V plaveckom slangu sa tomu hovorí zdolať Mount Everest oceánov. Zabudnite však na plávanie po vymedzených dráhach v bazéne, tu ide o diaľkové či maratónske plávanie na otvorenej vode. Avšak kým Mount Everest dosiahlo niekoľko tisíc horolezcov, tak športovcov, ktorí preplávali z Kuby na Floridu, možno spočítať na prstoch jednej ruky. A z nich len jedna jediná, 64-ročná Američanka Diana Nyad, to dokázala bez klietky na žraloky. Mimochodom, tá trasa je dlhá takmer 180 kilometrov. Akoby ste štyrikrát preplávali Lamanšský prieliv.
Najnáročnejšie plávanie s najväčšími prekážkami. Žraloky i jedovaté medúzy štvorhranky, ktorých popŕhlenie dokáže človeka usmrtiť do niekoľkých minút. Alebo mechúrovka portugalská, ktorú vo vode pre jej priesvitné telo často ani nevidieť a jej „bodnutie“ je extrémne bolestivé. Potom Golfský prúd, vo Floridskom prielive najmenej predvídateľný, vytvárajúci točiace sa zradné víry. Kvôli všetkým týmto nástrahám a mnohým ďalším môže zlyhať aj najlepší plavec. Diana im po prvý raz čelila v lete 1978. Mala 29 rokov, keď sa prvý raz pokúsila zdolať oceánsky Mount Everest. Kuba, taká vzdialená, a predsa taká blízka… Zakázaná zem. Vždy ju túžila dosiahnuť. „Tak blízko, že by tam človek mohol doplávať,“ ako hovorievali jej rodičia.
Na plavbu sa pripravovala vyše roka. Zdolať viac ako170 km kraulom znamená urobiť približne štvrť milióna temp. Okrem hodín a hodín strávených vo vode, Diana behala, posilňovala, skákala cez švihadlo i hrala squash, ktorý ovládala na turnajovej úrovni. Pár týždňov pred štartom plávala sedem a viac hodín denne, cez víkendy si zvyčajne strihla 24 hodín plávania v kuse. Tesne pred štartom svoje telesné aktivity utlmila, lebo sa potrebovala „vykŕmiť“ a veľa spala. Potrebovala pribrať 9 kg, aby jej telo počas extrémnej záťaže malo z čoho schudnúť. Vo vode, samozrejme, úplne nehladovala, počas krátkych, iba niekoľkosekundových prestávok si cez tenkú hadičku dopriala pár hltov čokoládového nápoja či slepačiu polievku.
Prípravy na vstup na Kubu, kam Američania nemohli už roky cestovať, si vyžadovali množstvo papierovania, bolo treba čakať na víza, čo sa naťahovalo donekonečna. Celé podujatie sa tiež nezaobišlo bez sponzorov, ktorí by Diane uverili jej snu a hoci odmlada dokázala horlivo rečniť a jej zápal pre vec boli nákazlivé, aj tak bojovala s nedostatkom peňazí. Napríklad na nevyhnutnú ochrannú klietku proti žralokom potrebovala 40.000 dolárov. Oceľovú klietku (6 x 12 m), ktorú nazvala Kleopatra, napokon zasponzorovala firma Colgate v rámci svojho programu na podporu výnimočných žien.
