Vedkyne, mladá krv

 

Sú mladé, dravé a zVEDAvé. V laboratórnom plášti aj v teréne, s pohľadom zabodnutým do mikroskopu, pri včelích úľoch, medzi slovníkmi aj medzi ľuďmi. Vedu pretvárajú, žijú aj popularizujú. Aby aj ďalších „nakazili“ svojím nadšením, predstavili objavy, ktorými raz možno zmenia svet a ukázali, čo sa deje za zatvorenými dverami vedeckých pracovísk. Nech sa páči, vstúpte.

 

 

 

Veronika Bugárová (25)

 

Vyštudovala: Genetiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Pracuje: Na Ústave molekulárnej biológie SAV.

 

 

 

Môj výskum: V našom laboratóriu sa snažíme dokázať antibakteriálny účinok medu. Všetci vieme, že med je zdravý, ale málokto vie, že sa dá použiť ako lokálne liečivo na chronické rany. Predstavte si hnisajúcu nehojacu sa ranu, akú mávajú diabetici, vredy predkolenia, popáleniny alebo dokonca malé povrchové rany, ktoré sa nehoja v dôsledku baktérií v rane. Na takýto typ rán je med skvelá voľba. Dokáže zabiť baktérie, kvôli ktorým sa rana nehojí a má aj imunomodulačné účinky, čiže rany aj hojí. Stimuluje migráciu buniek a aktivuje molekuly v koži, ktoré sú zodpovedné za zacelenie rany. Na trhu je veľké množstvo liečiv (antibiotík), na ktoré si už baktérie vytvorili rezistenciu. Dostávame sa do doby, kedy začíname opäť siahať po prírodných produktoch, ako to robili naši predkovia.

S vedou v krvi: Nebola som typ človeka, ktorý by sa už v plienkach hral s mikroskopom a s údivom pozoroval prírodu. Markantne ma ovplyvnili stredoškolské hodiny biológie. Moja učiteľka bola vedkyňa – genetička, rozhodla sa však, že bude učiť na strednej škole. Jej výklad bol pútavý, ale aj náročný. Logický a zaujímavý. Presne o tom je biológia. Všetko so všetkým súvisí a či sa učíte o prvokoch, alebo neskôr o ľudskom tele, vo všetkom viete nájsť paralelu. Mňa neuveriteľne fascinovalo, ako všetky učivá na seba nadväzovali. Biológia a neskôr genetika boli jasná voľba. Až taký veľký influencer bola moja učiteľka.

Láska bez hraníc: Páči sa mi téma, ktorej sa venujem. Niekto by si možno povedal: A čo na tom mede toľko skúmate? Sú vedci, ktorí sa venujú medu 40 rokov a stále nie je do detailov preskúmaný. Med je prírodný produkt a príroda má všetko tak perfektne a komplikovane vymyslené, že aj keď sa ju snažíme napodobniť lacnými a menej komplikovanými produktmi, tak nám stále dáva knokaut a v konečnom dôsledku sa k nej vraciame a neustále sa ňou inšpirujeme. Fascinuje ma rôznorodosť v tejto práci. Vedec musí byť zručný v labáku (ako kuchár v kuchyni), pokiaľ niečo odhalí, musí vedieť svoj výsledok spísať do detailu a oddiskutovať. Stále presviedčať iných vedcov alebo laickú verejnosť, že raz možno vám alebo vašim deťom náš výskum zachráni život. V neposlednom rade musí svoj objav vedieť odprednášať. Je to skvelý pocit, keď niečo odhalíte, overíte a vaša hypotéza platí. Toto je flow, ktorý vedcov poháňa. Vedec musí byť veľmi trpezlivý človek a musí veriť svojmu projektu, lebo dopracovanie sa k výsledku môže trvať aj celý život.

