\u00a0<\/strong><\/p>\n Vzducholo\u010f Graf Zeppelin napokon dobyla svet a\u00a0stala sa naj\u00faspe\u0161nej\u0161ou v\u00a0celej \u00e9re t\u00fdchto strojov. Jej osud u\u017e teda tak trochu pozn\u00e1te. Ten m\u00f4j, osud Louisa Zamperiniho, die\u0165a\u0165a talianskych pris\u0165ahovalcov, ten v\u00e1m teraz vyrozpr\u00e1vam…<\/p>\n \u00a0<\/strong><\/p>\n <\/p>\n <\/p>\n Odtrhnut\u00fd z re\u0165aze<\/strong><\/p>\n \u00c1no, presne tak\u00fd som b\u00fdval, odkedy som sa narodil. Moju \u00fatlu matku m\u00f4j pr\u00edchod na svet 26. janu\u00e1ra 1917 ur\u010dite potr\u00e1pil viac, ako by bola ochotn\u00e1 pripusti\u0165, av\u0161ak od prvej chv\u00edle, \u010do ma zazrela, mi nepovedala inak, ako Zlatko. Na\u0161i sa spoznali skoro. Ke\u010f sa brali, mama Louise mala iba \u0161estn\u00e1s\u0165 a\u00a0otec Anthony bol len o\u00a0\u010dosi star\u0161\u00ed. Najsk\u00f4r spolu b\u00fdvali v\u00a0byte, kde sa hovorilo v\u00fdhradne po taliansky, nesk\u00f4r vedno zb\u00fachali chatr\u010d bez vody, kde za jedinou miestnos\u0165ou postavili latr\u00ednu. Ke\u010f pr\u0161alo, cez derav\u00fa strechu kvapkala do izby voda, dvere sa nedali zamkn\u00fa\u0165 a\u00a0matka zvykla dr\u017ea\u0165 str\u00e1\u017e\u00a0 pred pr\u00edpadn\u00fdmi votrelcami, ktor\u00ed by mohli ohrozi\u0165 jej deti Peta, m\u0148a, Sylviu a\u00a0Virginiu.<\/p>\n Potom sme zmenili \u201elok\u00e1l\u201c a\u00a0pres\u0165ahovali sa do domu na slu\u0161nej ulici, kde po vagabundoch nik ani nechyroval, no v\u00a0bezpe\u010d\u00ed som aj tak nebol. Za\u010dal som faj\u010di\u0165 – mal som sotva p\u00e4\u0165 rokov – ke\u010f som cestou zo \u0161k\u00f4lky zodvihol zo zeme horiaci \u0161pak a\u00a0vopchal si ho do mr\u0148av\u00fdch \u00fast. Za\u010dal som pi\u0165 alkohol – mohol som ma\u0165 asi osem – preto\u017ee som sa po\u010das rodinnej oslavy schoval pod st\u00f4l a\u00a0tam do seba nalial dva poh\u00e1re v\u00edna. Mohlo ma zrazi\u0165 auto, lebo som prebiehal cez ru\u0161n\u00fa dia\u013enicu, na ktorej len k\u00fasok od n\u00e1s z\u00farivo jazdili aut\u00e1, mohol som si pichn\u00fa\u0165 do nohy klinec, preto\u017ee som podobn\u00e9 \u201en\u00e1hody\u201c doslova pri\u0165ahoval, mohol som sa utopi\u0165, mohlo mi odtrhn\u00fa\u0165 prst alebo dokali\u010di\u0165 tv\u00e1r… A do toho v\u0161etk\u00e9ho som ve\u013emi r\u00e1d kradol.