Nesplnený sen
Prvý pokus odštartovala o druhej poobede 13. augusta 1978 z pláže Ortegosa asi 80 km vzdialenej od Havany. Na tretí deň o siedmej ráno ju vytiahli z vody, aj keď sa tomu bránila do poslednej chvíle. Kvôli silnému vetru totiž vybočila z kurzu a okrem toho takmer dvojmetrové vlny spôsobovali, že v žraločej klietke ju hádzalo zo strany na stranu a telo mala samý opuch. Popŕhlili ju medúzy, väčšinu toho, čo zjedla, hneď vyvrátila, triasla sa od zimy, teplota jej tela klesla na 32 °C. „Toto je najhoršia noc môjho života,“ vzlykala, no aj tak nechcela prestať a s perami opuchnutými od slanej vody sa priškrteným hlasom snažila so svojou trénerkou ešte vyjednávať. Suma sumárum, v to leto 1978 Diana preplávala 122 km a v oceáne strávila 41 hodín a 49 minút. Len čo sa pozbierala, hodlala svoj pokus zopakovať. Tvrdila, že mala dosť sily, aby plávala ďalšie hodiny, ale zradilo ju počasie. Celú únavnú procedúru s vízami však bolo treba absolvovať znovu. „Strávila som rok čakaním na víza a správne počasie, aby som to skúsila znova,“ spomína Diana, „nakoniec som bola taká rozčúlená, že som sa rozhodla nechať kubánske plávanie tak.“ Sen sa rozplynul, ale nepochovala ho úplne. Musela však čakať dlhých 33 rokov, kým sa jej ho podarilo uskutočniť…
Ako morská víla najáda
Mala päť rokov, keď jej otec tú historku rozprával prvýkrát. Položil na stôl objemný Websterov slovník, otvoril ho na písmene N a svojím cudzokrajným prízvukom naliehavo spustil: „Pozri, tu to je, heslo Najády! Starí Gréci ich uctievali ako bohyne, božské vodné víly obývajúce rieky, moria, oceány. Nezabúdaj, Diana, že máš meno po týchto bohyniach, grécke meno môjho rodu. Voda je tvoj osud, si ako ony, najády, navždy spätá s vodou. Raz bude z teba šampiónka, svetová plavkyňa, ktorá pokorí rekordy!“ Diane sa táto historka náramne páčila, veď ktoré decko z ich školy sa mohlo pochváliť tým, že má meno vo Websterovom slovníku? Či sa však mágia onoho mena a osud morskej víly vzťahoval aj na adoptované dieťa, ktorému v žilách prúdila celkom iná krv, malú Dianu netrápilo. Pravda bola taká, že keď mala tri roky, jej rodičia sa rozviedli a matka sa znovu vydala za Gréka s pôsobivým menom Aristoteles Nyad. Fešný chlap s tvárou herca Omara Sharifa sa do Ameriky dostal za nejasných okolností s pofidérnym pozadím. Niet pochýb, že FBI si o ňom viedla tučnú zložku. Dianina mama sa do neho šialene zamilovala, svojej dcére však veľa lásky neprejavovala. Nikdy sa s ňou nemaznala, nikdy jej nečítala rozprávky na dobrú noc. Otec bol zábavný a vtipný, ale aj notorický klamár a pašerák napojený na rôzne ilegálne obchodné siete, ktoré vážne ohrozovali celú rodinu. Keď mala Diana 12 rokov, mama sa s ním konečne rozviedla. V jednom rozhovore spomína príhodu, ako ju otec aj s nevlastnými súrodencami raz veľkodušne pozval, aby im ukázal svoje nové honosné bývanie. Skvostný výlet sa skončil vo chvíli, keď sa do domu vrátil skutočný majiteľ a neželaných hostí potupne vyhnal. Bolo to také ponižujúce, Diana sa tej hanby nedokázala striasť celé roky…
Dievčatá nevedia hrať šach
Už na základnej škole si obdivne prezerala chlapcov, ich tesné džínsy, vypasované tričká, tenisky… Niežeby ich chcela mať za frajerov. Chcela byť ako oni, aby mohla baliť dievčatá. Pamätá si, mohla mať tak trinásť, štrnásť rokov – sedela vedľa spolužiaka, ktorý civel na priesvitnú blúzku jednej spolužiačky: „Z toho šaliem,“ precedil medzi zuby. „Aj ja,“ vypadlo z nej náhle. A zostala rovnako zarazená ako ten chalan. No dobre, čítala už, že niečo také existuje, ale homosexuáli sú predsa vždy iba muži. Také ženy neexistujú! V tom čase hltala knihy od francúzskej spisovateľky George Sand, fascinovalo ju, že sa obliekala ako muž. V tom oblečení mohla robiť mužské veci. „Chcela som byť chlapcom, nielen aby som mohla byť v blízkosti dievčat, ale aby som sa mohla stať všetkým, čím som ako dievča nemohla byť.“ Napríklad, keby sa narodila ako chlapec, otec by ju naučil hrať šach ako jej brata. Diana si pamätá, že sa k nim raz priplichtila práve vo chvíli, keď otec rozkladal figúrky na šachovnici. Keď ju zbadal, rezolútne ju vykázal do kuchyne. K hrncom! Rozzúrená vytiahla niečo z chladničky, tresla to o zem a dostala remeňom. Ten vzdor v nej ale zostal. Hoci som žena, budem si robiť, čo chcem, či sa to považuje za mužskú záležitosť, alebo nie. Aj cez slzy, aj cez bitku!
