{"id":14179,"date":"2026-06-03T21:01:38","date_gmt":"2026-06-03T19:01:38","guid":{"rendered":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/?p=14179"},"modified":"2026-06-03T21:01:38","modified_gmt":"2026-06-03T19:01:38","slug":"piatok-pred-vikendom","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/piatok-pred-vikendom\/","title":{"rendered":"Piatok pred v\u00edkendom"},"content":{"rendered":"<p>&nbsp;<\/p>\n<p>Jar u n\u00e1s v Modre v j\u00fani nekon\u010d\u00ed len tak, zo d\u0148a na de\u0148. Pomaly sa vlieva do leta, akoby sa jej nechcelo od\u00eds\u0165 z vinohradov. J\u00fan b\u00fdva hor\u00faci, otv\u00e1ra br\u00e1ny letu, no pod nohami e\u0161te c\u00edti\u0165 jarn\u00fa vlahu. V z\u00e1hrade kde-tu e\u0161te vonia baza. To je posledn\u00fd pozdrav jari. Baza a div\u00e9 ru\u017ee pri plote. Lupienky s\u00fa jemn\u00e9 ako detsk\u00e1 ko\u017ea. \u010clovek m\u00e1 v j\u00fani pocit, \u017ee v\u0161etko stihne. \u017de \u010das predsa len oklameme. No zem u\u017e prem\u00fd\u0161\u013ea inak. Nie ako krehk\u00e9 zelen\u00e9 b\u00e1b\u00e4tko z apr\u00edla. Je to dospel\u00e1 \u017eena, ktor\u00e1 vie, \u010do chce. V\u0161etko vonia prud\u0161ie, \u0165a\u017e\u0161ie.\u00a0 Vybehnem bos\u00e1 na dvor, rosa chlad\u00ed, ale slnko nad Karpatmi u\u017e p\u00e1li. V\u00edkend sa v\u017edy minie r\u00fdchlo, \u010dlovek ani nestihne prstom luskn\u00fa\u0165, ostane len sp\u00fa\u0161\u0165.\u00a0B\u00fdvali tak\u00e9 pondelky. V\u0161etci odi\u0161li. Mu\u017e do roboty do zahrani\u010dia a ja som zostala st\u00e1\u0165 uprostred bytu na Dukelskej, s rukami vbok, sama. Okolo m\u0148a neporiadok, e\u0161te v\u010dera sa tu \u017eilo, pilo, hralo, jedlo. Do ticha, ktor\u00e9 preru\u0161oval zvuk pr\u00e1\u010dky, kri\u010dal syn. O\u010di pln\u00e9 o\u010dak\u00e1vania, hne\u010f od r\u00e1na pripraven\u00e9 na ve\u013ek\u00e9 veci. \u010cakali srandu. Presne tak\u00fa ist\u00fa, ak\u00e1 bola v\u010dera a predv\u010derom, ke\u010f bol dom pln\u00fd \u013eud\u00ed, re\u010d\u00ed, smiechu a kamar\u00e1tov. Len\u017ee bol pondelok. \u010co sk\u00f4r? Kam \u00eds\u0165? Na koho sa usmia\u0165? A tak sme \u0161li von, medzi \u0161tyrmi stenami\u00a0na Dukelskej mi \u0161vihalo.\u00a0Prech\u00e1dzky o pol \u0161tvrtej na s\u00eddliskov\u00e9 ihrisko. Poznala som tam ka\u017ed\u00fd \u0161uter, ka\u017ed\u00fa smietku. Kriv\u00e1 hojda\u010dka, \u010do v\u0155zgala ako star\u00e1 br\u00e1na na cintor\u00edne, \u0161pinav\u00fd piesok pln\u00fd ma\u010dac\u00edch tajomstiev, koloto\u010d, z ktor\u00e9ho sa mi kr\u00fatila hlava, len \u010do som ho zbadala, a \u0161myk\u013eavka. Ko\u013ekokr\u00e1t som pod \u0148ou st\u00e1la dolu, s vystret\u00fdmi rukami, pripraven\u00e1 zachyti\u0165 to