Vnučka legendárneho Jána Berkyho-Mrenicu z Diabolských huslí. Tejto nálepky sa nezbaví asi nikdy. Jej to však vôbec neprekáža, práve naopak, je hrdá na to, z akej rodiny pochádza a kto bol jej dedo. Tým skôr, že spomedzi všetkých potomkov práve ona zdedila dedove vzácne husle. Daroval jej ich, keď ju úspešne prijali na konzervatórium. Neskôr sa tešil aj, že vyštudovala VŠMU až po magisterský titul. A určite by mal ohromnú radosť, keby videl, že založila kapelu, v ktorej hrá (doslova) prvé husle a že kapela nesúca meno svojej primášky túto zimu oslávi desať úspešných rokov na slovenskej hudobnej scéne.
- Médiá vás označujú za jedinú slovenskú primášku. Je to pravda, alebo trochu preháňajú?
Celé to začalo, že ma takto označili v jednom rozhovore a už sa to so mnou viezlo. Ale nie som jediná, v SĽUK-u je napríklad výborná primáška, Zuzana Pokorná a poznám už aj zopár iných dievčat, ktoré vedú kapely, ktorých osadenstvo je mužské. Dovolím si však povedať, že som jediná, ktorá si z vlastnej iniciatívy založila kapelu, ktorú už 10 rokov vediem a zároveň aj manažujem. Asi 95 % primášov sú muži, ale v súčasnosti, chvalabohu, v hudobnom svete ženy vychádzajú z tieňa mužov a sú veľmi úspešné, talentované a inšpiratívne. Vždy ma veľmi poteší, keď sa dozviem o úspechu ženy hudobníčky alebo keď počujem tvorbu či interpretáciu ženy, ktorá sa vyrovná tej mužskej. Vôbec nie kvôli mužsko-ženskému súpereniu, naopak, kvôli rovnováhe a odbúravaniu mužského šovinizmu.
- Kapela Barbora Botošová Band sa volá po vás, a teda je aj šéfujete, hoci má mužské osadenstvo…
Je to moja srdcovka. Mám rada energiu spolupráce s mužmi. Sú iní ako ženy. Sú veselí, vtipní, nestresujú zbytočne, sú gentlemani a moji dobrí priatelia, pri ktorých cítim, že si ma vážia ako človeka aj ako rovnocennú hudobníčku. To si na nich veľmi cením, lebo som sa stretla už aj so šovinistickými typmi mužov a ich prízemnými názormi typu – žena nemá čo hľadať v mužskej kapele, lebo žena v kapele je „problém“. Nevidia však, že problém sú muži, ktorí ženu nevnímajú ako hudobne rovnocennú, prípadne muži ktorí ju vnímajú ako objekt záujmu. Mužské ego je silné. No mám skúsenosť, že čím je silnejšie, tým viac uberá mužom na prirodzenej inteligencii (smiech).
- Ďalšie dve vaše kapely, The Ladies a Women Rebels, však pôsobia ako čisto ženské zoskupenia…
Často som sa stretávala s požiadavkou, či by som nevedela ponúknuť dievčenské zoskupenie. Preto som sa s mojimi spolužiačkami a dobrými priateľkami rozhodla, že si založíme kvarteto, trio, duo. Je to atraktívne, hoci zasa nechcem, aby to bolo viac atraktívne, ako hudobne kvalitné. Nedala som sa doposiaľ nahovoriť na ten typ produktu, kde dievčatá viac tancujú, ako hrajú a sú viac sexi ako treba. Ale neodsudzujem to. Dnešná doba si to pýta, no nie je to nič pre mňa.
- Hovoríte, že ste sa našli vo world music. Čo to znamená pre vašu tvorbu?
Žáner world music je veľmi špecifický, už len z toho dôvodu, že ponúka veľa slobody a možností kombinovať rôzne štýly, rôzne prvky národnej hudby, folklóru – či už po rytmickej, harmonickej, alebo melodickej stránke. Mám rada atmosférickú hudbu, hudbu ktorá má v sebe esprit. Zároveň milujem temperament balkánskej hudby, ktorý z tejto hudby tečie ako vodopád. V poslednej dobe však pociťujem, že ma to veľmi ťahá k slovenskej ľudovej hudbe. Najmä ku krásam ľudových piesní, ich melodike a obsahu. Skutočne nie je klišé, keď sa povie, že náš folklór je naše bohatstvo. Čím viac sa zaoberám a vyhľadávam nepoznané piesne, tým viac žasnem nad tým, akú hĺbku a špecifiká v sebe nesú. A prostredníctvom world music možno urobiť zo slovenských ľudových piesní „nové“ skladby, v novom šate, s novou charizmou.
- Lode majú mená žien… Ako je to s husľami?
