Aj príbehy týchto troch mladých športovcov sú dôkazom krutej pravdy, že vojna si nevyberá. Môžete byť olympionikom, majstrom vo svojej disciplíne, oslavovaným šampiónom, besy a desy vojny vás zomelú tak či tak. Nehovoriac o tom, ak váš rasový profil vykazuje značné odchýlky od predstavovaného ideálu – to môže byť pre vás osudné, nezachráni vás nikto a nič. Snáď iba tvrdé päste…
Louis Zamperini (1917 – 2014)
Americký olympijský atlét
Čo prekonal: Tri najkrutejšie japonské zajatecké tábory v Tichomorí
Zrod šampióna
Ktovie, akoby tento šrac dopadol, keby nemal staršieho brata, ktorý nad ním starostlivo bdel. A kde sa v ňom vlastne nabrala tá divokosť a vagabundské sklony, keď jeho rodičia, talianski prisťahovalci z Verony, žili v príkladnej zbožnosti?! Kým sa Louisova mama v kostole modlila pred obrázkom Panenky Márie, on za domom fajčil ohorky cigariet, ktoré pozbieral na ulici, a to mal nejakých päť, šesť rokov! Ako osemročný začal tajne popíjať alkohol, ale zo všetkého najradšej, faganisko jeden, kradol… Otec ho bil ako žito, ale Pete, jeho starší brat, bol toho názoru, že chlapca treba nejako zaujať. Sám behal a mohol by aj Louis, a to nielen pred policajtmi, ktorí ho naháňali po kalifornských uliciach, ale športovo a na čas. Pete si brata zobral na paškál, so stopkami v ruke ho hnal po cestách-necestách a v pätnástich už Louis nepoznal nič iné. Spolužiaci ho prestali šikanovať, stal sa hviezdou školy: „Nik v škole nepoznal moje meno, okrem pár kamošov, ale keď som začal vyhrávať preteky, ostatné decká ma zrazu volali po mene. Pete mi povedal, že musím prestať piť a fajčiť a ja som so všetkým v to leto sekol. Stal sa zo mňa fanatik do behania.“ Na strednej bol mladý Zamperini neporaziteľný, v šestnástich tromfol všetkých seberovných súperov, držal americký stredoškolský rekord v behu na jednu míľu a v roku 1936 sa kvalifikoval na olympijské hry v Berlíne. V behu na 5.000 metrov skončil ôsmy, ale prekonal vlastný rekord a čo bolo úplne famózne, zabehol najrýchlejší čas na jedno kolo, dovtedy nevídaných 56 sekúnd! Dokonca sám Hitler mu osobne zagratuloval. Louis opojený skvelými vyhliadkami si brúsil zuby na olympijskú medailu. O štyri roky v Tokiu získa zlato!
Mračná sa sťahujú
Namiesto toho v septembri 1941 mladý atlét narukoval do vojny. Absolvoval leteckú školu a stal sa poručíkom – bombometčíkom amerického letectva. Bojoval vo vzduchu proti japonským stíhačkám, v apríli 1943 im nepriateľ nad ostrovom Nuru rozstrieľal lietadlo ako rešeto, vtedy písali o Louisovi Zamperinim aj v novinách, ako zachránil život zraneným kamarátom. Zdalo sa, že má z pekla šťastie a tak to bolo aj v onen osudný májový deň roku 1943, keď sa jeho lietadlo z kilometrovej výšky voľným pádom zrútilo do mora. Z jedenástich mužov na palube prežili traja. Mali dva člny, pár plechovíc vody a niekoľko tyčiniek čokolády. Na slnku takmer zhoreli, v noci sa triasli od zimy, útočili na nich žraloky, ktoré odháňali veslami. Občas sa im podarilo uloviť rybu alebo zabiť albatrosa, pili vtáčiu krv a mäso hltali surové, aj keď ich z neho napínalo na vracanie. Na 27. deň ich spozorovalo japonské lietadlo a spustilo paľbu, Louis skočil do vody, no akýmsi zázrakom sa zachránil. Na 33. deň zomrel kamarát Mac. Na 47. deň sa dvaja preživší stroskotanci priblížili k Marshallovým ostrovom, ktoré okupovali Japonci. Tam ich polomŕtvych objavila nepriateľská japonská loď.