padaj\u00face letiace \u0161\u0165astie? Te\u0161i\u0165 sa, hojda\u0165 ho do ohl\u00fapnutia, alebo len tak sedie\u0165 na lavi\u010dke s ol\u00fapanou farbou a d\u00edva\u0165 sa, ako sa mal\u00fd syn v\u0155ta v piesku ako d\u00e1ky profesor. Podve\u010der domov. \u0160\u0165astn\u00e1. Unaven\u00e1, u\u0165ahan\u00e1, s pieskom za nechtami a vo vlasoch. Ok\u00fapa\u0165, ve\u010dera, omrvinky na stole, spievanie pri postie\u013eke, k\u00fdm mu nes\u0165a\u017eeli vie\u010dka a nezavreli sa. A\u017e vtedy pri\u0161la moja chv\u00ed\u013ea. Sadla som si na balk\u00f3n na Dukelskej, v tme cmugala cigo\u0161ku a po\u010d\u00favala d\u00f4vern\u00e9, tepl\u00e9 modransk\u00e9 zvuky. Cengot ly\u017e\u00edc z otvoren\u00fdch okien, h\u00e1dky od susedov, telev\u00edzor, smiech kdesi z chodn\u00edka. Oproti svietili okn\u00e1, \u010dlovek presne vedel, kto kde b\u00fdva, ako \u017eije. Durgalovci, Kon\u00edkovci, spoza dver\u00ed bolo po\u010du\u0165 hlasy, buchot hrncov, niekedy v\u00f4\u0148u nede\u013enej polievky, \u010do sa \u0165a\u017eko \u0165ahala po chodbe e\u0161te v pondelok popoludn\u00ed. Pozerala som \u013eu\u010fom do rozsvieten\u00fdch okien a ticho z\u00e1videla. Moje noci boli va\u0161e dni a naopak. Plak\u00e1vala som od \u00fanavy na koberci v ob\u00fdva\u010dke. Ob\u010das sa \u010dlovek urve, nakri\u010d\u00ed, vybuchne a potom sa v noci bud\u00ed s pr\u00ed\u0161ern\u00fdmi v\u00fd\u010ditkami svedomia, spoten\u00fd, s ot\u00e1zkou v hlave: ak\u00e1 som to vlastne mama? Niekedy r\u00e1no r\u00fdchlo s Agou do nemocni\u010dn\u00e9ho automatu na k\u00e1vu &#8211; plastov\u00e1 gebuzina chutila ako nekt\u00e1r bohov, lebo sme na \u0148u boli dve. Inokedy sme z ob\u00fdva\u010dky spravili obchod, hne\u010f nato nemocnicu, potom sa rozsypali kocky. \u017divot sa scvrkol na p\u00e1r pevn\u00fdch bodov: cintor\u00edn, park, n\u00e1mestie, maminkin dvor, Ag\u00e1tina ob\u00fdva\u010dka, kupko, ihrisko, n\u00e1\u0161 star\u00fd koberec a koc\u00far, \u010do na n\u00e1s vyva\u013eoval o\u010di za oknom. \u010caka\u0165 mamu na autobusovej z\u00e1stavke, to bol sviatok! Alebo zbehn\u00fa\u0165 na n\u00e1mestie do potrav\u00edn k Jarovi, k\u00fapi\u0165 ro\u017eky, tresku, kus sal\u00e1my, prehodi\u0165 tri slov\u00e1 s predava\u010dkami. Stretn\u00fa\u0165 pani Fleischackerov\u00fa, \u010do si hne\u010f napr\u00e1vala \u0161atku na hlave a spustila: \u201eVeronika, a v nede\u013eu v kostole ste boli? A pozrite na to decko, ve\u010f mu u\u0161k\u00e1 odf\u00fakne, dajte mu \u010diapo\u010dku!