Zavše som lepšia „on line“ ako „live“, aj teraz, pracujem z domu, „from home“, a tak ako obyčajne, keď nejdem do práce a „lebedím si doma“, akože si vychutnávam všetky domáce práce – oprať, vystrieť, navariť, nakŕmiť, umyť riad, odložiť, pekne ako na vojne, nech to odsýpa. Aj odsýpa a inde pribúda. Poslať kopec mailov, keď prídu na ne odpovede odpovedať, telefonovať, redigovať, písať, väčšinou sa neviem zastaviť, a zrazu zistím, že taká je tá práca doma blahodarná, že sa vlastne teším do práce. Na ráno, keď o štvrť na osem zatvorím bránu, prebehnem dvorom aj Pezinkom, na náš knihovnícky pult, na knižky, a napriek tomu, že máme kopec povinností a výjazdov a prázdninových plánov na pobočke, cítim sa trochu ako bezdomovec. Tak si aspoň užívam každý pracovný výjazd do knižnice, keď tam idem na poradu a keď je tam moja účasť nevyhnutná.
Beh. Cvrlikajú svrčky, vonia žito a lesná mäta a tráva a všelijaká božia čalamáda, ach, akú moc majú vône… Cesta do potravín, slnko, ulica, Zigo v pásikavom tričku, aloe džús nemajú, rožky majú, šuchot igelitu, bankomat, smetiari, banka až o deviatej, hrmot odpadkových košov, dvor, pozametané, poliate kvety, vlha u susedov, opratá bielizeň, voňavka na zápästí, koža, nejaké orechy, niečo sladké, niečo dobré, niečo nezrozumiteľné, čo čosi pripomína. Aviváž, vedrá s dažďovou vodou, psie granule, na terase, oriešky, med, obaly na knižky, igelit s roztopenou čokoládou, malé figy a mäkké broskyne.
Cesta autobusom, záhrady, s ktorými sa poznám takmer dôverne. Aksamietnice, nechtíky, krasuľky, šalvie, kapucínky, lupinusy, netýkavky, povojníky, papuľky, cínie, astry, fuksie, gazánie, stračie nôžky, srdcovky, náprstníky, slezy, floxy, záhrady, v ktorých kvety rastú vedľa mrkvy a paradajok, kde sú stromy s ovocím podopierané palicami, s chodníčkami, ktoré si vychodili naši psíkovia a mačky, konča ktorých sú kurníky a zajačince, kde si susedia cez plot podávajú ruky a koláče a ovocie. Nevadí, že máte marhule, toto sú naše, ochutnajte!
Vravel mi Jano Fiala, ako potichu kráča dvorom, zastane pod longošom s viničom a potom ide do záhrady, nič, iba v šľapkách a sused, ktorý sedí za plotom na dvore, ho pozná podľa chôdze. „To si ty, Jano? Čo robíš?“
Poznám po hlase všetky modranské kohúty. Viem, kedy ktorý kričí budíček, poznám vedrá, čo zavše klopnú o betón, nožnice cvakajúce vo vinohradoch, zavše sa mi zdá, že poznám susedov podľa dychu, vzdychu, podľa pukania kostí, keď si po robote naťahujú chrbty. Poznám ich psov, mačky, sliepky, kačky, podľa vône poznám ich pracie prášky aj aviváž, viem, čo im kvitne v záhradách, zavše si nechtiac vypočujem ich trápenia, poznám pesničky, ktoré si spievajú na oslavách, viem, kedy sa povadia, udobria, kedy sú chorí a kedy majú dôvod na radosť…
Podvečer zostane ticho, počuť len točky s vodou a tichý rozhovor pri krhle. Bola, nebola, mali, nemali, stretli, zajtra, uvidím, odstrihli, lekvár, marhule zmrzli, uhorky budú, nevládzem, chorá je, nepôjde, pekné, nevadí…
Keď sú jahody, všetci padajú do lekváru. A ráno potom na kuchynských stoloch poháre s jahodovým džemom svietia ako lampy a moje susedy si o tom všetkom bežnom a obyčajnom cez plot rozprávajú.
