Simonetta Zalová
foto Jozef Barinka
Termo pohár, ktorý v tme svieti, špeciálny otvárač na konzervy bez použitia sily, navliekač nití aj s lupou, elegantná skladacia vychádzková palička v rôznych farbách. Katapultovacie kreslo pre lepšie vstávanie zo stoličky, mini bicykel na trénovanie nôh, avšak z domáceho kresla, mobilný telefón aj s funkciou SOS. Tieto vychytávky nenájdete v žiadnom módnom či dizajnovom časopise a pravdepodobne ste o nich ani nikdy nepočuli. Na čo sú, komu slúžia a čo je „strieborná ekonomika“ sme sa pýtali inovatívnej podnikateľky Irmy Chmelovej.
Vraj rada čítate detektívky. A keďže ste istý čas žili vo Švédsku, predpokladám, že u vás bodujú aj škandinávski detektívni autori. Čítate ich vo švédčine, alebo v slovenčine, v prekladoch svojej mamy?
Mama detektívky prekladala len ojedinele. Najviac ma upútal jej preklad románu Cit slečny Smilly pre sneh od dánskeho autora Petra Høega, ale to bol skôr thriller, ako detektívka. Vášeň pre detektívky som zdedila asi po starej mame, ktorá vlastnila úctyhodnú zbierku nemeckých paperbackov od Agathy Christie. Ako dvanásť-, trinásťročná som ich doslova hltala. Takže mám slabosť hlavne pre klasiku a Hercula Poirota, možno tak trochu aj zo sentimentu za starou mamou… Ale rada si občas prečítam aj súčasné severské kriminálne romány, tie sú zvyčajne zasadené do reálneho prostredia. Vo Švédsku som žila takmer šesť rokov, a tak si rada takto pripomínam miesta, ktoré dobre poznám.
O Švédoch aj o ostatných severských národoch je známe, že veľmi podporujú rozvoj svojej kultúry a umenia a štedro ho dotujú zo štátnych zdrojov…
Švédsko je, pravdaže, bohatá krajina, a má pre podporu šírenia svojej kultúry v zahraničí vypracovaný systém, ktorý by mohol inšpirovať aj nás. Kultúra sa nedá riadiť len pravidlami trhu, najmä nie kultúra početne menších národov.
Škandinávci nakrúcajú jeden lepší film za druhým, viaceré z nich nominovali na Oscara (najčerstvejší príklad – Kód Enigmy, ktorý v britskej produkcii nakrútil nórsky režisér Morten Tyldum). Sú severania talentovanejší, než umelci v iných krajinách?
Nemyslím, skôr majú pre prácu vytvorené lepšie podmienky, vrátane štedrých rozpočtov, ktoré (bez toho, aby polovica peňazí niekde záhadne zmizla) smerujú presne tam, kam sú určené. Na druhej strane, severania vo všeobecnosti veľa čítajú, majú radi svoju literatúru, filmy svojich režisérov, zbožňujú svojich hercov. Prišla nová otvorená vlna filmárov, ktorí chcú zobrazovať aktuálne problémy súčasnej severskej, dnes už globalizovanej spoločnosti s jej novými problémami, napríklad prisťahovalectvo, politické a sociálne zmeny… To sa odráža i vo vysokých nákladoch kníh, návštevnosti kín a divadiel, ako i v prenikaní ich diel do zahraničia a to dnes pre tieto krajiny tvorí aj nie zanedbateľný ekonomický prínos.
V roku 2001 sme v Miau uverejnili rozhovor s vašou mamou, Teodorou Chmelovou, ktorá v tom čase pôsobila ako veľvyslankyňa SR v Štokholme. Vtedy nám povedala, že Švédsko je krajinou jej srdca. Zdieľali ste tento jej pocit aj vy?