Z Floridy na Bahamy a dosť
Na strednej škole vo Fort Lauderdale, „svetovom hlavnom meste plávania“, ako sa tomuto mestu na Floride zvyklo hovoriť, už plávala ako vodná nymfa. Pod kuratelou trénera Jacka Nelsona, slávneho amerického olympionika a vyhľadávaného kouča, napredovala míľovými krokmi. „Nelson mi vysvetlil, že mám dve prednosti spoločné všetkým plavcom svetovej triedy,“ píše Diana v knihe Find a Way. „Po prvé, mala som genetické schopnosti, cit pre vodu a perfektnú postavu plavca – štíhle telo s relatívne vysokým ťažiskom, obrovskou silou v hornej časti a veľmi malou váhou v bokoch a nohách. A po druhé, mala som psychologický hlad po tom, aby som sa preniesla cez bolesť, keď si to cieľ vyžadoval.“ Neskôr sa Nelson vyjadril, že spomedzi všetkých jeho zverencov Diana na sebe pracovala najtvrdšie. Už na škole vyhrala stredoškolské majstrovstvá Floridy znak na 100 yardov (91 metrov). Jej túžbu zúčastniť sa olympijských hier v roku 1968 v Mexiku však prekazila zákerná infekcia, keď v sedemnástich ochorela na zriedkavý typ srdcovej endokartitídy. Neskôr v Atlante študovala na súkromnej Emory University, z ktorej ju však vylúčili, keď v zápale dobrodružstva vyskočila s čímsi ako padák z okna na štvrtom poschodí školy. Musela absolvovať polročné sedenie u psychoterapeuta, aby sa mohla prihlásiť do inej vzdelávacej inštitúcie. Na súkromnej Lake Forrest College študovala angličtinu a francúzštinu a vtedy stretla Bucka Dawsona, dnes už legendárneho propagátora plávania v USA a prvého riaditeľa Medzinárodnej plaveckej siene slávy. Práve on ju nasmeroval na diaľkové plávanie na otvorenej vode. V 21 rokoch vytvorila ženský rekord, keď preplávala 16 km dlhé jazero Ontario za 4 hodiny a 22 sekúnd. Neskôr ako jedna z prvých oboplávala ostrov Manhattan – necelých 44 km za rekordných 7 hodín, 37 minút a 13 sekúnd. Svoje 30. narodeniny oslávila ďalším rekordom, keď z bahamského ostrova North Bimini plávala 164 km do floridského Juno Beach. Trvalo jej to neuveriteľných 27 hodín a 30 minút – zrejme jej fandili najády všetkých morí, lebo v ten deň vial mimoriadne priaznivý vietor a morské prúdy ju unášali rýchlosťou, že dokázala zdolať až 6 km za hodinu. Nepríjemná pachuť z floridskej porážky však v nej pretrvávala a napriek úspechu na Bahamách aj tak s plávaním skončila…
Športovkyňa za mikrofónom
Kariéru úspešnej športovej novinárky započala v roku 1980. Začínala ako hlásateľka obľúbeného sobotného športového programu Wide World of Sports televízie ABC. Pamätá si, že prvé podujatie, z ktorého robila reportáž, bol havajský Ironman. V nasledujúcich rokoch pokrývala množstvo ďalších športových akcií, olympijské hry, závody Tour de France, tenisový U.S. Open, newyorský maratón… Cestovala po svete, jeden víkend referovala o majstrovstvách sveta v stolnom tenise v Tokiu, druhý už balila kufre na majstrovstvá vo vodnom lyžovaní v Londýne a hneď na to odlietala do Kalifornie na svetový šampionát vo wrestlingu. Na televíznu obrazovku prinášala aj reportáže, v ktorých sama vystupovala ako neohrozená amazonka: plávala s veľrybami v Patagónii, veslovala na kajaku cez 12 metrov vysoké vodopády, bicyklovala takmer 2.000 km z Hanoja do Hočiminovho mesta, brodila sa močiarmi v Botswane. Potom tri roky vo vlastnej show One on One with Diana Nyad spovedala rôzne celebrity ako Ed Bradley, Julia Child či John McEnroe. Na prelome milénií pracovala pre Fox Sports News, v reportážach analyzovala aj problémy užívania liekov na zvýšenie športového výkonu. Dlhé roky pôsobila ako