Susan McIntyre – Anglická Erin Brockovich

 

Bol to najväčší prípad otravy ešte nenarodených detí od škandálu s talidomidom a tiež jedna z najväčších ekologických katastrof v Británii. Tak ako v Amerike, aj tu sa doň zapojili ženy, a preto sa mu začalo hovoriť anglická Erin Brockovich. V britskom seriáli Toxic Town spomedzi matiek, ktorým sa v anglickom Corby narodili deti s defektmi končatín, vystupuje do popredia Susan McIntyre. Na jej príbehu možno sledovať, ako kruto si so životmi obyvateľov Corby zahrala arogancia ich vlastného mesta… Nelegálne skládky, toxický odpad, znečistené rieky, ryby plávajúce hore bruchom, to všetko je realita aj dnešných dní. Príbeh Susan a ostatných matiek podáva nielen svedectvo ich odvahy a odhodlania bojovať za svoje deti, ale aj varuje – nás všetkých. 

 

Bolo to drsné miesto. Fucking bezútešné. Po daždi sa všade tvorili zablatené jamy, z ktorých sa šíril smrad ako z nemocničnej pitevne. Keď deti hrajúce sa pri mútnych kalužiach hodili do vody kameň a rozčerili hladinu, tá zlovestne zašumela. Za sucha sa nad mestom vznášal karmínovo červený prach a pokrýval všetko, na čom mohol uľpieť. Šoféri ustavične pucovali karosérie svojich áut, prach prenikol aj dovnútra bytov a kancelárií, stále bolo treba stierať stoly, poličky, parapety a Tracey Taylor, ktorá pracovala ako účtovníčka v centre mesta, sa výrazne zhoršila astma. „Niekedy to vyzeralo ako piesočná búrka, keď som prechádzala cez parkovisko,“ spomína Fiona. Derek prišiel z práce domov, ešte vonku zo seba zhodil montérky a košeľu, Maggie ho už čakala s prakerom, aby mu vyprášila odev, z ktorého sa kúdolil červenkastý prach. Derek, tak trochu horúca hlava, bol vo svojom živle. Bývalý robotník z miestnych oceliarní konečne mal opäť prácu, zamestnal sa ako šofér vo firme Rhodes & Miller, ktorá zvážala odpad zo zbúraných oceliarní na skládku za mestom. Na papieri boli síce odporúčania, aby vodiči nosili respirátory, náklad mal byť na korbe nákladiaka zakrytý, aby sa zabránilo odlietavaniu úlomkov a rozptylu prachu a pred každým prejazdom cez mesto bolo treba dezinfikovať kolesá, ale kto by to už dodržiaval, iba to zdržovalo prácu! Navyše, tá dezinfekčná gebuzina nerobila dobre kotúčovým brzdám, chlapi na to kašľali, veď kto by chcel mať problém s brzdovým systémom? Nikto z firmy, okrem jedného horlivého mlaďasa z radnice, ktorý do všetkého strkal nos, to od nich ani nevyžadoval. Šoféri dostávali príplatky za to, koľko nákladu za šichtu otočia, kamióny pretekali naloženým odpadom, ktorý sa tým, ako Derek a jemu podobní borci rezali zákruty, vysypával alebo vylieval na cesty, podľa toho, v akom skupenstve sa práve nachádzal. Denne sa mestom prehnalo dvesto takýchto kamiónov. Všadeprítomný prach zadúšal a štípal až v pľúcach. Každý, kto žil v Corby, to dýchal. Deti, muži, ženy. Aj tehotné ženy…

 

Chcel si odrezať ruku

Susan McIntyre si toho v tehotenstve dosť vytrpela. Lekári jej diagnostikovali tehotenskú cukrovku a vysoký krvný tlak ako dôsledok preeklampsie, závažného ochorenia budúcich mamičiek, ktoré môže viesť k poškodeniu obličiek či pečene, ba  aj k poruchám rastu plodu. Pred pôrodom si musela poležať v nemocnici vyše päť týždňov, a to už mala doma syna Daniela. Susan bola slobodná matka, trochu papuľnatá a živelná, rada sa zabávala a s Petrom, otcom svojho druhého dieťaťa, žila už nejaký čas predtým, ako otehotnela. Hoci to neplánovali, dohodli sa, že si dieťa nechajú.