Mala som šestnásť, keď sme odišli do Štokholmu, takže nielen vysokú školu, ale aj časť strednej som absolvovala už tam. Zo začiatku som bola zo Švédska nadšená, páčilo sa mi, ako je tam všade čisto, všetko perfektne funguje, že ste kdekoľvek mohli zaplatiť kartou, o čom sme koncom 90. rokov u nás ani nechyrovali. Páčilo sa mi, že Švédi sú tak technologicky vyspelí a tak dobre zorganizovaní, fascinovalo ma, že na ulici nik neprešiel na červenú, ľudia si nezamkýnali autá, obchody mali vonku vyložený tovar, ktorý sa nik nepokúšal ukradnúť. V škole sa pri skúškach nepodvádzalo, vzťah profesorov a študentov bol celkom iný – priateľský. Švédi si veľmi zakladajú na rovnostárstve, prepych a luxus nevystavujú na obdiv ako naši novozbohatlíci a rovnosť pohlaví je alfou a omegou každého vzťahu. Džentlmeni v našom ponímaní medzi mladou generáciou vo Švédsku hádam ani neexistujú, ak by aj nejaký muž svojej partnerke podržal dvere alebo za ňu chcel zaplatiť, asi by sa ohradila. Aj z tohto dôvodu sa od švédskeho muža nedočkáte, že by vás nejako okato „balil“. Zato švédske ženy sú akčnejšie v tomto smere.
Ako ste sa zmierili s tamojšou klímou, dlhými zimami a chladnými letami?
Zima a tma boli skutočne dlhé, všetci sme čakali na leto, a keď prišlo, teplomer sa vyšplhal sotva na 20 stupňov. Mladí majitelia kabrioletov však okamžite vytiahli strechy a ľudia obsadili schody a lavičky na každom slnečnom mieste ako muchy. Okrem počasia bol pre mňa dosť veľký rozdiel aj fakt, že Švédi nie sú až takí rodinne založení ako my na Slovensku; mladí ľudia, len čo dosiahnu osemnásť rokov, možno aj skôr, automaticky odchádzajú od rodičov a žijú si po svojom. Tuším som bola na vysokej škole jediná, kto ešte žil s rodičmi.
Takže vás spolužiaci považovali tak trochu za exota z východnej Európy…
Asi nie úplne… aj vďaku tomu, že som blondína (smiech), ale nevedeli pochopiť, že v devätnástich rokoch idem napríklad s rodičmi na dovolenku. Moje švédske kamarátky si akurát tak raz za mesiac zašli so svojimi mamami niekde na obed. Mne ten švédsky model pripadal dosť rezervovaný. Podobný prístup funguje aj vo vzťahu k seniorom – štát im poskytuje mnohé služby a výhody, čo má za následok menej starostí pre rodinu, ale aj väčší odstup.
Pred pár mesiacmi médiá rozoberali kauzu o českej matke, ktorej v dôsledku udania z materskej škôlky nórske úrady odobrali synov a zverili ich do pestúnskej starostlivosti. K prípadu sa vyjadrovali rôzni odborníci, a tí potvrdili, že nórsky štát skutočne tvrdo kontroluje, ako sa rodičia správajú ku svojim deťom…
Ťažko posúdiť konkrétny český prípad, tiež som ho v médiách sledovala, ale je pravdou, že toto sa deje tak v Nórsku, ako aj vo Švédsku. Niekedy som mala pocit, že švédski rodičia si nechajú od detí príliš skákať po hlave. Aj malé capnutie po zadku sa považuje za absolútne neprípustné, na verejnosti si nikto nedovolí na deti ani zvýšiť hlas – zo strachu, že by ich niekto udal. Ak by sa tak stalo, príslušné úrady by ich začali sledovať a v konečnom dôsledku by im dieťa mohli naozaj odobrať. Výsledkom toho však je, že mnohé deti nepoznajú svoje hranice.
U nás akoby vo vzťahoch na rodičov a deti stále fungoval akýsi úzus „splácania dlhov“: my rodičia sme sa o teba starali, keď si bol malý, ty sa o nás postaráš, keď budeme starí a chorí…
V severských krajinách to až tak nefunguje, deti sú u rodičov kratšie a rodičia od nich akoby nečakali veľkú vďaku. To však aj znamená, že starnúci rodičia vedia, že sa o seba musia postarať sami. Ako som už povedala, deti sa osamostatňujú zvyčajne v osemnástich, a tak sú samostatnejší aj ich rodičia. Nespoliehajú sa na potomstvo, nečakajú odovzdane na pomoc, budujú si vlastný život a chcú si poradiť sami. Zvládajú internet, chat, skype a aj takto sú v kontakte so svojimi deťmi a vnúčatami. Súvisí to, samozrejme, aj s penziami, ktoré im umožňujú dôstojnejší život ako u nás.
