Žijem tak, aby som vyhovela svojej vzdušnej povahe
Raz dostala otázku, čo ju na jej literárnych postavách zaujíma najviac. „Zárodky ich vzkriesenia,“ odpovedala spisovateľka. Tie sa zrkadlia tak v jej zatiaľ poslednej knižke „Tri smrtky sa plavia“, nominovanej na tohoročnú literárnu cenu Anasof Litera, ako aj v predchádzajúcich príbehoch „Muž z jamy a deti z lásky“ či v zbierke poviedok „Slobodu bažantom“. Vanda Rozenbergová sa narodila v Bojniciach, v Bratislave vyštudovala žurnalistiku, žije v Prievidzi, kde donedávna pracovala v knižnici. Dnes je na voľnej nohe, píše, počúva, maľuje, tancuje, plachtí, cestuje, miluje. Čistú radosť jej spôsobuje „plodné a životodarné ničnerobenie s mojimi deťmi, filozofovanie s mojím mužom, prítulnosť neznámeho psa, plávanie v mori či písanie statí, ktoré plynú samé…“
- Čítali ste v škole povinnú literatúru – rada a dobrovoľne?
Nie, nečítala. Všetko mi vždy nejako prešlo. Slovenský jazyk a literatúra bol jediný predmet, ktorý som zvládala bez problémov, čítala som veľa kníh a mala som šťastie na osvietené učiteľky, ktoré vytušili, že moju vášeň pre čítanie neohrozí, ak neotvorím Kukučína či Chalupku. O desiatky rokov neskôr som to čiastočne dohnala… Cez prázdniny sme s bratom čítali verneovky vo vlastnoručne urobenom dome z drevených dosiek, nikdy ma nebavil napríklad Winnetou, ale Annu zo Zeleného domu som vedela naspamäť, nehovoriac o Jane Eyrovej. Roky rokúce som z okna vyzerala svojho Rochestera… Najväčšia radosť doma bola, keď nám s bratom prišiel balík z Klubu mladých čitateľov. Moja mama nás priviedla k neutíchajúcej čitateľskej vášni. Som ten typ, ktorý sa ani nenaje bez čítania…
- Elizabeth Gilbert, autorka úspešnej knihy Jedz, modli sa a miluj mala vo veci svojho budúceho povolania vždy jasno. Na tento svet prišla „aby som bola spisovateľka, od mojej prvej cigarety až po posledný deň“.
Dlho som chcela byť archeologička. Desaťročná som študovala atlasy pravekého človeka a obkresľovala tváre neandertálcov z kresieb Zdeňka Buriana. Zároveň som však už ako osemročná napísala a vydala prvú knihu – pamflet na motívy života môjho brata a nejaké lyrické opisy záhrady. Bola som otrasná sestra, staršia, škaredá, protivná a povýšenecká. Moju prvú cigaretu som si zapálila v pionierskom tábore vo Zvolene a v podstate bola aj posledná. Takže, na tento svet som prišla, aby som bola ženou, mamou, pozorovateľkou, nenaplnenou historičkou, zahanbenou maliarkou a možno, málinko spisovateľkou. Slovo spisovateľ pre mňa odjakživa znamenalo to isté čo Boh na nebi, riaditeľ školy alebo generálny tajomník OSN… prosto, niečo veľké.
- Multitasking, toto moderné slovíčko znamená robiť viac vecí naraz. Je to slovo, čo vás definuje?
Nie som žena, ktorá jednou rukou mieša guláš a druhou telefonuje. Okrem čítania pri jedení neviem nič robiť súčasne. Celkovo toho neviem príliš veľa, takže to, čo viem, robím jednotlivo.
- Ktorá z vašich literárnych postáv vám najviac prirástla k srdcu?
Mám rada Cabreru, chlapca z knihy Muž z jamy a deti z lásky: „Nech si Valéria odíde zo školy, nech sa Edita zmenšuje, otec nech sa prepadáva v jame – Cabrera ešte môže byť prezidentom.“ A mám rada Karolu, z Tri smrtky sa plavia: „Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi. Volám sa Karola Vojtylová…“
- Máte dvoch synov, jedného už dospelého, druhého skoro. Čím, ako, kedy a kde sa dokážete priblížiť ich svetu?