Conor prišiel na svet 6. augusta 1997. Bábätko bolo zdravé a čulé, akurát sa narodilo so zdeformovanými prstami na ľavej ruke. Vyzeralo to, akoby malíček, prsteník a prostredník mal zovreté v pästičke, z ktorej mu vystreľoval von len ukazovák a palec. Susan bola v šoku. „Pýtala som sa lekára, prečo sa to stalo a on povedal, že možno bolo dieťa v maternici nesprávne uložené,“ spomína dnes 56-ročná hrdinka príbehu. „Spytujete sa a rozmýšľate, či ste v tehotenstve neurobili niečo zlé. Viete, že nie, ale je to proces, ako sa s tým všetkým vyrovnať. Boli to veľmi temné časy.“

Conor zažíval šikanu odmalička, decká sa mu posmievali a on často plakal a prosil mamu, aby ho nechala doma. Nechcel ísť do školy, ani von medzi ľudí a čeliť sústrastným pohľadom dospelých a výsmechu detí. V záchvatoch bezmocnej zúrivosti si hrýzol dokaličenú ruku a vyhrážal sa, že si ju odreže. Jeho otec nevydržal napätie v rodine a zdúchol. Susan zostala sama s dvomi deťmi. Počas nasledujúcich rokov absolvoval Conor niekoľko korekčných operácií. Pooperačné rany sa mu zapálili a hnisali, ruka ho bolela, v noci nemohol od bolesti spávať. Susan robila, čo mohla, dokonca začala sama niektoré veci robiť len s jednou rukou, aby syna povzbudila. Kopec činností takto zvládli spolu. Bolo to ťažké, ale život šiel ďalej – aj keď všeličo sa Susan zdalo čudné. Napríklad, že u nich v meste jej syn nebol zďaleka jediné hendikepované decko…

 

Malé Škótsko

Nie je to tak dávno, čo sa Corby v severnom Anglicku hovorilo aj „malé Škótsko“. Dodnes má toto 75-tisícové mesto silnú škótsku komunitu, jedna z miestnych legiend hovorí, že škótsky národný nápoj Irn-Bru je mimo svojej domoviny najpredávanejší práve v Corby. Za škótsku enklávu môže oceliarsky priemysel a firma Steward & Lloyds, jeden z najväčších oceliarskych podnikov v krajine. Železná ruda sa v okolí Corby ťažila od rímskych čias, no koncom v 19. storočia s príchodom železníc a objavom nových rozsiahlych ložísk, oceliarsky priemysel tu zažíval nebývalý rozmach. Spoločnosť Steward & Lloyds, ktorá predtým sídlila v Glasgowe, postavila v Corby veľkú oceliareň s niekoľkými vysokými pecami, v ktorých sa kalila oceľ. Do Corby, predtým bezvýznamnej lokality, sa vo veľkom sťahovali okrem írskych robotníkov najmä Škóti z údolia Clyde Valley, kde železiarsky priemysel stagnoval. S prílivom nových obyvateľov Corby vyrástlo na priemyselné centrum regiónu, stavali sa celé štvrte, pribúdala potrebná infraštruktúra. Okolo oceliarní bolo prakticky postavené celé mesto. V 30. rokoch z desaťtisíc obyvateľov Corby takmer štyritisíc pracovalo pri vysokých peciach. Druhú vlnu prisťahovalcov mesto zažilo po 2. svetovej vojne a v malých vlnách tento príliv pokračoval i v nasledujúcich desaťročiach.

Susanini rodičia sa do Corby prisťahovali začiatkom 70. rokov, keď ich dcéra mala tri roky. Potom však prišli 80. roky, ešte predtým znárodnenie oceliarskeho priemyslu a rozhodnutie vlády kvôli vysokým nákladom a nízkej kvalite miestnej železnej rudy výrobu oceľových komponentov v Corby zastaviť. Jedenásťtisíc ľudí sa ocitlo bez práce, nezamestnanosť v oblasti stúpla na hrozivých 30 %. Robotníci štrajkovali proti zavretiu tovární, ale bol to nezvratný proces. Ťažko skúšané mesto však čakali zlaté časy, aspoň tak to videli fešáci v oblekoch z mestskej rady. Najskôr mesto očistíme od všetkého sajrajtu, čo tu zostal po oceliarňach a potom s podporou vládnych grantov vybudujeme nové Corby. Na pozemku oceliarní vznikne zábavný park, ktorý sem priláka tisícky turistov. Radnica sa nadchýnala novou budúcnosťou mesta, čím rýchlejšie, tým lepšie. Lukratívne zákazky sa prideľovali protekčným firmám bez ohľadu na ich spôsobilosť (samozrejme, za úplatok), všetko bolo šité rýchlou ihlou, veď stanovené volebné obdobie bolo treba využiť na sto percent. Mestská rada vedela, že nie všetko ohľadom vozenia odpadu na skládku je s kostolným riadom. Ale to, že prebudili monštrum, si neuvedomoval zrejme nikto.

