Peter Bebjak, režisér filmu Čiara, ktorý zaznamenal v slovenských kinách nevídaný úspech (dosiaľ si ho pozrelo viac ako tristotisíc divákov získal za svoje diela rad medzinárodných ocenení. Váži si ich, pre neho však nie sú meradlom spokojnosti a významu jeho práce. Tým je najmä hľadanie nových ciest a radosť, ktorú mu tvorba prináša.
Máte vysvetlenie úspechu filmu Čiara? Čím príbeh pašerákov zo slovensko-ukrajinskej hranice k nim najviac prehovoril?
Úspech filmu je zvláštna alchýmia. Nemôžete si nikdy byť istí, ako film zafunguje, či sa divákom bude páčiť. Je veľa filmových aj televíznych projektov, ktoré boli odsúdené na úspech a u divákov nezarezonovali a úplne zapadli. Pri Čiare je to zrejme téma, ako ľudia na našej hranici žijú, ako si tam zarábajú na živobytie. Možno aj postavy a spôsob, akým je celý príbeh podaný, je pre divákov atraktívny.
Postavy sú šťavnaté, plné života, je za nimi dôkladný zber materiálu. Hovorili vám tamojší ľudia otvorene o tom, aká je ich „práca“ za hranicou zákona?
Do väzenia idete, len keď vás chytia (smiech). Pašeráctvom a obchodovaním s ľuďmi si v tomto regióne privyrába veľa ľudí, patrí to vlastne k miestnemu folklóru. Všetci vedia, kto sa tým živí. V tamojších dedinách je veľká vyľudnenosť a keď sa zrazu o život miestnych niekto zaujíma, radi povedia svoje možno aj trochu prifabulované historky. Nepátrame, či sú pravdivé, ľudia im veria a ochotne ich rozprávajú. Vychádzali sme z nich aj pri tvorbe scenára. Pozerali sme si ľudské typy, komunikovali s nimi, to nám pomohlo vytvárať postavy.
Prvotný nápad pochádza od producentky Wandy Adamík Hrycovej, ktorá má v týchto miestach rodinné korene. Čo vás osobne zaujalo na príbehu?
Je to lákavá téma. Ako aj pri mojom filme Marhuľový ostrov ide o vidiek a zároveň priestor, kde sa spájajú rôzne kultúry, a to ma zaujíma. Západnú Ukrajinu samotní Ukrajinci považujú za pomerne zabudnutý kút, po prejdení hranice ste zrazu v inom svete. Cesty sú rozbité, prípadne žiadne. Iná je architektúra, inak sa využíva spoločenský priestor. Ľudia sa inak obliekajú. Je to fascinujúce, akoby ste sa vrátili o 30 rokov späť. Keď sme sa prvýkrát dostali do mestečka Perečín na trh, vonku sa pripravovali jedlá, všade bolo cítiť dym, chute, vône. Mal som pocit veľmi podobnej atmosféry ako v exotickom Thajsku.
Naučili ste sa niečo po ukrajinsky?
Buď laska – jedno z najkrajších slovných spojení, ktoré má viacero významov: buď taký dobrý, ďakujem či nech sa páči.
Film je kolektívne dielo, jednotlivé zložky musia spolu dobre fungovať a vytvoriť celok, s ktorým je režisér spokojný. Podľa akého kľúča si vyberáte spolutvorcov?
V rámci tvorby je pre mňa zásadných viacero spolupracovníkov. Kameraman Martin Žiaran je človek, na ktorého sa môžem spoľahnúť. Robili sme spolu veľa projektov. Vieme, kam sa môžeme posunúť a sami si dávame výzvy, aby sme ich splnili. Je to profesionál, ktorý ovláda remeslo a navyše rozumie aj dramaturgii príbehu. Vie nájsť spôsob, aby rozprávanie obrazom sedelo do príbehu. Hráme sa, aby nás spolupráca bavila. Strihač Marek Kráľovský dokáže strihom z materiálu našu víziu posunúť, dať jej správny rytmus a atmosféru.
