Číny je dnes veľmi ťažké bez toho, aby to vzbudzovalo emócie. Čína sa skrz svetovú politiku stala kontroverznou témou a venovať sa jej profesijne so sebou nesie aj mnohé problémy, ktoré by som pri inej špecializácii nemal. Snažím sa nemať vyhranené názory, a tak sa stretávam s ideologickými útokmi z jednej i druhej strany – niekto hovorí, že Čínu ospevujem, iný zasa, že ju príliš kritizujem. Ja sa pritom snažím len písať o tom, čo zažívam. Ak by bola moja profesia Japonsko, Thajsko či Španielsko, nestretával by som sa s takými vyhranenými názormi. Ale na druhej strane by to asi boli aj témy, ktoré by ľudí až tak nezaujímali. Všetko má pre aj proti.

 

V Šanghaji žijete vyše dvanásť rokov, vzťah k najľudnatejšej krajine sveta ste si však začali budovať ešte v detstve. Kde sa tento záujem vzal?

Ako prvé ma uchvátili filmy s Jackie Chanom. Bol som v druhom ročníku na základnej škole, ešte som netušil, ako to súvisí s Čínou. Časom sa však môj záujem prehlboval, cez bojové umenia, neskôr cez čaj, chvíľu aj meditácie, až som sa dostal k Číne a Číňanom. Na konci základnej školy som sa začal učiť čínštinu, potom som sinológiu vyštudoval na univerzite a už počas štúdií som prišiel prvýkrát do Číny. Od toho momentu som nechcel odísť.

 

Čo je pravdy na tom, že váš život v Číne sa začal nečakane a spontánne?

Do Číny som po prvý raz prišiel počas štúdií na jeden rok. Potom som sa musel vrátiť domov, ale neustále som premýšľal, ako sa čo najskôr vrátiť. Zamestnal som sa ako sprievodca v cestovnej kancelárii a šiel na svoj prvý zájazd ako sprievodca v zácviku. Mal to byť výlet iba na dva týždne, tak som bol aj pobalený, nemal som so sebou žiadne veci navyše a ani žiadne peniaze. Avšak keď som prišiel do Číny, uvedomil som si, že nechcem ísť domov, musím si aspoň skúsiť vybudovať život v Číne. Mal som tu už našťastie zopár kamarátov, ktorí mi ponúkli zázemie, ale začiatky boli aj tak ťažké. Na druhej strane, hoci som v Číne ostal nečakane a všetkých som tým prekvapil, vrátane mňa samého, úplný šok to nebol. Už roky som po tom túžil, len sa naskytla vhodná príležitosť.

 

Čím vám Čína najviac imponuje?

Úprimne, neviem. Cítim, že sem patrím. Aspoň v tomto období môjho života. Odpoveď na túto otázku by vám mala dať moja hlava, ale môj vzťah k Číne nepramení z hlavy. Rozhodnutie venovať sa Číne bolo urobené srdcom a neviem, či sa dá vysvetliť, prečo sa tak rozhodlo. Bol to prosto môj osud.

 

A čo vám v nej chýba?

Chýba mi dom, záhrada, osobný priestor, samota a ticho. To je prostredie, v ktorom som vyrastal a v Šanghaji, kde žijem, nie je. Hlavne odkedy sa začala pandémia a ja sa nemôžem pravidelne vracať domov, tak mi to veľmi chýba. Už by som si naozaj potreboval oddýchnuť pod naším rodinným orechom, len tak ležať a vnímať záhradu.

 

V okolí Šanghaja nič také nie je ani na vidieku?

V okolí Šanghaja nie je taký vidiek, ako ho poznáme zo Slovenska. Desiatky, ba až stovky kilometrov od Šanghaja vidiek pozostáva len zo siete malomiest a dedín, ktoré sú pri sebe tak natesno, že niekedy nerozoznáte, kde začína jedno a končí druhé mesto. Medzi nimi sú aj poľnohospodárske plochy, ale sú veľké len asi ako väčšie sídliská, prírodou by som to nenazval. Zelené plochy a lesy sú ďalej. Viac miesta ako stromy tu zaberajú priemyselné štvrte a výrobné zóny. Okolie delty Dlhej rieky je najhustejšie obývaná časť celej tejto preľudnenej krajiny. V Číne na tretine územia žijú dve tretiny celej populácie, všade sú tu len obydlia. Ísť zo Šanghaja do prázdneho lesa je minimálne dvoj-trojdňový výlet a do krásnej divočiny je to na let lietadlom. Šanghaj je, samozrejme, plný nádherných parkov, ktoré miestnym prírodu vynahrádzajú. I ja ich mám veľmi rád, ale les je les.

