Slovenské hry, hravé Slovenky

   

Anglický nositeľ Nobelovej ceny za literatúru George Bernard Shaw kedysi povedal, že človek sa neprestáva hrať preto, že starne, ale starne, lebo sa prestáva hrať. Hranie sa je skutočný poklad – v mysli nás unesie (aj) do nepoznaných fantazijných svetov, v duši bližšie k sebe a k tým, s ktorými sa hráme. A to je v časoch, keď ľudia bažia po životnej ľahkosti, porcii radosti a stratenej blízkosti, ešte o poznanie dôležitejšie. Našli sme šikovné Slovenky, ktoré to cítia podobne. Keď minulú jar svet zostal ohromený pandémiou, venovali svoj čas tomu najdôležitejšiemu: vymýšľaniu nových, rýdzo slovenských hier.

 

Žaneta Morovská (28)

Mladá autorka uplynulý rok debutovala zbierkou Manifest mladej ženy, poetickými úvahami o tom, čo znamená byť ženou v 21. storočí. Okrem písania sa venuje marketingu, je tiež spoluautorkou instagramového profilu Popysky, ktorý vtipne a drzo zobrazuje každodenné situácie a realitu ženského sveta. Uplynulý rok vytvorila konverzačnú kartovú hru Hlbina, ktorá pomáha reflektovať a prehlbovať vzťahy – ten vlastný, ktorý vedieme so sebou, aj tie s ostatnými.

 

Herná heuréka: Nápad vznikol počas prvej covidovej vlny, keď sme boli so snúbencom doma a mali veľa času na hlboké rozhovory. Nakopla nás radosť, ako sa nám vďaka dobre položeným otázkam darilo do hĺbky rozprávať. Tento zážitok sme chceli sprostredkovať ďalej. Zároveň som bola vždy prirodzene zvedavá, rozjímavá a poetická duša. Otázky vyvierali z hĺbky môjho vnútra už dlho predtým, vždy som ich kládla svojmu okoliu, ktoré ma zo srandy nazývalo „studnica otázok“. Pamätám si, ako som na jednom silvestrovskom večierku kamarátom položila otázku „Kedy si sa najviac cítil, že si bol?“ a celá miestnosť zrazu stíchla. Spočiatku ostýchavé zdieľanie sa každou odpoveďou menilo na čoraz silnejšie svedectvo – aj o tom, že podobné otázky majú v sebe veľkú silu, ktorá nás priťahuje späť k sebe. K výrobe setu s mojimi najobľúbenejšími otázkami ma však nakopol až môj snúbenec, ktorý celý proces tvorby a výroby krásne manažoval.

Moja idea, moje pravidlá: Naša ústredná téma je hĺbka. Práve v hĺbke sa ukrývajú poklady. V zhone všedných a uponáhľaných dní zametáme tieto poklady pod koberec, nereflektujeme svoj súčasný vnútorný svet. Nezamýšľame sa nad tým, čo robíme, prečo to robíme a kam smerujeme. Zabúdame žiť život v jeho plnej hĺbke, iba ho povrchne prežívame a ideme na akýsi autopilot. Doma nám stále beží telka, zrak a myseľ je čoraz viac vnorená do displejov namiesto toho, aby sme sa vnárali do vlastnej duše či do duše tých, s ktorými žijeme. Pri tvorbe otázok sme sa opierali o štúdie na poli pozitívnej psychológie, vychádzame z prác Dr. Martina Seligmana, Sonje Lyubomirsky a Stephena Coveya. Mnoho vedeckých štúdií potvrdilo, že vzťahy a medziľudský kontakt sú jednou z hlavných podmienok šťastného života. Jeden zo zakladateľov pozitívnej psychológie Ed Diener napísal, že „vzťahy sú pre naše prežitie rovnako dôležité ako jedlo a vzduch“. Lenže ako ich vytvárať? Komunikácia nestačí, tá často skĺzava do plytkosti. Hlbina sa dokáže dostať hlboko pod kožu bez toho, aby to bolelo. Istý výstup mimo komfortnú zónu to v sebe nesie, ale bez toho sa predsa človek nemôže posúvať ďalej – ani v živote, ani vo vzťahoch. Naša kartová hra kladie rovnako veľký dôraz na vlastné sebapoznanie, ochotu otvoriť sa, byť zraniteľný, nebáť sa prejaviť city, záujem a zvedavosť.

