Pilotky

 

Vo svete silných mužov a ešte silnejších strojov tvoria iba päť – šesť percentnú menšinu. Napriek tomu ich každým rokom pribúda. Avšak v nebo plné žien lietajúcich na oceľových drakoch zatiaľ môžeme len dúfať. Tieto štyri slovenské pilotky sú toho dôkazom.

 

 

Sandra Sandtnerová

Lieta: Pre spoločnosť AirExplore dva roky na Boeingu 737. Predtým pracovala 10 rokov ako letuška.

Jej hodnosť: First Officer.

 

Odmala s hlavou v oblakoch: Na gymnáziu takmer všetci moji spolužiaci už vedeli, kam pôjdu na vysokú školu a akým smerom sa budú uberať, ja som v tom ale nemala jasno. Profesorka matematiky mi odporučila, aby som študovala strojarinu (matematika a fyzika ma vždy bavili), ale vtedy mi nepripadalo, že by to mohla byť moja cesta. Tatino pracuje s autami a pamätám si, že vždy, keď som sa potrebovala upokojiť, zvládnuť vypäté emócie (napríklad po hádke s priateľom), som trávila deň v práci s ním. Keď ma (dnes hovorím našťastie!) nezobrali na Univerzitu Komenského, odišla som na intenzívny kurz angličtiny do Oxfordu a po návrate na Slovensko som kdesi našla oznam, že Ryanair hľadá letušky. Táto výzva ma zaujala a hoci to nebolo moje vysnené povolanie, prihlásila som sa a dopadlo to úspešne. Takže do lietania a lietadiel som sa zaľúbila už ako letuška. Piloti, ktorých som poznala, zvyčajne absolvovali integrovaný pilotský výcvik v Oxforde, ale ten stál vtedy okolo 130.000 eur. Pre mňa to nebolo reálne, tak som sa po zvážení všetkých faktov rozhodla, že si pilotný výcvik spravím na Slovensku. A hneď po jeho absolvovaní som kontinuálne z pozície letušky prešla do kokpitu spoločnosti AirExplore.

Na lietaní a lietadlách ma fascinuje celá tá technická stránka, ale tiež si myslím, že my, piloti, máme veľmi radostné povolanie – stačí si len uvedomiť tú koncentráciu šťastia na palube lietadla, ktoré vezie 200 pasažierov na vysnívanú dovolenku!

Môj výcvik: Pamätám si, že najviac ako „veľkáčka“ som sa cítila, keď som začala lietať podľa prístrojov, čo je tiež jedna z (podstatných) doložiek pilotného výcviku. Vtedy už pilot komunikuje s riadiacou vežou a celá odborná frazeológia sa deje na najvyššej profesionálnej úrovni. Môj sen, že raz budem lietať na dopravných lietadlách, sa menil na realitu a veľmi som si to užívala.

Vôňa lietadla: Milujem ju, je to taká nedefinovateľná, špecifická technická vôňa „od strojov“. Okrem tradičného Huga Bossa, cítim ju aj z môjho priateľa, ktorý je tiež pilot. Najzvláštnejšie a najpodmanivejšie mi voňalo letisko v Sudáne – so zmesou akýchsi neznámych korenín a exotiky krajiny, o ktorej toho my, Európania, veľa nevieme. A čo sa týka vôní v kokpite, my, piloti a pilotky, sa o seba staráme – do práce chodíme upravení, vyžehlení, nie nadarmo sa hovorí, že pilot ako vyzerá, tak aj lieta…

Zážitky a skúsenosti: Keď som v kokpite pred sebou prvýkrát videla „Eliášove ohne“, bol to fascinujúci pocit, hoci na prvý pohľad môžu pôsobiť nebezpečne. Jav „Eliášové ohne“ vzniká vtedy, keď prelietavame cez oblak nabitý statickou energiou a pri strete s iným telesom, teda lietadlom, sa jeho energia vybíja a vytvára efekt, ktorý vyzerá ako blesky na oblohe. Najsilnejší zážitok som asi mala z letiska v Istanbule jedného z najväčších a najmodernejších na svete. Istanbul je bránou medzi Európou a Áziou, prestupná stanica, veľa letov sa tam spája, funguje tam 5 aktívnych dráh, dá sa pristávať z desiatich smerov, je tam neskutočne plný vzdušný priestor a takmer permanentná zápcha. Vyžaduje si to maximálne sústredenie pilotnej posádky na pokyny od riadiacich dispečerov, ale aj tak mi tam minule preblesklo mysľou: wau, ja, malé dievčatko z Chorvátskeho Grobu, pristávam na najväčšom a najmodernejšom letisku na svete – to bol neskutočný pocit! Rada lietam aj do Dubaja, hoci tam sa s naším Boeingom 737 oproti gigantickým B777 od Emirates, ktoré sú moja srdcovka, cítim ako mravček. Najkrajšie na mojej práci je snáď to, že je stále iná. Čo let, to originál. Môžem letieť jednu trasu nespočetne veľakrát a vždy bude iná.

