<\/p>\n
Minul\u00fd mesiac sme mali u n\u00e1s v kni\u017enici besedu s Michalom Hvoreck\u00fdm, a ten povedal, \u017ee najrad\u0161ej p\u00ed\u0161e o\u00a0Bratislave. Aj vydal o nej kni\u017eku pre deti a aj pre dospel\u00fdch, ba rovno po franc\u00fazsky, aby Franc\u00fazi a\u00a0najm\u00e4 Par\u00ed\u017eania vedeli, \u017ee v Eur\u00f3pe je okrem ve\u013ek\u00fdch a sl\u00e1vnych miest i jedno oproti nim mo\u017eno mr\u0148av\u00e9 hlavn\u00e9 mesto, a to sa vol\u00e1 Bratislava. Je pln\u00e9 \u013eud\u00ed, ktor\u00ed v\u00a0\u0148om \u017eij\u00fa, maj\u00fa ho radi a\u00a0hrdo sa k\u00a0nemu hl\u00e1sia, tu chodia do pr\u00e1ce a do \u0161k\u00f4l, \u0161portuj\u00fa, chodia do divadiel a k\u00edn, na prech\u00e1dzky k rieke Dunaj, do parkov a\u00a0do kaviarn\u00ed… To v\u0161etko, ale aj mnoho in\u00fdch vec\u00ed Franc\u00fazom Michal povedal o\u00a0Bratislave, o\u00a0jej bohatej hist\u00f3rii.<\/p>\n
Pomyslela som si, \u017ee Michal je trochu ako ja. Aj ja m\u00e1m tak rada svoje mesto – Modru.<\/p>\n
Ke\u010f som bola mal\u00e1, v \u0161kole n\u00e1s u\u010dili, \u017ee le\u017e\u00ed na \u00fap\u00e4t\u00ed mal\u00fdch Karp\u00e1t. A\u00a0to slovo \u00fap\u00e4tie vo mne vzbudzovalo rozpaky. Nebodaj je tam nejako upevnen\u00e9? Karpaty mi uk\u00e1zali prv\u00fdkr\u00e1t rodi\u010dia z auta, ke\u010f sme \u0161li od tety z Pie\u0161\u0165an. V\u017edy ako keby sme ich obkres\u013eovali.\u00a0Aj dnes ako si tam tie kop\u010deky stoja.<\/p>\n
Aj z Modry, podobne ako z\u00a0Bratislavy, je dnes in\u00e9 mesto. Nie a nie zostarn\u00fa\u0165. Kedysi bola Modra z\u00a0n\u00e1s unavenej\u0161ia. Pln\u00e1 star\u00fdch \u013eud\u00ed, babiek a dedkov, ktor\u00ed sa mrvili vo vinohradoch a z\u00e1hrad\u00e1ch, traktory s vle\u010dkami ich, dru\u017estevn\u00edkov, vozili \u201ena pansk\u00e9\u201c do dru\u017estevn\u00fdch vinohradov. Tie sme mali my, deck\u00e1 prekr\u00ed\u017eomkr\u00e1\u017eovan\u00e9, mapy sme mohli v \u0161kole kresli\u0165 no\u017eiskami, tak sme ich\u00a0 mali prela\u0161ovan\u00e9 v ka\u017edom ro\u010dnom obdob\u00ed. Hocikde bola stud\u0148a. Pri studni modr\u00e1 skalica, ve\u013ek\u00e9 modr\u00e9 drahokamy. Hr\u00e1vali sme sa s nimi, kradli ich a zakop\u00e1vali ich ako poklady dolu na s\u00eddlisku v parku. Dodnes som niektor\u00e9 poklady nevykopala.<\/p>\n
A hocikde bol ovocn\u00fd strom. Naj\u010dastej\u0161ie brosky\u0148a. Broskyne boli zelenkav\u00e9 a hork\u00e9. Dodnes sa im vrav\u00ed vinohradn\u00edcke.<\/p>\n