 

V Číne ste sa aj oženili. Ako vás prijali?

V Šanghaji sú zmiešané manželstvá bežné, takže ma prijali bez problémov. Ale rodina mala výhrady, lebo vedeli, že pre mňa, ako človeka, ktorý nie je zo Šanghaja, bude veľmi ťažké vybudovať si tu zázemie a držať krok s Šanghajčanmi. Najmä otázka bývania je komplikovaná, pretože byty sú tu veľmi drahé a domáci nechcú bývať v prenájmoch. Nemal som ani veno, hoci je to v Číne štandard. I keď manželkina rodina mala výhrady, boli to skôr pripomienky a nestáli nám v ceste. Musím ale povedať, že mali pravdu, je vskutku namáhavé držať krok s ľuďmi, ktorí tu majú zázemie. Ak človek nezačína z rovnakej štartovacej čiary, celý život iba dobieha…

 

Žijete v Šanghaji, kde sa organizujú aj manželské trhy. Ako to prebieha?

Stretnú sa desiatky, ba až stovky rodičov a prarodičov, ktorí majú plagáty s informáciami o svojich potomkoch, pre ktorých hľadajú partnera. Je tam napísaná ich výška, vek, povaha a potom ekonomické pozadie človeka – pracovná pozícia, ročný príjem, či vlastní auto a nehnuteľnosť a ak áno, tak kde tá nehnuteľnosť je a či má na ňu hypotéku. Väčšinou tu rodičia „inzerujú“ potomkov nad tridsať rokov, ktorí si v pracovnom nasadení nemajú čas hľadať partnera, ale nájdu i rodičia, ktorí hľadajú partnera aj mladším ľuďom. Ide iba o dohadzovanie potenciálneho partnera, nie o dohovárané manželstvá. Tie už dávno neexistujú. Ak dvoch ľudí takto niekto vzájomne predstaví, idú spolu na rande, ale až to, či si sadnú, rozhodne, či vzťah bude pokračovať. Aj napriek tomu že tieto „trhy“ inde v Číne nie sú, dohadzovanie a predstavovanie potenciálnych partnerov je bežné po celej Číne a väčšina ľudí si hľadá partnera práve cez prostredníkov.

 

Fungujú v Číne randiace appky?

Áno, zoznamujú sa aj cez tie, majú vlastné varianty Tinderu – Momo a Tan Tan. Ale povedal by som, že je to populárne skôr vo väčších mestách u mladších ľudí, ktorí chcú experimentovať, málokto si na aplikáciách hľadá stabilného partnera. Aspoň v mojom okolí nikoho takého nepoznám.

 

Prečo je v Číne manželstvo skôr ekonomickým zväzkom?

Manželstvo bolo všade na svete v prvom rade ekonomickým zväzkom. Vziať sa z lásky je iba moderným výmyslom a nebolo to dávno, čo sa na ľudí berúcich sa z lásky pozeralo ako na chorých. V Číne sa dnes ľudia berú z lásky tiež, ale materiálny aspekt manželstva, čiže to, aby ľudia boli z rovnakej spoločenskej vrstvy, tam je stále veľmi dôležitý. Viac ako u nás. Súvisí to s faktom, že v Číne sú peniaze veľmi dôležité, pretože nie všetci ich majú.

 

O Číne hovoríte ako o veľmi konzumnej spoločnosti. Z čoho to pramení?

Peniaze majú vždy prednosť, väčšina Číňanov totiž stále tvrdo bojuje o prežitie. Bežný Číňan sa nemá tak dobre ako Európan, nemá také istoty a sociálnu sieť, na ktorú sa môže spoľahnúť. Musí sa tvrdo snažiť, a to sa prejavuje aj konzumnejšou a viac materiálnou spoločnosťou. Pre nás peniaze posledné roky neboli prioritou, pretože sme ich mali ako spoločnosť dosť. Áno, aj u nás sú chudobní ľudia, ale spoločnosť sa o nich dokáže postarať. Aj napriek tomu, že máme chudobných, stále patríme k najbohatšej časti sveta. Čína ešte nie, veľa ľudí je odkázaných iba na seba a na rodinu, záchranné siete tu nie sú. Preto sa ich životy točia primárne okolo zarábania peňazí.

 

Pre takmer celú Áziu je typická poverčivosť, napríklad v hoteloch chýbajú podlažia aj izby s číslom štyri, keďže toto číslo symbolizuje smrť. Ako ešte sa poverčivosť prejavuje?