Žena v letectve? Akurát tak letuška! Niektorí kolegovia ma podpichujú otázkami typu, že kedy už pôjdem na materskú, ale nikdy sa nestalo, že by  prekročili mieru a nejako ma vážne ako ženu urazili. Aj keď pravdupovediac, som povaha, ktorá sa nedá len tak ľahko vytočiť.

Čo si ľudia o nás myslia: Najväčší hoax, ktorý občas riešim dokonca aj s príčetnými kamoškami, sú tzv. chemtrails. Podľa rôznych konšpirácií vraj akési tajné sily, ktoré riadia tento svet, prostredníctvom lietadiel sypú na ľudí škodlivý prášok, ktorý spôsobuje rôzne choroby, od alergií a plesní cez zápaly pľúc až po koronavírus. Na Instagrame (kde mám 265.000 sledovateľov) som už viackrát vysvetľovala, že tá biela stopa za lietadlom je normálny fyzikálny jav spôsobený kondenzáciou spalín z leteckých motorov a ich následnou kryštalizáciou v ovzduší, keďže „tam hore“ je aj mínus 50 °C. Málo ľudí tiež vie, že si v kokpite upratujeme sami, lebo upratovacia spoločnosť má vstup do kokpitu zakázaný. Osobne s tým žiaden problém nemám, určite mi nespadnú výložky z uniformy, keď zoberiem do rúk vysávač (smiech).

 

 

Ivana Krzánová Mokráňová

Lieta: Od roku 2016, momentálne pre Polskie Linie Lotnicze LOT  (LOT Polish Airlines), na lietadlách typu Embraer (E170, E175, E190, E195)

Jej hodnosť: First officer.

 

Odmala s hlavou v oblakoch: Bola som vychovávaná skôr realisticky, takže žiadne veľkolepé sny od detstva som nemala. Išla mi dobre matematika, tak som chcela byť ekonómka (to sa ale s dospievaním rýchlo vytratilo). Svoj prvý let lietadlom, hoci len ako pasažier, som absolvovala, až keď som mala osemnásť. Odvtedy som sa do lietania zamilovala a hľadala som všetky možné cesty, ako sa k nemu aspoň trošku priblížiť. Hovorím priblížiť, lebo myšlienka na to – stať sa pilotkou – bola pre mňa v tej dobe úplne utopická. Jednoznačne som si vybrala štúdium na Leteckej fakulte v Košiciach a pre rozšírenie vedomostí a obzorov som strávila jeden semester na Akademii Obrony Narodowej vo Varšave. Popri štúdiu som pracovala na Letisku Košice, zúčastňovala som sa rôznych mimoškolských aktivít s leteckou tematikou, našli by ste ma na každom leteckom dni, dokonca jedno leto som pričuchla aj k parašutizmu. Túžila som lietať, ale nemala som na to prostriedky. Preto som po dokončení inžinierskeho štúdia šla pracovať do Dubaja ako letuška pre Emirates, kde som si dokázala našetriť na výcvik pre získanie licencie dopravného pilota. Ako letuška som mohla lietať na najväčšom dopravnom lietadle sveta – Airbuse 380! Asi po roku a pol som sa rozhodla konečne začať letecký výcvik. Po dôkladnom prieskume trhu som si na uskutočnenie svojho sna vybrala slovenskú leteckú školu SEAGLE v Trenčíne a dochádzala som tam z Dubaja, keď som mala voľno. Za necelé dva roky som sa stala držiteľkou licencie obchodného pilota a tiež som tam spoznala skvelého inštruktora, ktorý sa neskôr stal mojím manželom.