Keď už sme pri rodičoch a deťoch, vaše trochu netradičné meno Irma dáva tušiť, že bude mať nejakú rodinnú históriu…
Máte pravdu, moja prastará mama sa volala Irma a bola to silná a na svoju dobu nezávislá žena. Starala sa o rodinnú lekáreň, bola pravou rukou svojho manžela, doktora farmácie, ktorý sa tak mohol venovať svojím početným koníčkom – experimentom v laboratóriu, výskumom v prírode či maľbe poetických akvarelov, ktoré dodnes zdobia naše steny. Jej dcéra, moja ómama, bola farmaceutka a moja mamina, aj keď nie povolaním, pokračuje v šľapajach aktívnych žien v našej rodine. Vyštudovala germanistiku a nordistiku, začiatkom 90. rokov sprevádzala otca, keď pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku, neskôr sama pôsobila v diplomatických službách vo Švédsku a Rakúsku a popritom zvládala aj starostlivosť o rodinu i domácnosť.
Zdá sa, že ženám vo vašej rodine neostanete nič dlžná. Vyštudovali ste dve vysoké školy, hovoríte po anglicky, nemecky a švédsky, pracovali ste v Európskej investičnej banke. A zrazu ste sa rozhodli opustiť prestížne zamestnanie a začali ste podnikať na vlastnú päsť. Navyše, v takom naoko neatraktívnom segmente, ako sú služby pre seniorov…
Nebolo to zrazu, už dlhšie som si kládla otázku, či to, čo robím, ma skutočne teší a napĺňa. V banke ma často prepadal pocit, že by som chcela robiť niečo konkrétnejšie, niečo hmatateľne prospešnejšie pre ľudí. Vtedy žili ešte obaja starí rodičia a s mamou sme pravidelne riešili, ako im uľahčiť život a pomôcť prekonávať každodenné prekážky, ktoré prichádzajú s vyšším vekom. Raz potrebovali špeciálny telefón, aby sa im lepšie manipulovalo s tlačidlami, držiak na karty, aby mohli po večeroch mastiť karty, babka navliekač ponožiek či stolík do postele, dedko v zime protišmykové mačky na topánky, zišli sa mu aj slúchadlá na počúvanie televízora. Stále sme čosi zháňali, hľadali na webe, radili sa so známymi, aj vo Švédsku, brúsili po obchodoch vo Viedni. A raz som takto naďabila na nemeckú web stránku, kde to všetko bolo – množstvo „vychytávok“ pre seniorov. Pár vecí som dedkovi hneď aj objednala, zároveň som si však uvedomila, že nič podobné tu doma nemáme. Tak som začala rozmýšľať, čo s tým.
Často sa však stane, že človek má nápad, potom si ho začne overovať a zistí, že to, čo on považoval za „vynález storočia“ už dávno existuje…
Okrem rôznych zdravotných a protetických pomôcok, ktoré však nie sú určené primárne pre seniorov, som sa s ničím podobným u nás nestretla. Celý ten nápad s pomôckami pre seniorov sa mi veľmi páčil – ale že by som ja začala podnikať? To by mi nikdy predtým nenapadlo! Podnetné bolo pre mňa stretnutie s Ladislavom Kossárom, tzv. anjelským investorom, ktorý investuje do podnikateľských nápadov v skorej fáze, pričom sa špecializuje najmä na podporu rôznych spoločensky prospešných projektov. Práve on sa stal mojím spoločníkom vo firme a dodal mi potrebnú odvahu pustiť sa do podnikania v nie ľahkom segmente. Keď sa následne ku mne pridala aj moja dlhoročná kamarátka Katarína Krejčíková, s ktorou tvoríme už vyše dva roky skvelý tím, bola som si našou prácou už úplne istá. Inšpiroval ma aj pobyt v Amerike, kde vás k podnikaniu motivujú na každom kroku, je to akoby súčasťou ich kultúry. A pritom to nemusí byť vaša práca na celý život! Zoberme si napríklad mladé mamičky, ktoré sú doma s deťmi: veľmi inšpirujúce a tiež zaujímavý zdroj príjmu pre ne môže byť drobné podnikanie, trebárs že si založia nejaký malý e-shop, alebo začnú piecť koláčiky či vyrábať módne doplnky, hoci len na určitý čas.