Prekážky, výzvy a ako na ne: Prirovnala by som túto cestu k jednej laboratórnej metóde – klonovaniu. Keď chcete chlieb ako hotový produkt, musíte najskôr zasiať pšenicu. Na ceste od pšenice cez múku po zamiesenie a pečenie sa môže pritrafiť milión prekážok. Na magisterskom štúdiu som klonovala, teda si pripravovala vlastné ingrediencie, aby som vôbec niečo mohla odhaliť. Avšak proces klonovania obsahuje asi 10 krokov a jeden krok je jeden deň, takže príprava trvá 10 dní. Či som si svoj gén naklonovala správne, viem zistiť až v poslednom kroku. Pokiaľ mi to nevyšlo, musela som ísť spätne krok po kroku až k momentu, kde nastala chyba. Klony som potrebovala štyri, takže pri ich príprave prešiel rok a pol, a to som mala iba múku, z ktorej som ešte musela niečo upiecť. Komplikované a náročné časovo, mentálne aj fyzicky. A nakoniec výsledkom nebolo to, čo som predpokladala – tak si viete predstaviť tie emócie. Hnev, občas plač (z dôvodu časovej tiesne) a pocit, že môžem začať zasa od začiatku. Keď sa v našom medovom labáku dejú takéto veci, tak trošku zmeníme smer alebo začneme robiť úplne niečo iné. Dobré je o veciach aj diskutovať s kolegami, aj z iných labákov, veď nikto nie je neomylný…

Veda je sexi: Našla som sa v popularizácii vedy. Som rada, že doba sa posunula do čias, kedy médiá pri riešení rôznych tém chcú na vysvetlenie aj názor vedca, nielen lekára. Aktuálne som svedkom mnohých akcií, kde sa veda popularizuje a snažím sa byť čo najviac proaktívna, buď ako rečník, alebo divák – Noc výskumníkov, Science Slam SAV, Večer zvedavých, Next step science, Vedatour, Žijem vedu naživo, Zvedavec roka, Víkend so SAV atď. Treba takýchto akcií robiť viac, tlačiť ich na sociálne siete, streamovať ich. Najlepší popularizátori sú doktorandi, aktuálne si vymysleli platformu Mladí vedci SAV, kde informujú o možnostiach a majú chuť hovoriť o tom, čo robia. Napríklad aj na Science Slam SAV – zábavnom formáte, ktorý sem dotiahli zo zahraničia… Môj partner robí v oblasti obchodu, čiže prvého vedca, ktorého naživo videl, som bola ja. Veľmi rád ma so záujmom počúva. Toľko mu s tým pílim uši, že so mnou dokáže už o niektorých veciach diskutovať a dokonca vie vysvetliť známym, čomu sa v labáku venujem (smiech).

Najgeniálnejší vynález všetkých čias: Fascinuje ma internet. Alebo keď v minulosti dokázali vystavať obrovské stavby bez modernej techniky, akú máme dnes. Wow! Avšak najviac ma udivuje sama príroda. Včelstvo je pre mňa dokonalé spoločenstvo a asi jediné ženské spoločenstvo, ktoré funguje bez hádok. Robotniciam šéfuje včelia kráľovná a oni ju na 100 % poslúchajú, kŕmia a starajú sa o ňu. Okrem toho majú včielky rozdelené funkcie v úli – krmičky, spracovateľky nektáru, čističky a lietavky. V neposlednom rade tam majú aj trúdov, ktorých využijú na oplodnenie kráľovnej a udržiavanie teploty v úli a následne vyhodia von, aby im nebrali zásoby…

Najväčšia záhada: Aktuálne je pre nás záhadou, ako zničiť klieštika, parazita, ktorý napáda včely. Zaujímavá je aj otázka koronavírusu – dôkaz, že medicína ani veda ešte neporazila prírodu. Všetci máme i-phony v ruke a príde jeden mini-pidi vírusík o veľkosti 60 nanometrov a začne hubiť ľudstvo. To ma fascinuje – rýchla adaptácia vírusov a baktérií.

Keď zavriem dvere labáku: Mám priateľa, rodinu, venujem sa aj triatlonu. Pre mňa je najlepšia psychohygiena šport, na ktorý si nájdem čas aj  v najvyťaženejšom období.