3, 2, 1, štart: Hra je založená na odpovedaní na otázky a plnení úloh. Pri akej zo svojich činností máš možnosť prejavovať sa tvorivo? Čo zlé sa ti minulý rok prihodilo, ale zároveň ťa to posilnilo? Ktoré tri veci máš na sebe rád/a? Spolu 120 kariet sa zameriava na reflektovanie minulosti, súčasnosti aj toho, kam chceme smerovať, budovanie a udržiavanie vzťahov aj prospešných návykov alebo otázky na tému šťastia. Hráči by sa nemali brániť prehĺbeniu témy a viesť dlhšiu diskusiu, predtým, ako sa posunú ďalej. Hlbina obsahuje aj akčné karty s rôznymi výzvami, ktorými chceme ľudí pošťuchnúť k aktivite mimo komfortnú zónu, ktorá im pomôže žiť život naplno. Aj preto odporúčame, aby sa na začiatku hry určila jedna osoba, ktorá bude úlohy zapisovať a v ideálnom prípade sa hráčom po týždni ozve a zistí, či úlohy splnili. Touto osobou získajú ostatní hráči partnera, voči ktorému cítia istú zodpovednosť, aby aktivitu splnili.

Nie je dôležité vyhrať, ale: Cieľ hry je rozjímať, ponoriť sa do seba, prehĺbiť vzťahy, „zvedomiť“ si svoje pocity, myšlienky, sny a plány. Druhým cieľom je eliminovať zlozvyky a zaviesť si nové, prospešné zvyky, napríklad viac čítať, chodiť na prechádzky, pravidelnejšie komunikovať s rodinou a priateľmi. Posledný a najdôležitejší cieľ hry je zažiť duševnú rozkoš. Pretože podľa môjho skromného názoru sa rozkoš z dobre stráveného rozhovoru dá prirovnať k orgazmu. Na Hlbine je super aj to, že sa každý dostane k slovu, a tak prehovoria aj introvertnejší členovia rodiny alebo partie a vy si zrazu uvedomíte, akého hlbokého a múdreho človeka máte pri sebe. Otázky otvárajú dvere do duše človeka. Je však veľmi dôležité byť vnímavý, trpezlivý a zvedavý, potom vám stačia dve-tri otázky a vy sa zrazu unášate ako po prúde rieky, strácate sa v okamihu a ani neviete, kam vás to vedie.

Ohlasy z druhého brehu: Je pre mňa veľkým zadosťučinením, keď nám ľudia píšu, ako sa vďaka našej hre konečne pustili do veci, ktorú dlho odkladali, alebo že si po dlhej dobe pripomenuli svoje sny. Počas hrania zažívajú veľmi príjemné a hlboké chvíle, pri hre sa nielen zbližujú, ale aj zabávajú. Hlbina je presne taká dobrá, akou si ju spravia samotní účastníci, a teda sa dá sa poňať aj vtipne. Jedna mladá žena sa s nami podelila o príbeh, keď vďaka našej akčnej karte nakopla svoj projekt a konečne ho realizuje. V poslednej dobe „hrám“ Hlbinu sama, baví ma potiahnuť si každý deň jednu kartu a chvíľu nad ňou meditovať. Aj toto je jeden z rozmerov Hlbiny – sebareflexia.

Hrám sa, teda som: Na celý život nazerám ako na hru. Snažím sa nebrať seba a život príliš vážne. Nadovšetko kultivujem spontánnosť, ľahkosť a hravosť. Nielen tým, že aktívne tvorím hry, ale hlavne tým, že nechávam voľný priebeh svojim pocitom, nápadom. Tvorím, som vo flow a baví ma nevedieť, ako to celé to skončí. Je dôležité odpútať sa zo zajatia analytickej mysle, z našej ľavej hemisféry a prepnúť sa do tej pravej. Až tam začína to vzrúšo!