Ako reagovali rodičia na váš „podnikateľský zámer“?
Ich prvotná reakcia – prekvapenie, že chcem odísť z dobrej a prestížnej práce. A vraj načo som potom toľko študovala! Našťastie však rýchlo pochopili, o čo mi ide a keď projekt ProSenior získal rôzne ceny, upokojili sa úplne.
Podnikanie od úplnej nuly sa dnes moderne označuje anglickým výrazom startup. Znie to veľmi zasvätene a dynamicky. Bol to aj váš prípad?
Ľudia si často mýlia startup s akýmkoľvek novým podnikaním. Vo svojej podstate sa startup vzťahuje na technologické či internetové firmy (keďže tento termín vznikol v Silicon Valley), ktoré vyvíjajú vlastný unikátny produkt s potenciou ovládnuť veľký trh a získať vysokú návratnosť pôvodne malých investícií. Aj Facebook či Google začínali ako startupy. Alebo slovenská firma Sygic, vyvíjajúca GPS navigácie, ktoré sa dnes predávajú po celom svete (napríklad ich aplikácia Be on Road je v USA vôbec druhá najsťahovanejšia). Aj ESET bol startup, i keď pred dvadsiatimi rokmi… To, že si niekto otvorí kaviareň alebo prevádzkuje sieť reštaurácií, zďaleka neznamená, že to je startup. V prípade našej firmy sa skôr hodí pojem sociálne podnikanie, teda podnikanie s istým sociálnym zámerom alebo misiou, ktorý sleduje primárny cieľ zlepšiť nejaký sociálny alebo environmentálny problém. Jeho definície sú rôzne, mne sa páči aj tá o „podnikaní so srdcom“.
V praxi to znamená, že ste založili informačný portál ProSenior, ktorého súčasťou je aj e-shop s praktickými pomôckami pre seniorov. Čím je pre mladú ženu toto podnikanie príťažlivé?
Myslím, že ľudia potrebujú v práci cítiť aj nejakú inú hodnotu, ako len peniaze či zisk. A pracovať pre dobrú vec je asi najväčšia motivácia. Teší ma, že môžem takto trochu pootvoriť dvere aj do trinástej komnaty zvanej starnutie. U nás je táto téma ešte vždy tabu, založené na stereotype, že staroba sa spája len s chorobou a smrťou.
Vaša ponuka sa však primárne neorientuje na zdravotnícke pomôcky…
Skôr sa sústreďujeme na veci prispievajúce ku skvalitneniu života seniorov, avšak nad rámec toho, čo im preplatí zdravotná poisťovňa. Väčšinou sa snažíme riešiť konkrétne problémy, týkajúce sa najmä zraku, sluchu, mobility a motoriky. Povedala by som, že ponúkame také pomôcky, ktoré človek síce k svojmu životu nevyhnutne nepotrebuje, ale keď ich raz vyskúša, už sa ich nebude chcieť vzdať. Farebná módna skladacia palička asi nie je ten najsprávnejší príklad, ale predstavte si trebárs špeciálny otvárač na konzervy pre staršiu pani, ktorá musí s pohárom obľúbenej zaváraniny počkať, až kým ju nepríde niekto navštíviť. Malá nenápadná vecička, veľká pomoc. Pre seniorku, ale aj celú jej rodinu, ktorú starká zakaždým zvolávala na pomoc. A o to nám ide – aby sa seniori necítili ako záťaž pre svojich príbuzných.