Keď raz zmením svet: V našom laboratóriu chceme robiť osvetu medu a dávať do povedomia, že návrat k prírodným produktom je reálny. S tým súvisí vyhynutie včiel, bez ktorých prídeme o mnohé plodiny. Nevieme všetko nahradiť strojmi a umelou inteligenciou, vráťme sa radšej k prírode a viac si ju vážme. Ak by sa nám podarilo pretaviť med do medicíny a lekári by voči nemu neboli takí skeptickí, liečba chronických či akútnych rán by bola rýchlejšia a menej nákladná. Taktiež vidím medzery vo včelárstve a produkcii medu v dôsledku jeho falšovania. Do budúcna by sme chceli testovať medy na ich biologickú aktivitu komerčne, a tým dávať do povedomia, že med nie je len sladká viskózna látka, ale doslova tekuté zlato. Chcem sa venovať apiproduktom aj včelárstvu, pracovať na medových liečivách alebo medovej kozmetike a možno aj čeliť modernej medicíne prírodnými produktmi.

 

 

 

Júlia Choleva (Vrábľová) (33)

 

Vyštudovala: Slovenský jazyk a literatúru a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave.

Pracuje: Ako vedeckovýskumná pracovníčka a lingvistka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV.

 

 

Môj výskum: Jazyk hrá svoju rolu v každej spoločnosti – pre niekoho je prestížnou záležitosťou, pre iného, naopak, slabým miestom, prekážkou, ktorú musí zdolať. Každý občan má právo na zrozumiteľnú informáciu, pokiaľ komunikuje s úradmi či lekármi. Pomyslite si na to pri čítaní listu od sociálnej poisťovne, napríklad. Každá krajina nejakým spôsobom manažuje jazykovú situáciu na svojom území, a to nielen na úradoch či v zdravotníctve, ale aj v školách. Niektoré jazyky vníma ako prestížne, iné takpovediac ani nevidí. A to je chyba. Skúmam, ako sa uplatňuje jazyková spravodlivosť, teda právo každého na dostupnosť zrozumiteľnej informácie a tiež adekvátneho vzdelania. Tento výskum má viacero podôb – od terénneho výskumu vo viacjazyčných spoločenstvách až po medzinárodný porovnávací výskum. Spolu s európskymi partnermi identifikujeme priority a stratégie, ktorými jazykovú spravodlivosť možno dosiahnuť a adresujeme ich zodpovedným orgánom.

S vedou v krvi: Bola som dieťa nenásytné, v knižnici som prečítala, čo som len zvládla. Pamätám si, ako zúfalá listujem Leninove spisy zo spodnej police a v žltom augustovom svetle nado mnou víria kúdoly prachu. Prázdniny boli obdobím informačnej nudy, učebnice na nový školský rok prečítané v júli… Rada som riešila komplexné úlohy, uspokojenie v tomto smere som aj vďaka vtedajšiemu riaditeľovi obecnej školy našla najmä vo fyzike. Ako to už býva, zlý učiteľ dokáže odradiť, dobrý potiahnuť. Vo vyšších ročníkoch gymnázia ma revolta voči učiteľom trvajúcich na poučkách pritiahla opäť viac ku knihám. Vtedy som sa rozhodla, že budem bojovať za spravodlivejší, krajší svet, no nebola som si istá ako. Štúdium žurnalistiky mi nevoňalo, zdalo sa mi točením v kruhu… Uprednostnila som štúdium jazyka a filozofie, kde si ma už veda definitívne pripútala.

