{"id":13199,"date":"2025-04-09T13:10:19","date_gmt":"2025-04-09T11:10:19","guid":{"rendered":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/?p=13199"},"modified":"2025-04-09T13:10:19","modified_gmt":"2025-04-09T11:10:19","slug":"leto-plne-ceresni-a-dubakov-v-budmericiach","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/leto-plne-ceresni-a-dubakov-v-budmericiach\/","title":{"rendered":"Leto pln\u00e9 \u010dere\u0161n\u00ed a dub\u00e1kov v Budmericiach"},"content":{"rendered":"

\u00a0<\/span><\/b><\/p>\n

\n

V poslednom \u010dase sa d\u00e1ko \u010dasto spom\u00edna budmerick\u00fd ka\u0161tie\u013e. Chodievali sme tam s otcom na pr\u00e1zdniny. O ka\u0161tieli aj o pr\u00e1zdnin\u00e1ch \u010di o tvoriv\u00fdch pobytoch sa ve\u013ea pop\u00edsalo, v\u00e4\u010d\u0161inou v\u0161ak p\u00ed\u0161u t\u00ed, \u010do tam nechodievali. Ja som v Budmericiach bola v\u017edy \u0161\u0165astn\u00e1.<\/span><\/p>\n

J\u00e1n Johanides vedel chodi\u0165 po snehu a nenech\u00e1va\u0165 stopy. Raz, vlastne neraz pri\u0161iel do n\u00e1\u0161ho modransk\u00e9ho domu Hamr\u0161t\u00edl posedie\u0165, vypil s tatom f\u013ea\u0161ku a odkr\u00e1\u010dal do noci. Bola zima, nasne\u017een\u00e9, mrzlo. V\u00a0noci ale nesne\u017eilo. A n\u00e1\u0161 tato, ke\u010f vy\u0161iel predo dvere po drevo a h\u013eadal jeho stopy v snehu, sa \u010dudoval, kadia\u013e a ako ten Johanides odi\u0161iel, ke\u010f sneh nav\u00f4kol bol \u010dist\u00fd a nezo\u0161liapan\u00fd. <\/span><\/p>\n

Janko Johanides v\u0161ak nikdy nepri\u0161iel do Modry na hodinku alebo na dve. V\u017edy zostal nieko\u013eko dn\u00ed. Hlavn\u00fd stan si rozlo\u017eil u n\u00e1s v Hamr\u0161t\u00edle, odtia\u013e zbehol do ateli\u00e9ru k Ile\u010dkovi, cez kopec k I\u013ejovi Zeljenkovi alebo nav\u0161t\u00edvil petrakovi\u010dovsk\u00fd dvor, v ktorom b\u00fdval Jozef Mihalkovi\u010d, ra\u0148ajkoval po pansky v hoteli, prek\u00e1ral sa s niektor\u00fdm z kamar\u00e1tov pod viechou, kde ka\u017ed\u00fd piatok a sobotu hr\u00e1vali \u201ena\u0161i\u201d – sl\u00e1vny Vilo \u0160ikula so svojou skupinou, ako sami seba naz\u00fdvali, \u0160ikulovci. Na jedno tak\u00e9 r\u00e1no v hoteli spom\u00ednala aj moja mama. \u010cakali s Jankom na otca, dali si hemendex a \u010daj, vonku bola jese\u0148, obloha bola tmav\u00e1 a sp\u00fa\u0161\u0165ala sa n\u00edzko k zemi a za z\u00e1vesom, za ktor\u00fdm sa inokedy ve\u010der \u010di popoludn\u00ed hr\u00e1vali karty, niekto hral na violon\u010dele. V hoteli nik nesedel, o chv\u00ed\u013eu pri\u0161iel tato, ra\u0148ajkovali potichu a po\u010d\u00favali.<\/span><\/p>\n