športová komentátorka ranného vysielania National Public Radio a svojimi postrehmi prispievala aj do The New York Times. Mala talent pre dramatické vykreslenie udalostí a pútavé rozprávanie príbehov, ktoré dokázala v pravú chvíľu okoreniť humorom. Vedela sa pohybovať pred kamerou a nikdy nepoužívala žiadne poznámky. Vidieť to aj na jej neskorších vystúpeniach na TED Talkoch, s akou ľahkosťou si vie podmaniť publikum. Ani Oprah Winfrey či Ellen DeGeneres ju nedokázali vyviesť z miery, keď dostala pozvanie do ich show. Pre jedných sebaistá, pre iných chvastavá, egocentrická osoba, ktorá „vydýcha všetok vzduch v miestnosti“, ako ironicky poznamenala jedna z jej kolegýň. Diana mala údajne vždy sklon nafukovať svoje úspechy, domýšľala a fabulovala situácie, ktoré sa vraj sotva stali, bola nepresná v popise svojich výkonov a zo všetkého najviac prezentovala svoje rekordy, akoby sa o ne nepokúšal nik iný na svete. „Každý by sa mal cítiť ako hviezda svojho života,“ vyhlasovala Diana sebaisto na svoju obranu.
Šesťdesiatka je nová štyridsiatka
Po šesťdesiatke, ktorú oslávila v roku 2009, začala cítiť zvláštny nepokoj. Predovšetkým, necítila sa stará! „Šesťdesiatka je nová štyridsiatka, sme mladšia generácia než šesťdesiatnici, ktorí tu boli pred nami.“ Mama jej zomrela ako 82-ročná, zostávalo jej teda zhruba 20 rokov života „a ja som sa chcela uistiť, že ich naozaj žijem“. V tomto rozpoložení sa začal prebúdzať jej sen z mladosti. Sen preplávať z Kuby na Floridu, sen, ktorý „niekde vzadu vždy bol v mojej mysli“.
Začala trénovať. Štyridsaťminútovky sa rýchlo predlžovali na niekoľko hodín, často sa stávalo, že z bazéna odchádzala posledná. Prehovorila svoju najlepšiu priateľku Bonnie Stoll, bývalú hviezdnu hráčku raketbalu, aby jej robila trénerku. Spolu odišli na karibský ostrov Sint Maarten, kde plávala denne 8, 10, 12, 14 hodín. Späť na Key Weste trénovala 24-hodinovky a sprvu skeptická Bonnie začala veriť, že to, čo jej priateľka nedokázala v tridsiatke, sa jej podarí uskutočniť po šesťdesiatke. Diana vedela, že mentálne je na tom oveľa lepšie, ako keď bola mladá. Potvrdzujú to aj štúdie odborníkov, že „pri extrémnych maratónskych aktivitách je mentálne odhodlanie dôležitejšie ako fyzická energia mladosti“.
Pomaly dala dokopy tím vyše tridsiatich ľudí, pričom mnohí, nakazení jej entuziazmom hraničiacim s posadnutosťou, do toho šli zadarmo. Najviac si zakladala na navigátorovi, ktorý by nielenže vytyčoval najoptimálnejšiu trasu, ale ustavične sledoval aj smer morských prúdov a podľa momentálneho počasia prepočítaval kurz. Takého borca našla v osobe dnes už zosnulého Johna Barletta. V sprievode mala lekára a zdravotníkov a keďže urobila šialené rozhodnutie plávať bez klietky proti žralokom, najala si chlapíkov, ktorí ovládali tzv. štít proti žralokom (shark shield). Predstavte si ho ako dlhý kábel vysielajúci typ elektrických impulzov, ktorých nepríjemný zvuk núti žraloky urobiť čelom vzad. Navyše, Dianu sledovali štyria kajakári a potápači s kopijami, ktorí monitorovali situáciu pod vodnou hladinou. Ako novinku použila trojmetrovú reťaz, ktorá sa vinula pod vodou pred ňou a v noci dokonca svietila. Mala ju držať v požadovanom smere a nedovoliť, aby vybočila z kurzu. Mala v pláne každých 45 minút urobiť si 20-sekundovú prestávku, počas ktorej sa napije vody. Každú hodinu a pol bude dve minúty odpočívať a niečo malé zje: za hrsť cestovín, lyžičku arašidového masla, vajíčko natvrdo, proteínový gél… Uvidí sa, čo z tohto všetkého dokáže v sebe udržať.