Nie je hra ako hra: Som presvedčená, že hry budú navždy súčasťou našich životov. Celý vesmír je hra princípov dobra a zla. Takže pokiaľ bude existovať vesmír, budú existovať aj hry. Ideálne také, ktoré prehlbujú naše dobré mravy, schopnosť učiť sa a prichádzať s nápadmi, komunikovať a zdieľať. Je dosť možné, že časom budeme viac a viac digitalizovať, ale to neznamená, že by sa vytratili fyzické hry. Podobne ako knihy – tiež sa stále tlačia a pritom sa predpovedalo, že vymiznú kvôli stále chytrejším mobilom, tabletom a kindlom.

 

Eva Škarbová (35)

Grafická dizajnérka a fotografka nadšene hltá technologické vychytávky a skúša všetky počítačové hry. Tých stolových však má doma tiež peknú kôpku. So svojimi kolegami z kreatívneho štúdia Gashpar, Luciou a Andym Gašparovcami a Alicou Hrnčiríkovou, vytvorila dobrodružnú hru Štiavnica nad zlato, ktorá okrem zábavy ponúka aj vedomosti o dejinách niekdajšieho kráľovského banského mesta.

 

Herná heuréka: S kolegami v Gashpar Creative sme o tvorbe hry uvažovali už dávno, ale popri projektoch pre klientov sme na ňu nikdy nemali čas. Keď prišla prvá vlna koronovej pandémie, priestor bol zrazu tu. Jedna z prvých online porád našej firmy okamžite skončila ako vášnivý brainstorming ku hre. Každý v našom ateliéri je povahovo úplne iný a priniesol do hry svoj pohľad, svoje nápady.

Naša idea, naše pravidlá: Keď sme sa rozhodli pustiť do tvorby, okamžite sme sa zhodli na tom, že hra bude o Banskej Štiavnici. Všetci v tíme toto mesto zbožňujeme a zároveň sme mali k dispozícii kvantum informácií o jeho histórii z našich predchádzajúcich projektov. Vyberali sme si aj kuriozitky ako napríklad hlavného komorského grófa J. K. Richthausena von Chaos, ktorý nahovoril cisárovi Ferdinandovi III., že vynašiel kameň mudrcov alebo záznamy o ženách súdených za čarodejníctvo podľa článku 18 stredovekého mestského práva. Mimochodom, je to jedna z mála hier, ktorá má svoju knižku s jednoduchými a pútavými príbehmi zo Štiavnice. Dozviete sa v nej aj o tom, ako 50 červených mníchov – rytierov v 15. storočí vyčistilo Banskú Štiavnicu a jej okolie od lúpežníkov. Tých tu bolo požehnane, pravidelne prepadávali vozy s vyťaženým zlatom. Mnísi prišli po úporných prosbách mešťanov na príkaz kráľovského dvora a do roka sa im podarilo očistiť mesto od zločinu. Hneď potom však uniesli štyri Štiavničanky a žiadali za ne výkupné. Mešťania preto s mníchmi urobili krátky proces – veliteľ odvisol a ostatní boli vyhnaní z mesta. Rodičia a deti si tieto príbehy čítajú spolu, čo nás veľmi teší, keďže hlavný dôvod na tvorbu hry bolo motivovať rodičov, aby trávili s deťmi plnohodnotný čas.

3, 2, 1, štart: Podstatou hry je získať víťazné množstvo zlata. Cestou cez Štiavnicu, okolité lesy, tajchy a bane hľadáte zlaté tehličky a popritom sa stretávate s postavami a situáciami z dejín a hlbín mesta, ktoré vám hľadanie zlata uľahčujú alebo komplikujú. Napríklad ak natrafíte na lúpežného rytiera, prichádzate o zlaté tehličky, ale ak stretnete svätú Barboru – mučenicu a sväticu, ktorá bola podľa legendy väznená vo vysokej veži, bude vás chrániť počas celej hry, keď nesprávne odpoviete na vytiahnutú otázku. Tajomstvá Štiavnice zároveň spoznávate cez príbehy spísané v knižke, ktoré využijete pri odpovediach na otázky, aby ste získali ešte viac zlata. Moja najobľúbenejšia časť hry sú asi tajchy. Fascinuje ma genialita celého systému, ktorým Hellovci a Samuel Mikovíni zažehnali energetický problém štiavnického baníctva a v tých časoch prekonali svetovú úroveň vodného staviteľstva.

