Osemnásť mesiacov pred tým, ako sa narodila, jej mama opustila brány koncentračného tábora a so sebou si neniesla nič, akurát hŕbku svojich kostí. Údajne vážila ani nie 30 kg a šanca na prežitie bola otázna. Keď otehotnela (už to bol zázrak!), lekári rezolútne vyhlásili, že dieťa v jej lone nemôže prežiť. O deväť mesiacov porodila dievčatko, ktorému dala meno Diane a z ktorého sa neskôr stala ikona módneho priemyslu. Ako o nej prehlásila Hillary Clinton: „Diane von Furstenberg bola jednou z prvých žien, ktoré v podnikaní prerazili sklený strop.“
Vo svojej populárnej talkshow ju David Lettermann predstavil ako ženu, ktorá „znovu vynašla šaty“ a potom ju vyzval, aby to vysvetlila. Povedala prosto: „Vytvorila som to, čo sa nazýva zavinovacie šaty a zavinula som do nich Ameriku.“ Bolo to tak, v polovici 70. rokov by ste neprešli po uliciach New Yorku, aby ste nestretli ženy v zavinovacích šatách DVF. Aj slávna Oprah Winfrey spomína, že si ako mladá reportérka šetrila na šaty značky DVF. Na vrchole obľúbenosti sa ich týždenne predalo 25.000 kusov, za rok to bolo vyše milióna. Vo veku 29 rokov sa Diane von Furstenberg ako módna návrhárka „s najväčším obchodným potenciálom od čias Coco Chanel“ dostala na obálku prestížneho amerického týždenníka Newsweek. „Všetko, čoho som sa dotkla, sa premenilo na zlato,“ konštatuje po rokoch. A predsa stačilo tak málo. Stačilo, aby po príchode do koncentračného tábora jej mamu zaradili medzi ženy, ktoré šli okamžite do plynových komôr a Diane by sa nikdy nenarodila. „Myslím, že to, čo ma skutočne definuje, je moment môjho zrodu.“
Strach nie je riešením
Lilian Nahmias mala dvadsaťdva rokov, keď ju v Bruseli chytilo gestapo a nacisti odvliekli najskôr do koncentračného tábora v Ravensbrücku a neskôr do Auschwitzu. V smradľavom dobytčáku sa viezla päť dní natlačená medzi ostatnými pochytanými Židmi a Židovkami. Bez jedla, bez vody, bez možnosti ísť na toaletu.
Narodila sa v gréckom Solúne, kde pred 2. svetovou vojnou žila početná židovská komunita. V Bruseli sa zapojila do belgického odboja, mesto neúnavne križovala na bicykli, jej úlohou bolo tajne doručovať dokumenty a rôzne falošné papiere odporcom fašizmu na úteku. V koncentráku ju zaradili na 12-hodinové nočné zmeny v neďalekej továrni na zbrane. Vydržala, a to jej zachránilo život. Prežila. Z 25.631 belgických Židov odvlečených do koncentračných táborov sa domov ich vrátilo len 1.244. Lilian bola jednou z nich, v koncentrákoch strádala 13 mesiacov. V biografickom dokumente Diane von Furstenberg: A Woman in Charge jej dcéra spomína: „Mama mi zvykla hovoriť: ‚Boh ma zachránil, aby som Ti dala život. A ty si vrátila život mne tým, že si sa narodila’“. Dianin otec Leon (Lipa) Halfin pochádzal z Kišiňova, mesta ktoré patrilo Rumunskému kráľovstvu a kedysi bolo súčasťou historického územia zvaného Besarábia (dnes hlavné mesto Moldavska). Po vojne začal podnikať s elektrickými súčiastkami a biznis mu šiel tak dobre, že mohol dcéru poslať do drahých zahraničných škôl. Lily ju však nijako nerozmaznávala. Práve naopak. „Mama chcela, aby som bola nebojácna. Nikdy mi nedovolila báť sa. Ak som sa bála tmy, zatvorila ma do tmavej skrine. Vždy hovorila, že strach nie je riešením.“ Diane si myslí, že mama akoby stále rátala s možnými zlými časmi a chcela proti nim svoju dcéru čo najlepšie vyzbrojiť. Lily ako jedna z preživších bojovala s démonmi minulosti a aj keď v tom čase ešte nikto nechyroval o syndróme PTSD (posttraumatická stresová porucha), malá Diane tušila, že s mamou nie je niečo v poriadku. Ustavične sa o ňu bála. „Nikdy som nebola dieťa. Vždy som bola dospelá. Obavy o ňu boli u mňa na prvom mieste.“