Láska bez hraníc: Láska sú pre mňa ľudia, malinkí aj veľkí. To, ako uvažujú. Učím sa ich pýtať tak, aby zabudli na otázku a úprimne sa rozhovorili o svojich jazykových aj mimojazykových trápeniach a radostiach. Rada rozdám diktafóny deťom z rómsky hovoriaceho prostredia a sledujem ich hru na reportérov – to, čo ony chcú povedať o svojom svete, nie iní, ktorí na ich chudobe a nešťastí zarábajú cez bulvárne titulky. Fascinuje ma, keď môžem myslením infikovať iných – v triede aj v politike. Keď vidím, ako sa študenti nadšene púšťajú do rozmotávania detektívnej zápletky v podobe dymových signálov vychádzajúcich z triedy (experiment) a so zápalom v očiach o hodinu neskôr pracujú na definícii jazykového znaku. S veľkou radosťou sledujem, ako sa učia bez toho, že by si to vôbec uvedomovali a ešte si to užívajú. Cítim uspokojenie, keď počujem politikov a najmä političky s porozumením a pochopením rozprávať o téme, ktorú sa snažím už niekoľko rokov „žhaviť“. Aj ako učiteľka, aj ako vedkyňa neviem stáť na mieste, silno vnímam poslanie akademičky a zodpovednosť, ktorú voči spoločnosti mám.

Prekážky, výzvy a ako na ne: Najviac ma frustruje uzavreté srdce a myseľ. Slzy som ronila (aj nadávala ako pohonič), keď dôležitý výskumný projekt o vzdelávaní detí s iným materinským jazykom, na ktorý som presvedčila ľudí na vyšších miestach a pracovala na ňom niekoľko mesiacov, potopili iní pre „vyššie ciele“. To je bolesť. Za nepochopením zhora vidíte dôsledky v tvárach ľudí, s ktorými ste hovorili a chcete im ich vklad vrátiť, no nemôžete. Vedecké disciplíny sa musia neustále formovať, aby spoľahlivo plnili výzvy, ktorým spoločnosť čelí. Ustálené štruktúry si však vyžadujú aj stabilitu a tento dialóg vyrovnávania pohybu a stability vie byť vyčerpávajúci.

Veda je sexi: V poslednom období sa formáty popularizácie vedy tešia veľkej obľube, aj keď mnoho vedcov a vedkýň je skôr introvertnej povahy. Na Slovensku máme skôr problém s popularizáciou vedy smerom k tým, čo robia závažné celospoločenské rozhodnutia. Tu veľakrát dialóg viazne. Je to však príležitosť spoznať skutočného štátnika, veď dať si poradiť vyžaduje prekonať ego a ukázať svoju odvahu. Môj manžel považoval zistenie, že som jazykovedkyňa, za „strašne sexi“. Práca so slovom a ovplyvňovaním verejnej mienky ho taktiež živí, v tejto sfére sme spolu doma.

Najgeniálnejší vynález všetkých čias: Jednota v rozmanitosti. Toto motto Európskej únie možno vnímať aj ako biblické posolstvo. Príbeh o Babylonskej veži vieme identifikovať v mnohých kultúrach sveta. Sila systému sa totiž neprejavuje v jednotnosti členov, ale v rozmanitosti. Tento princíp platí všade – tak ako rozmanité ekosystémy prežijú ľahšie a dlhodobo na rozdiel od unifikovaných lánov repky olejnej, aj spoločnosť prežije vďaka rozmanitosti.

Najväčšia záhada: Neprestane ma fascinovať ľudský mozog a naše vnímanie. Je také komplexné! Aj keď sa tvárime, že vieme simulovať ľudskú reč, nejde to ľahko a stroje ešte stále veľmi zaostávajú za ľuďmi. Vidím v tom krásu a prozreteľnosť. Obrovským mýtom je tiež presvedčenie, že význam slova závisí od definície v slovníku. Nie je to tak. V tomto zmysle neexistuje objektívny význam, často tak vzniká falošné povedomie o slušnom prejave, no je to formalizmus. Uraziť človeka môžem napríklad aj slovom „mrkva“.

Keď zavriem dvere labáku: Vo voľnom čase rada vnímam krajinu a ľudí v nej, pešo, z vody či na bicykli nasávam atmosféru každého ročného obdobia a časti dňa, veľakrát s hudbou v ušiach, bez hudby život nejde. V nedeľu si zájdem pozrieť férový futbal, porozprávať sa s kamarátmi, povzbudzovať z tribúny a občas ako zdravotníčka aj zo striedačky.