Nie je dôležité vyhrať, ale: Štiavnicu nad zlato prežívajú hráči veľmi intenzívne, lebo je vymyslená tak, aby zachytila aj vrtkavosť osudu. No veľa si z nej odnesie nielen víťaz, ale všetci účastníci – dozviete sa veci, o ktorých ste asi netušili, dostanete možnosť prejsť sa Štiavnicou, akoby ste v nej boli naozaj a spoznáte ju viac do hĺbky. Štiavnica nad zlato nemá koniec. Aj keď sa samotná hra končí získaním víťazného množstva zlatých tehličiek, zostanú vo vás príbehy z knižky a zvedavosť, aké si prečítate nabudúce. A rozhodne vás motivuje k tomu, aby ste sa do Štiavnice vybrali a nachádzali poklady, ktoré ste spoznali v hre.

Ohlasy z druhého brehu: Zdá sa, že presne toľko nadšenia a energie, koľko sme do Štiavnice nad zlato vložili, sa nám vracia späť. Jedna mamička nám napísala, ako si jej osemročné dvojčatá cez prázdniny ochotne precvičovali čítanie a matematiku, aby si mohli zrátať zlaté tehličky a dočítať sa niečo o štiavnickej kalvárii. Jeden chlapček nám dokonca nahral prezentačné video. V štiavnickej špeciálnej základnej škole si vraj deti vydupali hráčsky maratón. Niektorí nám dokonca napísali, že je to jedna z najlepších hier, aké kedy hrali. Máme veľa ohlasov, pri ktorých máme príjemné zimomriavky.

Hrám sa, teda som: Som vášnivá hráčka už od svojich troch rokov, keď som po prvý raz siahla na počítač. Hrám úplne všetko – od videohier až po tie stolové, s rodinou, partnerom, kamarátmi, s kýmkoľvek, kto má chuť hrať sa. Aj moja predstava ideálne stráveného dôchodkového veku je úzko spojená s hraním hier. Ak som aj mala niekedy obdobie, že som sa nehrala, nebolo to z vlastnej iniciatívy, ale kvôli množstvu pracovných povinností. Moja najobľúbenejšia hra je The Witcher 3 (Zaklínač) vďaka super príbehom, ale aj grafike, hernej logike či hudbe. Pri nej som dokázala presedieť aj hodiny nonstop. Myslím si, že hranie hier rozvíja fantáziu, ale inak než pri čítaní knihy, pretože nie ste len pasívnym prijímateľom príbehu, ale jeho aktívnym účastníkom. Zároveň môžete navštíviť svety, do ktorých by ste sa možno nedostali ani len vo svojej fantázii. Pri hre prekonávate sami seba a keď sa vám nedarí, musíte to skúšať znova. Tak trénujete svoju vytrvalosť a odhodlanie, aby ste sa nenechali odradiť neúspechmi. Zároveň si to vyžaduje šikovnosť, duchaprítomnosť a vynaliezavosť pri riešení výziev. Hranie je super, ale ak sa človek začne cítiť v hernom svete lepšie než v skutočnom, trávi tam viac času, ako by mal a zabúda na realitu, tak je to celkom problém. Ja hrám férovo. Podvádzanie je možno jednoduchšie, ale nudnejšie. Nemám rada nespravodlivosť.

Nie je hra ako hra: Hry môžu naučiť veľa o spolupráci. Páčilo by sa mi, keby vznikalo viac počítačových aj stolových hier, ktoré nie sú o víťazstve jednotlivca, ale o víťazstvách skupín. Na to, aby hra bola zábavná, nepotrebujete novodobé technológie. Paradoxne, niekedy tie najjednoduchšie nápady sú tie najzábavnejšie. Čaro stolových hier spočíva v tom, že máte na výber od úplne jednoduchých až po veľmi zložité hry s prepracovanou komplexnou logikou, stačí si správne vybrať. Pre niekoho je relaxom stratégia a logika, pre iného akčná hra, a tak je to v poriadku. Slováci sa však hrajú málo, vo svete dospelých si stolové hry kupujú len fajnšmekri (som jednou z nich). Stolová hra si tiež vyžaduje, aby si rodičia vytvorili priestor pre svoje deti. Verím, že teraz, v čase pandémie, sa im to podarilo aj za pomoci Štiavnice nad zlato.