Čo by mal mať režisér – profesionálne aj ľudsky – takpovediac v „základnej výbave“?
Na to neexistuje žiadna jednoduchá poučka. Sú konfliktní režiséri, ktorí si to aj užívajú a majú dobrý výsledok. Ja mám rád, keď je na pľaci tvorivá atmosféra a pohoda. Najdôležitejšie je mať čas, vymýšľať a dotvárať. Ak aj vznikne dusno, malo by byť kreatívne, v prospech príbehu. Niekedy zapôsobí pozitívne aj tlak, nedostatok času. Vtedy naraz celý mechanizmus zapne, valí sa to, vznikne silná energia a všetci ťahajú za jedno lano. To sa mi na filmovaní páči – organizmus desiatok ľudí, ktorý niekedy oddychuje, inokedy má v sebe napätie. Nálada na pľaci však vždy závisí od režiséra, od toho, či si vie všetko zorganizovať. Je to ako so svorkou, ak jej chýba vodcovstvo, preberie ho niekto iný. Neznamená to však, že taký režisér by bol zlý, len má iný spôsob práce. Je tiež dôležité, aby režisér bol istým spôsobom aj producent, musí vidieť do každej funkcie. Vedieť, čo môže chcieť a očakávať. Keď som hrával v divadle a stalo sa, že režisér urobil absolútne dusno, niekedy to pomohlo výkonu o 100 %. Taký prístup motivoval podvedomie, emocionálnu pamäť. Raz za čas je to povzbudzujúce, fungovať tak stále sa však nedá.
Premýšľali ste aj o tom, že by ste boli niečím iným ako režisérom?
Nie, réžia ma po každej stránke napĺňa. Vidím, ako pracujú herci, premýšľam, ako im môžem pomôcť pri stvárnení postáv. Robím všetko pre to, aby podali najlepší výkon a diváci mali pocit, že postavy sú reálne a živé.
Aké bolo vaše detstvo a rodinné zázemie?
Narodil som sa v Partizánskom, no vyrastal som v Chynoranoch. Rodičia neboli nijako umelecky založení, otec pracoval v obuvníctve u Baťu a v ZDA Partizánske, mama bola v domácnosti. Umrela, keď som mal 12 rokov a otec ostal na výchovu piatich detí sám, ja som bol najmladší. Chodil som na strednú priemyselnú školu strojnícku v Partizánskom, doteraz nechápem, ako som ju dokončil (smiech). Voľba to bola pragmatická, škola bola totiž blízko. Bavil ma dejepis, slovenčina a literatúra. Ostatným predmetom som nerozumel, ale vedel som sa ich naučiť. V školskom divadelnom krúžku sme hrali muzikály, chodil som do folklórneho súboru. Nemal som predstavy o svojom umeleckom smerovaní. Jasno som mal iba v tom, že strojarina sa mojím osudom nestane. Po skončení školy som poslal prihlášku na VŠMU na réžiu, len tak na skúšku, ani som nevedel, čo to obsahuje. Odbor však napokon neotvorili, a tak som prihlášku presunul na herectvo. Uchádzačov, ktorých neprijali (bolo nás asi dvesto), pozvali na konkurz do Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici, kde sa uvoľnili dve miesta. Uspel som a ocitol som sa vo svete, ktorý ma uhranul. Vierka Dubačová, Igor Adamec, Martin Vanek z bystrického divadla boli osobnosťami, prostredníctvom ktorých som získal prístup ku knihám, filmom a tiež k názorom na umenie. Pootvoril sa mi zrazu nový priestor. Nastúpil som ako elév do pracovného úväzku s platom 1.100 korún a strávil som tam rok. Mal som šťastie, že som pôsobil v profesionálnom súbore, s profesionálnymi podmienkami a režisérmi, ktorí mi dávali pripomienky k hereckému výkonu.
Vtedy sa zrodil aj váš vzťah k pohyblivým obrázkom?