Keď raz zmením svet: O práci inak ako o poslaní ani neviem uvažovať, hoci sú chvíle, keď by som si radšej otvorila bufet niekde v horách. Moja najväčšia profesionálna výzva je pomôcť k akceptácii rôznosti, jazykovej aj ľudskej. Ako členka rady expertov Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov v Rade Európy by som sa rada dožila toho, že rómsky jazyk bude považovaný za plnohodnotný jazyk, deti sa v ňom budú učiť čítať a písať a ja sa ho plynule naučím v jazykovej škole.

 

 

 

 

Paulína Káňovičová (24)

 

Vyštudovala: Katedru genetiky Prírodovedeckej fakulty UK.

Pracuje: Ako doktorandka na Ústave biochémie a genetiky živočíchov a v Centre biovied SAV.

 

 

 

 

 

Môj výskum: Všetko, čo sa deje v bunke, musí byť prísne kontrolované, aby v nej nenastal chaos. Preto je každá bunka rozčlenená na oddelenia, v ktorých prebiehajú špeciálne procesy. V jednom oddelení sa napríklad skladajú nové proteíny, v inom sa nachádza DNA. My sa zaoberáme mitochondriami – oddelením, v ktorom sa vytvára energia pre všetky procesy prebiehajúce v tele. Keď membrány na mitochondriách neobsahujú práve také lipidy (tuky), aké potrebujú, je porušená tvorba energie. Viete si predstaviť, čo sa s telom asi stane, keď nemá dostatok energie. Najviac jej potrebujú svaly a srdce, a preto najviac trpia jej nedostatkom. My sa snažíme zistiť, prečo niekedy určité lipidy v membráne v mitochondriách chýbajú a ako to opraviť.

S vedou v krvi: Biológia ma vždy bavila. Bez väčších problémov som zvládala učivo, ktoré sa spolužiakom zdalo ťažké a nelogické. Možno preto, že som si tie veci vedela predstaviť. Napríklad, ako sa bunky delia, alebo ako prechádza potrava tráviacim traktom. Po maturite som sa ako mnoho neúspešných uchádzačov o štúdium medicíny ocitla na Prírodovedeckej fakulte s tým, že sa tam za ten rok niečo naučím a skúsim prijímačky znova. Na moje prekvapenie ma štúdium biológie tak zaujalo, že som sa za medicínou už ani neobzrela. Ako špecializáciu som si vybrala genetiku a aktuálne si robím doktorát z biochémie na SAV.

Láska bez hraníc: Pre mňa je veľmi povzbudzujúce, keď mi zrazu začnú do seba zapadať detaily. Vtedy som schopná v práci zostať oveľa dlhšie len preto, aby som ešte v ten deň videla výsledok experimentu. Ako keď sme zisťovali, či použité liečivo nemá negatívny vplyv na rozmnožovanie buniek. Skoro ráno som ho pridala a každé dve hodiny až do noci počítala, koľko buniek mi pribudlo. Často so šéfkou po práci rozoberáme všetko možné, čo by sme mohli skúsiť. Najlepšie na tejto práci je asi to, že keď na niečo nové prídete, aj keď to možno nie je úplne prelomový objav, je to niečo, čo viete ako jediní na svete.

Prekážky, výzvy a ako na ne: Pri našej práci to funguje asi takto: zaujme nás problematika, navrhneme hypotézu a potom robíme experimenty, aby sme dokázali, či to funguje tak, ako si myslíme. Strávime hodiny v laboratóriu a výsledky nám ukážu, že náš prvotný predpoklad bol nesprávny. Napriek tomu, že technicky robíme všetko správne, ono to jednoducho v bunke nefunguje tak ľahko. Ak to takto ide dlhší čas, je to veľmi frustrujúce. Na druhej strane, aj zistenia, že niečo nefunguje tak, ako sme predpokladali, nás posúvajú dopredu. Najviac ma však hnevá, keď niečo pokazím vlastnou nepozornosťou. Napríklad minule sa mi podarilo pomýliť sa vo výpočte o desatinnú čiarku a bola z toho celkom pohroma. Skúšala som, či má liečivo vplyv na životaschopnosť buniek. Na misku s médiom som mala vysiať sto ovplyvnených buniek a po 24 hodinách spočítať, koľko z nich prežilo. Žiaľ, namiesto sto buniek som vysiala tisíc. Tak si viete predstaviť, koľko mi to počítanie trvalo (smiech).

