Keď boli prázdniny, vzala som dcéru do knižnice, do aquaparku v Trnave, kúpať sa na Zochovu chatu, do Bratislavy na hrad, na výstavu a k tete do Piešťan. Z aquaparku, z akéhokoľvek aquaparku som vždy vyšla s hrôzou. Naposledy prázdninová akcia, kedy som si povedala, finito! Na troch obrazovkách vysielanie pre deti, Fíhatralala, Spievankovo a Ťapákovo, všetko nahlas, okolo bazéna behala veľká chlpatá mačka s mikrofónom a dve animátorky, ktoré kričali idemé, idemé a akože organizovali zábavu pre deti, z mikrofónu hudba, z tlampaču iná, z obrazoviek Spievankovo, vo všetkých bazénoch aj bazénikoch a hádam aj v bublinkách zábavy chtivé deti s rodičmi, že bavte nás a tak som po márnom pokuse zaplávať si vyšla najskôr z bazéna, pošepla dcére, že ja veru nejdem a vyšla na chodbu a na parkovisko a do kaviarne.
Keď som bola malá, cez prázdniny som chodievala do Bernolákova k babičke. Aj na dva mesiace. Pleli sme, okopávali, oberali a zavárali, niekedy sme šli predávať na trh. Už asi starnem, pomyslela som si dnes v našej Malokarpatskej knižnici v Pezinku, kde pracujem, keď mi kolegyňa poslala prázdninový program pre deti, ktoré chodia do knižníc.
Utorok čo utorok sa v knižnici nenudíme. Naopak, pre deti, ktoré nechodia k moru a do aquaparkov, čo sedia doma, pripravujeme prázdninový program. Pracujem tu už dlhšie a pamätám si, že niekedy sme v detskom oddelení na deti čakali márne. No poslednom čase sa deťom aj rodičom v knižnici akosi zapáčilo. Alebo si jednoducho všetci zvykli, že pripravujeme pre deti zábavné dopoludnia. Čo by som za takýto program dala ako malá aj ako mama malých detí. Prídete si do knižnice, všetko je pripravené, raz kvíz, inokedy kamene, farby, farebné papierové obrúsky, štetce či lepidlo a hráte sa, čítate si a tvoríte. Niekedy dostanete aj ovocie, sladkú maškrtu, inokedy farbičky či blok.
Nie som veľmi zručná, a tak moja parketa, okrem čítania, je práca s hlinou a maľba na kamene. Niekto by si možno myslel, že kameňov je habadej. Len ich pozbierať a umyť a môžete čarbať haky-baky. O také kamene je dnes núdza. Predávajú ich v Baumaxe aj v IKEA… Pekné, hladké, oblé, veľké aj malé, ako by ich jedna IKEA mala. My sme však knižnica. Sporíme, kde sa dá, a tak sme si kamene pre deti boli najskôr nazbierať. Spočiatku sme ich pripravovali asi štyridsať, ale keď sme si uvedomili, že na divadlo prišlo takmer sto detí, napadlo nám, že aj maľovať na kamene ich príde viac. Tak sme dáke kamene prikúpili a z detského oddelenia sme sa presťahovali do väčšej miestnosti. Od desiatej sa trúsili deti s rodičmi aj starými rodičmi. My, knihovníčky z detského sme robili niečo ako „odborné poradkyne“. Teraz sa asi chytili za hlavu všetky moje učiteľky výtvarnej výchovy.
Deti sú skromné aj opatrné, každé si zobralo po jednom a začali maľovať. Pri pohľade na plnú škatuľu kameňov pri vstupe sa však v dospelých začala prejavovať možno prirodzená vlastnosť zvaná hrabivosť – skrátka, keď je niečoho veľa a je to zadarmo, treba si toho nabrať, aj keď je to obyčajný šuter.
Zober si, zober si ešte, nabádali niektoré mamy svoje deti. Pani knihovníčka, my sme si dva priniesli, ale veľké, tak si z týchto malých vezmeme domov, hovorila pani a bez hanby si tie „naše“ kamene ukladala do tašky. Okolo jedenástej v škatuli nebol ani jeden a tvorby chtiví návštevníci stále prichádzali. Vzala som z kôpky, ktorú mala jedna stará mama pred sebou s tým, že také množstvo určite nestihne s vnúčatami pomaľovať a chcela som ponúknuť deti. Ale to sú naše! Ku koncu maľovali najmä dospelí. Ale ako to zoberieme domov, veď to neodnesieme!
– Zastavíme sa tu zajtra.
– Aby nám to niekto neukradol, – riekla pani, ktorá si naložila kamene aj do tašky.
Niektoré mamy nám pomohli upratať.
Keď som v knižnici začínala s prázdninovými utorkami, nechávali sme si pomaľované kamienky na výstavu. Niektoré boli ešte donedávna na policiach.
Pozerali sme s kolegyňou na odchádzajúce mamičky s deťmi a neodvážili sa im navrhnúť, že by tu zo dva z tých desiatich, čo namaľovali, mohli nechať. Ich deti by mali možno radosť, keby ich u nás videli. Nevedia, že kamene sa dnes predávajú a že všetkého treba chcieť veľa, ešte viac!
Prázdniny vidno na obzore. Ešte však treba doopravovať známky a u nás pokúpiť kamene a zohnať hlinu. Zapísala som sa do tej tabulečky prázdninovej a vymýšľam k nim dáku prázdninovú knižku. Najkrajšie prázdninové dni som vždy strávila pod stanom z knižky.
A inak, ja viem, že najlepšie sa na sklonku školského roka oslavujú premianti a jednotkári, superhrdinovia a superióre najsamfasa žiaci, ktorí majú na zadnej strane vysvedčení všelijaké pochvaly a v euroobale prinesú zopár diplomov, ja len aby sme nezabudli na tých, čo im to v škole nejde, ani so známkami, ani s učkami, že aj takí sú a môžu byť celkom superióre superindo. Aj tí zo špeciálok, aj tí z osád, aj tí, čo papuľujú mamám a učiteľkám, aj tí čo sa nenaučili básničky, nemali nikdy projekty, nevedia násobilku ani básotilku a vybrané slová, všetci sú naši, moji určite, lebo ja som kráľovná zlých žiakov a záškolákov, som Pipilotina sestra, aj im sa začínajú prázdniny, tak nech ich majú všetky deti superské, niekedy stačí, aby k nim tí premianti, panie učiteľky aj my boli trochu vrúcnejší… A cez prázdniny už predsa na vysvečko nik nemyslí.
Prajem vám všetkým parádne prázdniny a ak budete mať čas, skočte k nám do knižnice, budeme maľovať na kamene. Kúpime kopec tých bielych, z obchodu. Vaša Veve
Veronika Šikulová