Môj výcvik: Asi jedna z najnáročnejších častí výcviku je teória ATPL (Licencia dopravného pilota), a to najmä rozsahom. Študent musí zvládnuť 14 leteckých predmetov. Skúšky sú medzinárodné, robia sa v angličtine a najviac na šesť sedení musia byť všetky predmety úspešne absolvované. Takže v tomto období študenti sedia nad knihami a robia testy od rána do noci. Mne sa to podarilo v relatívne rýchlom čase počas troch mesiacov a bez nutnosti opakovania. V oblasti lietania by som ako náročnejšiu podčiarkla finálnu fázu letu, a teda priblíženie a pristátie a tiež nácvik núdzových postupov, napríklad nácvik núdzového pristátia po vysadení motora. Vo výcviku sa každý stupeň ukončí tzv. skilltestom, teda kontrolným letom, kedy examiner vyskúša pilota z normálnych aj núdzových postupov.

Práca pilota je celoživotné vzdelávanie. S každým novým typom lietadla prichádzajú ďalšie školenia a tréningy, licencie sa musia každý rok obnovovať, núdzové postupy sa pravidelne trénujú v simulátoroch, priebežne sa menia a zlepšujú procedúry, denne treba študovať v rámci predletovej prípravy konkrétne letiská. Najväčšou výzvou je, paradoxne, nájsť si po výcviku prvú prácu, leteckú spoločnosť, ktorá z 200-hodinového „zelenáča“ spraví naozajstného pilota. Hneď po ukončení výcviku som teda rozoslala životopisy a bola som na troch pohovoroch. Mojím favoritom boli Poľské aerolínie LOT. Pohovor pozostával z niekoľkých častí a celé výberové konanie trvalo dva dni. Večer po pohovore som ako pasažier sedela v Embraeri na lete z Varšavy do rodných Košíc, keď som dostala e-mail z LOT-u s ponukou práce. Ešte aj dnes cítim tú nekonečnú radosť, patrí k mojim najšťastnejším spomienkam.

Vôňa lietadla: Milujem vôňu leteckého paliva, tým je v podstate navoňaná celá prevádzková plocha, takže už blížiac sa k lietadlu som vo svojom živle (smiech). Ale pekný moment (síce to nie je vôňa, ale vníma sa tiež zmyslami) je, keď spustíme motory – ten zvuk a vibrácie, keď mašina zrazu ožije a taktiež pri vzlete.

Zážitky a skúsenosti: Keďže v Poľsku lietam na regionálnych linkách s krátkym a stredným doletom, mám skúsenosti s väčším množstvom kratších letov. Niekedy je náročné odletieť päť sektorov za deň, ale je to veľmi cenná skúsenosť, mnoho vzletov a pristátí, mnoho procedúr… Lietam na väčšinu veľkých európskych letísk i na niektoré z Blízkeho východu, spolu cca 70 destinácií. Ide o letiská všetkého druhu, od malých s jednou runway ako Košice až po veľké medzinárodné letiská ako Amsterdam Schiphol, ktoré má až šesť dráh. Najradšej mám prímorské destinácie, najmä v Grécku a Chorvátsku. Sú to letiská s prekrásnymi scenériami, často s dráhou, ktorej jeden koniec „končí v mori“ alebo nad útesom, prípadne v blízkosti pohoria. Niektoré sú kvôli terénu zaradené do kategórie náročných letísk, na ktoré treba extra školenie, prípadne tam pristáva iba kapitán/-ka. Na iných letiskách môže byť častý silný bočný a nárazový vietor alebo zvýšené riziko windshearu (strih vetra). Každý let vás ako pilota môže niečo nové naučiť a hovoríme tiež, že ak si sa nič nové počas letu nenaučil, tak si tam sedel ako pasažier (smiech).