Je zaujímavé, že ste ešte ani raz nepoužili slovo dôchodca. Mnohí starší ľudia ho považujú za dehonestujúce. Dôchodca, ako ten, čo dochádza. Kam, to všetci vieme…
Ani ja nemám rada toto slovo. Tiež vo mne evokuje pocit „konečnej stanice“. Senior je krajší výraz, vidím v ňom človeka so skúsenosťami, či už životnými, alebo profesijnými, ktoré chce odovzdávať ďalej… Takže má ešte pred sebou veľa práce. Nepáči sa mi mediálny kult mladosti, ktorý sa na starších ľudí pozerá ako na čosi zbytočné, čo v konečnom dôsledku iba zavadzia mladým sebavedomým jedincom, možno bez akýchkoľvek iných predností, než je ich vek. Senior je už síce na penzii, ale jeho život sa tým zďaleka nekončí, možno ho čaká ešte ďalších 20 – 30 rokov, ktoré môže vyplniť zmysluplne. Len sa pozrite na mnohých úspešných sedemdesiatnikov, osemdesiatnikov profesorov, lekárov, spisovateľov, ba i prezidentov v zahraničí, ktorí požívajú zaslúženú úctu.
Zatiaľ čo termín dôchodca evokuje obraz človeka, ktorý žije na hranici chudoby…
Dnešní seniori to nemali ľahké, v ich životoch prehrmeli obrovské zmeny: prežili viacero režimov, zmenil sa celý ekonomický systém, nové technológie napredujú závratným tempom, veľa ľudí tieto zmeny doslova zomleli, nevedeli jazyk, prepustili ich z práce alebo im ponúkli miesto pod ich úroveň. A keď neovládate internet, nedostanete sa k informáciám, ktoré by vás dokázali posunúť vpred či spojiť so svetom. Aj preto sa snažíme podporovať seniorov, aby sa naučili používať moderné technológie, okrem iného sme spoluorganizovali viaceré IT školenia pre seniorov a snažíme sa pre nich prinášať novinky, napríklad špeciálne tablety či telefóny pre seniorov.
Čas beží a k penzijnému veku sa približuje generácia, ktorá sa po revolúcii uchytila v biznise či iných solventnejších povolaniach. Niečo si našetrili alebo sa inak zabezpečili a ich životná úroveň seniorov sa nebude merať len výškou štátom vyplácaného dôchodku…
Dnešní päť- a šesťdesiatnici, naši budúci seniori, sa v porovnaní s ich rodičmi dokážu vo svete orientovať bez výraznejších problémov, sú zdatní v informačných technológiách, dorozumejú sa po anglicky a čas v penzii si chcú užívať, nie ho iba dožiť, sú zvyknutí na istý komfort. Tento trend bude pokračovať, veď si len zoberte, že na Slovensku máme takmer milión ľudí, ktorí poberajú starobný dôchodok. To znamená, že skoro každý piaty človek je senior a táto tendencia rastie. Vo svete už dávno funguje tzv. strieborná ekonomika, teda produkcia špecializovaných tovarov a služieb pre seniorov. V našej spoločnosti táto téma takmer vôbec nerezonuje, len pomaly sa objavujú ponuky cestovných kancelárií na turistické či kúpeľné pobyty, internetové kurzy či cvičenia pre seniorov a podobne.
Čo si pod pojmom „strieborná ekonomika“ máme predstaviť konkrétne?
Napríklad realitné projekty, zamerané špeciálne na seniorov. V zahraničí sa tejto téme celkom seriózne venujú mnohí architekti a projektanti a majú legislatívne jasne definovanú podporu štátu, samospráv či mestských obvodov. Na Slovensku sa do podnikania s bývaním pre seniorov zatiaľ nehrnie takmer nik. Ale nemám tým na mysli domovy sociálnych služieb, v ktorých zväčša bývajú seniori, vyžadujúci 24-hodinovú opateru, ale normálne byty v objektoch s rôznymi zdravotnými a ďalšími službami. Samozrejme, ideálne je, keď sa starší človek nemusí sťahovať, lebo vo vyššom veku ľudia bývajú citovo veľmi viazaní na miesto, kde prežili kus svojho života. Iní sa však chcú na starobu pripraviť aj kúpou bytu alebo domu špeciálne prispôsobenému požiadavkám a potrebám seniorov.
Čo to v praxi znamená?