Číňania si uctievajú predkov, o zosnulých sa treba starať aj po ich smrti. Zároveň veria, že posmrtný život je podobný tomu nášmu, že aj ľudia na druhom brehu potrebujú materiálne statky, ktoré im treba posielať. Preto sa po smrti zosnulým páli ich oblečenie a potom sa na tri sviatky v roku (čínsky nový rok, dušičky a zimný slnovrat) pália papierové peniaze alebo papierové modely toho, čo im chceme poslať. Na našom sídlisku niekto niečo páli takmer každý týždeň. Taktiež veria v symboliku čísiel, darov alebo farieb. S čím sa však človek stretáva najčastejšie aj v bežnom živote, je symbolika rôznych predmetov. Napríklad kapusta symbolizuje bohatstvo, broskyne dlhý život, kombinácia datlí, arašidov, lotosových semiačok a ovocia longan (dračie oko) symbolizuje skoré narodenie potomka a podobne.

 

Ako sa Číňania stavajú k duchovnu a náboženstvu?

Číňania nie sú nábožensky veriaci, ako to poznáme u nás, nepoznajú uctievanie iba jednej náboženskej doktríny. Majú skôr filozofie, ktoré sú voľné, v podstate človeku nehovoria, v čo veriť, ale ako by sa mal správať a viesť život. Viera v jediného boha im je cudzia. Preto sa väčšina Číňanov považuje za ateistov. Na druhej strane, ich ľudová viera, viera v posmrtný život, v božského prapredka všetkých Číňanov, takzvaného Žltého cisára, viera v rôzne tradície a lokálne či domáce božstvá, ako aj duchov a strašidlá, je veľmi silná. Číňania k viere pristupujú veľmi pragmaticky. Ak treba, dajú obetu v ktoromkoľvek chráme – čo ak by to predsa len fungovalo a oni by to nespravili? Pre istotu veria všetkému, ale ničomu nie príliš. Sú to skrátka poverčiví a pragmatickí ateisti.

 

Ako Číňania vnímajú Slovákov?

Slovensko väčšine Číňanov nič nehovorí. Európanov však vnímajú ako slušných, úctivých, vychovaných a vzdelaných, ale aj lenivých, neposlušných, rozmaznaných, porušujúcich pravidlá a s hodnotami, ktoré sú im niekedy cudzie. Najmä európska posadnutosť osobnými slobodami, ktorá niekedy prerastá do takých extrémov, že ohrozuje či obmedzuje spoločnosť ako celok.

 

Aký majú pohľad na slobodu?

V Číne má spoločnosť prednosť pred slobodou jednotlivca. Ľudia sú ochotní vzdať sa osobnej slobody preto, aby sa postarali o rodinu, rodičov, ale aj preto, aby spoločnosť fungovala bez problémov. Nelipnú na slobodách tak ako my, ba to naše bitie sa za slobodu za každú cenu považujú za komické, až toxické. Aktuálnym príkladom je neochota dodržiavať protipandemické opatrenia, alebo aj to, ako sa západné vlády boja nové opatrenia zavádzať, aby si nepohnevali ľudí.

 

V Číne ste začínali ako sprievodca a neskôr tlmočník, tlmočili ste dokonca aj pre čínskeho prezidenta… 

Áno, tlmočil som aj na vysokej politickej úrovni, ale najradšej spomínam na tlmočenie pre Jiřího Menzla na filmovom festivale v Šanghaji. Každý deň sme od rána do večera pozerali filmy, ktoré na festivale súťažili, potom sme chodili na tlačovky, kde sme sedeli v zasadačke s oscarovými hollywoodskymi hviezdami a diskutovali o filmoch. Filmy milujem, ocitnúť sa v tomto prostredí bol pre mňa životný zážitok. Jiří Menzel bol navyše úžasný človek, legenda, plný optimizmu a humoru. Spriatelili sme sa a okrem pracovných hodín sme spolu chodili aj po meste, na jedlo a do baru. Dovolím si povedať, že sa z nás stali priatelia a mali sme naplánované aj spoločné stretnutie v Česku, žiaľ, náhle mu vypovedalo zdravie. Na záver festivalu odovzdával cenu poroty spoločne s Jackie Chanom, takže som sa stretol aj s ním a rád na ten moment spomínam.

 

Čo je na tlmočení z a do čínštiny najťažšie?