Žena v letectve? Akurát tak letuška! Pilotovanie je stále doménou mužov. Možno mnohých prekvapí, že krajinou s najväčším podielom žien pilotiek je India. Na medzinárodnej úrovni sa konajú rôzne iniciatívy na zvyšovanie počtu žien na týchto pozíciách, existujú spolky pilotiek, dokonca aj medzinárodný deň pilotiek. To však stále nestačí, aby sme v bežnom živote nečelili hláškam typu „Ženám do ruky varechu, a nie knipel“ či „Zasa sa nám ženy tlačia do kapusty“ a podobne. Tieto poznámky však prichádzajú z mimopracovného prostredia, v práci sú k nám kolegovia milí a berú nás s rovnakým rešpektom ako mužov pilotov. Najradšej mám dni, keď sme v kokpite dve ženy. Tiež som raz mala posádku v zložení dvoch pilotiek v kokpite a dvoch stevardov v kabíne. Tieto momenty vyvracajú zaužívané stereotypy.

 

 

Andrea Davies Brezoňáková

Lieta: Od roku 2005, momentálne pre spoločnosť Norwegian, na Boeingu 737-800/MAX.

Jej hodnosť: Senior First Officer.

 

Odmala s hlavou v oblakoch: Letectvo a lietanie som si vybrala až počas podávania prihlášok na vysokú školu. Na gymnáziu som totiž snívala o kariére v diplomacii. Maturovala som v roku 2004, sociálne médiá vtedy ešte neexistovali a vo svojom okolí som nemala vzory, ktoré by mi ukázali túto možnosť. Úplnou náhodou som v televízii videla dokument o Žilinskej univerzite a možnosti leteckého výcviku. Zvyšok je už história… Keď to spätne hodnotím, bolo to pre mňa prirodzené smerovanie kariéry. Ako malú ma bavili autá či lozenie po stromoch. Zapadla som viac do chalanskej partie. Rodičia mali pre mňa pochopenie, kupovali mi lego namiesto bábik, nikdy neriešili stereotypy, že ako dievča by som sa mala správať tak, alebo onak.

Môj výcvik: V počiatočnej fáze výcviku to bola asi technika pristávania, kým na mňa inštruktori našli správny recept. No už vtedy hovorili, že o to lepšie mi pôjde IFR výcvik – výcvik podľa prístrojov. Ten bol naozaj „brnkačka“. Popasovať som sa musela so svojou výškou, respektíve „nížkou“. Nosila som si so sebou do lietadla vankúš, aby som mohla plne zošliapnuť pedále. Poznám viac útlych pilotov a všetci sme museli nájsť vyhovujúce riešenie. Integrovaný ATPL(A) výcvik som ukončila po 2,5 roku. Úplnou zhodou okolností ešte v ten istý týždeň, ako som absolvovala skúšky z teórie na Dopravnom úrade, ma na letisku zastavil môj inštruktor s tým, že vzniká nová letecká spoločnosť a či by som nezvážila poslať si tam  prihlášku. Druhým dychom zažartoval – ako to len on vie – že nevie, či budú brať aj baby. A tak som sa ako 21-ročná dostala do Seagle Air na Boeing 737. Bolo to začiatkom roku 2008 a akurát som končila zimný semester vo 4. ročníku. Neustály výcvik vás v tejto profesii neminie. Po získaní licencie komerčného pilota je na rade výcvik spolupráce viacčlennej posádky, typový výcvik, výcvik v prevádzke, pravidelné preskúšania na simulátore, letiskové alebo traťové kvalifikácie. Kvalifikáciu som robila na transatlantické lety na Boeingu 737 MAX, ako aj na zimnú prevádzku v Nórsku. Mám platné dve typové kvalifikácie – na Boeing 737 a na 787. Za môj najaktuálnejší úspech považujem získanie doktorandského titulu na Žilinskej univerzite. V mojej práci som sa venovala téme únavy letových posádok. V akademickej práci plánujem pokračovať; som taktiež členkou dvoch globálnych pracovných skupín, ktoré sa venujú problematike pilotiek a únavy pilotov.

Vôňa lietadla: Občas mi muž povie, že mi uniforma vonia od Boeingu. Rozpoznať vône (alebo skôr zápachy) v lietadle je pre nás dôležité. Spomeniem napríklad ranné štartovanie motorov po doplnení olejom, pach po čistení motorov počas prvého vzletu, sírový zápach po údere bleskom. Inakší zápach majú elektrický požiar, sopečný oblak či stret s vtákmi.

