Z hlavného mesta Iránu
Ingrid Žalneva
Metropola bez centra
V Teheráne, najväčšom a najmodernejšom meste Iránu, by ste vzhľadom na jeho rozľahlosť (700 km²) len veľmi ťažko hľadali centrum. Domáci obyvatelia používajú delenie na severný a južný Teherán. Južná časť leží v nadmorskej výške 1.160 m a žijú tu nižšie vrstvy obyvateľstva. Na severe dosahuje nadmorská výška až 1.800 m, vďaka čomu sú tu teploty v lete znesiteľnejšie a vzduch neporovnateľne lepší. Aj preto v tejto časti žije stredná vrstva a iránska high society a traduje sa, že obyvatelia severného Teheránu nikdy nezavítajú do južnej časti. Hlavným mestom Iránu sa Teherán stal v roku 1788 za vlády dynastie Kadžárovcov. Kým ešte na začiatku 19. storočia tu žilo len 50.000 obyvateľov, dnes sa iránska metropola s vyše 13 miliónmi zaraďuje k najväčším mestám v Ázii. K jej symbolom patril kedysi aj vrch Damavand (5.671 m) – vyhasnutá sopka, ktorá zohrávala dôležitú úlohu v perzskej mytológii – no dnes ho vidieť len pri veľmi jasnom počasí, pretože mesto je plné smogu. Na jeseň a v zime býva smog taký hustý, že sa zatvárajú škôlky a školy a ani starým a chorým ľuďom sa neodporúča chodiť von. V teheránskych uliciach bežne možno stretnúť ľudí s ochranným rúškom na tvári.
Dopravný chaos
Znečistenie životného prostredia spôsobuje hlavne zastaraný priemysel a obrovské množstvo starých ojazdených dopravných vozidiel. Denne sa v Teheráne spotrebuje viac ako osem miliónov litrov pohonných hmôt, čo je 20 % celkovej spotreby v Iráne. Cudzinci vôbec nechápu, ako niekto v tomto dopravnom chaose dokáže šoférovať. Svetlá na semaforoch sa síce ako-tak rešpektujú, ale inak sa jazdí bez pravidiel. Prechod chodcov na druhú stranu cesty sa pokojne môže zaradiť medzi adrenalínové športy. A občas si človek pripadá ako na motocyklových pretekoch. Všetci muži, ktorí si nemôžu dovoliť auto, jazdia na motorkách a v niektorých uliciach ich hluk vytvára jednoliatu symfóniu. Motorky často kľučkujú aj medzi chodcami na chodníkoch, a tak ujsť pred týmto chaosom možno, iba ak použijete metro. Jeho prvý úsek uviedli do prevádzky v roku 1998. Prvý vagón je vyhradený len pre ženy. Ak žena cestuje so svojím mužom, môže nastúpiť aj do iného vagóna, no do prvého nemá prístup žiaden muž.
Večné stavenisko
Po smrti vodcu islamskej revolúcie ajatolláha Chomejního sa v roku 1989 začalo so stavbou jeho mauzólea. Keďže podľa islamského kalendára šlo o rok 1368, má hlavná pozlátená kupola výšku 68 metrov. Štyri 91-metrové minarety zasa symbolizujú 91 rokov, ktorých sa Chomejní dožil podľa mesačného kalendára – ten je o 11 dní kratší než kalendár slnečný. Samotný sarkofág sa nachádza pod bielou mriežkovanou konštrukciou v strede obrovskej haly, kde sa na mramorovej podlahe, sčasti pokrytej kobercami, niektorí pútnici modlia alebo len tak sedia a podriemkávajú. Vo vyhradenej časti vysedávajú ženy a síce pošepky, ale čulo spolu trkotajú. Na pohrebe Chomejního sa zúčastnilo 10 miliónov ľudí a dnes je hrobka pútnickým miestom jeho prívržencov, ktorí tu zotrvávajú aj niekoľko dní vo svojich autách či v malých turistických stanoch. Stále sa tu ešte stavia, stále tu ešte vidno žeriavy. Ide totiž o obrovskú výstavbu – rozľahlý komplex by mal zahŕňať aj kultúrne a turistické centrum, banky, akadémiu a univerzitu, niekoľko islamských škôl, obchodnú pasáž a parkovisko pre 20.000 áut. Nik však nevie, kedy má byť táto stavba storočia hotová.
Piknik vo voľnom čase
Len čo nastane víkend (v Iráne vo štvrtok a piatok), opustia obyvatelia Teheránu svoje príbytky a vyštartujú na „čerstvý“ vzduch piknikovať. Piknik ako pozostatok z dávnych perzských čias sa stal neodmysliteľnou súčasťou iránskej kultúry. Zámožnejší a mobilnejší obyvatelia vyrážajú na svahy pohoria Elborz, ktoré obkolesuje mesto v severnej časti, alebo k brehom Kaspického mora, vzdialenom len 70 km od hlavného mesta. Ostatní sa uspokoja s akoukoľvek plochou vhodnou na rozprestretie piknikovej deky či koberca. Piknikuje sa aj na špeciálnych betónových platformách, slúžiacich na občerstvenie v prírode, ba dokonca aj vnútri kruhových objazdov či na výjazdoch z diaľnice. Na piknik sa chodí s rodinou alebo s priateľmi. Počas výletu sa konzumuje, hrajú sa rôzne hry, diskutuje sa, rozprávajú vtipy… V proviante nechýba ovocie, syry, chlieb ani samovar na prípravu čaju, ten je v Iráne hlavným nápojom. Pije sa z malých šáločiek a servíruje s veľkým množstvom cukru.