Peklo na zemi
Po pekle na mori prišlo peklo na zemi. Louis najprv strávil šesť týždňov na samotke v cele, kde sa dalo ledva pohnúť, jedol zo zeme zvyšky pomyjí, ktoré lovil medzi hemžiacimi sa červami a vlastnými fekáliami, bol bitý každý deň, trpel dyzentériou, dostával injekcie, ktoré mu spôsobovali strašné bolesti. Potom ho presunuli do tajného zajateckého tábora Ōfuna, kde Japonci vypočúvali a mučili „významných“ väzňov, najmä pilotov, o ktorých predpokladali, že z nich vytrieskajú tajné vojenské informácie. Dozorcom sa donieslo, že je olympionik, tak ho nútili súťažiť v behu pre ich srandu. Sadistické sklony boli pre Japoncov príznačné, akoby ich ľudské utrpenie fascinovalo. Louis v tom čase vážil okolo 40 kg, sotva ho nohy niesli, z denného prídelu jedla (kôpka ryže a vodová polievka) väzni umierali zaživa od hladu. Ak mal behať, musel pribrať, občas sa mu teda tajne dostalo kôpky ryže či kúska ryby navyše. Prihlásil sa, že bude škrobiť Japončíkom košele a potajomky vyjedal zrnká škrobu, ktoré sa mu podarilo vydolovať z látky. Doma ho najskôr vyhlásili za nezvestného, po roku prišiel jeho rodičom list z Ministerstva obrany, že ich syn bol „killed in action“ (zabitý v akcii).
Louis bol však živý, aj keď si občas sám prial opak. Po vyše roku ho previezli do tábora Omori. Život tam nebol o nič ľahší. Väzni dreli ako otroci v treskúcich zimách polonahí a bosí, v noci ich na červami prežratých lôžkach štípali vypasené vši a iná háveď. Jedným z veliteľov tábora bol sadistický psychopat Watanabe a Louis sa stal jeho „väzňom číslo jeden“. Watanabe ho mlátil tak brutálne, že ostatní väzni sa na to nevládali pozerať, ťažkou prackou zo svojho opasku až do zamdlenia, udieral ho palicou do tváre a hlavy, bodal po tele. Medzi jeho obľúbené metódy mučenia patrila hra na popravu alebo nechával väzňov sedieť na mraze aj niekoľko dní len v spodkoch, či holými rukami čistiť latríny, pričom museli olizovať fekálie z podošiev svojich topánok. Napokon ho odvelili a Louis si mohol trochu vydýchnuť, ale iba do chvíle, kým sa v tábore Naoetsu znovu nestretol s Watanabem. A beštiálne zaobchádzanie pokračovalo… V Naoetsu väzni vláčili od rána do večera obrovské koše uhlia a kto sa pod ich váhou zrútil, toho dobili na smrť. Suma sumárum, Zamperini prežil 25 mesiacov v troch najkrutejších japonských zajateckých táboroch. Ale prežil…
A čo bolo potom
Po skončení vojny sa vrátil do Kalifornie a našiel si dievča, s ktorým sa oženil. Cynthia robila, čo mohla, ale on nebol dobrý manžel. Trpel posttraumatickou stresovou poruchou a svoje nočné mory utápal v alkohole. Jediná vec, čo ho držala pri živote, bola pomsta: nájde Watanabeho a zavraždí ho. Jedného dňa však na stretnutí s evanjelickým kazateľom Billym Grahamom, zažil „osvietenie“ a od tej chvíle zasvätil svoj život Bohu. V októbri roku 1950 navštívil tokijskú väznicu Sugamo, v ktorej si vojnoví zločinci odsúdení Tokijským tribunálom (ázijská obdoba Norimberského procesu) odpykávali trest viacerí jeho mučitelia. Každému osobne povedal, že mu odpustil. Zomrel ako 97-ročný v roku 2014, štyri mesiace pred premiérou filmu Nezlomný (Unbroken), ktorý o ňom natočila americká herečka Angelina Jolie.