Filmom som sa začal zaoberať, keď som sa následne v roku 1989 dostal na vysokú školu na bábkoherectvo, ku ktorému som mal blízko. Prišla revolúcia a na VŠMU sa formovala študentská revolta. Počas okupačného štrajku sme v škole všetci žili aj spávali. Bolo to silné prostredie aj obdobie. Po druhom roku na bábkarine som dostal ponuku prestúpiť na herectvo do ročníka, ktorý viedol Boris Farkaš, Zuzana Kronerová a Marián Zednikovič. Režisérsky tam pôsobili Juraj Nvota a Ondrej Šoth. Venovali sme sa väčšmi alternatívnemu a pohybovému divadlu. Po skončení herectva som si dal prihlášku na réžiu, prijali ma, a tak som vlastne na škole strávil desať rokov.
Ako vyberáte témy hodné sfilmovania?
Nápady prinášajú scenáristi a hľadám aj aktívne. V prípade Marhuľového ostrova aj Čiary mi scenáre ponúkli. Pri Zle a Čističovi som bol prítomný na tvorbe scenára aj so spolupracovníkmi od úplného začiatku. Rád ale zasahujem do scenára, pretože chcem nakrúcať filmy, ktoré sú o tom, čo chcem aj sám vypovedať. Je to o hľadaní súzvuku.
Vaše filmy pred Čiarou sú komornejšie, intímnejšie…
Prvé filmy vychádzali z vtedajších možností realizácie podobných projektov na Slovensku. Pre mňa je dôležité, aby každý film bol krokom k niečomu novému, vyššiemu, aby som si vyskúšal niečo nevyskúšané. Nechcem robiť rovnaké filmy. Rád sa hrám so žánrami, rád hľadám nové spôsoby prerozprávania príbehu – aby som sa spätne nevidel, ako kráčam po vlastnej pomyselnej stupnici nadol s myšlienkou, že by som mal robiť radšej niečo iné.
Dívate sa na svoje filmy s časovým odstupom?
Nie. Keď na filme pracujete, vidíte ho mnohokrát, stále nad ním premýšľate, ste ním na dlhú dobu úplne pohltený. Prehrávate si všetky situácie až do momentu, akoby ste ho úplne znenávideli. A potom vám niekto tie roky života zrazu vezme tým, že o filme len tak z brucha napíše niečo znechucujúce. Vtedy cítite veľký nepomer v rámci vykonanej práce. Zvlášť, keď u nás chýbajú skutočné recenzie a písaniu o filme chýba potrebná kvalita. Často to pripomína osobné blogy, kde autor píše o svojom vkuse, aké filmy sa mu páčia, aké nie.
Ide v prípade Čiary aj o komerčný úspech? Čo to na Slovensku vlastne znamená?
Čiaru videlo na Slovensku viac ako 300.000 divákov, je to 4. najnavštevovanejší slovenský film. Pre distribútorov a kiná je to finančný prínos. Televíznym a filmovým producentom sa zapíše do podvedomia, že som nakrútil divácky úspešný film. To môže byť jedno z kritérií pri rozhodovaní, koho si vybrať na spoluprácu pri ďalších projektoch. Všetko ide ďalej ako predtým aj vďaka produkčnej spoločnosti, ktorej som spoluvlastníkom. Ale nie je to ako v Hollywoode, kde vás kasový trhák posunie do kategórie vyšších honorárov.
V poslednom období vzniklo u nás viacero pozoruhodných filmov, aj medzinárodne ocenených. Platí úvaha, že kvantita vygeneruje kvalitnejšie diela? Alebo prinesie iba viac komerčných filmov?
Páči sa mi, že vzniká oboje. Svoje miesto majú aj filmy komerčne ladené ako „Všetko alebo nič“ alebo „Cuky Luky Film“, ktoré netúžia zaujať festivalové publikum a sú určené na zábavu. Okrem nich vzniká medzipól vyhranených filmov s menšou diváckou pospolitosťou ale kvalitou vo filmovom rozprávaní. V Čiare sme sa snažili o strednú cestu – zaujať divákov a osloviť aj festivaly.
Ľubica Bindová
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2017)