<\/p>\n Nosil som so sebou dr\u00f4t, ktor\u00fdm som vedel \u0161ikovne otvori\u0165 br\u00e1ni\u010dky, dok\u00e1zal som sa zakr\u00e1da\u0165 ako duch, vojs\u0165 do kuchyne, k\u00fdm dom\u00e1ca pani niekam odbehla, a\u00a0potiahnu\u0165 \u010doko\u013evek, \u010do sa dalo zjes\u0165. Kradol som kol\u00e1\u010de, torty, s\u00fadky piva, zaka\u017ed\u00fdm som vybielil chladni\u010dku a\u00a0potom be\u017eal, \u010do mi nohy sta\u010dili. Kradol som v\u0161etko, \u010do nebolo priviazan\u00e9, \u010do sa dalo zodvihn\u00fa\u0165 a\u00a0\u010do mohlo prinies\u0165 drobn\u00fd zisk alebo aspo\u0148 rados\u0165 z\u00a0poku\u0161enia…<\/p>\n <\/p>\n M\u00f4j brat Pete<\/strong><\/p>\n Ach, iba o\u00a0p\u00e1r mesiacov star\u0161\u00ed, z\u00a0tela tej istej matky zroden\u00fd, a\u00a0predsa celkom in\u00fd…V\u017edy upraven\u00fd, mimoriadne slu\u0161n\u00fd, \u00factiv\u00fd, blahosklonn\u00fd, neskuto\u010dne mil\u00fd a\u00a0navy\u0161e jemn\u00fd, galantn\u00fd k\u00a0mame a\u00a0k\u00a0diev\u010dat\u00e1m, oh\u013eadupln\u00fd k\u00a0s\u00farodencom. Pozorn\u00fd ku v\u0161etk\u00fdm \u013eu\u010fom. Tak\u00fd bol m\u00f4j star\u0161\u00ed brat Pete. Zbo\u017e\u0148oval som ho, bol pre m\u0148a – tenk\u00e9ho ako c\u00edbik, \u010dasto chor\u013eav\u00e9ho a\u00a0hlavne zdivo\u010den\u00e9ho – pr\u00edstavom pokoja a\u00a0vyrovnanosti. Bol brzdou na moju temperamentn\u00fa povahu, bol bielym uter\u00e1kom, ktor\u00fd v\u017edy letel vzduchom, ke\u010f som sa zaplietol do nejakej bitky alebo probl\u00e9mu s\u00a0policajtmi. Otec ma za to v\u0161etko bil ako \u017eito, ulo\u017eil mi h\u00e1dam tis\u00edc trestov a\u00a0platil za m\u0148a pokuty. Matka zo m\u0148a chcela zlo vyt\u013ac\u0165 dobrom, no nech robili, \u010do mohli, nezmenil som sa. Z\u00a0nezbedn\u00e9ho chlap\u010da\u0165a sa zrazu stal nebezpe\u010dn\u00fd mlad\u00fd mu\u017e, navy\u0161e, s\u00a0podpriemern\u00fdmi v\u00fdsledkami v\u00a0\u0161kole.<\/p>\n Pete, m\u00f4j brat Pete v\u0161ak videl cestu (tartanov\u00fa, s\u00a0dlh\u00fdmi bielymi \u010diarami, odde\u013euj\u00facimi jednotliv\u00e9 dr\u00e1hy), na ktorej by moje prednosti kone\u010dne mohli vynikn\u00fa\u0165. Nevedel som, ako sa be\u017e\u00ed na \u010das, be\u017eal som v\u017edy len na z\u00e1chranu vlastn\u00e9ho zadku, ke\u010f som kradol. A\u00a0tak som rozhadzoval lak\u0165ami, fu\u010dal ako lokomot\u00edva a\u00a0triasol sa ako osika. V\u00a0cieli som umieral, k\u00fdm sa mi ostatn\u00ed chichotali, av\u0161ak Pete ma neust\u00e1le n\u00fatil tr\u00e9nova\u0165 a\u00a0zlep\u0161ova\u0165 sa. Hnal ma po cest\u00e1ch, prenasleduj\u00fac ma na bicykli, zah\u00e1\u0148al sa po mne palicou, len aby som pridal, po\u010d\u00faval moje frflanie a\u00a0zn\u00e1\u0161al moje nad\u00e1vky. V\u00a0lete 1932 som u\u017e okrem behania nepoznal ni\u010d in\u00e9. Trpel som be\u017eeckou m\u00e1niou, pre\u0161la ma chu\u0165 na zlodej\u010dinu a\u00a0c\u00edtil som du\u0161evn\u00fa rovnov\u00e1hu. Stal sa zo m\u0148a priate\u013esk\u00fd \u010dlovek, ktor\u00fd s\u00a0rados\u0165ou prij\u00edmal pozvania na spolo\u010densk\u00e9 akcie, miloval som z\u00e1bavu a\u00a0diev\u010dat\u00e1, ktor\u00e9 ne\u0161etrili svojou pozornos\u0165ou k\u00a0mojej mali\u010dkosti, ako \u0161estn\u00e1s\u0165ro\u010dn\u00fd som v\u00a0behu tromfol v\u0161etk\u00fdch stredo\u0161kol\u00e1kov a\u00a0dokonca aj brata (ve\u013ek\u00fa be\u017eeck\u00fa hviezdu) spolu s jeho rovesn\u00edkmi z\u00a0vysokej \u0161koly. V\u00a0cieli ka\u017ed\u00e9ho behu som bol v\u017edy s\u00e1m, v\u00ed\u0165azil som s\u00a0n\u00e1skokom stov\u00e1k metrov a\u00a0v\u0161etk\u00fdch nech\u00e1val za sebou. Stalo sa zo m\u0148a be\u017eeck\u00e9 torn\u00e1do!<\/p>\n <\/p>\n <\/p>\n Olympijsk\u00fd sen<\/strong><\/p>\n V\u017edy som to robil rovnako. K\u00fdm druh\u00ed sa na\u0165ahovali a\u00a0zahrievali svoje svaly, ja som si takmer s\u00a0posv\u00e4tnou \u00factou \u013eahol bruchom na tr\u00e1vu z vn\u00fatornej strany dr\u00e1hy. Hlavu som nasmeroval k\u00a0cie\u013eu, nad\u00fdchol som sa zemitej v\u00f4ne, predstavil si, ako be\u017e\u00edm a\u00a0potom som \u0161iel rovno na \u0161tart. Po\u010dkal som na v\u00fdstrel pi\u0161tole a\u00a0ako k\u00f4\u0148, ktor\u00e9ho ostrohy jazdca bodaj\u00fa so slab\u00edn, vy\u0161tartoval som vpred. Ke\u010f to zhrniem, sl\u00e1vu som dosiahol prir\u00fdchlo – rozniesol som na tretr\u00e1ch najlep\u0161\u00edch stredo\u0161kolsk\u00fdch m\u00edliarov Spojen\u00fdch \u0161t\u00e1tov, dr\u017eal som n\u00e1rodn\u00fd stredo\u0161kolsk\u00fd rekord tejto trate, noviny ma nazvali \u201evych\u00fdren\u00fdm v\u00edchrom z\u00a0Torrance\u201c, obyvatelia meste\u010dka ma sprev\u00e1dzali na pretekoch, moje nohy dali miestne noviny poisti\u0165 na 50.000 a\u00a0mojou m\u00e9tou sa ve\u013emi r\u00fdchlo stala olympi\u00e1da 1936 v\u00a0Berl\u00edne. Tam sa v\u0161ak m\u00ed\u013ea nebehala, s\u00fastredil som sa teda na celkom in\u00fa tra\u0165, doslova \u201ep\u00e4tn\u00e1s\u0165min\u00fatov\u00fa muku\u201c, beh na 5.000 metrov. Kvalifik\u00e1ciu som zvl\u00e1dol (za cenu krvav\u00fdch p\u013euzgierov a\u00a0straty takmer dvoch k\u00edl na v\u00e1he), a\u00a0tak som sa vydal luxusn\u00fdm parn\u00edkom Manhattan na cestu do Nemecka.<\/p>\n Ach, to v\u00e1m bola plavba! Denne sa kradlo – prakticky ka\u017ed\u00fd zbieral z\u00a0lode v\u0161akovak\u00e9 suven\u00edry. Denne sa tr\u00e9novalo – plavci mali na palube vlastn\u00fd baz\u00e9n, be\u017eci k\u013eu\u010dkovali pomedzi le\u017eadl\u00e1 a\u00a0na to v\u0161etko sa s\u00a0drinkom v\u00a0ruke d\u00edvali filmov\u00e9 hviezdy a\u00a0ostatn\u00ed atl\u00e9ti. Denne sa ve\u013emi ve\u013ea jedlo, tak\u017ee ke\u010f o\u00a0dev\u00e4\u0165 