Najťažšie je tlmočiť hádky a napäté rokovania. Ak je miestnosť (či posledné roky skôr on-line miestnosť) plná emócií, ľudia sa navzájom obviňujú a neustále využívajú pasívnu agresivitu. To je vyčerpávajúce. Najhoršie je, ak niekto účelovo podpichuje toho druhého, aby potešil svoje ego a dal najavo, že má navrch. Ako tlmočník často vidím, že ak danú vetu preložím tak, ako bola povedaná, celé rokovanie sa iba predĺži a vôbec to nepomôže nájsť riešenie, skôr to situáciu zhorší. Ale aj tak nemám na výber. Výnimočne u klientov, s ktorými robím dlho a dôverujeme si, môžem poprosiť o potvrdenie, či to mám naozaj preložiť. V tom prípade sa stáva, že si aj daný človek uvedomí, že bude lepšie nechať niektoré veci nevyslovené, ale niekedy je situácia napätá a treba si prejsť aj nepríjemnou hádkou. Občas sa stane, že sa obe strany boja vyliať si zlosť na seba, aby neohrozili podnikanie, a potom to znesie tlmočník. Ale to sa mi, našťastie, nestáva často.

 

Aké najzložitejšie, až takmer nepreložiteľné slová či znaky vás vedia potrápiť?

Čínština má viac slovných zásob. Ten istý význam sa povie inak v hovorenej reči, inak v úradnom styku a inak sa povie v literatúre. Podľa situácie sa slovná zásoba, ale aj vetná stavba a niektoré gramatické javy menia. Napríklad moja hovorová čínština je na veľmi dobrej úrovni, ale politické prejavy, články v novinách aj literatúra mi robia problém, pretože jazyk v tejto forme je od toho hovorového veľmi vzdialený a obsah takto nekonzumujem pravidelne. Ak mám mať podobné tlmočenie, musím sa poriadne vopred pripraviť. Ale, samozrejme, príprava je pri každom tlmočení dôležitá. Často tlmočím rokovania v odbore strojárstva, kde už mám skúsenosti a slovnú zásobu, ale keď som tlmočil rokovania v medicíne, tak som vskutku zápasil a často mi museli lekári pomáhať výrazmi v latinčine, ktoré našťastie poznali aj lekári v Číne.

 

Stalo sa vám niekedy faux pas?

Párkrát sa mi stalo pomerne trápne faux pas s číslami. Čínština má trochu iný systém číslic, delia ich na jednotky, stovky, tisíce, potom desaťtisíce a stovky miliónov. Takže napríklad jeden milión sa v čínštine povie ako sto desať tisícov. Pri nízkych číslach to nie je problém, ale pri vyšších číslach treba pri prekladaní trochu počítať. Napríklad 12,23 milióna treba preložiť ako tisíc dvesto dvadsať tri desať tisícov. Musím sa priznať, že na týchto číslach sa dodnes zaseknem, matematika mi nikdy nešla.

 

Často ste sprevádzali po známych aj netradičných miestach Číny. Ktoré považujete za najzaujímavejšie?

Najradšej mám určite provinciu Yunnan na juhu Číny – nachádza sa v tropickom pásme, ale má aj veľmi vysoké hory. Najmä jej západná časť je veľmi hornatá. Človek sa v priebehu hodín môže dostať z tropických nížin až k ľadovcom, ktoré majú cez päť tisíc metrov. Vďaka tomu je táto oblasť extrémne pestrá a zaujímavá. Pred pandémiou som tam chodil viackrát do roka a nikdy sa mi nezdala opozeraná.

 

Nakladané mravce, vyprážané včely, kuracie embryá… Čo najzvláštnejšie ste ochutnali?

Najbizarnejšie boli asi kozie oči. Rád experimentujem s čínskou kuchyňou, bizarné veci som vyhľadával a ochutnal som viac zvláštností ako priemerný Číňan za celý svoj život. Väčšinou ide o veľmi regionálne a vzácne špeciality. Ale dnes som už opäť konzervatívny. I keď také slepačie pazúry, žaby či vnútornosti si občas ešte dám.

 

Ako je to s čínskou cenzúrou?

V podstate funguje ako koridor, v ktorom je verejná debata. Niekedy je voľný, inokedy sa zúži alebo uzavrie. Závisí od toho, čoho sa týka. Cenzúra je prísnejšia najmä v politických otázkach, či už vo vnútroštátnej alebo aj zahraničnej politike. Tam platí to, čo povie štát, nie je možné to spochybňovať. Taktiež debaty o kontroverzných spoločenských udalostiach môžu byť korigované a miernené formou cenzúry. Ale čínska cenzúra nie je informačné vákuum, informácie aj verejná debata tu sú, Číňania vedia o tom, čo sa deje vo svete a o tom, čo sa deje u nich doma. Cenzúra taktiež nie je po celej krajine jednotná, jej intenzita sa mení a dala by sa prirovnať až k živému organizmu, ktorý sa neustále vyvíja. Číňania však vedia v rámci týchto pravidiel fungovať a debatovať o témach aj takým spôsobom, aby ich príspevky neboli vymazané. Najbežnejším prejavom cenzúry totiž je, že príspevky sú prosto vymazané. Či už strojom, nejakým automatickým filtrom, strojovým učením alebo aj živým moderátorom.