Ke\u010f som mala \u0161es\u0165 rokov, pres\u0165ahovali sme sa z Hamr\u0161t\u00edlu dolu do Modry. V detskej izbe n\u00e1m ch\u00fdbalo na dver\u00e1ch sklo. Visela tam deka. Vozili sme sa so sestrou Ag\u00e1tou na r\u00e1me dver\u00ed, alebo sme sa vystrkovali spod deky a ako\u017ee hrali divadlo. V\u017edy, ke\u010f pri\u0161iel niekto na n\u00e1v\u0161tevu, chceli sme spieva\u0165 alebo recitova\u0165. Moja sestra na po\u010dkanie recitovala \u201evym\u00fd\u0161\u013ea\u010dky\u201d. Ke\u010f sa nau\u010dila p\u00edsa\u0165, p\u00edsala ich aj ilustrovala. Ja som bola hanblivej\u0161ia, ale v\u017edy som ju nahov\u00e1rala, aby \u0161la nie\u010do zarecitova\u0165 alebo zaspieva\u0165, lebo som bola zvedav\u00e1, kto sed\u00ed u n\u00e1s v ob\u00fdva\u010dke. Oby\u010dajne n\u00e1s obe vyhodili. Zav\u0161e aj nieko\u013ekokr\u00e1t. Janko Johanides bol v\u0161ak n\u00e1v\u0161teva, tu\u0161\u00edm jedin\u00e1, ktor\u00e1 nav\u0161t\u00edvila aj n\u00e1s v na\u0161ej izbi\u010dke. Pri\u0161iel do izby a op\u00fdtal sa, ak\u00e9 zviera n\u00e1m m\u00e1 napodobni\u0165.<\/span><\/p>\n

– Kapra.<\/span><\/p>\n

\u013dahol si na parkety, pl\u00e1val a otv\u00e1ral \u00fasta ako kapor.<\/span><\/p>\n

B\u00fdvali sme v bytovke na s\u00eddlisku Modra stred D, ale tato pracoval v Hamr\u0161t\u00edle. Ka\u017ed\u00fd piatok sme sa pobalili a \u0161li hore nad Modru, do Hamr\u0161t\u00edlu. Tato zo \u017eartu vravieval, \u017ee my, \u010do b\u00fdvame na kopci, m\u00e1me in\u00fd ak\u010dn\u00fd r\u00e1dius ako t\u00ed, \u010do b\u00fdvaj\u00fa dolu v Modre pod kopcom. Aj do Hamr\u0161t\u00edlu za tatom chodievali n\u00e1v\u0161tevy a v\u017edy sa zdr\u017eali. Hovorilo sa o v\u0161etkom mo\u017enom. Alkohol dod\u00e1val rozhovoru \u0161vih. Tato chodieval na v\u00edno k Hlubovi\u010dom, Glasom, Fialom, Volekovi, poznal tu\u0161\u00edm v\u0161etky modransk\u00e9 pivnice.<\/span><\/p>\n