Zážitky a skúsenosti: So skúsenosťami prichádza rozhľad, predvídanie situácií či automatickejší výkon úkonov. Každým dňom sa dá niečo nové naučiť, to je na lietaní fascinujúce. Mám rada letiská, ktoré majú logiku, či už v rámci samotného ich návrhu, alebo prevádzky. Také, ktoré sú „užívateľsky prívetivé”. Oslo v tomto smere ponúka veľmi dobrý príklad. Naopak v Madride sa netešíme na nekonečné rolovanie. Londýn – Gatwick máva priveľa prevádzky, čo býva únavné, no fascinuje ma ako jedno z dvoch najrušnejších letísk sveta s jednou dráhou v používaní. Sever a pobrežie Nórska sú prekrásne, ale pre pilotov aj výzva – kvôli terénu, priblíženiam na pristátie, kratším dráham a nárazovému vetru, v spojení s intenzívnymi snehovými prehánkami v zime a zhoršenými brzdnými podmienkami. Nórsko z vtáčej perspektívy je nádherné v každom ročnom období a lietanie za polárnym kruhom má vwľké čaro. Či už to je polnočné slnko, mezosférické oblaky, alebo možnosť vidieť polárnu žiaru…

Žena v letectve? Akurát tak letuška! Snažím sa, aby ma ľudia poznali v prvom rade takú, aká som a až potom onálepkovali. Keď som začínala „veľké” lietanie, mala som 21 rokov. Myslím si, že pracovné okolie na takú mladú babu nebolo pripravené, a ja tiež veľmi nie. Verím, že dnes je situácia oveľa lepšia. Vďačíme za to služobne starším kolegyniam, ktoré uspeli a naštartovali proces akceptácie žien v letectve a taktiež digitálnemu svetu a sociálnym médiám. Je nás však stále veľmi málo, celosvetovo sa priemer žien – pilotiek pohybuje okolo 5 – 6 %. Ako šafranu nájdete ale aj palivárky, batožinárky alebo techničky, ktoré by som za 15 rokov mojej kariéry vedela zrátať na jednej ruke. V Osle sme pomerne veľká báza, všetkých kolegov som zatiaľ nemala česť spoznať. S kolegyňami mávame výbornú spoluprácu. Každá je jedinečná osobnosť s unikátnym príbehom.

 

 

Silvia Koblišková

Lieta: Na malom lietadle od roku 2008 a na dopravnom lietadle od roku 2015 pre spoločnosť AirExplore, na Boeingu 737-800NG.

Jej hodnosť: Kapitánka.

 

Odmala s hlavou v oblakoch: Už odmalička som bola skôr chlapčenský typ, viac ma zaujímalo, čo otec robí v dielni, a nie čo mama v kuchyni. Bavili ma chlapčenské veci, hry. Moja sestra dostala na Vianoce bábiku a ja kamión alebo pištoľ na guličky. Čo si pamätám, tak už v druhej triede na základnej škole som vravela, že budem pilotka. Ponad môj rodný Holíč vedie letová cesta, tak som vždy pozerala hore a obdivovala dopravné lietadlá. Neviem to popísať, ale vždy ma až zatriaslo pri srdci, keď som videla veľké dopravné lietadlo, páčil sa mi ten hluk a celkovo, že aké to je krásne vidieť krajinu z hora, byť bližšie ku hviezdam. Potom prišlo obdobie, že som chcela byť veterinárka, ale v deviatej triede som v tom opäť mala jasno: budem pilotka. Na strednej som ešte váhala, či pilotka dopravných lietadiel, alebo vrtuľníka. Veľmi sa mi páčila predstava lietať na záchranárskom vrtuľníku a pomáhať ľuďom v núdzi. Rozhodlo, že výcvik na vrtuľníku bol asi 4-násobne drahší ako na lietadle.

Môj výcvik: Jedny z najnáročnejších boli pre mňa teoretické skúšky na dopravného pilota letúnov, ktoré sa robia na Dopravnom úrade v Bratislave. Skúška pozostávala zo 14 predmetov, jeden predmet mal od 500 do 1.500 otázok, všetko v angličtine, veľakrát som kvôli odbornej terminológii ani nevedela, čo sa pýtajú. Robila som to popri štúdiu na vysokej škole, do toho ešte praktický letecký výcvik, brigády… Neskôr som mala ťažšie obdobie počas typovej kvalifikácie na Boeing 737, ktorú som absolvovala až 4 roky po skončení leteckého výcviku. Praktický letecký výcvik som skončila v nepriaznivom čase, vďaka finančnej kríze v roku 2009 bol dopyt po pilotoch s mojou skúsenosťou asi tak nula (smiech). Musela som 4 roky čakať, kým sa mi naskytla príležitosť. Nebolo jednoduché opäť začínať po takom dlhom čase…