 

Ticho pre búrkou

Tracey Taylor pracovala v kancelárii v priemyselnom parku blízko oceliarní, keď čakala svoje prvé dieťa. Netušila, že prach, o ktorom hovorievala, „akoby ho priviala piesočná búrka zo Sahary“, bude pre jej dcéru smrteľný. „Mohli ste si utrieť stôl, a kým ste zdvihli šálku kávy, bol opäť plný prachu. Večer sme ani nevychádzali von, pretože nás vzduch pálil až v zátylku.“ Malá Shelby zomrela len tri dni po narodení. Posledné týždne tehotenstva Tracey preležala v nemocnici, lekárke sa totiž nepáčilo, že dieťa sa akosi málo hýbe. Bábätko sa narodilo ťažko postihnuté: jeho srdce malo namiesto štyroch len dve dutiny, vývojové vady na pľúcach a obličkách a niekoľko ďalších problémov. Po čase Tracey opäť otehotnela, porodila dvojičky, jej život sa opäť dostal do normálu, ale na nemohla zabudnúť. Nechcela zabudnúť. A potom narazila na Susan McIntyre…

Conor mal rok a pol, keď Susan zatelefonoval novinár Graham Hind z The Sunday Times. Vraj sa chystá napísať článok o matkách z Corby, ktoré porodili deti s anomáliami končatín práve v čase, keď sa tam likvidoval odpad zo zbúraných oceliarní. „Novinári z The Sunday Times prišli k mojim dverám a povedali: ‚Myslíme si, že v Corby je nejaký problém s deťmi narodenými s deformáciami a súvisí s kontaminovaným prostredím. Mohli by sme si vypočuť váš príbeh?’“ Grahamovi Hindovi a jeho kolegovi Stephenovi Bevanovi sa dostala do rúk správa miestneho kontrolóra, ktorá odhalila, že na pozemku skládky boli namerané nebezpečné hodnoty arzénu, chrómu, kadmia a ďalších ťažkých kovov, ktoré vysoko presahovali povolené hodnoty a smernice o bezpečnosti životného prostredia. Reportér Susan vysvetlil, že už hovoril s tromi matkami postihnutých detí. „Najprv som sa do toho nechcela zapájať, pretože som sa bála,“ hovorí Susan. „Ako obyčajní ľudia sme sa cítili príliš malí a bezvýznamní a báli sme sa čokoľvek povedať. Nevedeli sme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme sa postavili proti zastupiteľstvu… Mysleli sme si, že najlepšie je byť ticho a držať krok.“ Stephen Bevan, spoluautor článku, neskôr na sociálnej sieti pripomenul, že ich reportáž sa, žiaľ, stretla s „ohlušujúcim tichom a nemala takmer žiadne pokračovanie“. Ale nebola to celkom pravda. Článok si totiž prečítal aj právnik Des Collins, ktorý prednedávnom úspešne zastupoval obete a rodiny pozostalých  v tzv. železničnej nehode Paddington, pri ktorej prišlo o život 31 ľudí a vyše 400 bolo zranených. Sám pochádzal z Corby, jeho otec bol riaditeľom miestnej školy, do ktorej chodila aj Susan McIntyre. A práve Susan bola jedna z prvých, ktorej ponúkol svoje právnické služby. Jej úlohou bolo nájsť čo najviac matiek s hendikepovanými deťmi z Corby a blízkeho okolia, ochotných pustiť sa do právnej bitky s mestskou radou. Ako prvú oslovila Tracey. Potom sa pridala Maggie. A potom to už išlo samospádom.