Tým mojim som meno zatiaľ, veru, nedala (smiech). Je pre mňa česť, že mi dedko daroval svoje najobľúbenejšie husle. Daroval mi tým veľkú vieru. V moju osobu, talent, jedinečnosť. Niekedy je ťažké veriť v seba a cítiť svoju silu. Najmä v ťažších obdobiach klesá človeku aj sebavedomie. Len prednedávnom som si uvedomila, že práve on, Ján Berky-Mrenica vo mňa veril najviac. Dával mi to pocítiť nielen slovami, ale aj týmto darom, husľami. Keď občas čelím rôznym pochybnostiam či tlakom, vždy si poviem: Ok, Barbora, neveríš sebe? Tak ver jeho viere v teba.
- Cítite to ako dar – byť súčasťou muzikantskej tradície vašej rodiny?
Áno, samotná hudba je pre mňa darom. Na Slovensku je ťažké byť muzikantom, tobôž v menšinovom žánri. Veľa muzikantov sa sťažuje. Ale ja som neskutočne šťastná, že môžem robiť to, čo ma baví, čo ma napĺňa a robí šťastnou. Od malička bola hudba súčasťou môjho života, obklopovala ma z každej strany. Môj o päť rokov starší brat Eugen Botoš ml. vyštudoval hru na husliach na VŠMU, no hrá výborne na klavír a venuje sa štýlu jazz/funk/fussion. Má vlastný projekt, skupinu Finally, veľmi úspešnú najmä v zahraničí. Môj otec Eugen Botoš bol dlhé roky umeleckým vedúcim Violin Orchestra Bratislava. Je skvelý aranžér, nahral niekoľko cédečiek, vystupoval všade možne vo svete… no a starý otec bol a dodnes je pojem. Mamka hrala na klavír, a potom sa rozhodla študovať kunsthistóriu.
- Zaujíma vás váš rodokmeň?
Detailnejšie ju nepoznám. Videla som fotografie starých rodičov mojich starých rodičov. Niekedy v puberte som sa pýtala mamky, či nemáme v rodine nejakých Židov, keďže mám taký veľký nos (smiech).
- Máte exotický zjav, tipujú ľudia, že ste Rómka?
Dosť často sa mi prihovárajú po anglicky. Ja vždy odpoviem , že už som sa naučila po slovensky (smiech). Raz na jednej akcii s kapelou som akurát hrala skladbu z filmu Schindlerov zoznam. Videla som , že sa na mňa pozerá jedna pani, trochu dlhšie. Keď sme dohrali, podišla ku mne a strčila mi niečo do vrecka. Keďže som držala husle, nedalo sa mi ani zašmátrať, čo tam mám. Vzápätí sa ma opýtala po anglicky, či som Židovka. Odpovedala som jej, že nie, to mám len taký nos, som Rómka. A ona na to, že v určitom čase mali naši predkovia podobný osud. Po koncerte som z vrecka vylovila stodolárovku. Bolo to milé (smiech). Samozrejme, že sme si ju s chalanmi rozdelili… Alebo iná úsmevná príhoda. Nakupovala som v malom obchode blízko domu, kde bývam. V ten deň tretíkrát – ako sa vraví, kto nemá v hlave, má v nohách – napokon predavačka vyrukovala s otázkou: „Prepáčte, môžem sa spýtať, vy ste Indka, alebo Arabka?“ Ja: „Som Rómka.“ A ona na to bez sekundy zaváhania vyhŕkla: „To nevadí!! (smiech)
- Hľadá si rómske dievča za partnera rómskeho chlapca?
Láska je farboslepá. Mužovi buď záleží na tom, aby bola jeho žena šťastná a spokojná, aby kvitla, alebo mu je to jedno a pozerá predovšetkým na seba a svoje pohodlie. Rómsky muž nie je zárukou, že bude aj citlivý partner. Záleží na tom, čo človeka v živote formuje a aké vyznáva hodnoty. Neškatuľkujem už nič a nikoho. Kedysi som mala pocit, že Róm pochopí môj temperament i moje rómske srdce viac a bude mi to prirodzene rovnako opätovať. No teraz viem, že je to hlúposť. V mnohom je to o výchove z domu, koľko lásky dostaneme, ako ju vieme dávať ďalej, aká je naša schopnosť empatie a úroveň emocionálnej inteligencie. Všetky duše majú jednu národnosť – ľudskosť.
- Aké najčastejšie klišé o Rómoch vám prekáža?
Kedysi mi prekážali asi všetky (smiech). Je ťažké ľuďom vysvetliť, že problém Rómov v osadách nie je problém etnický, ale sociálny. Že akýkoľvek človek, keby sa tam narodil, mal by mizernú štartovaciu čiaru. Párkrát sa mi stalo, že niekto nadával na Rómov, zrazu sa zháčil a začal mi vysvetľovať, že to nemieri na mňa, lebo mňa neberie ako Rómku. Toto nemám rada, práveže by ma mal brať ako Rómku! Tiež mi prekážal stereotyp, že všetci Rómovia majú hudbu v krvi. Najmä na konzervatóriu, keď som cvičila niekoľko hodín denne, som, veru, nemala pocit, že mi to všetko ide ľahko a prirodzene. Bez cvičenia by som sa s mojou rómskou krvou ďaleko nedostala.
Simonetta Zalová
foto Sasha Berkyová
Druhú polovicu otázok a odpovedí nájdete v júnovom čísle MIAU (2018)