 

Nicole Kissová (26)

Mladá Bratislavčanka už od strednej školy vedela, že gastronómia je pre ňu ten pravý svet a zároveň veda, ktorú treba stále skúmať. Rovnako to cítil i jej priateľ Daniel Méri, s ktorým sa po škole presťahovala do Prahy a postupne sa spolu zorientovali vo svete naturálnych vín, ustríc a morských plodov, ale aj kávy či fine diningovej kuchyne. Keďže je im práca zároveň tým najväčším koníčkom, vymysleli zábavno-náučnú spoločenskú hru Gastronómia00 určenú pre milovníkov dobrého jedla a pitia aj pre expertov z odboru.

 

Herná heuréka: Obaja pracujeme v gastronómii, a tá nás neskutočne napĺňa. Nápad na realizáciu hry sa však začal až vďaka kamarátom. Veľmi často sme sa stretávali, hrávali sa spoločenské hry a keďže sme boli všetci z fachu, nesmelo chýbať dobré jedlo, kvalitné víno či pivo a všetko, čo k takému príjemnému večeru patrí. Naše rozhovory sa väčšinu času krútili okolo noviniek v gastronómii. Vtedy sme si povedali, že si kúpime takto obsahovo zameranú hru, nech si zmeriame sily a naučíme sa niečo nepoznané. Pátrali sme, no nenašli sme nič, čo by zodpovedalo našim schopnostiam a vedomostiam. Mala som isté obdobie, kedy som nevedela dobre spávať. Určite to všetci dobre poznajú, snažíte sa zaspať, no myslíte na všetko možné. Vtedy mi napadlo vyrobiť spoločenskú hru o gastronómii.

Naša idea, naše pravidlá: Jedenie a pitie nie je len o naplnení žalúdka, ale o celkovom zážitku a zdravej, vyrovnanej výžive. Pri tvorbe obsahu hry sme čerpali z nespočetného množstva kníh, z podkladov ešte zo školských čias aj z našich vedomostí z praxe. Často sa stáva, že hra sa rýchlo obohrá. Tomu sme sa chceli vyhnúť a do našej hry sme zaradili 720 otázok a vyše 300 zábavných faktov, ktoré všetko vysvetľujú alebo dopĺňajú. Dozviete sa napríklad, prečo má žena v spoločnosti sedieť na okraji stoličky (dáva jej to možnosť sedieť bližšie k stolu, mať vystretý chrbát a zároveň priestor na odloženie kabelky za chrbtom), že u ľudí, ktorí pijú 3 – 5 šálok kávy denne, je menšia pravdepodobnosť vzniku Alzheimera a demencie alebo že zmrzlina tvorená z ľadovej triešte a sirupu sa volá slushie. Hra je jedinečná aj vďaka tomu, z čoho je vyrobená. Nechceli sme hru strojovo vyrábanú v Číne, chceli sme jej dať ducha. Neobsahuje skoro žiaden plast, figúrky máme z hliny, vyrobené v chránenej dielni a návod na rastúcom papieri, takže keď sa ho hráči naučia, jednoducho ho zasadia a vyrastie im mrkva, šalát alebo divoké kvety.

3, 2, 1, štart: Hra funguje veľmi jednoducho. Na začiatku sa hodí kockou. Na základe hodenej farby vám spoluhráč prečíta otázky z danej témy, napríklad – kde je slušné čistiť si zuby špáradlom v reštaurácii (na toalete) alebo ako sa nazýva degustovanie kávy pomocou hlbokých lyžíc (cupping). Na otázky sa dá odpovedať s nápoveďou, alebo bez. Následne sa podľa uhádnutých otázok posúvate bližšie k cieľu. Témy sú rozdelené do šiestich kategórií: káva/čaj, víno, pivo, kuchyňa, gastronómia a etiketa. Snažia sa porovnávať zaužívané klasiky, ktoré sa robia v gastronómii po desaťročia, s novými trendami. Najviac sme hrdí na tému etiketa slušného správania. Pri vymýšľaní týchto otázok aj nás veľakrát zaskočilo, že veci, ktoré považujeme za samozrejmosti, robíme často zle aj my. Hra je vytvorená pre každého, kto rád je, varí, pije, navštevuje reštaurácie, kaviarne, vínne bary, pivotéky, študuje gastronómiu alebo v nej pracuje.