Trikrát a stále nič
Prvý pokus jej nevyšiel. Do vody sa 62-ročná najáda vnorila 7. augusta 2011 o 19.45. Plávala 28 hodín a 42 minút a keď ju vytiahli na palubu, na Floridu jej chýbalo 85 km. Prečo musela skončiť? V hre bolo viacero faktorov: silný vietor, ktorý ju tlačil mimo kurz, bolesť v ramene, na ktorú jej zdravotník podal nesprávny liek a vďaka tomu v jej organizme vzplanul astmatický záchvat.
Ďalší pokus o vyše mesiaca neskôr (23. septembra) ju stál takmer život. Oceán bol pokojný, všetko vychádzalo podľa plánu, až na… Pred žralokmi ju síce chránil elektronický štít, no proti jedovatým medúzam neexistovala žiadna ochrana. „Bolo to, akoby ma namočili do vriaceho oleja, moje telo sa skrúcalo ako v plameňoch,“ opisovala neskôr popŕhlenie rojom medúz štvorhraniek. Kričala od bolesti, napriek tomu však odmietala vyjsť z vody. Plávala ďalej celé hodiny, nakoniec sa však musela vzdať, lebo toxíny v jej tele začali útočiť na miechu, čo ju čiastočne paralyzovalo a sťažovalo dýchanie. Bonnie neskôr popisovala, že keď Dianu vytiahli z vody, už vôbec nedýchala. Pár sekúnd bola načisto mŕtva. (Podľa štatistík na popŕhlenie medúzami zomrie ročne viac ľudí ako na uhryznutie žralokom.) „Všetci odborníci mi povedali, že som v tú noc už nemala žiť,“ glosuje Diana. „Mali sme lekársky tím, mali sme adrenalín, kyslík, všetko na čo si spomeniete, ale podľa mňa to bola moja vôľa, jedine tá ma zachránila z pazúrov smrti.“
Pri druhom pokuse preplávať z Kuby na Floridu sa jej podarilo zdolať 124 km za 41 hodín. Po hroznom zážitku s medúzami si povedala, že do vody ju už nikto nedostane. Len čo však bolesť pominula, už sa chystala na tretí štart. Na ten musela čakať do ďalšieho roka, lebo plavecká sezóna vo Floridskom prielive sa obmedzuje na skromné dva mesiace: august a september. Ale ani tretí pokus z 20. augusta 2012 jej nevyšiel. Dianu museli vytiahnuť z vody kvôli opakovanými bodnutiam medúz štvorhraniek a mechúroviek portugalských, ktorých chápadlá môžu dosahovať až 30 metrov. Útočili na ňu aj napriek tomu, že mala ochranný oblek a na tvári masku. „Doslova jediný štvorcový centimeter odhalený na mojom tele boli pery. Jednoducho sme nevedeli navrhnúť spôsob, ako mi chrániť ústa, aby som pri plávaní mohla dýchať,“ popisovala situáciu na svojom blogu. „Medúzy sú brilantné v hľadaní tých správnych miest na bodnutie a skutočne našli moje pery. V oboch prípadoch som trpela paralýzou, akýmsi nadpozemským pocitom, že som upálená zaživa.“ Diana priznáva, že po tomto zážitku ju ešte roky prenasledoval posttraumatický strach. „Zobúdzala som sa doma uprostred noci so zimnicou, kričiac ‚Pomôžte mi, pomôžte mi, horím, horím‘.“ Morským príšerám nahrávala aj ohromná búrka s bleskami križujúcimi oblohu priamo nad jej hlavou. To všetko zmarilo tretí (vrátane toho prvého z roku 1978 celkovo štvrtý) pokus. Z vody ju vytiahli po 49 hodinách a uplávaných 77 kilometroch. Do cieľa jej chýbalo 93 km…
Simonetta Zalová
foto Sita, Netflix, iStock
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2024)