Mama opustila otca, lebo sa zamilovala do iného muža. V čase búrlivého rozchodu rodičov Diana putovala do internátnej školy, najskôr do Anglicka, potom na univerzitu v Madride a neskôr študovala ekonómiu v Ženeve. Zdôrazňuje, že odchod do cudziny bola najlepšia vec, aká sa jej mohla stať. V Bruseli sa vždy cítila iná. „Všetky belgické deti mali rovné blond vlasy. Tie moje boli čierne a kučeravé.“ Rozvod rodičov brala ako slobodu pre všetkých. „Bola som sama a stať sa mohlo čokoľvek.“ Prvý chlapec, s ktorým začala chodiť, bol Američan s perzským pôvodom. Potom sa zamilovala do dievčaťa. Nasledovalo niekoľko ďalších milostných avantúr, až sa napokon zjavil on. Princ v bielom mercedese…
Bradu hore, si predsa v New Yorku
Diane vždy so smiechom hovorí, že princeznou sa stala tak, že sa vydala za princa. Nič viac a nič menej. S o rok starším princom Egonom von Fürstenbergom sa spoznala v Ženeve, obaja študovali na tamojšej univerzite. Egon pochádzal po meči zo starobylého rakúsko-nemeckého šľachtického rodu, pričom dedo jeho matky založil značku v tom čase najväčšieho talianskeho výrobcu automobilov Fiat. Začali spolu chodiť a šľachtic, ktorý sa medzi európskou aristokratickou smotánkou pohyboval ako ryba vo vode, ju zasvätil do života privilegovaných módnych boháčov, tzv. jet set, ako sa vtedy hovorilo v prepychu žijúcim mladým ľuďom, ktorí cestovali po svete z jednej párty na druhú. Vzal ju na rodinnú jachtu plaviacu sa po Stredozemnom mori; jeden deň kotvili na Francúzskej riviére, aby sa zúčastnili Veľkej ceny Monaka, iný tancovali na bále, ktorý kňažná Volpi usporiadala pred otvorením Filmového festivalu v Benátkach. Vo vychýrenom lyžiarskom stredisku Cortina d’Ampezzo ju zoznámil s Angelom Ferretim, talianskym výrobcom látok, a ten ju pozval k sebe do továrne, aby jej ukázal „ako sa robí móda“. „V skutočnosti ma chcel dostať do postele, ale to sa mu nepodarilo,“ glosuje Diane, ktorú podobné mužské invektívy nikdy nedokázali zastrašiť. Tvrdí, že vtedy sa u Ferretiho ocitla v správny čas na správnom mieste. Návrhár robil aj rôzne látkové potlače, a to ju zaujalo. Požiadala ho, či by jej nevyrobil zopár džersejových topov s potlačou, ktorú by sama navrhla. Strihovo ju inšpiroval malý zavinovací top, aký nosia baletky počas skúšok. Ak by sa k nemu pridala vhodná sukňa, mohol z toho vzniknúť podmanivý ženský outfit.
Istý čas žila v Paríži, kde pracovala pre Alberta Koskiho, v ateliéri ktorého sa zlietal celý módny Paríž. Ako jeho asistentka mala za úlohy dvíhať telefóny a volajúcich presviedčať, že pán Koski tam buď nie je, alebo je momentálne beznádejne zaneprázdnený. V Amerike jej zatiaľ Egon dohovoril stretnutie s Dianou Vreeland, ikonickou šéfredaktorkou Vogue, „najodstrašujúcejšou osobou, akú som kedy poznala,“ vybavuje si jej menovkyňa. Údajne vôbec nevedela, čo si všemocná Vreeland o jej modeloch myslí, iba na ne vrhla svoj skúmavý pohľad, potom sa dotkla jej tváre, zaveliac „Bradu hore!“ a vystrčila ju z dverí. Ale jej asistentka na Diane mrkla, vraj sa to šéfke páčilo a že jej pomôže. „Ani som sa nenazdala a mala som firmu.“ Otec jej na rozbeh požičal 30.000 dolárov. Vreeland sa neskôr vyjadrila, že Diane za ňou prišla dokonale pripravená. Žiadne prílišné umelecké vízie, na stôl položila hotový, už vyrobený produkt. Začínajúca podnikateľka si najala obchodníka, ktorý vytýčil cestu jej biznisu. „Bola som imigrantka v krajine, o ktorej som toho vedela veľmi málo a v biznise, o ktorom som nevedela vôbec nič.“ Cez deň pracovala, v noci žúrovala. S Egonom vyrážali von každý večer. New York na prelome 60. a 70. rokov bolo opojné miesto na život. Na Broadwayi sa hrali muzikály Hair a Jesus Christ Superstar, v legendárnom štúdiu Andyho Warhola Factory to žilo vo dne v noci, Jane Fonda demonštrovala proti vojne vo Vietname a Gloria Steinem, aktivistka za práva žien, práve rozpútala druhú vlnu feminizmu. Diane sa nikdy necítila taká slobodná… Až kým neotehotnela.