Vôňa lietadla: Áno, lietadlá majú svoju vôňu. Ťažko ju opísať, každá časť vonia inak. V okolí motorov cítiť spálené palivo, v podvozkovej šachte sa šíri vôňa kovových trubiek, maziva a pri kolesách spálenej gumy. V kabíne zasa cítime, či vezieme pasažierov napríklad z Afriky, Arábie alebo Indie. Aj terminály majú špecifickú vôňu odrážajúcu ten-ktorý štát či národnosť.

Zážitky a skúsenosti: Určite nezabudnem na letisko v súostroví Palau v Tichom oceáne. Po vzlete sme sa vždy kochali krásnou tyrkysovou vodou a na okolí nič, len oceán a až po hodine letu sme videli vzdialené filipínske ostrovy. Ani na letisko Paramaribo v Suriname, kde celý čas letíte ponad džungľu, na letisko Entebe v Ugande, kde priblíženie či vzlet robíte ponad Viktóriine jazero alebo letisko Kano, kde prelietavate ponad plechové chatrče, či na letisko v kosovskej Prištine, ktoré ma potrápilo kvôli búrke a nárazovému vetru umocnenému vysokými kopcami a ťažším priblížením na pristátie. Veľké letiská ako Hongkong, Paríž, Amsterdam, Frankfurt nie sú až také ťažké na lietanie, sú riadené a regulované riadiacimi dispečermi do presných detailov, potrápiť môže akurát tak ich špecifický prízvuk, napríklad v Paríži tá ich „francúzska angličtina“ a v Londýne zasa „riadny“ anglický prízvuk…

Žena v letectve? Akurát tak letuška! Počet žien – pilotiek rastie každým rokom. Niektoré spoločnosti majú aj v programe prilákať viac žien do povolania pilotky (napríklad EasyJet), takže určite to nie je už len čisto mužské povolanie. Osobne poznám dosť veľa pilotiek, niektoré z nich však pracujú v zahraničných spoločnostiach, v našej firme som zatiaľ jediná žena kapitánka, ale máme aj štyri prvé dôstojníčky, co-pilotky. Muži sa nám snažia skôr pomôcť, ak treba, predsa sú to kolegovia. Pasažieri sú zväčša nadšení a prajní, keď vidia, že majú ženu kapitánku. Nájdu sa však aj muži, ktorí si pohundrú, tým väčšinou s úsmevom odkážem, že môžu ísť aj pešo alebo vlakom či loďou, ak majú pochybnosti, alebo sa im nepáčim.

Čo si ľudia o nás myslia: Že dopravní piloti musia mať určitý vek. Kapitánom dopravného lietadla sa však môžete stať už v 21 rokoch a prvým dôstojníkom v osemnástich. Nie je pravda, že vzlieta a pristáva len kapitán. Vždy na začiatku služby sa dohodneme, kto bude pilot letiaci (venuje sa riadeniu lietadla) a kto pilot monitorujúci (komunikuje s riadiacimi letovej prevádzky, vypisuje potrebné dokumenty k letu). Stáva sa často, že mi ľudia pri vystupovaní z lietadla odkážu, aké krásne pristátie, pritom pristával prvý dôstojník. Ľudia napríklad tiež nevedia, že jedlo si piloti a letušky nosia vlastné, lebo od spoločnosti dostanú len malý snack a v niektorých spoločnostiach len vodu. Tiež si myslia, že vždy ostávame v destinácii, čo väčšinou nie je pravda. My sa v priemere zdržíme 45 minút na letisku, to len doplníme palivo a nachystáme lietadlo na ďalší let. Len posádky, čo lietajú na veľkých lietadlách, tzv. long haul flights (napríklad do Ázie alebo Ameriky), si idú oddýchnuť do hotela a na druhý deň letia späť. Existujú aj domnienky ohľadom zdravia, že piloti nesmú nosiť okuliare a nesmú mať plomby, to je hlúposť, sama ich mám asi 11 (smiech).

 

 

Simonetta Zalová

foto archív pilotiek

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2023)