V takomto špeciálnom dome býva zdravotná sestra, ktorá je k dispozícii. Alebo tam funguje kantína, zabezpečujúca stravovanie, prípadne spoločenská miestnosť. Chce to však brať do úvahy aj množstvo detailov, týkajúcich sa interiéru, nestačí iba postaviť bezbariérový dom s výťahom, umiestniť do kúpeľne pár madiel a vyhlásiť byt za vhodný pre seniorov. Projektanti rátajú aj s mnohými inými bezpečnostnými prvkami v interiéri bytu: tlačidlá núdzovej pomoci, nešmykľavé povrchy, silnejšie osvetlenie, špeciálne upravené kuchynské linky, kúpeľne i spálne, nie je nič nezvyčajné, že seniori-manželia si želajú oddelené spálne…
Väčšina ľudí si asi automaticky pomyslí: Kde by na to naši dôchodcovia vzali peniaze?
A majú pravdu. Ale na druhej strane – štatistiky hovoria, že pomerne vysoké percento našich seniorov vlastní relatívne hodnotnú nehnuteľnosť, byt alebo dom. Na západe existujú tzv. regresné (obrátené) hypotéky, veľa sa o nich debatuje aj u nás a je len otázkou času, kedy aj seniori na Slovensku budú môcť tento produkt využiť. Zjednodušene povedané, senior svoj byt alebo dom „predá“ banke s tým, že v ňom môže aj naďalej bývať a banka mu zaň bude do smrti vyplácať rentu. Funguje to ako akási hypotéka naruby: nie vy platíte hypotekárnej spoločnosti, ale ona platí vám. Je, samozrejme, dôležité, aby s takouto hypotékou bola oboznámená aj rodina a najmä aby takéto rozhodnutie človek neurobil pod nátlakom.
Späť však ku portálu ProSenior: ako a kde si hľadáte svojich zákazníkov?
Sústreďujeme sa na mladšie generácie, ktoré využívajú internet a sociálne siete. Našimi zákazníkmi sú vo veľkej miere deti či vnúčatá seniorov, ktorí si môžu nákup dovoliť a motivuje ich záujem pomôcť. Pýtajú sa na detaily, špekulujú, čím by rodičom či starým rodičom urobili radosť. Skutočne sa úprimne starajú! Napĺňa ma dobrým pocitom, keď vidím, ako nadšene ľudia naše pomôcky prijímajú. A potom sú tu samotní seniori a musím povedať, že počet tých, ktorí nakupujú cez internet, stále rastie. Inšpirácie často prichádzajú aj priamo od nich, najpredávanejšie produkty – napríklad bezdrôtové televízne slúchadlá alebo nákupné vozíky „schodolezy“ – vzišli z dopytu samotných zákazníkov.
Čo všetko chce ProSenior ešte obsiahnuť?
Projekt vznikol v roku 2012 ako informačný portál. Má víziu, aby obsahoval napríklad aj právne poradne, rôzne informácie o službách, opatrovaní, domovoch seniorov, zľavách pre seniorov, rátame aj so zoznamkou, priestor chceme dať aj diskusným fóram v podobnom duchu, ako keď sa na internete združujú napríklad mladé mamičky. Z portálu ProSenior plánujeme vytvoriť multifunkčné miesto, kde seniori a ich opatrovatelia nájdu všetko potrebné pre život. Od produktov cez služby až po poradenstvo. Momentálne pracujeme na novej verzii informačného portálu, ktorého spustenie je otázkou pár mesiacov. Medzičasom funguje aspoň náš e-shop a kamenný obchod.
Irma Chmelová (32)
Vyštudovala ekonómiu na Stockholm School of Economics a právo na bratislavskej Paneurópskej vysokej škole. Pôsobila v Európskej komisii v Bruseli a v Európskej investičnej banke ako projektová manažérka. V roku 2012 založila internetový portál ProSenior, s ktorým uspela vo viacerých domácich i zahraničných súťažiach, ako napríklad Mladý inovatívny podnikateľ (získala špeciálne ocenenie Silvie Gašparovičovej), Podnikateľka Slovenska 2013 (2. miesto v kategórii začínajúca podnikateľka), Social Impact Enterprise v Rakúsku (účasť vo finále). V súťaži Via Bona Slovakia získal projekt ProSenior v marci 2015 ocenenie Inšpiratívny projekt v kategórii Férový hráč na trhu.