Veda je sexi: Veľmi ma teší, že sa na Slovensku organizuje stále viac popularizačných podujatí. Sama mám už dve skúsenosti s Dňom otvorených dverí na našom ústave. Myslím, že deti, ktoré nás navštívili, boli úplne nadšené a snáď si aspoň jedno povie, že keď vyrastie, chce sa venovať vede. Potom sú tu podujatia pre širokú verejnosť. Myslím, že pre väčšinu vedcov je dosť ťažké pripraviť si prednášku, ktorá bude zrozumiteľná, ale stále si zachová určitú odbornosť. Nedávno som takú mala na podujatí Science Slam, ktoré je špecifické tým, že by prednášky mali byť aspoň trochu vtipné. Bola to naozaj výzva. Preto som použila príklad z bežného života – snažila som sa vysvetliť, ako nám lipidy v mitochondriách pomáhajú zabehnúť maratón. Väčšine ľudí sa zdá naša práca veľmi zaujímavá. Už som sa stretla aj s tým, že okuliare a biely plášť sú sexi. Myslím, že s partnerom sa v týchto veciach dopĺňame. Ja som taký ten akademický typ, on je úžasne praktický, učenlivý človek. Ale poznám aj veľa ľudí z odboru, ktorí majú partnerov pomaly z rovnakého labáku. To asi robia tie dlhé pracovné časy.

Najgeniálnejší vynález všetkých čias: Internet, vďaka ktorému sa hneď dozviem, kedy mi ide autobus alebo ako mám vypočítať množstvo gramov látky v roztoku. Automatický vysávač – čudujem sa, ako sme žili bez neho. A tiež antibiotiká. Ešte relatívne nedávno ľudia umierali kvôli zapáleným ranám alebo na choroby, ktoré dnes vieme liečiť jednou dávkou antibiotík. Za tento vedecký objav sme vďační určite všetci.

Najväčšia záhada: Veľmi ma zaujíma, čím sú dané naše povahové vlastnosti. Ľudia často hovoria, že deti sa aj v tomto podobajú na rodičov. Vieme napríklad, že sklony k agresivite alebo k alkoholizmu sú geneticky podmienené. Je naša povaha zakódovaná v DNA? Alebo je to všetko o výchove a len kopírujeme správanie svojich rodičov?

Keď zavriem dvere labáku: Šťastnou ma robia úplne obyčajné veci. Priateľ, rodina, kamaráti. Najviac relaxujem vonku so psami, keď je trošku slniečka alebo v útulnej kaviarni. V poslednej dobe som to síce trochu zanedbala, ale veľmi rada kreslím a maľujem. Tiež rada cestujem.

Keď raz zmením svet: Zaujíma ma, prečo niektorí ľudia začínajú starnúť pomerne skoro a iní sa pri plnom zdraví dožijú aj sto rokov. Je to dané kombináciou dĺžky koncov chromozómov, takzvaných telomér a životného štýlu, hlavne spôsobom stravovania. Ďalšou oblasťou je testovanie genetických predispozícií na rôzne ochorenia. Niektorí ľudia majú na základe kombinácie génov vyššiu pravdepodobnosť, že dostanú infarkt alebo určitú formu rakoviny. A keď o tom vedia včas, môžu spolu s lekárom podniknúť kroky, aby tomu predišli. Hlavne dúfam, že ma nikdy neopustí nadšenie z nového poznania, pretože bez neho sa veda robiť na nedá.

 

 

 

Kamila Urban (30)

 

Vyštudovala: Psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a školskú pedagogiku na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity s externým školiacim pracoviskom na ÚVSK SAV (PhD.).

Pracuje: Ako výskumná pracovníčka a odborná asistentka na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV v Bratislave a na Institutu vzdělávání a poradenství ČZU v Prahe.