 

Neobmedzuje vás to? Do akej miery si trúfate vyslovovať názory na citlivé témy?

V prvom rade nenatáčam obsah pre čínske sociálne siete. Tie celkovo veľmi nevyužívam, takže sa s cenzúrou nestretávam. Čo sa týka názorov na citlivé témy, venujem sa takým, s ktorými mám skúsenosť, ktoré som zažil a mám o nich čo povedať. Nesnažím sa mať na všetko názor a ani sa nesnažím za každú cenu komentovať aktuálne dianie. Ak sa dá, vyhýbam sa politike. Nie preto, že by sa to „nesmelo“, ale preto, že sám mám k politike odpor a podľa mňa je ňou spoločnosť dnes doslova zamorená. Nemám rád negativizmus, preto sa vyhýbam témam, o ktorých viem, že môžu zbytočne budiť vášne a emócie. Nevidím v tom žiadnu hodnotu, tak na čo to robiť. Mojimi videami chcem robiť svet krajší, nie horší.

 

Hovoríte otvorene o všetkom, čo zažívate. Čelili ste kvôli tomu problémom?

V Číne som sa nestretol so žiadnymi problémami. Skôr na Slovensku dostávam nenávistné komentáre a maily od ľudí, ktorým sa nepáči, ak im búram ich názorové presvedčenie. Žiaľ, verejná mienka o Číne je u nás veľmi skreslená. Občas sa mi stáva, že dostávam aj rôzne hrozby a vyhrážky, ľudia ma obviňujú z absurdných vecí. To, že niekto so mnou nesúhlasí, je normálne a som rád, ak vyjadrí svoj názor a potom môžeme v komentároch civilizovane diskutovať, ale, žiaľ, častejšie sa stáva, že mi niekto v komentároch skôr vulgárne vynadá. Mnohým ľuďom ich predsudky vyhovujú a hnevá ich, ak im ich niekto búra. Našťastie drvivá väčšina reakcií je pozitívnych.

 

Aké nepravdivé stereotypy sa spájajú s Čínou?

Napríklad že Číňania sú necitliví ku zvieratám a iba ich jedia a zabíjajú – to nie je pravda. Všetci Číňania, ktorých poznám naprieč celou Čínou, si zvieratá vážia rovnako ako ľudia u nás. Alebo že sú nevychovaní a neslušní. Alebo že žijú v neslobodnej diktatúre – ani to nie je pravda. Systém je tu prísnejší ako u nás, ale nie je to neslobodná diktatúra. Tak, ako sa u nás pozeráme na Čínu cez prsty, oni sa pozerajú na nás. Slováci si myslia, že v Číne je neslobodná diktatúra, Číňania si zasa myslia, že Západ je nebezpečná a chaotická spoločnosť bez kontroly. Netúžia sa presťahovať do Európy, nepovažujú ju za skvelú na život. U nás si ľudia myslia, že Západ našiel riešenia na všetky problémy a ak to niekto robí inak, musí sa mýliť a byť nešťastný. Ale to nie je pravda. Číňania sa necítia ani neslobodní, ani nešťastní. Povedal by som, že sú spokojnejší ako ľudia u nás.

 

K čomu sa ohľadom Číny staviate kriticky?

Čína má veľa problémov, s ktorými sa nevie vysporiadať a ktoré sa mi nepáčia. Napríklad posledné roky sa verejná debata obmedzuje stále viac, nepáči sa mi, že sa tieto koridory zužujú. Chýba tu transparentnosť ohľadom politických rozhodnutí a otvorená debata. Vydá sa nariadenie, to treba dodržiavať, ale veľa informácií o jeho dôvodoch a účeloch sa von už nedostane. Aj tu začína byť veľa rozhodnutí viac politických ako odborných, hoci sa tomu posledné roky Čína úspešne vyhýbala. Rovnako tu chýbajú bezpečnostné siete a pomoc pre ľudí, ktorí majú problémy. Napríklad covid zničil turizmus, mám kamarátov, ktorí zbankrotovali. No žiadna finančná pomoc alebo kompenzácie tu pre nich neboli. Človek sa musí sám snažiť, aby prežil, nemôže sa spoliehať na pomoc od štátu, ten na to nemá kapacity ani systém pomoci pre ľudí.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Pavla Dvořáka

 

Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2022)