Otto Peltzer (1900 – 1970)
Nemecký atlét, považuje sa za prvého LGBT+ športovca súťažiaceho na olympijským hrách
Čo prekonal: Koncentračný tábor Mauthausen
Zrod šampióna
V detstve bol neduživý, často chorý a trpel infekciami, kvôli ktorým musel zotrvávať celé dni v posteli. Neskôr však aj napriek nevôli rodičov začal športovať. Pohyb zocelil jeho krehké telo, atletika, skok do diaľky, skok cez prekážky, hod diskom i oštepom, ale hlavne beh, v ktorom sa stal rekordman. Mladý Otto študoval právo a popri tom pracoval ako redaktor mládežníckeho časopisu Reichswacht, a práve tu sa zoznámil s eugenikou, teóriou o rasovej čistote, ktorej myšlienky podporoval. Aký to paradox u človeka, ktorý sa zakrátko mal sám stať obeťou nacistických rasových zákonov! V 20. rokoch v behu na 800, 1.000 či 1.500 metrov nemal v Nemecku premožiteľa, vo všetkých týchto disciplínach nielenže vyhrával, ale vytvoril aj nové nemecké rekordy. Patril k medzinárodnej bežeckej elite a porážal olympijských víťazov. Všimli si ho americkí športoví agenti a ponúkli mu zmluvu na 250.000 dolárov, on ju však na ich úžas odmietol, chcel štartovať na olympiáde, a to mohol len ako amatérsky športovec. Jeho veľký sen však ostal iba snom. Pred olympijskými hrami v Amsterdame si nešťastne zlomil nohu a hoci štartoval, vypadol už v semifinále. Žiadna medaila znamenala žiadnu priazeň nemeckých športových funkcionárov. Navyše Peltzer stále pchal nos do vecí, ktoré sa od športovca neočakávali: mal ambície reformovať nemecký šport, kibicoval do pohybovej výchovy mládeže, na túto tému písal články a dostával sa do sporu so vtedajšími funkcionármi. Jednoducho mal takú povahu, nedal sa odradiť a stál si za svojím. Ako vplyv národných socialistov rástol, tak sa problematizoval život Otta Peltzera. Na olympijských hrách v Los Angeles skončil v rôznych disciplínach od štvrtého po deviate miesto. Na vine bola nevhodná obuv – tímy z Európy nepočítali s tvrdou americkou bežeckou traťou, a tak si museli priamo na mieste zaobstarať nové bežecké topánky. Nemecké družstvo prišlo ako posledné a vhodnú obuv už nezohnalo. To bola voda na mlyn jeho neprajníkov. V zášti proti nemu však hlodalo ešte čosi iné…
Mračná sa sťahujú
V paragrafe 175 nemeckého trestného zákonníka stálo, že „smilstvo proti prírode páchané medzi osobami mužského pohlavia alebo medzi mužom a zvieraťom sa trestá odňatím slobody a môže viesť aj ku strate občianskych práv“. Nacisti v boji proti homosexuálom ešte pritvrdili a v roku 1935 tento paragraf upravili. Kým dovtedy sa ono „smilstvo“ dalo preukázať len súložou, teraz k obvineniu mohlo dôjsť už aj na základe „neprirodzeného sexuálneho správania“. Stačilo napísať milostný list alebo udať suseda už len za to, že sa oblieka ako teploš. Byť homosexuálom v Tretej ríši znamenalo byť przniteľom čistej árijskej rasy, a to sa považovalo za ťažký zločin. Gestapo zatklo Otta prvý raz v lete 1934, ktosi vplyvný sa však za neho prihovoril a po troch týždňoch ho pustili. Za ďalším obvinením (vraj sa nevhodne správa ku svojim zverencom) stál nacistický pohlavár zodpovedný za rozvoj športu Hans von Tschammer, a toho už nešlo len tak poraziť. Aj keď svedkovia podali protichodné výpovede a niektorí vypovedali pod nátlakom, Otta odsúdili na poldruha roka natvrdo. Zbavili ho titulu doktor, nesmel učiť, ani sa nijako angažovať v športe. Keďže tento zákaz porušil, opäť ho vypočúvalo gestapo. Bol nútený opustiť Nemecko, žil v Helsinkách, kde sa ubytoval na nemeckej lodi, no odtiaľ ho vyhodili, lebo vraj robil návrhy námorníkom, a tak prespával vonku na lavičke. Neskôr presídlil do Štokholmu, odkiaľ publikoval rôzne kontroverzné články. Nechal sa oklamať uistením, že všetky obvinenia voči nemu budú stiahnuté a vrátil sa domov. V Nemecku ho okamžite zatkli ako nepriateľa Ríše a poslali na tri mesiace na „politickú prevýchovu“ do Rakúska. Tak sa olympionik Otto Peltzer, väzeň číslo 2718, ocitol v koncentračnom tábore Mauthausen.