Sp\u00e4tne sa mi zd\u00e1, \u017ee v \u0161es\u0165desiatych a sedemdesiatych rokoch sa spisovatelia medzi sebou akosi rad\u0161ej a \u010dastej\u0161ie zhov\u00e1rali o literat\u00fare, po\u0161epky o politike, sledovali liter\u00e1rne \u010dasopisy, najm\u00e4 \u010desk\u00e1 Sv\u011btov\u00e1 literatura bola vtedy ve\u013emi zauj\u00edmav\u00fdm a vyh\u013ead\u00e1van\u00fdm \u010d\u00edtan\u00edm, prin\u00e1\u0161ala veci, novinky, ktor\u00e9 vtedy vych\u00e1dzali v zahrani\u010d\u00ed. Aj kni\u017eky vtedy vych\u00e1dzali zauj\u00edmav\u00e9, mnoh\u00e9 s\u00fa dodnes t\u00fdm najlep\u0161\u00edm, \u010do m\u00e1m v kni\u017enici po otcovi, viacer\u00e9 len v \u010de\u0161tine, niektor\u00e9, napr\u00edklad Marcel Proust a cel\u00e9 jeho H\u013eadanie dodnes \u010dakaj\u00fa na svoj slovensk\u00fd preklad. Podgur\u00e1\u017een\u00ed umelci sa vyjadrovali vo\u013enej\u0161ie, \u013eah\u0161ie, zav\u0161e sa niektor\u00e9mu zaplietol jazyk, no hne\u010f ktosi in\u00fd chytil my\u0161lienku, spresnil ju alebo doplnil. J\u00e1n Johanides mal r\u00e1d surrealizmus, franc\u00fazsky existencializmus a nov\u00fd rom\u00e1n. Mal v\u00fdborn\u00fd preh\u013ead nielen v literat\u00fare, ale aj vo v\u00fdtvarnom umen\u00ed a filme. Tieto debaty b\u00fdvali zauj\u00edmav\u00e9 aj preto, \u017ee rozhovor, v ktorom sa znovu a znovu hovorilo o literat\u00fare, umen\u00ed, vojne alebo politike, bol v\u017edy nejak\u00fdm sp\u00f4sobom zameran\u00fd aj na ka\u017ed\u00e9ho z jeho akt\u00e9rov zvl\u00e1\u0161\u0165 a na bud\u00facnos\u0165. Zav\u0161e sa strhla h\u00e1dka. Ka\u017ed\u00fd chcel \u010dosi poveda\u0165, prekvapi\u0165 vlastn\u00fdm n\u00e1zorom, zd\u00f4veri\u0165 sa s probl\u00e9mom alebo upozorni\u0165 na nejak\u00fa zauj\u00edmavos\u0165, spolo\u010dne ju prediskutova\u0165, trochu sa vyrozpr\u00e1va\u0165, pop\u00fd\u0161i\u0165, predostrie\u0165 vlastn\u00fa predstavu o bud\u00facnosti, o vlastnej liter\u00e1rnej bud\u00facnosti alebo o slovenskej liter\u00e1rnej bud\u00facnosti, a porovna\u0165 ju s predstavami ostatn\u00fdch. Pou\u010di\u0165 sa alebo sa aspo\u0148 utvrdi\u0165 v tom, \u017ee to, nad \u010d\u00edm prem\u00fd\u0161\u013ea, je zauj\u00edmav\u00e9 a m\u00f4\u017ee by\u0165 aspo\u0148 s\u010dasti so sebou spokojn\u00fd. V tom \u010dase im v\u0161etk\u00fdm vych\u00e1dzali prv\u00e9 kni\u017eky, zdalo sa im, \u017ee bud\u00facnos\u0165 je celkom bl\u00edzko, na dosah, \u017ee vlastne u\u017e je. Ot\u00e1zka vtedy nest\u00e1la tak, \u017ee \u010domu da\u0165 prednos\u0165, \u010di plnej \u0161rajtofli, alebo my\u0161lienke.<\/span><\/p>\n

J\u00e1n Johanides bol est\u00e9t. R\u00e1d sa n\u00e1padne obliekal. Pre mal\u00e9 a mlad\u00e9 diev\u010da, ak\u00fdm som vtedy bola, bol neprehliadnute\u013en\u00fd. Ob\u013euboval rol\u00e1ky, inokedy mal pod krkom uviazan\u00fa \u0161atku alebo ve\u013ek\u00fd \u0161\u00e1l, na hlave nosil baretku. Baretky nosili aj m\u00f4j tato a Rudo Sloboda. Ke\u010f sa mi dostala do r\u00fak jeho prv\u00e1 kni\u017eka S\u00fakromie, bolo to u niekoho na n\u00e1v\u0161teve, pri prvej vete som ustrnula a usmiala sa: \u201eDnes som chcel sp\u00e1cha\u0165 samovra\u017edu, ale vo v\u00fdklade som zbadal pekn\u00fd sveter.\u201d S\u00fakromie som pre\u010d\u00edtala omnoho, omnoho nesk\u00f4r ako t\u00fa prv\u00fa vetu.<\/span><\/p>\n

Ja som v Budmericiach bola v\u017edy \u0161\u0165astn\u00e1. Behali sme s ostatn\u00fdmi deckami zo sal\u00f3nu do sal\u00f3nu, po schodoch, do parku, na strom, na ve\u017eu, do jed\u00e1lne, do kuchyne, kde cel\u00e9 leto piekli na olovrant jahodov\u00e9 alebo r\u00edbez\u013eov\u00e9 os\u00fachy. V Budmericiach som sa nau\u010dila pl\u00e1va\u0165. Na\u0161a mama chodievala z Budmer\u00edc na malej fiatke \u0161es\u0165stovke do pr\u00e1ce do nemocnice na Cajlu, tato na huby do Lintavy, h\u00e1ja, ktor\u00fd sa tiahne od Dubovej. Huby n\u00e1m v kuchyni v\u017edy pripravili, alebo sme ich kr\u00e1jali na novinov\u00e9 papiere a su\u0161ili v izbe. Cel\u00e1 izba vo\u0148ala su\u0161en\u00fdmi hubami. V porovnan\u00ed s mojimi de\u0165mi o nieko\u013eko rokov nesk\u00f4r sme my so sestrou boli bezprizorn\u00e9 a samostatn\u00e9.<\/span><\/p>\n