\u201c Hne\u010f ved\u013ea st\u00e1la teta Puky, t\u00e1 zasa \u017eila pre in\u00e9 stvorenia. Vy\u0165ahovala z ta\u0161ky mastn\u00fd papier so zbytkami m\u00e4sa a hne\u010f ma brala na zodpovednos\u0165: \u201eAle, pani Fleischackerov\u00e1, nechajte kostol, d\u00f4le\u017eit\u00e9 je, \u010di maj\u00fa zvieratk\u00e1 \u010do jes\u0165! Videli ste tie \u00faboh\u00e9 ma\u010di\u010dky za farou? Tri nov\u00e9 ma\u010diatka tam m\u0148aukaj\u00fa, hladn\u00e9 s\u00fa, srdce mi puk\u00e1. A Puky chud\u00e1k cel\u00fa noc nespal, reumatizmus ho mor\u00ed, tlapky si l\u00edzal, a\u017e mi do pla\u010du bolo. \u010clovek sa mus\u00ed postara\u0165 o nem\u00fa tv\u00e1r, ke\u010f \u013eudia s\u00fa dnes hor\u0161\u00ed ako zver.\u201c\u00a0 Vypo\u010dula som si to, po\u013eutovala ma\u010dky aj ps\u00ed\u010dka, s\u013e\u00fabila som, \u017ee p\u00f4jdem do kostola, utrela som decku usoplen\u00fd nos a be\u017eala po schodoch domov.\u00a0 Vol\u00e1vali sme mu\u017eovi do Franc\u00fazska alebo do Nemecka, kri\u010dali do telef\u00f3nu a zrazu&#8230; Zrazu syn nar\u00e1stol, pribudla dc\u00e9rka, nik v noci nehovor\u00ed mama, oto\u010d sa ku mne, lebo ja sa boj\u00edm.\u201c Nep\u00fdta to pi\u0165 vodu, nechce \u010daj, netreba uprostred tmy h\u013eada\u0165 straten\u00e9ho medve\u010fa ani zajaca. Zrazu je to v Brne. Zrazu to na kolieskov\u00fdch kor\u010duliach lieta po Modre, r\u00fdchlo, dolu kopcom okolo parku, \u017ee \u010dlovek ani nest\u00edha o\u010dami striha\u0165 a srdce mu pad\u00e1 do gat\u00ed. Sestrina Dora, \u010do sa to\u013ekokr\u00e1t na na\u0161om dvore hrala na svadbu, na hlave mala star\u00fa z\u00e1clonu z kuchyne, bola \u201enebesta\u201c a vyd\u00e1vala sa za ply\u0161ov\u00e9ho Bobina, mo\u017eno dnes pre\u017e\u00edva to, \u010do my so sestrou, ke\u010f boli deti mal\u00e9, ke\u010f usp\u00e1va svojho Mi\u0161ka.\u00a0 Ako to v\u0161etko u\u0161lo! Ako to pre\u0161lo, ako to cel\u00e9 prebolelo. Na\u0161e deti, \u010do nosili babi\u010dkovsk\u00fa fertu\u0161ku, klopkali po dvore v mamin\u00fdch obrovsk\u00fdch lodi\u010dk\u00e1ch a s d\u00f4le\u017eitou tv\u00e1rou polievali fuksie, s\u00fa odrazu dospel\u00e9. Sn\u00edvalo sa mi, \u017ee sme boli zasa mal\u00e9. I\u0161li sme hore do Hamr\u0161t\u00edlu odnies\u0165 tatovi obed v e\u0161use. Bola tam mama, babi\u010dka, bol tam aj tato, vo\u0148alo drevo, knihy a v\u010del\u00ed vosk. V\u0161etci \u017eiv\u00ed, v\u0161etci na\u0161i, nikto nikam neodi\u0161iel. A potom sme boli na ihrisku v modranskom parku s de\u0165mi, slnko presvitalo cez l\u00edstie a v\u0161etko to bolo v jednom sne, v jednom \u010dase, na jednom mieste. Zobud\u00ed\u0161 sa z tak\u00e9ho sna, srdce ti b\u00fa\u0161i ako spla\u0161en\u00e9 a v duchu si st\u00e1le to ist\u00e9 diev\u010da. \u010co s vetrom pretek\u00e1 po \u0160t\u00farovej ulici v Bratislave, ta\u0161ku m\u00e1 zavesen\u00fa na ukazov\u00e1ku, na \u010dele nevidite\u013en\u00fd babi\u010dkin kr\u00ed\u017eik, v