Peklo na zemi
Mauthausen patril k najväčším, najprísnejším a najkrutejším lágrom nacistického Nemecka. Spočiatku nebol primárne určený na splynovanie Židov. Na prevýchovu sa sem posielali „nenapraviteľní protivníci Ríše“, politickí aj ideologickí, čo znamenalo hlavne nebezpeční príslušníci inteligencie, ale aj komunisti, anarchisti či homosexuáli. Tí posledne menovaní nosili na hrudi písmeno A, začiatok slovného spojenia „arsch-fucker“ (arsch – po nemecky zadok; druhé slovo snáď netreba prekladať), neskôr áčko nahradil ružový trojuholník.
Peltzera do Mauthausenu deportovali na jar 1941. Hneď po príchode si ho podal veliteľ tábora Franz Ziereis, ktorý „najrýchlejšiemu homošovi“ prikázal bežať k plotu bez toho, aby ho upozornil, že je nabitý elektrinou. Ziereis ho na privítanie udrel päsťou do tváre tak silno, že hneď prišiel o predné zuby. Veliteľa pobavilo, keď mu Peltzer povedal, že do lágru prišiel iba na tri mesiace. Keď ti bude dlho, môžeme ťa poslať von skôr, tade, zabával sa veliteľ ukazujúc na komín. Ziereis bol známy svojou krutosťou, ako aj príhodou, keď na 11. narodeniny svojmu synovi dovolil trénovať streľbu tak, že na verandu ich domu postavil šesť väzňov. Mauthausen razil heslo „Vernichtung durch Arbeit“ (Vyhladzovanie prácou), väzni tam žili v príšerných podmienkach a lopotili do vysilenia v okolitých kameňolomoch. Kto nevládal, toho dozorcovia priviedli k priepasti nazývanej Múr parašutistov a vrhli ho dolu. Peltzer prežil Mauthausen a na jar 1945 sa dočkal oslobodenia Američanmi. Vyziabnutý na kosť a s ťažkou pľúcnou infekciou strávil niekoľko mesiacov v nemocnici, pričom pátrajúc po svojej rodine, zistil, že všetkých jej členov na konci vojny zavraždili vojaci Červenej armády…
A čo bolo potom
Po vojne zasa behal, trénoval, publikoval. Jeho kniha Šport a výchova – myšlienky na redizajn sa nestretla s veľkým úspechom, keďže v nej vzhliadal k anglo-americkému športovému systému. Tiež kritizoval povojnové dosadzovanie športových funkcionárov, predtým protežovaných nacistami, do funkcií a keď ho menovali trénerom úspešného západonemeckého atletického klubu, vyvolalo to búrku nevôle – aj vzhľadom k jeho homosexualite. Misky váh sa opäť nachýlili v jeho neprospech, dostal zákaz činnosti a bol obvinený zo sympatii ku komunizmu, na čo ho vyhodili aj z práce v chemickej továrni. V roku 1956 unikol zatknutiu, keď odcestoval ako spravodajca do Melbourne pokrývať olympijské hry. Domov sa už nevrátil, usiloval o prácu trénera niekde v Ázii, nerátal však s tým, že jeho nepriatelia pošlú z Nemecka depešu na 19 konzulátov s varovaním, že Herr Peltzer je homosexuál a komunista. Z bývalého olympionika sa stal vyvrheľ a bezdomovec. Napokon sa mu v roku 1959 podarilo usadiť v Indii, kde za plat rovný žobračenke začal trénovať mladých indických športovcov. Býval v chatrči pri zanedbanom atletickom štadióne v New Dillí a bol taký chudobný, že mu jeho zverenci nosili jedlo. Mladí atléti pod húževnatým Ottovým vedením začali dosahovať pozoruhodné úspechy a vyhrávať svetové turnaje. Trénerovi z chatrče sa tak podarilo zvýšil úroveň indického športu a získať mu medzinárodnú pozornosť. Indovia sú svojmu „doktorovi“, ako ho nazývali, vďační dodnes a viaceré súťaže a kluby nesú jeho meno. Keď na jeseň 1967 dostal infarkt, vrátil sa do Nemecka, kde o tri roky neskôr, stále činný ako tréner, zomrel.