Aj preto rada chodím z Modry do Pezinka do práce. Rada chodím aj vlakmi do Bratislavy. Aby som videla, že všetko je po starom, že všade žijú ľudia ako my u nás v Modre, ktorí sa mrvia okolo domov, zdravia cez ploty, chodia do práce, večer varia lekvár a zavše si niekam do sveta odbehnú na dovolenku, možno iba preto, aby si potvrdili, že doma ich to pozná, a že tam je im najlepšie.
A potom bude leto a všetci sa niekam vyparia.
Keď sa vrátia, slnko si čupne k zemi a zadymí sa z niektorých modranských komínov, jeseň sa rozkročí medzi dňami, vždy príde tak, ako si to pamätám, školáci sa vrátia do škôl, ľudia sa vracajú z dovoleniek a zavládne akýsi príjemný poriadok.
Hneď ho zavetrím nosom a možno sa mi uľaví, že leto skončilo, svet sfarebnie, zmení sa osvetlenie, iné svetlo budú mať rána, dni aj večery, popod nohy sa zrazu pripletie akýsi dôverne známy chlad…
Minulý rok ma na sociálnej sieti potešil status psychiatra Michala Pataráka: „Neviem, či to niekto z vás pociťuje tiež, tipujem, že áno – i keď to vo veľkej miere závisí od temperamentu – ale po tých prázdninách, ktoré som vnímal aj dosť hekticky, teraz pociťujem niečo ako slasť z každodennosti a pravidelného rytmu udalostí.“ Okamžite som mu odpísala, že aj mne sa vlastne uľavilo, že svet je v koľajach.
Michal to nazval prílivom a odlivom, a asi mal pravdu, lebo všetko, čo zhruba pred troma mesiacmi odišlo, sa zrazu vráti, staré stratené veci robia radosť.
Nevadí mi, keď sa posunie čas. Doľava či doprava…
Teraz je však všetko inak, naopak. Prichádza leto, kvety strácajú lupene a vábia včely, voňajú ruže, týčia sa tyčinky aj piestiky, zreje ovocie, školáci ešte dopíšu písomky a prázdniny…
Večer mi býva zima aj tma.
Ešte donedávna som si myslela, že som ten najlenivejší človek na svete, no rechnujúc, ako v poslednom čase veľa čítam a píšem, som zistila, že vekom som asi spracovitela, či čo. A stále spávam v dobrej spoločnosti: Proust, Celine, Brodskij…
A Dunaj duní a vlna za vlnou sa valí. Vlna je krásne slovo, ale najkrajšie sa povie vlna po francúzsky a keď sa spieva a spieva Jacques Brel Le plat pays, tak najviac. Prevaľuje to slovo na jazyku ako vlnu, ako sa prevaľuje z boka na bok krajina. Kopček a dolinka, zvlnený terén.
Dozrievajú jahody. Najkrajšie a najvoňavejšie ovocie. V koláči nájsť jahodu je ako nájsť prsteň v polievke, pilník v buchte vo väzení či štvorlístok v tráve. Je jún, začiatok leta, varí sa džem, zreje ovocie. Svet je v koľajach.
Mám všelijaké tajné plány prázdninové, šatové aj topánkové, knižné aj literárne… A záhradné. Mrnčia dvere, že je ráno, dupoce pes, vlhy žlto ohýbajú dni. Srší leto, už sa preklopilo, čosi som dokončila, iné musím dorobiť… Susedov kohút vstáva o tretej, ďateľ pracuje od šiestej, vlha jódluje až o siedmej a drozdy sú nenažranci.
Inak, ani to leto neprišlo zrazu… Nič nie je tak, že jedného rána sa zobudíte a zistíte, že „jste se proměnili“ v obludný hmyz ako Řehoř Samsa. Hmyzom sa človek stáva postupne. Ja už mám na nohách kefky…
Kúpte si nové letné šaty, nech vyzeráte ako úryvky z lúky! V lete sú kvety in. Aj na šatách. A nespadnite do lekváru. Vaša Veve
Veronika Šikulová