Roztopašná princezná
Nechcela sa vydávať, manželstvo ju nezaujímalo a veľmi dobre vedela, čo sa o nej bude v kuloároch klebetiť. Že otehotnela, lebo si chcela uchmatnúť princa. Vo Švajčiarsku vyhľadala lekára, ktorý súhlasil, že jej pomôže ukončiť tehotenstvo. Bola rozorvaná, nevedela, čo má robiť. Mama ju presvedčila, že to musí povedať Egonovi. Neochotne mu teda poslala telegram do Hongkongu, kde sa práve zdržiaval. Odpoveď prišla takmer okamžite, a ten kus papiera má odložený dodnes: „Je iba jedna možnosť. Sobáš. Paríž, 15. júla. Teším sa. Love and Kisses.“ Egon bol mladý, pekný, bohatý. Dievčatá žiarlili, všetky mladé aristokratky si ho chceli vziať. On si však vybral Diane, tú malú tmavú Židovku a všetci sa pýtali, prečo práve ona?
Skutočnosť, že bude mať nemeckého zaťa, Lily na počudovanie nevadilo. „Za svoje židovské korene moja matka zaplatila. A ja som bola jej odplatou,“ hodnotí Diane. Pre Egonovu rodinu to však bolo ťažké sústo. Tassilo von Fürstenberg prišiel do kostola na obrad, ale svadobnej hostiny syna sa nezúčastnil. „Prvý raz, keď som zavítala na návštevu do ich zámku, myslela som si, že ma otrávia,“ smeje sa Diane. Syn Alexander sa narodil v januári 1970 a Tatiana o trinásť mesiacov neskôr. Svoje materstvo Diane nijako zvlášť neprežívala, čiastočne ju zastúpila mama a ona sa naďalej venovala kariére, spoločenskému životu a manželovi. Dnes hovorí, že nevie, ako to všetko stíhala. „V momente, ako som súhlasila, že sa stanem Egonovou manželkou, sľúbila som si, že budem mať vlastnú kariéru. Chcela som byť sama sebou, nielen manželkou, ktorá sa vydala za bohatého muža.“ Chcela byť nezávislá, slobodná a sama sebe paňou. Módu nebrala ako poslanie, nebolo to jej vysnívané povolanie. „Móda bola len prostriedok, ako to dosiahnuť.“ Ako sa stať vodkyňou.
V dokumente si novinár Bob Colacello na Egona a Diane spomína ako na pár snov. Vyžaroval z nich pôvab, sexappeal a zmyselnosť. Kdekoľvek vkročili, všetky oči sa upierali na nich. Egon bol veľmi sexi, hoci takým tým dekadentným štýlom, veľmi zmyselný a zvodný. V saku s motýlikom a v čiernych kožených nohaviciach, s levou hrivou a fičúrskymi fúzikmi „správal sa, akoby s ním chcel každý spať“.