Johann Trollmann (1907 – 1944)
Nemecký boxerský majster v strednej váhe
Čo prekonal: Koncentračný tábor Neuengamme
Zrod šampióna
Sinti je podskupina Rómov žijúca hlavne v Nemecku a Strednej Európe, kam prišli z indického subkontinentu začiatkom 15. storočia. Z tohto etnika pochádzala Johannova matka Frederika, otec Wilhelm bol Nemec. Z počerného Johanna, jedného z ich deviatich detí, vyrástol krásny chlapec so súmernou, sošnou postavou, aj preto dostal prezývku Rukeli, čo v rómčine znamená strom. Už ako dieťa rád tasil päste, namiesto pouličných bitiek však trénoval box, pričom prvé zápasy absolvoval už ako osemročný. Začiatkom 20. rokov, ešte v tínedžerskom veku, povyhrával rôzne regionálne boxerské súťaže, ľudia sa naň radi chodili pozerať do ringu, jednak kvôli jeho výzoru, ale tiež kvôli precíznej technike a neobvyklému elegantnému štýlu. Bol akýmsi predchodcom Muhammada Aliho – predvádzal čosi ako „tanec v ringu“ – rýchly, mrštný pohyb nôh, čo dovtedy nebolo zvykom, lebo boxeri pri výmene úderov zvyčajne stáli. Ale nie každému bol Johannov novátorsky štýl po vôli, nacionalisti ho považovali za málo „nemecký“ a tmavovlasého chalana, čo sa takto predvádza, začali volať „Tancujúci Cigán“ alebo „Cigán v ringu“. Veď to bolo jasné už na prvý pohľad, že Johann „Rukeli“ Trollmann, aj keď Nemec, nepatrí k nadradenej árijskej rase…
Mračná sa sťahujú
Cigán s čiernymi vlasmi a tmavou pleťou predsa nebude reprezentovať Nemecko na olympijských hrách! A tak bol v roku 1928 do Amsterdamu vyslaný iný boxer, o farbe pleti ktorého nebolo pochýb, čo na tom, že Rukeli blonďavého árijca niekoľkokrát predtým s prehľadom porazil! Ako 22-ročný sa rozhodol pre profesionálnu boxerskú kariéru a hoci naň doliehala čoraz dusivejšia atmosféra nastupujúceho hitlerovského Nemecka, užíval si priazeň publika, ktoré ho milovalo. Jeho hviezdna chvíľa prišla v júni 1933, keď bojoval o nemecký majstrovský titul so šampiónom Adolfom Wittom. Bol to dlhý a ťažký zápas, ktorý Johann zaslúžene vyhral, napriek tomu ho rozhodcovia na nátlak boxerského zväzu vyhlásili za nerozhodný. Publikum sa však vzbúrilo a vyše hodinu protestovalo proti zmanipulovanému zápasu, Trollmann teda napokon titul majstra získal, ale tešiť sa z neho mohol iba osem dní, po ktorých mu ho boxerský zväz opäť odobral. Dôvod? Údajne nedostatočný výkon (pre istotu oboch boxerov), takže titul nebol udelený nikomu. Tento incident odštartoval Johannov pád. O niekoľko týždňov neskôr síce mohol bojovať o titul opäť, ale výlučne „nemeckým spôsobom“, teda bez použitia svojho typického štýlu. Samozrejme, prehral. Na oficiálnych miestach zavládla spokojnosť, prejavila sa árijská nadradenosť, nemeckého športovca predsa nemôže knokautovať nejaký podradný Cigán! Johann na protest do ringu napochodoval s pokožkou poprášenou múkou a vlasmi odfarbenými na blond. Jeho osobná rebélia však bola bojom s veternými mlynmi – v roku 1935 ho z boxerského zväzu vylúčili. Klesol hlboko, za pár drobných boxoval na rôznych jarmokoch a privyrábal si ako čašník. O jeho budúcnosti definitívne rozhodli Norimberské rasové zákony, na základe ktorých Židia a iné menšiny, vrátane Rómov, boli charakterizovaní ako „rasovo menejcenné obyvateľstvo“ a zbavení občianskych práv. Rómska otázka sa riešila tzv. zvláštnym zaobchádzaním (Sonderbehandlung), ktoré zahŕňalo aj násilnú sterilizáciu (tá sa týkala nielen „podradných“ rás, ale aj iných skupín obyvateľstva, ktoré nacistický režim považoval za nežiaduce, napríklad psychicky či fyzicky hendikepovaní ľudia). Sterilizáciu proti svojej vôli bol nútený podstúpiť aj Johann Trollmann, predtým sa však stihol oženiť a so svojou manželkou Oľgou (Nerómkou) splodiť dcéru Ritu. Po troch rokoch od sobáša sa však rozviedli – niežeby im to spolu neklapalo, Johann chcel týmto krokom ochrániť svoju rodinu od prenasledovania. Odvtedy sa pretĺkal životom sám. Najskôr ho deportovali do pracovného tábora pri Hannoveri, odkiaľ ho po niekoľkých mesiacoch prepustili, potom sa nejaký čas skrýval, až dostal povolávací rozkaz a musel nastúpiť do armády. Bojoval v Poľsku, Belgicku a Francúzsku, v Rusku bol ranený a v roku 1942 z armády prepustený, avšak nie kvôli zraneniu, ktoré utŕžil na východnom fronte, ale pretože je Róm.