V zime sme sa s\u00e1nkovali, vlastne od jari do zimy sme sa t\u00falali po humn\u00e1ch. V\u0161ade kvitli nejak\u00e9 kvety. Nosili sme ich domov. Od \u010dere\u0161n\u00ed cez jahody, broskyne, slivky a\u017e po hrozno a jablk\u00e1 sme la\u0161ovali po vinohradoch. Ba robili sme aj \u013eadov\u00fd zber. Kedysi rytmus mesta ur\u010dovali vinohradn\u00edcke pr\u00e1ce. V\u0161etky tie striha\u010dky, sn\u00edma\u010dky, postreky, kopa\u010dky, obera\u010dky – r\u00e1no vyrazili dru\u017estevn\u00e9 traktory hore do vinohradov a podve\u010der sa vracali.<\/p>\n
Ozaj, a\u00a0modransk\u00fa keramiku sme mali doma kedysi v\u0161etci. Zh\u00e1\u0148ala sa v\u0161ak akosi pok\u00fatne a \u0165a\u017eko, a tak sme \u017eili v domnen\u00ed, \u017ee v\u0161etci na svete net\u00fa\u017eia po ni\u010dom inom, len po modransk\u00fdch d\u017eb\u00e1nkoch a\u00a0v\u00e1zi\u010dk\u00e1ch, ktor\u00e9 m\u00e1me na polici pod nosom.<\/p>\n
Mimochodom, v\u00edno a keramika sa nosili k\u00a0lek\u00e1rom, riadite\u013eom, ich z\u00e1stupcom, to boli v\u00fdznamn\u00e9 modransk\u00e9 \u00faplatky a dodnes sa t\u00fdm, \u010do iba v\u010faka nim vy\u0161tudovali, v Modre vrav\u00ed demi\u017e\u00f3nov\u00fd in\u017einier.<\/p>\n
Dnes je v\u0161etko trochu inak. Vinohrady patria p\u00f4vodn\u00fdm alebo nov\u00fdm majite\u013eom a oni si ich opatruj\u00fa, zve\u013ea\u010fuj\u00fa. Pribudlo stromov, ktor\u00e9 takmer do jedn\u00e9ho z vin\u00edc na sklonku osemdesiatych rokov zmizli, obnovuj\u00fa sa kamenn\u00e9 r\u00fany, ktor\u00e9 sa postr\u00e1cali, znovu o\u017eili studni\u010dky.<\/p>\n
V\u00edno, to je robota, to v\u00e1m povie ka\u017ed\u00fd. Vraj mlad\u00fdm sa do vinohradov akosi menej chce a vraj sa to neoplat\u00ed. Ne\u010dudujem sa im. Sk\u00f4r sa \u010dudujem a\u00a0dr\u017e\u00edm palce t\u00fdm, ktor\u00fdm sa chce. Je v\u0161ak dos\u0165 \u0161ikovn\u00fdch mlad\u00fdch, ktor\u00fdm sa chce, ktor\u00fdm sa chce pokra\u010dova\u0165 v\u00a0trad\u00edci\u00e1ch a ktor\u00ed vedia, \u017ee trad\u00edcia ich nemus\u00ed zv\u00e4zova\u0165, naopak, \u017ee ich oslobodzuje… A\u00a0dor\u00e1baj\u00fa v\u00edno, vym\u00fd\u0161\u013eaj\u00fa \u010di obohacuj\u00fa modransk\u00fa keramiku o\u00a0nov\u00e9 vzory.<\/p>\n
Aj v\u00a0mojej Modre si dnes m\u00f4\u017eete sadn\u00fa\u0165 na dobr\u00fa k\u00e1vu, \u010do sadn\u00fa\u0165, ve\u010f my tu m\u00e1me pra\u017eiare\u0148, v\u00a0lete z\u00e1js\u0165 do re\u0161taur\u00e1cie na grilova\u010dku alebo po\u010d\u00fava\u0165 d\u017eez.<\/p>\n
Kni\u017eka Michala Hvoreck\u00e9ho m\u00e1 svoje zastavenia na staniciach metra, ktor\u00e9 sa v\u00a0Bratislave nikdy nepostavilo, hoci niektor\u00fdm Bratislav\u010danom vyvlastnili kv\u00f4li metru z\u00e1hrady a\u00a0domy.<\/p>\n
Aj Modrania mali jednu tak\u00fato \u0161pecialitu.<\/p>\n