V istom bode je žiaduce, aby sa roly otočili a aby deti vychovávali a viedli rodiča. Naše svety sú absolútne prepletené. Alexej má 24 rokov, žije vo svete hudby, Maxim má 16 rokov a žije vo svete celkom inej hudby, ja mám 48 rokov a nachádzam sa v strede, medzi dvoma izbami a dvoma hudbami a maľujem obraz. Alexej sa už odsťahoval, býva sám, ale domov chodí hrávať. Vytvárame situácie, keď sme na stejdži, rozumejte na pódiu, iba my traja. Vtedy je to slávnosť, hra, zábava, skandovanie. Odovzdávame si ľahkosť a radosť. Humor. Bezpodmienečnú podporu. Spolu sme vyrástli na Eminemovi aj Tiestovi, na Kontrafakte, na Pearl Jame aj Nirvane, ja do ich súčasného sveta djingu a herectva vstupujem bežne, oni do môjho tiež.
- Každá rodina má zabehnuté rituály. Aké sú tie vaše?
Púšťame si hudbu. Pozeráme Dva a pol chlapa alebo Teóriu veľkého tresku, pretože to poznáme naspamäť. Sme radi so starkou, mojou mamou a užívame si jej výnimočnosť, zmysel pre prežitie a pre humor.
- Nuda v Prievidzi, kde žijete – hrozí, nehrozí?
Nudiť sa môžete aj v New Yorku.
- Som slobodná – čo všetko definuje túto krátku, ale zásadnú tézu?
Nie je to vždy také jednoduché. Cítim, že vnútorne dospievam až niekedy teraz. Neviem o slobode teoretizovať, letmý náhľad na môj život by mohol vytvoriť zdanie, že si robím, čo chcem. Áno, snažím sa robiť si, čo chcem, ale viedla k tomu ťažká cesta. Vyčistiť svoj osobný priestor od nepodstatných banalít. Uskromniť sa. Neľpieť na veciach, ani na miestach. Pracovať, mať osobnú disciplínu. Ja si nadovšetko cením svoj čas, chcem rozhodovať o tom, kedy sa budem kúpať v mori a kedy sa chcem prejsť po Malej Fatre alebo byť s kamarátmi. Neznamená to, že by som nemala osobnú disciplínu, ale usilujem sa zariadiť si život tak, aby som vyhovela svojej vzdušnej povahe. Aby ma nebolelo brucho z toho, že som niekde nasilu.
- Jane Austen vyčítali kritici, že ignoruje dejiny. Čo tam po tom, že počas jej života sťali hlavu Márii Antoinette, admirál Nelson bojoval s Napoleonom, ju zaujímalo akurát to, kto kde a s kým na tom jej malom zabudnutom vidieku…
Snažím sa písať príbehy. Umenie by malo odrážať veci, pred ktorými cúvame, malo by vystupovať proti moci, môže ísť o moc jednotlivca ako v zbierke poviedok Slobodu bažantom, aj o moc tých najväčších. Moje prózy odrážajú realitu, napríklad Muž z jamy a deti z lásky je o rodine, ktorá žije veľmi skromne, v knihe Tri smrtky sa plavia okrem iného opisujem spôsob, akým fungujú výberové konania. Súčasne chcem, aby prinajmenšom v každom odstavci bolo ukryté niečo navyše, tajomstvo. Najlepšie skrýše mám medzi riadkami. Neinformovaní sú dobrá korisť. Ale zároveň sa pýtam, prečo by sme mali byť všetci informovaní?
- Čo pre vás znamená fakt, že ste zo Slovenska?
Folklór rešpektujem, ale úplne sa mu vyhýbam. Na Slovensku máme prenádherné miesta… Pieniny alebo Liptovská Mara. Liptovská Mara je dych berúca, kúpať sa v nej je skutočný pôžitok. Rovnako Orava, krajina okolo Starej Ľubovne, celý Šariš… ale neviem nám odpustiť ten vizuálny smog. Bilboardy a reklamné tabule, ktoré hyzdia krajinu. Napríklad na severe Slovenska sú každé dva metre cedule s nápisom Syry, pričom si tam ráno nemáte kde dať kávu. Tričko s folklórnym vzorom nemám, ani neplánujem, nebola by som to ja.
- Záleží na tom, čo má na sebe oblečené naša prezidentka Zuzana Čaputová?
Sledujem prezidentkin účes aj šaty, tak ako si ich virtuálne obzerám aj na Melanii Trump, Angele Merkel, Millie Bobby Brown, či Charlotte de Vitte. To všetko predovšetkým preto, lebo som žena. Viem, že Zuzana Čaputová reprezentuje nás všetkých a jej šatník sa mi páči.
Simonetta Zalová
foto Zerola
Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2019)