„Aby sme prešli cez dvere, museli sme sa najprv skloniť a potom skočiť,“ opisuje vo svojom denníku Anna Franková východ z tajnej prístavby za knižnicou, v ktorej sa dva roky schovávali pred takmer istou smrťou. Čo však museli robiť tí, ktorí cez dvere ukryté za knižnicou denne prichádzali z opačnej strany? Svetlo nádeje je príbehom Hermine „Miep“ Gies, mladej dámy s veľkým srdcom, ktorá kvôli pomoci druhým dlhé mesiace riskovala všetko, vrátane vlastného života.
Čo by ste urobili, keby si vás šéf v jedno slnečné popoludnie zavolal, zatiaľ čo by ste popíjali svoje karamelové kapučíno, a so strachom a obavami jemu netypickými by vám položil otázku, z ktorej by nejednému zabehlo. Otázku, ktorá v sebe zahŕňala neopísateľné riziko toho najhrubšieho zrna, navyše, na dobu výslovne neurčitú: Pomôžeš mi zachrániť životy mojej rodiny? Možno by ste v hlave už osnovali plán, premýšľali, čo to bude obnášať, ako všetko zabezpečiť a či je to vôbec možné. Mladá Holanďanka Miep zvolila iný postup. Bez váhania a premýšľania povedala: „Áno, čo mám urobiť?“ Otázku „ako“ si nechala na neskôr. Lebo keď sa chce, cesta sa nájde. Presne o tom rozpráva najnovší seriál Svetlo nádeje (A Small Light) z dielne National Geographic, ktorý je slovenským divákom dostupný na streamovacej platforme Disney+.
Z opačnej strany knižnice
Kto by nepoznal príbeh Anny Frank, ktorej denník sa zaradil medzi sto najvplyvnejších kníh 20. storočia? Seriál Svetlo nádeje však prináša známy príbeh z opačnej strany, ktorú zatiaľ nikto nezachytil. Hlavných tvorcov a showrunnerov seriálu Joan Rater a Tonyho Phelana, ktorí stoja aj za vyše 50 epizódami obľúbeného seriálu Klinika Grace, k jeho tvorbe viedla nielen fascinácia odvahou tejto drobnej ženy (merala len 150 cm), ale aj potreba upozorniť na túto časť dejín iným spôsobom. „Ľudia, ktorí prežili holokaust, postupne umierajú. Je našou povinnosťou priniesť ich príbehy, aby sa nezabudlo a priniesť ich tak, aby oslovili aj mladšie ročníky, ktoré ich už nebudú počuť od starých či prastarých rodičov ako my kedysi,“ myslí si Tony Phelan. Svetlo nádeje prináša skutočne modernejšiu verziu, ktorá sa prihovára súčasnému divákovi. Odohráva sa vo vojnovom Amsterdame obsadenom nacistami. Aby však zdôraznil kontrast toho, ako druhá svetová vojna „vpadla“ do bežného bezstarostného života, nevynecháva ani zábery romantických kanálov, teplých nocí, bicyklov, farebných tulipánov a šik dobových šiat. Zobrazuje Miep (Bel Powley) a jej manžela Jana (Joe Cole) ako veselých mladých ľudí, ktorí si žili životom plným banalít a zábavných tanečných večierkov, až kým sa všetko nezmenilo. To všetko slúži ako ostrý kontrast ku strohému interiéru tajnej prístavby a skutočným problémom, ktorým neskôr museli čeliť. Príbeh navyše po prvý raz nevnímame cez prizmu 13-ročnej Anny, ktorá sa neustále háda s matkou a sťažuje na nedostatok súkromia, ale z pohľadu dospelej Miep, ktorá je síce stále trochu stratená vo svete, avšak o väčšine hodnôt a priorít už nepochybuje. Všetky postavy tak ožívajú vo viacerých rozmeroch, než ako ich ľudia poznajú z Anninho denníka.