dn\u00ed lo\u010f zakotvila v\u00a0Hamburgu, mal som \u0161es\u0165 k\u00edl navy\u0161e! Nemci n\u00e1m prekutrali bato\u017einu, odviezli n\u00e1s do olympijskej dediny a\u00a01. apr\u00edla 1936 sme sa viezli naprie\u010d Berl\u00ednom na otv\u00e1rac\u00ed ceremoni\u00e1l. O\u00a0p\u00e1r dn\u00ed nato ma \u010dakala kvalifik\u00e1cia a\u00a0aj ke\u010f na smr\u0165 vy\u010derpan\u00fd, post\u00fapil som do fin\u00e1le. 7. apr\u00edla som sa paralyzovan\u00fd strachom postavil na \u0161tartovaciu \u010diaru a\u00a0\u010dakal na v\u00fdstrel…<\/p>\n Od za\u010diatku som zaost\u00e1val. Za mnou be\u017ealo len p\u00e1r odpadl\u00edkov a\u00a0pre m\u0148a to v\u00f4bec nevyzeralo ru\u017eovo. Bol som unaven\u00fd. Napokon som sa zaprel, mal som r\u00fdchlu koncovku a v cieli som skon\u010dil \u00f4smy. Prekonal som vlastn\u00fd rekord, no \u010do bolo e\u0161te lep\u0161ie – zabehol som najr\u00fdchlej\u0161\u00ed \u010das na kolo, dovtedy nev\u00eddan\u00fdch 56 sek\u00fand! Cestou do \u0161atne mi gratuloval s\u00e1m Hitler, po\u010das oslavy v\u00a0meste som ukradol nacistick\u00fa vlajku a\u00a0o\u00a0p\u00e1r dn\u00ed som u\u017e op\u00fa\u0161\u0165al olympijsk\u00fa dedinu. Po na\u0161om odchode sa do mesta vr\u00e1tila dusn\u00e1 atmosf\u00e9ra, do v\u00fdkladov D\u00e1vidove hviezdy a\u00a0n\u00e1pisy \u201eJuden verboten\u201c. Ja som v\u0161ak mal pln\u00fa hlavu snov o\u00a0Tokiu, kde som pl\u00e1noval o\u00a0\u0161tyri roky vybojova\u0165 zlato!<\/p>\n <\/p>\n Pr\u00edslu\u0161n\u00edk letectva<\/strong><\/p>\n Do olympi\u00e1dy ost\u00e1valo u\u017e len nieko\u013eko mesiacov, no Hitler mal z\u00e1lusk na Eur\u00f3pu a\u00a0Japonsko si br\u00fasilo zuby na \u00c1ziu. Prv\u00ed sa rozh\u00fdbali Japonci, ktor\u00ed v\u00a0roku 1937 vyslali arm\u00e1du do \u010c\u00edny. Dva roky nato napadol Hitler Po\u013esko. V\u00a0lete 1940 bola na pokraji vojny aj Amerika a\u00a0ja som nad hlavou \u010doraz \u010dastej\u0161ie po\u010dul st\u00edha\u010dky. Ke\u010f Kongres prijal z\u00e1kon o\u00a0brannej povinnosti, narukoval som do letectva a\u00a0ke\u010f Japonci za\u00fato\u010dili na Pearl Harbor, v\u0161etko bolo odrazu jasn\u00e9: Ani Amerika, ani ja sa vojne nevyhneme.<\/p>\n Absolvoval som leteck\u00fa \u0161kolu a\u00a0v\u00a0roku 1942 sa stal poru\u010d\u00edkom – bombomet\u010d\u00edkom, na\u010do som sa e\u0161te naposledy vydal domov, aby som sa rozl\u00fa\u010dil s\u00a0rodinou. Mama mala v\u00a0o\u010diach slzy, otec sa triasol na celom tele a\u00a0ja, navle\u010den\u00fd v\u00a0rovno\u0161ate, som prem\u00fd\u0161\u013eal, \u010di ich e\u0161te niekedy uvid\u00edm. Prem\u00fd\u0161\u013eal som o\u00a0tom zaka\u017ed\u00fdm, ke\u010f