\n
<\/p>\n
Pred desiatimi rokmi som nap\u00edsala kni\u017eku o Moyzesovom kvartete. Medzit\u00fdm sme v\u0161etci trochu nar\u00e1stli a Moyzesovci oslavuj\u00fa p\u00e4\u0165desiatku. Za\u010dali kdesi na konzervat\u00f3riu ako mlad\u00ed chlapci, hr\u00e1vali spolu na vysokej \u0161kole, spolu si odsk\u00e1kali vo vojenskom s\u00fabore vojnu a napokon hr\u00e1vali v Slovenskej filharm\u00f3nii, nesk\u00f4r ich prich\u00fdlila Modra a e\u0161te nesk\u00f4r Skalica… Vedela by som sa rozhovori\u0165 aj o ich reperto\u00e1ri, s ka\u017ed\u00fdm z nich som urobila rozhovor, s ka\u017ed\u00fdm in\u00fd, mo\u017eno v inej t\u00f3nine. Viola, \u010delo a dvoje husl\u00ed, Stanko, Feri, \u0160ani a Janko. Dnes bud\u00fa ma\u0165 Moyzesovci p\u00e4\u0165desiat, dvaja z nich u\u017e v s\u00fabore nehr\u00e1vaj\u00fa, nahradili ich mlad\u0161\u00ed.\u00a0<\/span><\/p>\n Pred chv\u00ed\u013eou som sa vr\u00e1tila z koncertu. Slovensk\u00fd komorn\u00fd orchester si na dne\u0161n\u00fd koncert pozval Moyzesovo kvarteto. Zahrali v ich sprievode vynikaj\u00facu kompoz\u00edciu od E. Elgara: Introdukcia a Allegro. Tak sa mi za\u010dal rok polstoro\u010dnice kvarteta.\u00a0<\/span><\/p>\n Nikdy som nevn\u00edmala hudbu ako \u010dist\u00fa z\u00e1bavu ako nesk\u00f4r v\u00e4\u010d\u0161ina mojich rovesn\u00edkov. Kum\u0161t som odjak\u017eiva brala v\u00e1\u017ene a \u010doskoro som pochopila, \u017ee hudba, a nielen t\u00e1 v\u00e1\u017ena, je nie\u010d\u00edm \u201ev\u00e1\u017enym\u201d, sveton\u00e1zorom, filozofiou, \u00falohou na cel\u00fd \u017eivot.\u00a0<\/span><\/p>\n Keby som o Moyzesovcoch nakr\u00facala film, tu by mohol by\u0165 detailn\u00fd z\u00e1ber na jednotliv\u00fdch \u010dlenov, hudba a jej interpret\u00e1cia je aj pohyb, kr\u00e1sne pohybuj\u00fa rukami, huslisti maj\u00fa pod bradou, kde si opieraj\u00fa husle, sotva vidite\u013en\u00fa jazvu, aj violisti, hocikedy si medzi n\u00e1stroj a bradu d\u00e1vaj\u00fa vreckovku a \u010delisti vraj maj\u00fa rozkro\u010den\u00e9 nohy, op\u00e4\u0165 hudba, teraz treb\u00e1rs jeho veli\u010denstvo Moyzes alebo Bella, aby sme zostali na Slovensku, je to p\u00f4sobiv\u00e9. Moyzesovo kvarteto na p\u00f3diu je ako ak\u00fdsi profesion\u00e1lne pripraven\u00fd n\u00e1rodno-sl\u00e1vov\u00fd extrakt, teda ak niekto pije iba dobr\u00e9 n\u00e1poje a znesie ich v takej koncentr\u00e1cii, ako pilulka, ktor\u00fa by mali poda\u0165 n\u00e1rodu, lebo sa vie, \u017ee je to pre jeho dobr\u00e9 zdravie, rovnako ako je dobr\u00e9 pre dobr\u00e9 \u201ezdravie\u201c umeleck\u00e9ho s\u00faboru, aby sa o \u0148om hovorilo.<\/span><\/p>\n Ilja Zeljenka vravieval, \u017ee skladate\u013e je ako architekt, ktor\u00fd dom navrhne, muzikanti ho postavia a zastre\u0161\u00ed a zad\u00fdcha ho posluch\u00e1\u010d. H\u00e1dam som bola dobr\u00e1 posluch\u00e1\u010dka. V domoch, ak\u00e9 stavaj\u00fa Moyzesovci, by som rada b\u00fdvala.