 

 

Môj výskum: Zaoberám sa najmä metakogníciou – ľudskou schopnosťou myslieť o svojom myslení, ktorú majú už celkom malé deti. Prejavuje sa to tak, že dokážu posúdiť, že na niečo nestačia sami a potrebujú pomoc. Dokážem vyliezť na tento schod? Potrebujem pomoc pri vyfarbení tohto obrázku? Ako študenti a dospelí si zasa bežne kladieme otázky, či rozumieme textu, ktorý práve čítame, posudzujeme, koľko času nám bude trvať dokončenie úlohy a na záver zhodnocujeme, nakoľko sme v našom odhade boli presní a či do budúcnosti nemáme niečo zmeniť. Tento proces sa nazýva metakognícia. Tvorí základ pri posudzovaní našich schopností a plánovaní ďalších krokov. Výskumy hovoria, že schopnosť primerane posudzovať naše schopnosti je jedným zo základných predpokladov úspechu v škole aj v živote. A práve tomu sa venujem vo svojom výskume, skúmam metakogníciu od predškolského veku až po dospelosť a sledujem jej vplyv pri učení a podávaní výkonov.

S vedou v krvi: Ako študentka som sa zapojila do zbierania dát vo dvoch výskumných projektoch. Vtedy som si ale svoju budúcnosť ešte vôbec nespájala s vedou, chcela som byť psychologička. Neskôr sme však mali príležitosť zrealizovať niekoľko vlastných menších výskumov. Začala som si uvedomovať, že už pri dizajne výskumu vytvárame niečo nové, nachádzame sa na hrane poznania, ktoré tu ešte nie je. Pri písaní diplomovej práce som mala už úplne jasno, vtedy som sa venovala mysleniu detí a pri tom som už zostala. Akurát v poslednom čase sa venujem vývinu myslenia až do dospelosti. Už vieme, že sa dá ovplyvniť a mňa fascinuje, ako to urobiť.

Láska bez hraníc: Fascinuje ma objavovanie nových vecí. Najviac milujem tú chvíľu, keď čítam nový článok alebo počujem prednášku a potom rozmýšľam nad tým, čo by sa v tejto oblasti dalo ešte vyskúmať. A najmä ten moment, keď mám vyhodnotené dáta a hovorím si: „Wow, to je skvelé.“ Silný zážitok bolo pre mňa zistenie z výskumu, ktorý sme robili s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zistili sme, že oproti svojim rovesníkom sa výrazne podhodnocujú, čo je úplne proti prirodzenému vývinu v predškolskom veku. Vtedy som si povedala, že s tým musím niečo urobiť, lebo tieto deti majú výrazne horšiu pozíciu pri vstupe do základnej školy.

Prekážky, výzvy a ako na ne: Za najväčšiu výzvu považujem publikovanie. Od prvej myšlienky na nový výskum až po napísanie článku prejde mnoho času. V prvom rade vás čaká náročný zber dát, za ktorým nasleduje neistota, či to, čo ste si vymysleli, v tých dátach naozaj je. A tak až po písanie článku zvyčajne zažívam celú plejádu emócií: vzrušenie, radosť, únavu, očakávanie, strach, napätie. A potom príde publikovanie. Zadáte článok do časopisu a čakáte niekoľko mesiacov na posudky od iných odborníkov v praxi. Na základe posudkov článok prepíšete a čakáte a opäť prepíšete, čo sa vlečie aj rok, teda v tom lepšom prípade. V tom horšom vám článok nezoberú a hľadáte iné umiestnenie. A počas toho čakania už pracujete na inom výskume, takže keď vám prídu posudky, tak už máte chuť celý článok úplne prepísať. Niekedy je vskutku ťažké vrátiť sa k tomu po takom čase. Vtedy mi najviac pomáha tím a ľudia, s ktorými pracujem.