(Ne)obyčajná Jej život nebol ružový, možno práve preto mala od začiatku vrodenú empatiu a snahu pomáhať. Rodená Viedenčanka prišla na svet ako Hermine Santrouschitz vo februári 1909. Jej rodina nikdy nebola zámožná, po prvej svetovej vojne sa všetko ešte zhoršilo, a tak sa jej matka rozhodla využiť projekt pomoci a podvyživenú 11-ročnú dcéru posadila na vlak do Holandska, aby sa tam zotavila. Hermine skončila u adoptívnej rodiny Nieuwenburgovcov, ktorá jej dala „holandskejšie“ meno Miep. V rodine s mnohými bratmi a jednou sestrou sa rýchlo udomácnila a hoci to nebol pôvodný plán, nakoniec u nich zostala. Po škole pracovala ako pisárka vo vyšívacej dielni, kde spoznala kolegu – účtovníka Jana Giesa. Počas krízy však o prácu prišla a jej rodičia z jej nekonečného vyspávania do poludnia začali byť takí nervózni, až jej navrhli sobáš s jedným z jej nevlastných bratov. Bol prijatý skôr ako žart a Miep krátko nato skončila na pohovore u Otta Franka, ktorý sa v roku 1933 stal výkonným riaditeľom novej holandskej prevádzky nemeckej firmy na výrobu želírovacích prípravkov Opekta.
Miep sa stala jeho sekretárkou, jej priateľstvo s Janom, teraz už sociálnym pracovníkom s typickými lenonkami na nose, pretrvalo a v júli 1941 sa vzali. Hoci sa mali radi, ku svadbe ich donútila skôr hrozba Miepinej deportácie späť do Viedne, keďže bola stále Rakúšanka a navyše sa odmietla pridať ku spoločnosti nacistických dievčat. V tom čase sa Amsterdam už vyše roka hmýril zelenými uniformami nemeckej armády, ktoré čoraz viac obmedzovali a ohrozovali život židovského obyvateľstva. V júli 1942 Otto Frank položil Miep osudnú otázku: pomohla by ukryť jeho židovskú rodinu? Nepotrebovala premýšľať, ako jej Otto radil, neporadila sa ani so svojím manželom – na riskantnú prosbu okamžite odpovedala ďalšie osudové „áno“. Odchod do tajného úkrytu nadišiel skôr, ako všetci čakali. Margot, staršia dcéra Frankovcov, dostala v júli 1942 povolávací rozkaz. Na druhý deň celá rodina „zmizla“. Úlohou Miep bolo dostať Margot cez nacistickú kontrolnú hliadku do úkrytu na ulici Prinsengracht – scéna, ktorou sa začína aj nový seriál. Prvý riskantný čin bol len jedným z mnohých, ktorý čerstvá tridsiatnička zvládla s chladnou hlavou a nevídanou odvahou.
Ako ťažná mulica
Anne si o Miep do svojho denníka zapísala: „Je ako ťažná mulica, toľko toho prinesie a odnesie. Takmer každý deň sa jej podarí zohnať pre nás zeleninu a všetko nám privezie v nákupných taškách na bicykli.“ Zháňanie jedla pre ôsmich ľudí v úkryte (k rodine Frankovcov sa v tajnej prístavbe pripojili Van Pelsovci so synom a Fritz Pfeffer) a navyše aj pre vlastnú rodinu za prídelové lístky pre dvoch nebolo vôbec jednoduché. Každé ráno, ešte pred tým, než sa pustila do práce v Opekte, ktorú sa snažila udržať nad vodou, prišla s potravinami pre celý regiment. Pre ľudí v úkryte bola všetkým – zásobovačkou, bútľavou vŕbou aj zdrojom nádeje. Giesovci zároveň od mája 1943 vo vlastnom dome ukrývali študenta Kuna van der Horsta, ktorý odmietol podpísať lojalitu nacistom. Strach, ktorý prežívali aj pri obyčajných rozhovoroch najmä po tom, ako sa o poschodie vyššie nasťahoval príslušník SS, sa dal krájať. Každý deň sa vystavovali nebezpečenstvu, že ich niekto odhalí, každý deň v napätých situáciách, keď na nich hľadeli podozrievavo, hrali divadlo naivných. Jan sa navyše neskôr pridal k holandskému odboju a kvôli bezpečnosti nikdy s Miep nezdieľal žiadne informácie o záchranných či útočných akciách, pri ktorých tuhla krv. Takýto život kládol veľký nápor aj na ich vzťah. Manželské problémy totiž aj napriek veľkým dejinným udalostiam neplánovali čakať, kým sa vojna skončí. Krik, trucovanie, hádky, ultimáta, trenice aj udobrovania boli takmer na dennom poriadku. Samotné Miepino rozhodnutie pomôcť Frankovcom bez toho, aby sa s Janom poradila, vyvolalo veľký oheň na streche, ktorý sa končí vo vypätej scéne. Zachytáva ľudskosť a reálnosť toho, čím si prechádzali, hlavne keď im do života vstupovalo stále viac ľudí, ktorí potrebovali pomoc. „Nemôžem sa aspoň na sekundu nahnevať, než sa na to pozriem z tej lepšej stránky?“ kričí Miep v jednej scéne po náročnom dni.