Chodievala som do budmerickej aleje na \u017elt\u00e9 \u010dere\u0161ne s Jankom Poliakom, \u010desala som pri baz\u00e9ne here\u010dku Zoru Kol\u00ednsku, alebo s nami \u017eartovali M\u00e1ria Kr\u00e1\u013eovi\u010dov\u00e1 a jej man\u017eel Miro Proch\u00e1zka. Na n\u00e1\u0161 turnus do Budmer\u00edc chodievali Glockovci, Mitanovci, Gallovci, Drugovci, dc\u00e9ra \u013duda Z\u00fabka so svojimi kr\u00e1snymi talianskymi dc\u00e9rami, Hochelovci, Len\u010dovci, Viktor Egri a mnoh\u00ed \u010fal\u0161\u00ed… <\/span><\/p>\n

V jedno da\u017ediv\u00e9 budmerick\u00e9 popoludnie si dospel\u00ed rozohrali ak\u00fasi kartov\u00fa partiu a n\u00e1s, deck\u00e1, vyh\u00e1\u0148ali zo sal\u00f3nu. V druhom sal\u00f3ne sa potichu zhov\u00e1rali \u017eeny, aj odtia\u013e n\u00e1s vykopli. V tre\u0165om sa pozerala telev\u00edzia, tam sme si nedovolili str\u010di\u0165 ani nos. Napokon sme sa vr\u00e1tili ku kart\u00e1rom. Zrazu do miestnosti vkro\u010dil zmoknut\u00fd ve\u013ek\u00fd Jano Johanides, ktor\u00fd pri\u0161iel iba tak, na n\u00e1v\u0161tevu, a op\u00fdtal sa, kto si s n\u00edm zahr\u00e1 \u0161ach. M\u00e1m pocit, \u017ee h\u013eadal naozajstn\u00e9ho spoluhr\u00e1\u010da, par\u0165\u00e1ka do hry aj na rozhovor. \u0160ach hr\u00e1val aj Miro Proch\u00e1zka, ale vtedy sa pridal ku kart\u00e1rom. Johanides v ruke dr\u017eal f\u013ea\u0161u v\u00edna a dva poh\u00e1re. Ke\u010f sa to op\u00fdtal druh\u00fd raz, pri\u0161lo mi ho \u013e\u00fato a povedala som, \u017ee ja chcem hra\u0165. Johanides v\u00f4bec nedal najavo svoje sklamanie z desa\u0165ro\u010dnej spoluhr\u00e1\u010dky. Nevedela som postavi\u0165 ani fig\u00farky a on ma to u\u010dil, cel\u00fd ve\u010der aj na druh\u00fd de\u0148 dopoludnia, u\u010dil ma, ako ktorou fig\u00farkou \u0165aha\u0165, trpezlivo vysvet\u013eoval a radil mi, a\u017e k\u00fdm sme si ten \u0161ach spolu naozaj \u201enezahrali\u201d a ja som neprehrala. V\u017edy, ke\u010f som pod stolom veselo kopala nohami a vyhodila d\u00e1keho pe\u0161iaka, upozor\u0148oval ma:<\/span><\/p>\n

– Uva\u017euj, \u0161ach nie je vyb\u00edjan\u00e1, nete\u0161 sa!<\/span><\/p>\n