Veda je sexi: Popularizáciu vedy považujem za veľmi dôležitú. Keď sa vydarí, tak si ľudia ani neuvedomia, že je to „taká veda“. Vyzerá to jasne, zrozumiteľne a v tom lepšom prípade aj príťažlivo, takže existuje šanca, že nadchneme a pritiahneme mladých ľudí robiť vedu. Ešte lepšie je, ak ľudia odchádzajú s otázkou: „To je múdre, prečo to tak nefunguje bežne?“ V mojich výskumoch sa často ukazuje, že na to, aby sme si uvedomili svoje schopnosti, potrebujeme podporu ľudí okolo seba a kvalitnú spätnú väzbu. Ak toto vieme, prečo to nevyžadujeme? Je dôležité, aby ľudia rozumeli, čo ako vedci robíme. Aby si uvedomili, aké majú možnosti… Môj manžel je tiež vedec a najviac sexi mu pripadám, keď mu rozprávam o svojich nových nápadoch. Vtedy sa vieme hodiny rozprávať o tom, čo by sme mohli vymyslieť, ako to zrealizovať v praxi, veľa výskumov spolu aj publikujeme, takže v našom prípade si vrana k vrane sadla. Dostali sme sa k tomu však až postupne. Manžel začínal výskumom sveta umenia, venoval sa tomu, aké predstavy o sebe a o umení majú umelci. Spojili sme to s mojimi znalosťami z vývinovej psychológie a publikovali prvý článok o slovenských detských filmoch. Postupne sme si našli aj ďalšie spoločné témy.

Najgeniálnejší vynález všetkých čias: Okrem práčky so sušičkou? (smiech) Fascinujú ma počiatky nášho odboru, keď každý mohol objavovať niečo radikálne nové. Paradoxne, čím viac toho vieme, tým ťažšie je nájsť si svoju cestu, akýsi maličký výsek, ktorý ešte nie je preskúmaný. Na začiatku to muselo byť obrovské dobrodružstvo.

Najväčšia záhada: V mojich výskumoch sa často stretávam s takzvaným Dunningovým-Krugerovým efektom. Ten hovorí, že čím menej o niečom vieme, tým viac sme presvedčení, že sme práve na túto problematiku odborníci. Na to, aby ľudia zreálnili svoje presvedčenie o svojich schopnostiach, používame rôzne druhy spätnej väzby, ktoré zvyčajne fungujú veľmi dobre. Teda, až na jednu špecifickú skupinu ľudí, ktorá sa z nejakých príčin nechce alebo nedokáže poučiť a pozerať na seba realistickejšie. Prečo je to tak? Toto je momentálne pre mňa záhadou, ktorej sa venujem.

Keď zavriem dvere labáku: Šťastnou ma robí cestovanie, spoznávanie nových kultúr, miest, chutí. Najradšej mám asi ochutnávanie lokálnych káv. Preto mám v Európe tak rada Taliansko, to sa vždy cítime ako domáci – espresso na bare, pár milých slov a môžeme ísť ďalej. Mimochodom, s manželom sme trištvrte roka žili v Kostarike, v úplne odlišnej kultúre. Donútilo nás to prehodnotiť, kto sme a kým chceme byť.

Keď raz zmením svet: Keď prednášam pre verejnosť alebo pre svojich študentov, stále sa ma pýtajú, prečo sa o tom nehovorí už na stredných školách. Prečo si nevieme adekvátne plánovať svoje kariérne a životné ciele? Prečo nevieme, v ktorých našich schopnostiach sme silní a v ktorých slabí? Prečo nevieme, ako využiť naše silné stránky na riešenie našich každodenných problémov a kedy si na pomoc privolať niekoho ďalšieho? Mojím cieľom je začať s rozvíjaním metakognície už od predškolského veku, no k tomuto cieľu, samozrejme, vedie ešte dlhá cesta. Vieme ale, že to funguje a že v dlhodobom horizonte majú deti nielen lepšie výsledky v škole, ale sú tiež kreatívnejšie a majú väčšiu istotu pri riešení svojich problémov. A toto vedomie ma motivuje vždy, keď mi niekto hovorí, že sa to nedá alebo že to nejde.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív a Gabina Weissová

 

Článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2020)