<\/span><\/p>\n Zl\u00fd \u017eiak e\u0161te nemus\u00ed by\u0165 zl\u00fd posluch\u00e1\u010d. \u010casto som o hudbe po\u010d\u00favala od otca, ktor\u00fd poch\u00e1dzal z dvan\u00e1stich det\u00ed, ale najm\u00e4 z muzik\u00e1lnej aj muzikantskej rodiny. Vy\u0161tudoval \u0160t\u00e1tne konzervat\u00f3rium v Bratislave, u\u010dil v Modre na hudobnej \u0161kole a ako organista hr\u00e1val niekedy v kostole. Najstar\u0161ieho otcovho brata Lojza nevzali do vojenskej pos\u00e1dkovej hudby, lebo mu ch\u00fdbalo zop\u00e1r centimetrov. Nesk\u00f4r v Podbrezovej pri \u017eeleziar\u0148ach, v ktor\u00fdch cel\u00fd \u017eivot pracoval, zalo\u017eil orchester, bol jeho dirigentom, kapeln\u00edkom a nesk\u00f4r hr\u00e1val v dychovke. Na klarinet (rovnako m\u00f4j dedo, Alexin \u0160ikula). Brat Karol \u0160ikula p\u00f4sobil v orchestri banskobystrick\u00e9ho divadla a nesk\u00f4r ako pedag\u00f3g na umeleckej \u0161kole. Popritom prepisoval partit\u00fary, a ke\u010f som ho spomenula pred Iljom Zeljenkom, vravel, \u017ee z \u013eud\u00ed, ktor\u00ed prepisovali partit\u00fary, bol najpozornej\u0161\u00ed. Viacer\u00ed jeho \u017eiaci z\u00edskali ocenenia aj vo svete. Mlad\u0161\u00ed brat Vilo hr\u00e1val na lesnom rohu v orchestri na Novej sc\u00e9ne. H\u00e1dam niet muzikanta, ktor\u00fd by si na\u0148ho nepam\u00e4tal. Vilo bol multiin\u0161trumentalista, najvesel\u0161\u00ed zo \u0160ikulovcov, herec, spev\u00e1k, spisovate\u013e, ale inak – lesn\u00fd roh ako m\u00f4j otec. Najmlad\u0161\u00ed brat Alexander vydal kni\u017eku s n\u00e1zvom Husle. Cel\u00fd \u017eivot u\u010dil psychol\u00f3giu na pedagogickej \u0161kole v Modre a hr\u00e1val na tr\u00fabku v dychovk\u00e1ch. Svedomito cvi\u010dil: \u201eVie\u0161, mus\u00ed\u0161 cvi\u010di\u0165, ka\u017ed\u00fd de\u0148, aj vydr\u017eiava\u0165 t\u00f3ny, lebo niekedy ani nemus\u00ed\u0161 hra\u0165 s\u00f3lo, s\u00f3lom m\u00f4\u017ee by\u0165 aj jeden t\u00f3n, a tak\u00e9 s\u00f3lo sa od teba o\u010dak\u00e1va mo\u017eno len jedin\u00fd raz v \u017eivote, ale ke\u010f ho pokaz\u00ed\u0161 a zahr\u00e1\u0161 ten svoj jeden jedin\u00fd t\u00f3n zle, je to akoby si si pokazil cel\u00fd \u017eivot.\u201c <\/span><\/p>\n Na koncerty som chodievala s tatkom Vincom a nesk\u00f4r s Iljom Zeljenkom, na\u0161\u00edm modransk\u00fdm susedom to\u0165 cez kopec. V umeleckej \u0161kole som nedokon\u010dila hru na klav\u00edri ani na lesn\u00fd roh, hoci si s n\u00edm z \u010dasu na \u010das \u201epod\u00e1vam prsty\u201c. <\/span><\/p>\n Ke\u010f niekto spomenie hudobn\u00fa \u0161kolu, akoby hovoril o mojej rodine. V tej \u0161kole u\u010dil m\u00f4j tatko. Hru na lesnom rohu, waldhorne, horne \u010di horni\u010dke. Pozn\u00e1te to, zaka\u017ed\u00fdm, ke\u010f sme \u0161li okolo hudobky, ukazoval mi triedu, v ktorej u\u010dil alebo triedu, do ktorej chodil ako mal\u00fd chlapec a u\u010dil sa hra\u0165 na husle. Iba tie mu mohli vtedy