\u010c\u00edtali ste niekedy o piatich mili\u00f3noch kor\u00fan, ktor\u00e9 Slov\u00e1ci v\u00a0roku 1969 vyzbierali, aby vo Vysok\u00fdch Tatr\u00e1ch mohli postavi\u0165 modern\u00fa jednoko\u013eajku Alweg? Dnes sa o\u00a0nich hovor\u00ed s trpkou pr\u00edchu\u0165ou. Pre mnoh\u00fdch to bolo \u017eivotn\u00e9 ponau\u010denie a na \u017eiadnu \u010fal\u0161iu zbierku u\u017e nikdy neprispeli. \u0160epk\u00e1 sa, \u017ee t\u00fdch p\u00e4\u0165 mili\u00f3nov zmizlo. Z ve\u010dera do r\u00e1na. Postavilo sa za ne pra\u017esk\u00e9 metro, ako sa vravelo? Ukradli ich spriatelen\u00e9 vojsk\u00e1? Zn\u00e1rodnila ich pra\u017esk\u00e1 socialistick\u00e1 vl\u00e1da? Skon\u010dili v s\u00fakromn\u00fdch vreck\u00e1ch? Nie! Modrania \u017eartovne odpovedali, \u017ee za ne u\u00a0n\u00e1s v\u00a0Modre postavili bufet. Postavili ho pr\u00e1ve vtedy, ke\u010f straten\u00e9 peniaze nie a\u00a0nie n\u00e1js\u0165. A\u00a0tak sme tomu n\u00e1\u0161mu bufetu za\u010dali vravie\u0165 Alweg.<\/p>\n
St\u00e1l pri dne\u0161nom keramickom m\u00fazeu. Pri ba\u0161te s\u00a0expoz\u00edciou venovanou Ign\u00e1covi Bizmayerovi, posledn\u00e9mu hab\u00e1nskemu keramick\u00e9mu majstrovi. Chodievali sme do\u0148 na kolieskov\u00fdch kor\u010duliach kupova\u0165 cukr\u00edkov\u00e9 \u017euva\u010dky a\u00a0franc\u00fazske syry s\u00a0Indi\u00e1nmi. Dospel\u00ed aj \u0161tudenti gymn\u00e1zia rovno cez prest\u00e1vky tam mierili na pivo. Keby ste dnu hodili sekeru, zastane vo vzduchu, lebo dym sa tam dal kr\u00e1ja\u0165. V\u017edy som mala v\u00a0tom na\u0161om Alwegu pocit ako na d\u00e1kej lodi s\u00a0veselou pos\u00e1dkou. Nie\u010d\u00edm mo\u017eno pripom\u00ednal maringotku.<\/p>\n
A\u00a0kedysi sa nedalo vyjs\u0165 na modransk\u00fa ve\u017eu a\u00a0pozera\u0165, kam dovid\u00edm. Dnes sa na nej m\u00f4\u017eu foti\u0165 nevesty, m\u00e1va\u0165 do sveta svoj\u00edm bielym z\u00e1vojom na znak \u0161\u0165astia, tatovia, mamy a\u00a0deti z\u00a0nej m\u00f4\u017eu posiela\u0165 pozdravy, \u017ee, aha, kde sme! A\u00a0v\u00a0nemeckom evanjelickom kostole b\u00fdvaj\u00fa koncerty a\u00a0v\u00fdstavy a\u00a0opraven\u00fd je aj gotick\u00fd kostol\u00edk na modranskom cintor\u00edne, a\u00a0v\u00a0kine\u010dku u\u017e babi\u010dka Zuzky a\u00a0Katky Barto\u0161ov\u00fdch nepred\u00e1va \u013eadov\u00e9 cukr\u00edky a\u00a0vrec\u00fa\u0161kov\u00fa malinovku, ale m\u00e1me tam rovno bistro a\u00a0opravujeme kni\u017enicu, v\u00a0ktorej som tu\u0161\u00edm vysedela jamku, a\u00a0st\u00e1le do nej chodia deck\u00e1.<\/p>\n