Do Budmer\u00edc chodilo aj ve\u013ea spisovate\u013esk\u00fdch rod\u00edn, v ktor\u00fdch sa pr\u00edkladne venovali de\u0165om. Aj cudz\u00edm. Vedeli zorganizova\u0165 pingpongov\u00fd alebo volejbalov\u00fd turnaj, pripravi\u0165 opeka\u010dku, hra\u0165 sa s de\u0165mi karty alebo \u010clove\u010de. N\u00e1\u0161 tato ani Jano Johanides k tak\u00fdmto rodi\u010dom nepatrili. Pam\u00e4t\u00e1m si, ako sa raz spolu zhov\u00e1rali v baz\u00e9ne, obaja faj\u010dili a vyh\u00e1\u0148ali deti, lebo ich vyru\u0161ovali a \u0161pliechali im na cigarety a do poh\u00e1rov s pivom, ktor\u00e9 mali polo\u017een\u00e9 pri baz\u00e9ne. Raz v noci n\u00e1s v\u0161ak zobrali, v\u0161etky deck\u00e1 aj dospel\u00fdch, v\u0161etk\u00fdch, \u010do boli v to leto v Budmericiach, dokonca aj kuch\u00e1rky, na prech\u00e1dzku do lesa. \u0160li sme \u201echyta\u0165\u201d sv\u00e4toj\u00e1nske mu\u0161ky. Tato, Jano Johanides aj \u013dubo Feldek sa ja\u0161ili, vykrikovali, spievali a stra\u0161ili n\u00e1s. Ke\u010f sa niektor\u00e9mu z nich podarilo chyti\u0165 sv\u00e4toj\u00e1nsku mu\u0161ku, te\u0161ili sa. N\u00e1\u0161 tato spieval, Jano s Feldekom kri\u010dali a my sme za nimi kr\u00e1\u010dali v sprievode. <\/span><\/p>\n

V Budmericiach som jedla prv\u00fdkr\u00e1t \u017elt\u00e9 \u010dere\u0161ne.<\/span><\/p>\n

V Budmericiach som sa nau\u010dila hra\u0165 \u0161ach.<\/span><\/p>\n

V Budmericiach som prv\u00fdkr\u00e1t chytila do dlane sv\u00e4toj\u00e1nsku mu\u0161ku.<\/span><\/p>\n

V budmerickom detskom pam\u00e4tn\u00edku m\u00e1m venovanie od Mar\u00edny Kr\u00e1\u013eovi\u010dovej: \u201eAby si bola v\u017edy tak\u00e1 vesel\u00e1 a \u0161\u0165astn\u00e1 ako toto leto pln\u00e9 \u010dere\u0161n\u00ed a dub\u00e1kov v Budmericiach.\u201c\u00a0<\/span><\/p>\n

Moje budmerick\u00e9 spomienky z detstva sa zlievaj\u00fa v\u0161etky do jednej, mo\u017eno dvoch… Da\u017ediv\u00e9 popoludnie vo faj\u010diarskom sal\u00f3ne, sed\u00edme s Jankom za stolom a hr\u00e1me \u0161ach… Alebo inokedy, kr\u00e1\u010dame lesom a na cestu n\u00e1m svietia sv\u00e4toj\u00e1nske mu\u0161ky, na \u010dele kr\u00e1\u010da \u201ec\u00e1r\u201c, ako Johanides s\u00e1m seba naz\u00fdval, ve\u013ek\u00fd, m\u00e1va rukami a h\u00faka ako m\u00e1toha, t\u00fdm mal\u00fdm mu\u0161k\u00e1m, \u010do lietaj\u00fa okolo, s moj\u00edm otcom a \u013dubom Feldekom vym\u00fd\u0161\u013eaj\u00fa men\u00e1.<\/span><\/p>\n

V apr\u00edli v\u00e1m \u017eel\u00e1m d\u00e1ke par\u00e1dne da\u017ediv\u00e9 jarn\u00e9 dopoludnia aj popoludnia, va\u0161a Veve<\/span><\/p>\n

 <\/p>\n

 <\/p>\n

Veronika \u0160ikulov\u00e1<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

\u00a0 V poslednom \u010dase sa d\u00e1ko \u010dasto spom\u00edna budmerick\u00fd ka\u0161tie\u013e. Chodievali sme tam s otcom na pr\u00e1zdniny. O ka\u0161tieli aj o pr\u00e1zdnin\u00e1ch \u010di o tvoriv\u00fdch pobytoch sa ve\u013ea pop\u00edsalo, v\u00e4\u010d\u0161inou v\u0161ak p\u00ed\u0161u t\u00ed, \u010do tam nechodievali. Ja som v Budmericiach bola v\u017edy \u0161\u0165astn\u00e1. J\u00e1n Johanides vedel chodi\u0165 po snehu a nenech\u00e1va\u0165 stopy. Raz, vlastne neraz […]<\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":12651,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[143,16],"tags":[],"class_list":["post-13199","post","type-post","status-publish","format-standard","has-post-thumbnail","hentry","category-april-2025","category-fejton"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13199","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=13199"}],"version-history":[{"count":1,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13199\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":13200,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/13199\/revisions\/13200"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media\/12651"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=13199"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=13199"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=13199"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}