po\u017ei\u010da\u0165. <\/span><\/p>\n Kedysi v tej triede bolo v\u00e4zenie. Sedel v \u0148om aj n\u00e1\u0161 dedo Alexin, otec dvan\u00e1stich det\u00ed, lebo po vojne neodovzdali kontingenty a zatajili vaj\u00ed\u010dka. Babka mu cez okno pa\u0161ovala jedlo. V tej \u0161kole u\u010dil aj akademick\u00fd maliar \u0160tefan Cpin, chodieval do nej na n\u00e1v\u0161tevy b\u00e1snik J\u00e1n Stacho, ba ist\u00fd \u010das tu s moj\u00edm otcom chceli zalo\u017ei\u0165 orchester. <\/span><\/p>\n Na n\u00e1dvor\u00ed hudobnej \u0161koly b\u00fdvala \u0161koln\u00ed\u010dka Irenka. Zbiehali sa tam v\u0161etky ma\u010dky z okolia. U\u010dite\u013e tato aj s p\u00e1nom riadite\u013eom Glasom do nich hocikedy strie\u013eali z praku. Aj cez hodinu. P\u00e1n riadite\u013e poznal hlasy v\u0161etk\u00fdch vt\u00e1kov a vedel ich napodobni\u0165, rozoznal sam\u010deka od sami\u010dky, no vedel aj ako sa volaj\u00fa kamene. Medzit\u00fdm Irenka umrela, niesli ju zo \u0161koly na nosidl\u00e1ch a tak\u00e9 vraj mala ve\u013ek\u00e9 prsia, \u017ee si ich museli prehodi\u0165 s riadite\u013eom cez plecia. Ka\u017ed\u00fd jeden. Nalo\u017eili ju do pohrebn\u00e9ho auta a potom u\u017e ma\u010dky nestrie\u013eali. <\/span><\/p>\n – Aj ty sem raz bude\u0161 chodi\u0165, uvid\u00ed\u0161! Ke\u010f bude\u0161 \u0161ikovn\u00e1, mo\u017eno tu raz bude\u0161 aj u\u010di\u0165 ako ja, – hovorieval tato.<\/span><\/p>\n Okam\u017eite som si urobila prak. Potom som sa \u0161la do tej na\u0161ej, tatovej a mojej, hudobnej \u0161koly prihl\u00e1si\u0165. Ako pekne tu vonia, pomyslela som si. V\u0161etci sa na m\u0148a usmievali, pomaly ako na bud\u00facu kolegy\u0148u! My sme predsa v\u0161etci muzikanti!<\/span><\/p>\n P\u00e1n riadite\u013e Glasa, ten ist\u00fd, ktor\u00fd u\u010dil aj n\u00e1\u0161ho tatka, mo\u017eno mal e\u0161te v z\u00e1suvke prak, n\u00e1s najsk\u00f4r u\u010dil te\u00f3riu, zabudol n\u00e1m v\u0161ak poveda\u0165, \u017ee ist\u00fd Quido z Arezza vyna\u0161iel notov\u00fa osnovu, ke\u010f vysvet\u013eoval svojim \u017eiakom te\u00f3riu a pom\u00e1hal si prstami na ruk\u00e1ch. Aby mu to \u0161lo jednoduch\u0161ie, nakreslil si na tabu\u013eu p\u00e4\u0165 \u010diar, a nepovedal n\u00e1m ani, \u017ee jeden z kamienkov do praku, mo\u017eno ten, \u010do m\u00e1 v z\u00e1suvke, sa vol\u00e1 Udibar.<\/span><\/p>\n Na konci hodiny sme si \u0161li ku klav\u00edru zaspieva\u0165 a jeden Robo sa v\u017edy rozplakal, \u017ee ke\u010f bude spieva\u0165, zme\u0161k\u00e1 autobus na Zochovu chatu. Zme\u0161k\u00e1\u00e1mzochov\u00e1\u00e1\u00e1k, reval. V\u0161etky pesni\u010dky vedel zahra\u0165 p\u00e1n riadite\u013e Glasa. Sed\u00e1val za klav\u00edrom a robil v\u0161elijak\u00e9 cifrova\u010dky, opi\u010dky a smie\u0161ne veci. V\u017edy, ke\u010f spievam, sprev\u00e1dza ma, aj ke\u010f u\u017e b\u00fdva v nebi.