ta\u0161ke desiatu od mamy, vo vrecku drobn\u00e9 od tata na kol\u00e1\u010d a na l\u00edci e\u0161te tepl\u00fa, jarn\u00fa pusa od frajera. Len\u017ee \u010das nestoj\u00ed. Dnes sed\u00ed na mojom balk\u00f3ne sestrin syn Jurko, \u010do plak\u00e1val, ke\u010f sme so synom odch\u00e1dzali. Vymenili sa men\u00e1, tv\u00e1re aj aut\u00e1 na parkovisku. U\u017e nikto nebuchoce hrncami, aby to vo\u0148alo na chodbe a\u017e do pondelka. Svet st\u00edchol do obrazoviek. Vid\u00edm samu seba, ako tam stoj\u00edm s rukami vbok uprostred rozh\u00e1dzan\u00e9ho bytu. V\u0161etky tie preplakan\u00e9 noci na koberci, strach z vlastn\u00e9ho zlyhania a plastov\u00e1 k\u00e1va z automatu\u2026 Pani Fleischackerov\u00e1 aj teta Puky b\u00fdvaj\u00fa v nebi, ma\u010dky za farou m\u0148aukaj\u00fa rovnako, len gener\u00e1cie sa vymenili.\u00a0 Rozh\u00e1dzan\u00e9 kocky v ob\u00fdva\u010dke neboli neporiadok. Boli to najkraj\u0161ie kulisy m\u00f4jho \u017eivota. V jednom \u010dase, na jednom mieste. Jar sa mo\u017eno minula, no leto, ktor\u00e9 po nej pri\u0161lo, stoj\u00ed za to. \u017del\u00e1m v\u00e1m dlh\u00fd a par\u00e1dny j\u00fan. Je predsa ako piatok pred v\u00edkendom &#8211; ve\u010f sa n\u00edm za\u010d\u00ednaj\u00fa pr\u00e1zdniny.<\/p>\n<p>Va\u0161a Veve<\/p>\n<p>&nbsp;<\/p>\n<p>&nbsp;<\/p>\n<p>Veronika \u0160ikulov\u00e1<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"<p>&nbsp; Jar u n\u00e1s v Modre v j\u00fani nekon\u010d\u00ed len tak, zo d\u0148a na de\u0148. Pomaly sa vlieva do leta, akoby sa jej nechcelo od\u00eds\u0165 z vinohradov. J\u00fan b\u00fdva hor\u00faci, otv\u00e1ra br\u00e1ny letu, no pod nohami e\u0161te c\u00edti\u0165 jarn\u00fa vlahu. V z\u00e1hrade kde-tu e\u0161te vonia baza. To je posledn\u00fd pozdrav jari. Baza a div\u00e9 ru\u017ee [&hellip;]<\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":13886,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[16,156],"tags":[],"class_list":["post-14179","post","type-post","status-publish","format-standard","has-post-thumbnail","hentry","category-fejton","category-jun-2026"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/14179","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=14179"}],"version-history":[{"count":2,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/14179\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":14181,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/14179\/revisions\/14181"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media\/13886"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=14179"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=14179"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=14179"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}