Nie je dôležité vyhrať, ale: Pre nás bolo od začiatku jasné, prečo by sa ľudia mali hrať našu hru. Nie preto, aby medzi sebou súperili o to, kto príde prvý do cieľa. Chceli sme, aby sa stretli s rodinou či kamarátmi, niečo sa naučili a porozprávali sa o témach, ktoré by normálne nikdy neriešili. Preto hra obsahuje aj doplňujúce „fun facts“, ktoré majú dať hráčom podnet na rozpútanie debaty. Keď si napríklad prečítajú, že taníny vo víne môžu spôsobiť trpké a zvieravé chuťové tóny, môžu rozvinúť debatu o tom, aké najtrpkejšie víno kedy pili a kde. Každý si zvolí herný postup, aký chce, dôležité sú informácie, ktoré sa dozvie.

Ohlasy z druhého brehu: Veľmi nás potešilo, že hra uchvátila aj zarytých nehráčov a odporcov spoločenských hier. Väčšinou nám ľudia píšu, že v hre bodujú tí, ktorí v gastronómii nikdy nepracovali. Tiež dostávame pozitívne reakcie, že sa hru hrávajú veľmi často a stále sa im neobohrala. To presne sme chceli dosiahnuť. Možno raz urobíme aj detský variant, nechávame to zatiaľ ako otvorenú kapitolu. Nám osobne sa hru podarilo dohrať len párkrát – väčšinou sa skončí pri dlhých rozhovoroch a po niekoľkých hodinách to zabalíme…

Hrám sa, teda som: Život je jedna veľká hra, hráme sa všetci a stále. Kto tvrdí opak, ten len zabudol, aké to je. Pri tejto téme mi napadá najlepší príklad – obsluhujúci a hosť. Akonáhle sa človek, ktorý pracuje v gastronómii, prezlečie do rovnošaty a zaujme svoju pracovnú pozíciu, je v akejsi hre. Niežeby sa obsluhujúci pretvarovali, ale jednoducho sa hodia do módu profesionálov, snažia sa ukázať všetko, čo v nich je, a tým pádom hrajú určitým spôsobom svoju hru. Ak natrafíte na hosťa, ktorý je ochotný s vami túto hru hrať, je na sto percent isté, že túto návštevu si poriadne užijete obaja.

Nie je hra ako hra: Ešte pred tým, ako sme s výrobou Gastronómie00 začali, zisťovali sme si, ako to so spoločenskými hrami je. Posledných pár rokov znovu získavajú na popularite, rodiny sa radi hrajú. Sami sme to videli na festivaloch spoločenských hier, na ktorých sme sa zúčastnili – vždy boli všetky preplnené. Najväčší záujem bol o detské hry, väčšinou do veku šesť rokov. Akonáhle majú ľudia deti, hľadajú hry najmä pre ne. Aj ja som bola od mala vedená ku stolovým spoločenským hrám. Nikdy sa ku mne nedostala elektronická alternatíva ako počítačové hry alebo videohry. Môj partner si občas rád zahrá videohru, je to však zriedkavý jav. Nevidím v tom zmysel, vnímam to ako zbytočne zabitý čas, keďže pri hraní takýchto hier je veľmi jednoduché stráviť aj niekoľko hodín. Vo svete to však asi má budúcnosť, keďže sa už organizujú aj svetové majstrovstvá v elektronických športoch”. Podľa mňa by však mali deti viesť ku spoločenským hrám samotní rodičia, ukázať im, že hra môže byť nielen zábava, ale aj možnosť sa niečo zaujímavé naučiť.