<\/span><\/p>\n A moja pani profesorka Marta Taubingerov\u00e1 si v\u017edy hrala na klav\u00edri. St\u00e1vala som vo dver\u00e1ch a b\u00e1la som sa posadi\u0165. Aby som ju neru\u0161ila. Pol roka ma ku klav\u00edru nepustila. Sed\u00e1vali sme za stolom a u\u010dila ma spr\u00e1vne dr\u017ea\u0165 z\u00e1p\u00e4stia. Ako keby som v dlani mala vajko. Aj ho priniesla.\u00a0<\/span><\/p>\n Kamar\u00e1tka Gaba nosievala hore-dolu po uliciach husle. Hocikedy som sa pon\u00fakla, \u017ee jej ich odnesiem. Ja vo vrecku vajce. <\/span><\/p>\n Medzit\u00fdm mi v\u0161ak tato k\u00fapil klav\u00edr. Kr\u00eddlo. A nau\u010dil ma na \u0148om zabrnka\u0165 \u201eMoja mamka nie\u010do m\u00e1\u201c. Na hodin\u00e1ch klav\u00edra som kot\u00fa\u013eala vajko. Bola som \u0161\u0165astn\u00e1, ke\u010f sme za\u010dali hr\u00e1va\u0165 prv\u00e9 stupnice. I\u0161lo to pomaly a pomal\u0161ie. Stupnice, stupnice a cvi\u010denia. A doma \u201eMoja mamka nie\u010do m\u00e1\u201c. Chcela som si zahra\u0165 in\u00fa pesni\u010dku. Tato vravieval: Len cvi\u010d, lastovi\u010dka,\u00a0uvid\u00ed\u0161, odrazu sa to rozbehne a bude\u0161 si m\u00f4c\u0165 zahra\u0165 hoci\u010do. Len tak pre rados\u0165, ako ja.<\/span><\/p>\n Nejako sa mi to nerozbiehalo. Asi som m\u00e1lo cvi\u010dila.<\/span><\/p>\n Sestra za\u010dala chodi\u0165 na zobcov\u00fa flautu. Vzala mame peniaze, str\u010dila si ich do pono\u017eky, vo\u0161la do hudobky, \u017ee aj ona u\u017e chce hra\u0165. Od za\u010diatku sa jej t\u00e1 p\u00ed\u0161\u0165alka oz\u00fdvala. Hocikedy si s tatkom zahrali dvojhlasne. Odrazu sme mali doma asi osem fl\u00e1ut. V\u0161etci sme p\u00edskali. <\/span><\/p>\n Tato mi polo\u017eil na klav\u00edr za hrs\u0165 fazule, t\u00fa som si po zrnku prekladala z jednej strany klav\u00edra na druh\u00fa. Hr\u00e1vala som z Kni\u017eo\u010dky skladieb pre Annu Magdal\u00e9nu Bachov\u00fa. To\u013eko menuetov! Dodnes sa mi z nich tisn\u00fa slzy do o\u010d\u00ed. Modlila som sa ten svoj fazu\u013eov\u00fd ru\u017eenec, ale nevedela som sa rozbehn\u00fa\u0165, nedarilo sa mi vzlietnu\u0165.<\/span><\/p>\n Sestra chodila vystupova\u0165 na koncerty. Raz mala tmav\u00e9 vol\u00e1nikov\u00e9 \u0161aty z Anglicka. Moje. Od tata.<\/span><\/p>\n – Po\u017ei\u010daj jej ich, ty nevystupuje\u0161, – povedala mama.<\/span><\/p>\n S moravsk\u00fdm mestom Hustope\u010de mala Modra odjak\u017eiva dru\u017ebu. Hocikedy spred hudobnej \u0161koly od\u0161tartoval autobus a v\u0161etci dobr\u00ed \u017eiaci \u0161li vystupova\u0165. Nikdy som v Hustope\u010diach nebola, ale ja s t\u00fdm mestom m\u00e1m dru\u017ebu doteraz, mo\u017eno by ma tam mali pozva\u0165 \u010di pozna\u0165, najlep\u0161ie oboje.<\/span><\/p>\n Ag\u00e1ta zabudla flautu doma a mama, \u017ee be\u017e jej po \u0148u, Verona, a pon\u00e1h\u013eaj sa, nech to nezme\u0161k\u00e1! \u017dlto som jej z\u00e1videla. Aj nov\u00fa anglick\u00fa flautu v zamatovom puzdre od tata, aj koncert v Hustope\u010diach na Morave.