som sadal s\u00a0kamar\u00e1tmi do bombard\u00e9ra B-24 (dali sme mu prez\u00fdvku Superman), aby sme absolvovali niektor\u00fd z\u00a0cvi\u010dn\u00fdch letov. Prv\u00fd naozajstn\u00fd n\u00e1let na atol Wake bol ako no\u010dn\u00fd prelet b\u00farkou – v\u0161ade vybuchovali bomby, lietali st\u00edha\u010dky a\u00a0po zemi zm\u00e4tene pobehovali Japon\u010d\u00edci iba v spodnej bielizni. Mojej pos\u00e1dke to prinieslo uznanie, no \u010doskoro pri\u0161la tvrd\u00e1 realita: straten\u00e9 bombard\u00e9ry, smr\u0165 cel\u00fdch pos\u00e1dok, desiatok mu\u017eov z\u00a0m\u00f4jho pluku, kamar\u00e1tov z\u00a0kas\u00e1rn\u00ed. T\u00e9me smrti sme sa z\u00e1merne vyh\u00fdbali, no v\u0161etk\u00fdch n\u00e1s rovnako stra\u0161ilo najm\u00e4 \u0161ialenstvo vyvra\u017e\u010fovania: Japonci vojnov\u00fdch zajatcov \u0165ali a\u00a0p\u00e1lili za\u017eiva, prepichovali bod\u00e1kmi, civiln\u00e9 obyvate\u013estvo mrza\u010dili, zn\u00e1sil\u0148ovali\u00a0 a\u00a0posielali na\u0148 psy. Vedel som, \u017ee mnoh\u00ed z\u00a0n\u00e1s by si rad\u0161ej zvolili smr\u0165 pri p\u00e1de bombard\u00e9ra do mora, ako padn\u00fa\u0165 do zajatia.<\/p>\n Za\u017eili sme dobr\u00e9 aj zl\u00e9, hlavne to zl\u00e9, ako po\u010das bojov nad ostrovom Nauru, kde n\u00e1m lietadlo rozstrie\u013eali na re\u0161eto a\u00a0kde sme pri\u0161li o\u00a0kamar\u00e1ta Harryho Brooksa. Alebo ke\u010f n\u00e1s napadli nepripraven\u00fdch na atole Funafuti, unaven\u00fdch z\u00a0misie a\u00a0rozospat\u00fdch…V jednej chv\u00edli sme pokojne odfukovali v\u00a0sp\u00e1nku a\u00a0o\u00a0sekundu sa u\u017e cel\u00fd t\u00e1bor otriasal v\u00a0sp\u0155\u0161ke b\u00f4mb a\u00a0okolie zalievala hor\u00faca \u017eiara. Chlapci bed\u00e1kali, strely sa im zav\u0155tavali do tiel a\u00a0oni, umieraj\u00fac volali svoje matky. Najhor\u0161ie to bolo v\u00a0de\u0148, ke\u010f n\u00e1s \u201edobrovo\u013ene\u201c poslali p\u00e1tra\u0165 po stratenom lietadle, pri\u010dom sme mali letie\u0165 Zelen\u00fdm sr\u0161\u0148om, nepodaren\u00fdm bombard\u00e9rom, ktor\u00ed si po\u010das letu robil, \u010do chcel. Ach, \u00e1no, tu\u0161\u00edte spr\u00e1vne, nepodarilo sa n\u00e1m ho dosta\u0165 pod kontrolu a\u00a0najsk\u00f4r sa nebezpe\u010dne nakl\u00e1\u0148al na jeden bok, potom sa na jednej strane vypli motory a\u00a0my sme museli \u201en\u00fadzovo prist\u00e1\u0165\u201c na hladine mora. Kol\u00edzia bola neodvratn\u00e1 a\u00a0jedin\u00e9, na \u010do som tesne pred n\u00e1razom pomyslel bolo: Toto je n\u00e1\u0161 koniec…<\/p>\n <\/p>\n![\"Film](\"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-content\/uploads\/2015\/06\/Zamperini-2.jpg\")
<\/a><\/p>\n<\/a><\/p>\n