V\u0161etko sa v\u00a0Modre zmenilo. Svet je dnes in\u00fd, mlad\u0161\u00ed, vesel\u0161\u00ed, ale my sme ani na ten star\u00fd nezabudli. A\u00a0hoci sa dnes nestrieka modrou skalicou, vieme, \u017ee v Modre drahokamy rast\u00fa e\u0161te st\u00e1le vo vinohradoch, v\u00a0bobu\u013ek\u00e1ch sfarben\u00e9 na zelenkavo \u010di ru\u017eovo alebo s\u00fa tmavomodr\u00e9… Vieme, \u017ee nos\u00edme na top\u00e1nkach rovnak\u00fa zem ako na\u0161i predkovia, zem, z\u00a0ktorej na hrn\u010diarskych kruhoch rast\u00fa v\u00e1zy.<\/p>\n
Ke\u010f som bola mal\u00e1, myslela som si, \u017ee moje mesto je prinajmenej pupok sveta, stred vesm\u00edru. Narodila som sa v ko\u0161atej, veselej a ve\u013ekej \u0161ikulovskej rodine. Mala som mala \u0161\u0165astie, \u017ee som r\u00e1stla v bl\u00edzkosti literat\u00fary, cel\u00fd svoj krpat\u00fd \u017eivot som do nej mala iba na skok, ani nie cez ulicu, iba cez chodbu, literat\u00fara vznikala priamo u n\u00e1s doma ako v nejakej tov\u00e1rni. Tatko spo\u010diatku p\u00edsal na starom p\u00edsacom stroji Naumann ideal, p\u00edsal st\u00e1le, ako keby tkal, na konci riadku t\u00e1 jeho \u0161rajbma\u0161ina zacinkala, tatko prehodil v\u00fdhybku… Od mali\u010dka som nielen \u010d\u00edtala, ale aj po\u010d\u00favala, \u010do nap\u00edsal, lebo r\u00e1d a dobre svoje texty \u010d\u00edtaval nahlas. Posluch\u00e1\u010dom naj\u010dastej\u0161ie b\u00fdvala mama alebo niektor\u00e1 z trpezlivej\u0161\u00edch n\u00e1v\u0161tev. A, samozrejme, aj ke\u010f len nejako mimochodom \u010di nechtiac, posluch\u00e1\u010dkami sme b\u00fdvali aj my dve so sestrou Ag\u00e1tkou, hrali sme sa a pritom po\u010d\u00favali nejak\u00fa poviedku, kapitolu z Vlhy \u010di Liesok, nesk\u00f4r sme takto po\u010d\u00favali Majstrov. Majstri bola \u0161peci\u00e1lna kapitola n\u00e1\u0161ho a asi aj tatu\u0161kovho \u017eivota. Na otcovu izbu sa klopalo, doma sme chodili po \u0161pi\u010dk\u00e1ch a ja ako diev\u010da som si v\u0161imla, \u017ee n\u00e1\u0161 tato niekedy faj\u010d\u00ed aj dve cigarety odrazu.<\/p>\n
Ka\u017ed\u00fd ve\u010der pod perinu k n\u00e1m pri\u0161la rozpr\u00e1vka, tatko r\u00e1d \u010d\u00edtaval z Pol\u00edvkovho S\u00fapisu, z Janka Gond\u00e1\u0161ika a zakliatej pani\u010dky s prekr\u00e1snymi ilustr\u00e1ciami Viery Bombovej, z Dob\u0161insk\u00e9ho, mama n\u00e1m k\u00fapila Zlat\u00fa a Strieborn\u00fa knihu rozpr\u00e1vok ilustrovan\u00fa na\u0161\u00edm vtedaj\u0161\u00edm susedom, len to\u0165, spoza kopca, \u0160tefanom Cpinom. Mamin hlas, tie rozpr\u00e1vky a Cpinove ilustr\u00e1cie, to bolo nie\u010do! Milovala som v\u0161etky tie N\u011bmcovej a Cpinove princezn\u00e9, okam\u017eite som sa stala Beronou, \u010do v noci kradne jablk\u00e1 a\u00a0doma kos\u00ed \u017eitko na poli, nie hocijakou, presne tou z obr\u00e1zku, so \u0161atkou ovinutou okolo hlavy, bola som Cpinova Zlatovl\u00e1ska, ktorej v \u017elt\u00fdch vlasoch spievali vt\u00e1\u010dky…<\/p>\n