<\/span><\/p>\n Moje kr\u00eddlo nelietalo. Prehadzovala som fazu\u013eu, niekedy ako ru\u017eenec, inokedy fazu\u013eov\u00fd pochod, hocikedy som vy\u0161la na balk\u00f3n a h\u00e1dzala ju po hrstiach \u013eu\u010fom na hlavy. Vystupovala som iba raz, na viano\u010dnej besiedke. Hrali sme s Jurom Wirthom \u0161tvorru\u010dne Webera a dohrali sme ka\u017ed\u00fd zvl\u00e1\u0161\u0165.<\/span><\/p>\n Na te\u00f3rii u p\u00e1na riadite\u013ea to bolo in\u00e9. Spievali sme a spievali. Ja mo\u017eno najkraj\u0161ie zo v\u0161etk\u00fdch. Na\u0165ahovala som kr\u010disko ako moriak. Chcela som si to vynahradi\u0165 a uk\u00e1za\u0165, \u017ee aj ja som dobr\u00e1, najlep\u0161ia \u017eia\u010dka na tatovej, tatovej a mojej, hudobnej \u0161kole. Iba ja som vedela, \u017ee v tej budove je dvadsa\u0165sedem schodov, \u017ee na medziposchod\u00ed je kumb\u00e1l, ktor\u00fd sa d\u00e1 hocikedy otvori\u0165, \u017ee upratova\u010dka tam m\u00e1 vedr\u00e1 a pod handrou aj cigarety, iba ja by som spoznala v\u00f4\u0148u hudobky medzi tis\u00edckami in\u00fdch v\u00f4n\u00ed, iba ja som vedela, \u017ee ke\u010f v\u00e1s hoci aj za trest postavia ku ktor\u00e9muko\u013evek oknu, m\u00f4\u017eete m\u00e1ga\u0165 vo\u0148av\u00fd m\u00e4kk\u00fd git, ktor\u00fd celkom nezaschol, a tak\u00fd ist\u00fd git b\u00fdval aj vo dver\u00e1ch na pr\u00edzem\u00ed, robievala som si z neho gu\u013e\u00f4\u010dky.<\/span><\/p>\n A na n\u00e1dvor\u00ed koncert! Niektor\u00fdm \u017eiakom ruky len tak behali po kl\u00e1vesnici. Sed\u00e1vala som so zmrzlinou na lavi\u010dke, po\u010d\u00favala, poznala som v\u0161etky skladby, a hoci som nevedela, kto to hr\u00e1, vedela som, na ktorom mieste sa pom\u00fdli. Ja som ich nikdy nehrala.<\/span><\/p>\n V na\u0161ej modranskej, tatovej a mojej, hudobnej \u0161kole s\u00fa dvojit\u00e9 dvere. Aby sa \u017eiaci neru\u0161ili. V\u017edy som sa b\u00e1la, \u017ee sa tie prv\u00e9 zatvoria sk\u00f4r ako druh\u00e9 stihnem otvori\u0165. B\u00e1la som sa zosta\u0165 sama medzi dverami. A\u017e nesk\u00f4r som sa n\u00e1ro\u010dky medzi tie dvere potichu\u010dky zatv\u00e1rala a po\u010d\u00favala svoju pani u\u010dite\u013eku Taubingerov\u00fa.<\/span><\/p>\n Odrazu pri\u0161la sestra domov, \u017ee stratila flautu.<\/span><\/p>\n – Ako si ju mohla strati\u0165? Kde si ju stratila?<\/span><\/p>\n – Stratila a basta.<\/span><\/p>\n – Kde?<\/span><\/p>\n – Spadla mi do kan\u00e1la.<\/span><\/p>\n S tatkom sme do toho kan\u00e1la naz\u00edzali, flauty nebolo.<\/span><\/p>\n Odrazu som bola \u0161\u0165astn\u00e1, \u017ee ja som hebedo kr\u00eddlo, na ktorom tak zle hr\u00e1m, nestratila, \u017ee mi nespadlo do kan\u00e1la, hne\u010f sa mi zdalo, \u017ee lep\u0161ie hr\u00e1m. Odrazu ma tato na ulici chytil za ruku.<\/span><\/p>\n Sp\u00e1vala som so sestrou, v posteli sme si \u0161u\u0161kali. Raz mi prezradila, \u017ee sa jej do hudobnej ani po koncertoch chodi\u0165 nechce. N\u00e1ro\u010dky tam flautu hodila. A nie do toho, do ktor\u00e9ho sme s tatom pozerali.