Život v úkryte
Priestory, ktoré slúžili ako úkryt, si všetci môžu pozrieť v Dome Anny Frank na amsterdamskej ulici Prinsengracht 263, kde sa dodnes tvoria nekonečné rady turistov. Pre účely filmovania bola presná replika prístavby postavená vo filmových štúdiách v Prahe, kde sa natáčala väčšina seriálu s výnimkou niekoľkých amsterdamských exteriérov. Kto sa dnes v múzeu postaví pred strmé schodisko, ktoré spájalo budovu fabriky s prístavbou a zároveň porovná životy slobodných so životmi prenasledovaných, na vlastné oči uvidí, čo znamenalo byť jedným z ôsmich obyvateľov neveľkých priestorov. Život za zatemnenými oknami, bez vlastného súkromia, s jedinou spoločnou kúpeľňou, v ktorej sa medzi ôsmou ráno a ôsmou večer nesmelo splachovať, s problémami, ktoré sa nedali ventilovať prechádzkou na čerstvom vzduchu, tou istou spoločnosťou, ktorú si nik nemohol vybrať a najmä s otázkou „ako dlho ešte?“, na ktorú sa nik neodvážil odpovedať…
Hoci seriál rozpráva o reálnych a veľmi temných udalostiach, nejde len o rekonštrukciu tragickej histórie. „Títo ľudia nepoznali koniec príbehu. Každý deň bol pre nich stávkou. Niektoré dni boli bolestivé a desivé, iné plné romantiky a nádeje,“ vysvetlila výkonná producentka a režisérka Susanna Fogel, ktorá stála aj za seriálom Letuška. Humor, ktorý je taký typický pre jej tvorbu, nechýba ani vo Svetle nádeje. Dejiny nezosmiešňuje, postavy však zostávajú skutočné. Také, ktoré robia chyby, ktoré nemyslia len na to, aké zverstvá sa dejú vonku, ale vnútri sa doberajú o sladkosti a vedú banálne škriepky, aké by sa mohli stať v ktorejkoľvek rodine či medzi spolubývajúcimi, ktorí prišli o všetky istoty aj o vlastný priestor. „Ľudia sa tak sústredia na traumu, až majú obavy, že je až nerešpektujúce všetku tu vážnosť odľahčiť. Podľa mňa však práve vtipy a žartovanie robia príbeh bezprostredným a autentickým. Títo ľudia neboli nonstop vážni a upravení, občas sa zrútia a občas žartujú a je to všetko veľmi ľudské. Miep a Jan neboli svätci, ktorí nonstop robili len dobré skutky. Ani Anna nebola milé poslušné dievčatko, bola bojovná a mala riadne ostrý jazyk. Tieto okamihy ľahkosti až ľahkovážnosti sú dôležité,“ myslí si režisérka. Netreba zabúdať, že Amsterdam bol síce okupovaný nacistami a plný kontrolných stanovíšť, zároveň to však bolo miesto, kde život, vrátane večierkov a zábavy, pokračovali ďalej – hoci len pre tých, ktorí na kabátoch nenosili pripnutú hviezdu.
Zuzana Zimmermannová
foto Disney+
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2023)