Ich manželstvo trvalo tri roky, aj keď sa oficiálne rozviedli až o desať rokov neskôr. K jeho rozpadu prispel článok v New York Magazine, ktorého titulok znel: „Pár, ktorý má všetkého dosť. Ale je všetkého dosť dosť?“ Redaktorka Linda Francke navštívila Furstenbergovcov v súkromí ich domova. Vykreslila ich tak trochu ako zazobancov, štýlových a bohatých prisťahovalcov, ktorí sa prirútili do New Yorku z Európy. Diane jej bola sympatická, Egon na ňu pôsobil povýšenecky a nafúkane. Dával na obdiv svoju sexuálnu neviazanosť a redaktorke rovno povedal, že by nemal nič proti trojke a keby stretol atraktívneho muža, tiež by si dal povedať. Keď článok vyšiel, Diane v ňom nespoznávala ženu, akou chcela byť. Namiesto toho sa videla ako pochabá dedička titulu, ktorý si nijako nezaslúžila, ako princeznička, ktorá vedie roztopašný život a prehliada avantúry svojho neverného manžela. Egon ju miloval, o tom nebolo pochýb. Ale rovnako tak miloval flirtovanie a sex. Ako ďaleko bola od ženy, ktorou si zaumienila byť, ktorá drží svoj život pevne vo svojich rukách? „Rozprávka sa zvyčajne končí tým, že sa dievčina vydá za princa,“ povedala Diane v rozhovore pre W Magazine. „Moja skutočná rozprávka však začala až po tom, ako sa skončilo moje manželstvo.“
Noste šaty, buďte ženy
V septembri 1973 predstavila šaty, z ktorých sa stal kultúrny fenomén a dnes sú súčasťou zbierky Kostýmového inštitútu Metropolitného múzea umenia v New Yorku. Hovorí, že ten nápad dostala, keď raz v televízii sledovala Juliu Nixon, dcéru amerického prezidenta, ako plamenne obhajuje svojho otca, ktorý sa v tom čase topil v problémoch. „Mala na sebe môj zavinovací top a k tomu sukňu. Pomyslela som si: Bože, mohla by som z toho urobiť šaty.“ Funkčné zavinovacie šaty jednoduchého strihu ako tóga, kimono či župan. Z potlačeného džersejového materiálu, ktorý vytvaroval telo, prvá potlač imitovala zvieraciu kožu, takže žena v nich vysielala signály mačkovitej šelmy. Preložením dvoch predných dielov stiahnutých v páse vznikol „V“ výstrih, šaty mali dlhé úzke rukávy. Hodili sa na deň i večer, do práce s blejzrom, na večer s nápadnou bižutériou a vysokými podpätkami. Dianine zavinovačky ženy milovali, nejedna mala v skrini hneď niekoľko modelov s rôznymi potlačami. Šaty nemali žiadne gombíky, žiaden zips, žiadne háčiky. Manželky nemuseli ráno žiadať mužov, aby im ich zapli. Aj preto sa stali symbolom ženskej nezávislosti. A ako ľahko sa dali vyzliecť! O móde tej doby Diane zauvažovala vo svojej autobiografii A Signature Life: „Mala som skrátka pocit, že ženy od módy chcú väčšie možnosti voľby, okrem všetkých tých hippies úborov, zvonových sukní a tuhých nohavíc, ktoré skrývali ich ženskosť.“ Na daný čas to bol odvážny počin, keďže v polovici 70. rokov, ako zaznie v dokumente, americké ženy nemohli vlastniť kreditku, ani mať vlastný účet v banke bez podpisu otca alebo manžela. Ak chceli byť úspešné na pracovisku, snaživo potláčali svoju ženskosť, viazali si kravaty a obliekali androgýnne saká, maskujúc svoje krivky. Dianine zavinovacie šaty, ktoré ona sama často nosila so sieťovanými pančuchami, prišli ako rozbuška, ktorá rozmetala neforemnú uniformu tzv. working girls. A ženám sa to ohromne páčilo. Za modelku pre svoje šaty si vybrala – samú seba. Fotograf ju nafotil, ako sa v nich s masívnou bižutériou okolo krku opiera o podstavec, ktorý tvorila veľká biela kocka. Tá prázdna plocha ju iritovala, a tak na ňu napísala: „Feel like a woman, wear a dress! A pridala svoj podpis. Zavinovacie šaty DVF sa stali fenoménom, na ktorom začala budovať svoje podnikateľské impérium. Každá žena ich chcela mať – cítila sa v nich silná, nezávislá, slobodná. Navyše, boli sexi. A nestáli majland, cena 86 dolárov (dnes cca 550 dolárov) ešte nedosahovala kategóriu high fashion. Podľa The New York Times do roku 1979 ročný maloobchodný obrat spoločnosti DVF dosiahol 150 miliónov dolárov (dnes cca 630 miliónov). Diane sa stala tou, ktorou chcela byť: podnikateľkou, ktorá viedla mnohomiliónový biznis. A nielen to.
Simonetta Zalová
foto Disney+, Sita
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2024)