<\/span><\/p>\n Kr\u00eddla sa len tak nezbav\u00edm, aj vo sne ma bude stra\u0161ieva\u0165, do smrti budem hr\u00e1va\u0165 Bachov menuet. Odhl\u00e1sila som sa aj ja a basta.<\/span><\/p>\n Tato n\u00e1s okam\u017eite za\u010dal u\u010di\u0165 hra\u0165. Strukoviny sme na koncert nepozvali. Povedal n\u00e1m aj o Quidovi z Arezza, ktor\u00fd vymyslel notov\u00fa osnovu. Ja som dostala tr\u00fabku, setra klarinet. Tato n\u00e1s sprev\u00e1dzal na horne. A nad Modrou, nad na\u0161\u00edm, tatov\u00fdm a\u00a0moj\u00edm, domom na kopci lietal Kr\u00e1snyj sarafan. Vracali sme sa domov cez vinice a tato tr\u00fabil a tr\u00fabil, \u017ee sa na n\u00e1s nehnev\u00e1, odprev\u00e1dzal n\u00e1s dolu k meste\u010dku.<\/span><\/p>\n Cez n\u00e1dvorie na\u0161ej, tatovej a mojej, hudobnej \u0161koly sa dalo prejs\u0165 na n\u00e1mestie. Za rohom pred\u00e1vaj\u00fa zmrzlinu. Ja som tam chodievala po\u010d\u00fava\u0165 dobr\u00fdch a usilovn\u00fdch \u017eiakov. Zo dva razy ma tato vyp\u0161ikal na n\u00e1v\u0161tevu k pani profesorke Taubingerovej.<\/span><\/p>\n – \u0160koda, \u017ee si necvi\u010dila, Veronka, mohla z teba by\u0165 naozajstn\u00e1 klaviristka.<\/span><\/p>\n – Mohla.<\/span><\/p>\n Pani profesorka bola mali\u010dk\u00e1 ako b\u00e1bika. Mala dom s kr\u00e1snou a ve\u013ekou z\u00e1hradou, kamenn\u00e9 chodn\u00edky sa v nej rozdvojovali a popri nich z\u00e1hony kvetov, star\u00e9 kamenn\u00e9 m\u00fary boli obrasten\u00e9 bre\u010dtanom, pod kr\u00edkmi oran\u017eov\u00e9 \u00e1rony. Po m\u00faroch tancovali ma\u010dky. A v izbe dva \u010di tri klav\u00edry. Aj biele kr\u00eddlo.<\/span><\/p>\n – Pozri, takto si si mohla doma hocikedy zahra\u0165. Pre rados\u0165, – sadla si za klav\u00edr a letela, – toto teraz hr\u00e1vam, Bachov Temperovan\u00fd klav\u00edr. Sle\u010dna Taubingerov\u00e1, \u010do si do pam\u00e4tn\u00edkov odkladala \u0161tvorl\u00edstky.<\/span><\/p>\n Na ulici som sa vyvalila s rozmar\u00ednovou \u0161tr\u00fad\u013eou v ruke.<\/span><\/p>\n – Marta m\u00e1 najkraj\u0161iu z\u00e1hradu v Modre. Oni boli Nemci, v\u0161etci sa vys\u0165ahovali. Jej tatko bol v Modre lek\u00e1rom. Zostala tu a nikdy sa nevydala – hovoril tatko.<\/span><\/p>\n Z \u010dasu na \u010das som \u0161la por\u00e1ta\u0165 tie na\u0161e, tatove a moje, schody do hudobnej \u0161koly, skontrolova\u0165, \u010di ich je st\u00e1le dvadsa\u0165sedem, len som sa tam tak pomotala, ja zl\u00e1, najhor\u0161ia \u017eia\u010dka sle\u010dny Marty \u010do hr\u00e1vala Bachov Temperovan\u00fd klav\u00edr a zbierala \u0161tvorl\u00edstky. Aj dvojky mi d\u00e1vala len z milosti, vedela, ako m\u00e1 m\u00f4j tato r\u00e1d hudbu.