Peklo na zemi
Norimberské zákony znamenali otvorené prenasledovanie Rómov ako „nepriateľov rasovo čistého štátu“. Bolo treba zabrániť ďalšej kontaminácii nemeckého národa židovskou i rómskou (ale v neposlednom rade aj slovanskou) krvou. Ríšsky vodca SS Heinrich Himmler dal vypracovať „vedeckú“ teóriu o Cigánoch, v ktorej sa tvrdilo, že pre Cigánov je charakteristické vrodené asociálne správanie a zločinnosť a „tento znak ich rasy je nevykoreniteľný“. Tak ako u Židov výsledkom bolo takzvané konečné riešenie rómskej otázky. Rómovia sa museli vysťahovať zo svojich bytov a zhromaždiť do „cigánskych táborov“, vyárendovaných pozemkov na okraji miest, obohnaných drôteným plotom, kde žili bez vody a záchodov. V Nemecku existovali také tábory v Berlíne, Düsseldorfe, Hannoveri, Kolíne a v ďalších mestách. Odtiaľ nemeckí Rómovia putovali do koncentračných táborov, kde zomierali od vyčerpávajúcej práce, rôznych chorôb, hladu alebo skončili v plynových komorách, poprípade sa stali objektom pokusov Jozefa Mengeleho, ktorý v Auschwitzi často vykonával lekárske experimenty na Rómoch.
V septembri 1942 bol 35-ročný nemecký boxerský šampión Johann Trollmann deportovaný do koncentračného tábora Neuengamme neďaleko Hamburgu. Z bývalého nemeckého šampióna sa stal väzeň číslo 9841 s čiernym trojuholníkom na hrudi. Už predtým v hannoverskom lágri, ktorý mal strašnú povesť, zažil mučenie a týranie. A to pokračovalo aj v Neuengamme. Tam nacisti zvážali rôznych nepriateľov ríše, národnostné menšiny a „asociálov“, teda okrem Židov aj komunistov, prostitútky, Svedkov Jehovových či Rómov. Aj tu, podobne ako v Mauthausene, sa razilo heslo „vyhladenie pomocou práce“. Väzni dreli ako otroci v tehelni, stavali kanály na prítokoch Labe, kopali v okolitých ílových baniach. Johann lopotil od svitu do mrku v zbrojovke, permanentne hladoval, za tri mesiace pobytu v lágri schudol 30 kg. A v takýchto podmienkach musel takmer každý večer pre zábavu miestnych veliteľov a kápov boxovať. Vysilený na smrť, slabý ako mucha, podvyživený. Často prehrával, jeho život visel na vlásku, až sa ostatným väzňom podarilo nafingovať jeho smrť tým, že ho zamenili s mŕtvym väzňom a presunuli do vzdialeného tábora Wittenberge v Braniborsku. No aj tam ho dozorcovia spoznali a prinútili boxovať.
Zavraždený
Okolnosti jeho smrti nie sú presne známe. Podľa jednej verzie Johann vyhral zápas s tamojším kápom, bývalým zločincom Emilom Corneliom. Ten ho z pomsty nútil fyzicky drieť až do fatálneho vyčerpania a potom ho dorazil lopatou. Podľa Trollmannovho životopisca, spisovateľa Rogera Repplingera, Cornelius po prehratom zápase vytiahol na Johanna železnú tyč a v zúrivosti ho ňou umlátil na smrť. Po takmer dvoch rokoch prežitej mizérie v koncentračných táboroch, 37-ročný boxerský šampión zomrel. Jeho telo hodili do hromadného hrobu vo Wittenberge.
Simonetta Zalová
foto Wikipedia/Public Domain
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2022)