 

Daniela Choma (33) a Alexandra Hollá (33)

Daniela sa takmer desať rokov venuje práci s ľuďmi, ktorá ju priviedla k mnohým „aha“ momentom o ľudskom prežívaní. Alexandra, vyštudovaná zubná lekárka, časom dala prednosť svojej vášni pre krásu a estetiku a našla sa v interiérovom dizajne. Kamarátky spolu vymysleli komunikačnú hru Človečina, ktorá rôznymi otázkami a aktivitami nastoľuje osobné aj spoločenské témy, nad ktorými sa v bežnom ruchu života zväčša nezamýšľame.

 

Herná heuréka: Daniela: Pri mojej práci som často bola svedkom toho, čo dokáže skutočne kvalitné ľudské stretnutie, preto som túžila jeho výhody sprístupniť každému, kto o neho stojí. Bezpečný a prijímajúci priestor sa nevytvára ľahko. Potrebujeme prekročiť z autopilota našich bežných reakcií a presvedčení, podvedomého súperenia či názorovej prevahy. Preto mi napadlo vytvoriť hru s pravidlami, ktorá by pomohla podobné stretnutie vytvoriť kdekoľvek a s kýmkoľvek, s kým to chceme skúsiť. A časom možno tento zážitok preniesť ako normu aj do ostatných vzťahov. Mala som však veľa povinností, a tak som nápad dlhšiu dobu len tlačila pred sebou.

Alexandra: Keď v marci 2020 prišiel prvý lockdown, s manželom sme museli našu reštauráciu zavrieť a prejsť na donášky. K balíčkom som zákazníkom chcela darovať malú pozornosť. Vtedy som si spomenula, že Danka v sebe nosí nápad na hru a pár jej kartičiek by sa nám veľmi hodilo. Poprosila som ju, či by mi nenachystala nejaké vzorky. Za necelé tri dni sme zrazu mali hotových všetkých dvesto otázok, a teda aj celú hru.

Naša idea, naše pravidlá: Žijeme polarizovanú dobu. Dobu, v ktorej si často volíme, že naše rozdielnosti či rôznorodé preferencie nás majú automaticky rozdeľovať. Pritom v prapodstate túžime všetci po tom istom – ľúbiť a byť ľúbení, žiť vzťahy, ktoré nás tešia, dávajú nám zmysel, kde sme vítaní, videní a počutí. Naša hra pozýva k objavovaniu a dovoľovaniu si tejto kvality vo vzťahoch. Ukázať sa, nechať sa vidieť a počuť vo svojej zraniteľnosti a vzájomne sa vedieť prijať s čímkoľvek, čo práve prežívame. Hra podporuje schopnosť prevziať za seba zodpovednosť, prestať obviňovať okolie a nachádzať vzťah k sebe aj druhým v hlbšej kvalite. Pri jej tvorbe som vychádzala z mojich skúsenosti z práce so skupinami i jednotlivcami v rámci sebarozvojových programov. Hra oslavuje naše dary, talenty, radosti aj úspechy, ale zároveň sa nezľakne našich výziev, prešľapov, boliestok či zakolísaní. Osloví našu pravú človečinu, v ktorej sa môžeme stretnúť spôsobom, akým sme sa doteraz nestretli.

3, 2, 1, štart: Hráči si ťahajú kartičky s priamymi osobnými otázkami ako napríklad: Čím je pre teba náš vzťah vzácny? V akých chvíľach sa cítiš neistý/á? Je nejaký vzťah, ktorý si zanechal/a nešťastným spôsobom a chcel/a by si to spätne možno urobiť inak? Ako? Čo vnímaš, že sú moje dary a rezervy? Kedy ti náš vzťah najviac pomohol? Ktorý svoj strach by si chcel/a prekonať? Podstatou hry je byť na seba odvážne aj láskavo zvedavý a na otázky odpovedať čo najpravdivejšie. Tiež druhým poskytovať plnú pozornosť bez toho, že by sme ich niekam smerovali, hodnotili, posudzovali alebo zachraňovali. A to je pre nášho názorového autopilota obrovská výzva. Naša dôležitosť má totiž častokrát nekontrolované nutkanie sa vyjadrovať aj tam, kde to nie je o nás. Naše stanovisko potom len odkláňa druhého človeka od toho, aby sám seba mohol skutočne počuť, plne sa vyjadriť a ísť do hĺbky. Mnoho ľudí nám hovorí, že toto je pre nich najnáročnejšie, keďže prízvukujeme, že nejde o klasickú reakčnú komunikáciu. Hra je nekonečná, pri pravidle neopakujúcej sa odpovede človek nachádza hlbšiu úroveň danej témy. Je to krásna jazda, lebo všetci sa vyvíjame a naše témy tiež – takto môžeme byť stále v kontakte s aktuálnou verziou nás samých.