<\/span><\/p>\n Pozrela som si aj tabl\u00e1, a na dvoch z nich je odfoten\u00fd aj m\u00f4j tato, niekdaj\u0161\u00ed mlad\u00fd u\u010dite\u013e, vo vrecku mal mo\u017eno prak a v druhom Udibar. Na in\u00fdch som na\u0161la svojich spolu\u017eiakov, ktor\u00ed medzit\u00fdm \u0161kolu skon\u010dili a hr\u00e1vaj\u00fa si doma pre rados\u0165. Aj Roba, \u010do ho ne\u010dak\u00e1val zochov\u00e1k.<\/span><\/p>\n Svoje, tatove a moje, kr\u00eddlo som predala. E\u0161te ke\u010f ho niesli, hrkala v \u0148om fazu\u013ea. Aj m\u00f4jmu tatovi, ke\u010f zomrel, sa vysypala z vrecka.<\/span><\/p>\n Nevie, \u017ee b\u00fdvam v tom dome s najkraj\u0161ou starod\u00e1vnou z\u00e1hradou, s kamenn\u00fdmi chodn\u00ed\u010dkami, ktor\u00e9 sa rozdvojuj\u00fa, \u017ee ke\u010f som \u0161la po prv\u00fdkr\u00e1t kosi\u0165 tr\u00e1vu, nohami som sa zapletala do jej \u0161n\u00far na bielize\u0148. Tak\u00e1 bola mali\u010dk\u00e1, \u017ee tie jej mot\u00fazy mi siahali len po p\u00e1s.<\/span><\/p>\n Do modranskej ZU\u0160-ky dnes chod\u00ed moja dc\u00e9ra. Spieva n\u00e1dherne, jej hlas sa oz\u00fdva denne na\u0161\u00edm domom a\u00a0hocikedy, aj na tom dvore modranskej ZU\u0160-ky, kde som ako diev\u010da sed\u00e1vala, nesie sa hocikedy nad z\u00e1hradou a poza humn\u00e1. Hudba je ve\u013emi kr\u00e1sna vec, povedal n\u00e1\u0161 Lojzo raz zo sna tatkovi Vincovi. A Moyzesovci bud\u00fa ma\u0165 p\u00e4\u0165desiatku, cho\u010fte im zavin\u0161ova\u0165 na d\u00e1ky koncert, muzikantom sa vin\u0161uje tak, \u017ee ich po\u010d\u00favame… va\u0161a Veve<\/span><\/p>\n <\/p>\n <\/p>\n Veronika \u0160ikulov\u00e1<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":" Pred desiatimi rokmi som nap\u00edsala kni\u017eku o Moyzesovom kvartete. Medzit\u00fdm sme v\u0161etci trochu nar\u00e1stli a Moyzesovci oslavuj\u00fa p\u00e4\u0165desiatku. Za\u010dali kdesi na konzervat\u00f3riu ako mlad\u00ed chlapci, hr\u00e1vali spolu na vysokej \u0161kole, spolu si odsk\u00e1kali vo vojenskom s\u00fabore vojnu a napokon hr\u00e1vali v Slovenskej filharm\u00f3nii, nesk\u00f4r ich prich\u00fdlila Modra a e\u0161te nesk\u00f4r Skalica… Vedela by som […]<\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":12651,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[16,142],"tags":[],"class_list":["post-13071","post","type-post","status-publish","format-standard","has-post-thumbnail","hentry","category-fejton","category-marec-2025"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13071","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=13071"}],"version-history":[{"count":2,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13071\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":13073,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13071\/revisions\/13073"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media\/12651"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=13071"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=13071"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=13071"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}