Chodila som na prázdniny k babi do Bernolákova, nejedno leto vtedy bolo mokré a upršané, takých už niet, s maminým bratrancom Lacim sme chodievali na bickáčoch na rybačku na Čiernu vodu a do Činížku, lovili sme tam také malé ploské rybičky, ktoré sme nejedli, a keď sa nás babi opýtala, na čo to teda, prebohaživéhodobrého, zvláčame, jednohlasne sme odpovedali, že pre kocúrov… A tak tí naši, ale aj kocúry od susedov, celé leto jedli ryby a mali z nich potom lesklú srsť, nie ako Mariškin kocúr Pazúr, čo sedával za oknom a ryby nejedol, lebo on, prosím pekne, nikdy von nechodil, a tak ten kocúr Pazúr vyzeral, akoby mal prašinu a sedával na hodvábnom vyšívanom vankúšiku a vyzeral z okna tých našich lesklých kocúrov…
Niekedy sme sa kúpali len zopárkrát. Aj to v Činížku, kde bola samá žaburina a užovky z nej ráno vytŕčali ako antény. Skákali sme do vody zo starého plechového sporáka, ktorý bol skokanský mostík a vyliezali zelení od žaburiny.
A inak stále pršalo, a tak som si šla k maminej spolužiačke zo školy požičať životopis talianskeho huslistu Nicolu Paganiniho a knižku o dievčatku Pollyanna, ktoré raz dostalo namiesto bábiky barle, a tak sa tešilo aspoň z toho, že je zdravá a že ich nepotrebuje, no a potom sa tešilo už stále, celý život sa hralo hru na radosť z maličkostí, hľadalo všade a vo všetkom dáku radosť, aj potom keď z neho vyrástla žena… Niekedy sa ťažko hľadá dôvod na radosť. Jejda, a zabudla som na Sibirôčku, sirotu, ktorá trpela a trpela, všade samé ústrky, no napokon z nej bola bohatá mladá dáma, ktorá našla lásku!
A vonku stále len pršalo, do uhoriek, ríbezlí a egrešov, zavárali sme marhule a broskyne, a keď vykuklo slnko, šli sme na bicykloch do Činížku, predbiehali popri koľajniciach vlaky, skákali medzi užovky a medzitým čítali a čítali a lovili na Čiernej vode ryby pre kocúrov!
A potom bolo Anny a na svätú Annu sú v Bernolákove hody.
Začiatkom leta sme prišli s obrovským kufrom plným šiat, ktorý babi zasunula pod posteľ. Behali sme len v teplákoch a tričkách. Na svätú Annu nás vyobliekali. Potom šiel kufor nazad pod posteľ.
V záhradách voňal kôpor, susedove sliepky aj s kuriatkami hocikedy vbehli do záhrady a my sme ich vyháňali, na spiatočnej ceste z Činíčku sme s Lacim kradli kukuricu. Konča záhrady dozrievalo sladké hrozno delevar, na longoši izabela, ktorá sa pridávala do tvarohovej štrúdle. Pri studni kvitli floxy. Poháre s uhorkami na oknách vyzerali ako lampy. Na povale sa sušili cibuľa a cesnak. V pivnici odpočívalo víno a zemiaky. V nedeľu sa šlo na zmrzlinu a malinovku do cukrárne alebo na kofolu do kačabaru. Predávať ríbezle a marhule na piaty vlak do Bratislavy. V chodbičke vlaku sme mali zložené debničky s ovocím. Okolo ženičky ako babička. Hovorili po bulharsky alebo po maďarsky. Do hodov bolo treba všetko stihnúť. Už neviem, čo všetko. Vytrhať zelinu, poškrabať, osnímať vinohrad, poumývať okná a natrieť bránu na zeleno.
Pred bránou cesta, za ňou škarpa a koľajnice. V škarpe rástli maliny a černice. Stáli sme v žihľave a salutovali rušňovodičom. Alebo natierali s babičkou bránu. Alebo stavali pod orechom v piesku hrad. Mala som rada tunely. Sestra hrabala z jednej strany, ja z druhej, napokon sa nám vo vlhkom piesku stretli dlane. Keď sme sa povadili, boli gajdy. Sestra hrad rozkopla, ja som šla revať do škarpy. Neplač, čochvíľa budú hody, vravievala babička. To isté aj s inými sestrami v kuchyni pri raňajkách a pri káve, hompáľajúc nohami. Tie k nám chodili dierou v plote. Keď sa povadili, dieru zaplátali doskami. Na jedno dopoludnie. Aj ony natierali brány a umývali okná. Zavárali uhorky, zbierali marhule na osúchy a guľky, varili kôprové omáčky a luskovicu. Poobede si zdriemli, podvečer polievali ulicu.
Pred naším domom stála hruška magdalénka. Striasala hrušky na chodník a zvolávala včely. Hocikoho poštípala včela a potom bežal revať do škarpy. Keď bola brána natretá a v dome poriadok, začalo sa piecť. Na hody. Babička kŕmila kačky alebo husi. Voňala kukurica. Anna rozdelila leto napoly, babička vravela, že je po ňom. „Svätá Anna, chladné rána.“ Potom bude Vavrinca, ten naští do vody a bude jeseň.