Nie je dôležité vyhrať, ale: Hra pomáha dovoliť si plne sa prejaviť. Povzbudzuje k tomu, že sa viac nemusíme kriviť, aby sme zapadli, ale že sme v poriadku tak, ako sme. Privádza veci do pravdivosti, čo ale nemusí byť nevyhnutne príjemné. Naša hra odhalila v niektorých vzťahoch aj to, že vzťah doslúžil, nedáva viac zmysel, je držaný len strachom zo samoty a bráni zúčastneným pohnúť sa ďalej. Hoci to prvotne nemusí byť komfortné zistenie, nakoniec tú dvojicu podporilo pohnúť sa ďalej ku vzťahom, ktoré im v danej etape života slúžia viac. Človečina tiež prispela k záchrane manželstva, ktoré sa po dlhých rokoch spolužitia ocitlo v mŕtvom bode a vyzeralo, že sa chýli ku koncu.

Ohlasy z druhého brehu: Hry putovali do rodín, pracovných tímov, k párom, do psychologických ambulancií, kde ju používajú v terapiách či do škôl, kde s ňou pracujú s deťmi. Máme spätné väzby aj z dlhodobých priateľstiev, ktoré trvajú desaťročia, že naša hra im pomohla dozvedieť sa o sebe veci, o ktorých nemali ani tušenia napriek tomu, že spolu kráčajú takmer celý život.

Hrám sa, teda som: Isté obdobie života som sa prestala hrať. Živila predstavu seriózneho, ,,zrelého“ dospeláckeho života. Raz som sa však ocitla na hrách pre dospelých, boli to skupinové hry pohybového charakteru v priestore, a tam sa celá moja bytosť radovala a spomenula si, že na toto nesmieme zabudnúť. Práve hra je tým, čo našu dospelosť udržuje živú. Preferujem pohybové hry s telom, ktoré dokážu odhaliť hlboké vnútorné postoje k rôznym situáciám. Hlava sa dá oklamať alebo obkecať, ale telo neklame nikdy. Hra je prítomnosť, pozornosť, beztiažovosť. Mnoho tiarch nás, dospelých pramení z toho, že sme s našou hravosťou stratili kontakt. Páči sa mi, že v hre nefungujú masky ani pózy. Hra sa nedá ,,robiť“, dá sa v nej len byť, a preto je taká hodnotná. Doba nás zmenila na Human Doings, hra nás navracia k Human Beings.

Nie je hra ako hra: Veríme, že každá činnosť, ktorá nás vytrhne od tabletov a mobilov a vráti nás k sebe navzájom, je obrovským darom. Videohry sú útekom od života a reálneho prežívania. Vo virtuálnej hre ľudia reálne nie sú spolu, interagujú iba nejaké roly, ktorých sme v rámci hry nositeľmi. Myslím, že si už začíname uvedomovať, že digi svet zaberá viac než dosť našej každodennosti, preto vyhľadávať v ňom aktivity navyše je skôr mínus ako plus. Netrúfam si však posudzovať, čo je dobrá a zlá hra, s každým rezonuje niečo iné. Ja preferujem hry, ktoré podporujú v človeku jeho vlastnú autenticitu, prinášajú mu kontakt so sebou a s druhými. Spoločenské hry sú skvelým prostriedkom, ako spolu plne angažovane byť, nielen vedľa seba existovať. Kvalita našich vzťahov priamo ovplyvňuje kvalitu nášho duševného zdravia. A spoločenské hry, ktoré rodinu či priateľstvá zvedú dokopy, robia pre naše vzťahy veľmi osožnú prácu.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Kristína Roth (foto Žanety Morovskej) a archív

 

Článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2021)