Napokon som aj sama za\u010dala p\u00edsa\u0165. Treb\u00e1rs o\u00a0tom, ako som vhupla na svet do Modry ako do d\u00e1keho vo\u0148av\u00e9ho v\u00ednneho kalam\u00e1ra, miesta pln\u00e9ho robotn\u00fdch temperamentn\u00fdch vin\u00e1rov a\u00a0hrn\u010diarov, kde sa aj spieva o\u00a0tom, ako je tu ma\u013eovan\u00e1 dl\u00e1\u017eka a\u00a0kde maj\u00fa srandovn\u00e9 a\u00a0py\u0161n\u00e9 pr\u00edslovie, \u017ee hrozna bude to\u013eko, ko\u013eko p\u00e1n Boh d\u00e1 a\u00a0v\u00edna ko\u013eko my chceme.<\/p>\n
Toto v\u0161etko som chcela poveda\u0165 na tej besede Michalovi a\u00a0pozva\u0165 ho k\u00a0n\u00e1m do Modry.<\/p>\n
Dni sa u\u017e na\u0165ahuj\u00fa ako ma\u010dky, ak neviete kam, z\u00e1jdite k\u00a0n\u00e1m do Modry alebo n\u00e1jdite poklad, \u010do ste si v\u00a0detstve ukryli. Za pokladom nemus\u00edte cestova\u0165 Alwegom. Va\u0161a Veve<\/p>\n
<\/p>\n
<\/p>\n
Veronika \u0160ikulov\u00e1<\/p>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Minul\u00fd mesiac sme mali u n\u00e1s v kni\u017enici besedu s Michalom Hvoreck\u00fdm, a ten povedal, \u017ee najrad\u0161ej p\u00ed\u0161e o\u00a0Bratislave. Aj vydal o nej kni\u017eku pre deti a aj pre dospel\u00fdch, ba rovno po franc\u00fazsky, aby Franc\u00fazi a\u00a0najm\u00e4 Par\u00ed\u017eania vedeli, \u017ee v Eur\u00f3pe je okrem ve\u013ek\u00fdch a sl\u00e1vnych miest i jedno oproti nim mo\u017eno mr\u0148av\u00e9 […]<\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":7388,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[83,16],"tags":[],"class_list":["post-7482","post","type-post","status-publish","format-standard","has-post-thumbnail","hentry","category-februar-2020","category-fejton"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/7482","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=7482"}],"version-history":[{"count":2,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/7482\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":7484,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/7482\/revisions\/7484"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media\/7388"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=7482"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=7482"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/www.miaumagazin.sk\/home\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=7482"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}