Hody. Ráno sme poliali ulicu. Prišli naši. Boli sme v kostole. Na obed babička upiekla hus a vyprážala kurence. Mali sme knedle, zemiaky a ryžu, hlávkový aj uhorkový šalát. Mali sme koláče. Celá Gederba voňala husacinou a koláčmi. Voňalo U Píchov, Guldánov, Kocianov, Štiglicov, Múčkovcov, Neštických, u Cyrilbáčiho a Ilkanény, čo mali pečené holuby, u Mariškanény, Babáčky, u krajčírky Hildy, u Bežky, u Ilontety a Julčatety. Poobede kolotoč. Bratranci vystrelili papierové ruže v strelnici. V kačabare bola zábava.
Ráno Laci vravel, koho vybili. Lietali facky, zuby, poháre. V pondelok zastokla babička za zrkadlo papierové ruže. „A je po hodoch aj po lete,” povedala. Tešili sme sa, že pôjdeme do školy.
Deň pred prvý septembrom mama sestre nastriekala bielou farbou po mne zdedené topánky. Ja som mala na chodbe nachystané nové. Tie jej nastrieka na budúci rok, usmievala som sa, a zatiaľ čo sestra sa nadúvala, že ona nové topánky do školy nedostala, ale zdedila, ja som jej závidela tú bielu farbu. Moje topánky voňali novotou, jej farbou. V septembri sme mali čierne paprče od orechov a naša mama nám ich čistila citrónom.
Mladé orechy voňajú horkasto a z jadierka si musíte stiahnuť tú bielu košieľku. Tá vonia tiež. Gaštany nevoňajú, ale pichajú. Chalani vyliezali na strom a my sme pod ním stáli s vyvrátenými krkmi a navigovali sme ich po strome, aj tam je, aj tam, potras konárom, a na zem padali pichľaví ježkovia, bolo ich treba rozmliaždiť opätkom, teniskou, kameňom. Na gaštany sa chodilo v Modre na Gaštanku, aj za Holerungačkou smerom do Harmónie ich bolo niekoľko a pod naším Hamrštílom rástli dva. Pod nimi stará vinohradnícka búda, strecha jej chýbala, vyrastala odtiaľ baza, po modransky hular a žihľava vyššia od nás. Kedysi sa tam niekto obesil, tato nám to povedal, a tak sme na „naše“ hamrštílske gaštany vodievali decká a strašili ich obesencom. Často sme aj so sestrou boli také presvedčivé, že sme sa ešte skôr, ako sme príbeh o obesencovi stihli dopovedať, rozbehli a s revom všetci bežali domov. Divé gaštany sme chodievali zbierať do parku a na výtvarnej z nich robili zvieratká na nohách zo špajdlí. Neskôr sa zbierali vo veľkom. Dolu v škole stáli telocvikári a mali váhu, každého gaštany pekne odvážili, aby sa vedelo, koľko ktorá trieda odovzdala. Koncom leta pri cestách rozkvitol žltý vratič. Vraj sa dával do izieb proti pavúkom. Voňal tak prudko, že sme ho po dvoch dňoch vyhodili. Vratič má slnečnú farbu a svieti v zaprášených jarkoch popri modranských chodníkoch. Čakanky voňajú tiež, ale len keď ich požmolíte medzi prstami. Večer odkvitnú, no ráno otvoria modré oči a opäť vyčkávajú.
Na jeseň všade zavárali. Cinkali v dresoch zaváracie poháre, hrmotali zásuvky a zhľadúvali sa viečka a hlava. Varili sa octové nálevy, na ktoré ste mali chuť a sliny sa vám zbiehali v puse až za ušami. Zavárali sa jablkové a hruškové kompóty, voňali klinčeky a hocikde na zemi ste našli malé čierne jadierko, na parapetných doskách na oknách dozrievali hrušky fajky a zelenkavé rajčiny, sušil sa cesnak, cibuľa, feferónky, z ktorých vypadávali jadierka a ak ste si zabudli umyť ruky, štípala vás tvár aspoň dva dni.
Už koniec leta voňal hubami a podhubím, machom a vlhkými miestami lesa, bedle pristali vo vysokej tráve ako lietajúce taniere. Tatko chodieval na huby a vláčil plné koše, mama ich nestačila zavárať, vyprážala nám bedle, ktoré vždy prikrývali ostatné huby v koši ako klobúky. Nakoniec sme ich núkali susedom a rodine a tato len chodil a chodil na tie huby, zavše nás vzal do lesa, nosili sme biele podkolienky a na tie sa nám nalepili všelijaké trávičky a bobuľky, tričká sme mali od černíc…
Leto je však na začiatku, nech je dlhé a plné prekvapení, voňavé, nech na vás neprší, no nezabudnite, stanovať sa dá aj pod stanom knižky čítať.
Vaša Veve
Veronika Šikulová