 

Sila matiek sa dvíha

Maggie Mahon si v miestnych novinách prečítala článok, v ktorom akýsi právnik hľadá matky detí, ktoré sa narodili s defektami horných alebo dolných končatín v Corby a jeho okolí. Ten článok jej nedal spať: čo ak existuje súvislosť s tým, čo sa v ňom píše o toxickom odpade a postihnutím jej syna? Ukázala noviny manželovi Derekovi, ktorý, keď čakali Sama, vozil pre Rhodes & Miller odpad z oceliarní do lomu za mestom. „Prečítaj si tento článok, ty si s tým všetkým pracoval, nie je to trochu náhoda?“ Ich Sam sa narodil so zdeformovanou nohou, odborne sa táto fyzická vada nazýva Talipes equinovarus, ľudovo konská noha. Samovo chodidlo bolo otočené dovnútra a nadol a celá končatina bola kratšia a chudšia. V prípadoch, keď sa so zdeformovanou nohou nič nerobilo, postihnutý chodil po vonkajších stranách chodidla, čo mu spôsobovalo bolestivé mozole, infekcie a ďalšie ťažkosti a viedlo k trvalej invalidite. Samotná liečba bola namáhavá, ťahala sa dlhé roky a vyžadovala úzku spoluprácu lekárov a rodičov. Lekári dali Samovi nohu do dlahy, keď mal týždeň. Maggie s ním vchodila do nemocnice ako na klavír. Pokiaľ nie je potrebná operácia, pri konskej nohe sa používa tzv. Ponsetiho metóda, ktorá spočíva v množstve krokov, kedy sa väzy, kĺbové puzdra a šľachy všelijako naťahujú a kosti premiestňujú pomocou sadrových obväzov a ortopedických ortéz, ktoré detičky často nosia vo dne aj v noci. „Neskôr Sam dostal pár malých čižiem, ktoré musel nosiť šesť mesiacov v kuse,“ spomína Maggie. „Prvý deň, keď mu obuli tie čižmy, lekári povedali: ‚Bude ich nenávidieť, ale nevyzúvajte mu ich za žiadnu cenu.’“ Chlapec nemohol v noci spávať, iba plakal a plakal, nedal sa utíšiť. Aj napriek Derekovým protestom, (v Rhodes & Miller ho medzitým povýšili), sa Maggie rozhodla pridať k matkám, ktoré organizovala Susan a právnik Des Collins.

A pridávali sa ďalšie matky z Corby. Vo svojej reportáži sa James Grant z BBC News rozprával s dvomi matkami, ktorých deti sa narodili postihnuté. Lisa Atkinson pracovala v areáli oceliarní ako ochranárka, kontrolovala napríklad parkovacie povolenia a robila rôzne pochôdzky. V júni 1989 porodila dcéru Simone s tromi prstami na každej ruke. Vinila seba, pred Simone sa jej nedarilo otehotnieť a niekoľkokrát potratila. Dcéru považovala za dar z nebies – aj keď nedokonalý, ako povedala Grantovi. Hovorila si, že by mala byť vďačná, a tak sa zžila s dcériným hendikepom. „Jednoducho sa s tým vyrovnáte, čo iné vám ostáva?“

Fiona Taylor pracovala v pube pri ceste neďaleko skládky. Jej manžel Brian chodil odtiaľ každý večer domov „zasypaný prachom a úlomkami“. George Taylor sa narodil v marci 1992. Bábätko muselo byť hneď po pôrode napojené na pľúcny ventilátor a umiestnené na jis-ku kvôli syndrómu „modrej masky“ v dôsledku slabo okysličenej krvi. Až tam si Fiona všimla jeho ručičku iba s dvomi prstami, ostatné vyzerali akoby zovreté v pästi. Ďalšia mama, Mandy Thorpe, kamarátka Susan, porodila chlapca s rovnako zdeformovanou rukou práve v čase, keď jej priateľka bola tehotná s Conorom. Podobne na tom bol aj Daniel, syn ďalšej mamy z Corby Joy Shatford. A rovnako tak Kerri, dcéra Anity Nathwani. Anita neskôr spomínala, ako jej utkvel v pamäti obraz nákladniaku rútiaceho sa okolo supermarketu Asda, z ktorého vytekala nechutná červenkastá brečka. Všetky tieto ženy teraz sedeli v pube a počúvali Desa Collinsa. „Chceli sme len vedieť, že sme neurobili nič zlé počas tehotenstva. Nič, čo by spôsobilo všetky tie defekty a následné traumy celej rodine,“ vyznala sa Anita. V ten prvý deň, keď sa mamy aj ich deti zhromaždili v pube, cítili nesmierne odhodlanie a chuť pobiť sa za svoju pravdu. Ale že ich bitka bude trvať vyše desať rokov, tomu by vtedy neverila žiadna z nich…

 

 

Simonetta Zalová

foto Netflix

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2025)