Na Instagrame operujú influencerky od výmyslu sveta a väčšinou hlásajú znôšku balastov, poloprávd a zbožných želaní, ktoré majú s realitou ich bežného života pramálo spoločné. Instagram je však, našťastie, pre všetkých, a tak sa na ňom nájdu aj príčetné, inšpiratívne a podnetné profily. Napríklad aj také, ktoré si založili milovníčky kníh. Kedysi sa im hovorilo knihomoľky, teraz sú z nich bookloverky, bookstamerky, book blogerky alebo knižné influencerky. Tu sú tri z nich.
Jana Šlinská
Na svojom knižnom instagramovom profile _dzejny sa od začiatku drží svojich klasických „3 ká“: káva, koláč, kniha.
Moje detstvo a knihy: Pamätám si, že som knihy čítala od mala, teda od základnej školy. Som generácia Harryho Pottera, dokonca si spomínam, že som ho začala čítať ešte chvíľu predtým, než sa stal takým fenoménom. Doma sme mali pomerne veľkú knižnicu, u nás čítal otec. Od neho som mala Grishama aj Simmela, myslím, že v tom čase som na to bola primalá, ale čítala som ich. Mala som veľmi rada aj Janu Eyrovú a Malé ženy. Aby sa nepovedalo, samozrejme, že ma neobišla ani kultová záležitosť doby – séria Medzi nami dievčatami. Na gymnáziu som mala veľmi dobrú učiteľku literatúry, ktorá ešte viac prehĺbila moju lásku k čítaniu a potom to už len prirodzene pokračovalo a vyvíjalo sa.
Beletria, príbehy, non fiction: Čítam najmä súčasnú svetovú beletriu, to je môj naj žáner. Občas to preložím slovenskou alebo českou beletriou a keď chcem vypnúť a oddýchnuť si, beriem do rúk krimi. Mám rada aj young adult aj new adult knihy, nemám problém prečítať si ani knihy pre deti. Non fiction čítam málo, rada sa strácam vo vymyslených príbehoch a svetoch. No mám rada absyntovky, občas si vyberiem niečo z produkcie vydavateľstva N Press. Čo naozaj nevyhľadávam, sú také tie koučingové, manažérske, poloezoterické záležitosti, ktoré vám majú zmeniť život.
Moje srdcovky, ku ktorým sa vraciam: Navždy bude moje srdcovkou Harry Potter. Vraciam sa k nemu takmer každý rok. Ak čítate naozaj veľa kníh, tak párkrát do roka príde čitateľská kríza. Pozná to každý knihomoľ, knihomoľka. Mne vtedy pomáha siahnuť po niečom obľúbenom a práve Harry Potter je častokrát mojou prvou voľbou. Vždy však začínam tretím dielom, prvé dva sa mi zdajú príliš detské. Na vysokej škole som objavila knihu Osamelosť prvočísel od Paola Giordana, v tom čase vo mne veľmi zarezonovala. Mám ju prečítanú už asi desaťkrát odvtedy, popodčiarkované vety aj vyznačené celé pasáže. Ak by som mala hovoriť o nejakej transformačnej knihe môjho života, asi by to bola táto. Druhou takou srdcovkou je kniha Malý život od spisovateľky Hanya Yanagihara – nečítala som asi nič silnejšie, veľmi ma zasiahla. Čítala som ju dvakrát, čomu sa mnohí čudujú, lebo je to riadne náročné prečítať aj len raz. Keď som bola v New Yorku, šla som sa aj pozrieť na ulicu, kde sa príbeh odohráva.
Moje obľúbené čitateľské miesta: Najradšej čítam doma a cez víkend, keď mám na čítanie veľa času. Nerada čítam útržkovito, po pár minútach, takmer vôbec nečítam v dopravných prostriedkoch – možno ešte vo vlaku pri dlhšej ceste, inak nie. Rada chodím s knižkami aj do kaviarne, potrebujem ku knihe kávu a koláč, myslím, že to o mne vedia všetci, ktorí ma poznajú, či už len z Instagramu, alebo aj z reálneho sveta.
(Pomyselná) knižnička pre moju dcéru: Do tejto kategórie by som zaradila asi Modernú sebaobranu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar a venuje sa rôznym formám obťažovania a násilia. Je to naozaj skvelá príručka, ktorá by nemala chýbať v knižnici žiadnej ženy bez ohľadu na vek. Slovart zasa vydal skvelú knihu Bez hanby o ohanbí.
Čítam aj ušami: V tomto som veľmi klasická čitateľka – najradšej mám papierovú knihu. Vlastním aj čítačku, no väčšinu času buď neviem, kde je a keď ju už nájdem, určite bude vybitá a potom hľadám kábel. Čítačka je ale super vec na dlhšie dovolenky, využívam ju najmä vtedy. Pracujem vo vydavateľstve a mám tú výhodu, že sa viem k našim knihám dostať skôr – viem ich čítať ako e-knihy ešte pred vydaním. Nevyužívam to však veľmi často. Ešte horšie som na tom s audioknihami, tie nepočúvam vôbec. Ak niečo počúvam, tak väčšinou mám v ušiach hudbu alebo podcasty, knihy nie, nejako som si na to nezvykla.
Čo nečítať: Takmer každá kniha si nájde svojho čitateľa a často sa hovorí, že je jedno, čo ľudia čítajú, hlavne nech čítajú. Súhlasím s tým, ale len čiastočne. Samozrejme, nech si každý číta, čo chce, nemám rada literárny snobizmus, no zároveň si myslím, že v každom žánri sa dá nájsť to kvalitnejšie a to priemernejšie. Je to však veľmi subjektívne a závisí to aj od skúseností čitateľov. Pre niekoho môže byť Mornštajnová úplný mainstream, pre iných náročné čítanie. A takto môžeme polemizovať o viacerých autoroch a autorkách. Ak by som mala byť osobná, ja nečítam motivačné bullshity žiadnej kategórie – ani manažérske, ani životný štýl, ani stravovanie, ani zdravie. Samostatná kategória sú, samozrejme, knihy alternatívnej medicíny, dokonca už aj alternatívnej histórie, ktoré sú na hranici alebo aj za hranicou toho, čo by sa ešte vôbec malo vydávať a predávať.
Moje topky tohto roka: Tento rok čítam menej, no určite viem vybrať moje topky. Moje knižné prekvapenie roka je kniha Ahoj, dievčatko z vydavateľstva Tatran, príbeh štyroch sestier a ich rodiny, pocta Malým ženám. Rovnako z Tatranu sa mi veľmi páčila kniha Džinovia. Do mojej koncoročnej topky poputuje aj kniha Ako prach vo vetre (Slovart), Cleopatra a Frankenstein (Literárna bašta) a Návrat domov (Odeon). Ak by som mala ostať na domácej pôde – výborná bola Babička od Ivany Gibovej a Rozložíš paměť od Mareka Torčíka. Z takých novších ma zaujala aj kniha 22 dĺžok z vydavateľstva Lindeni.
Môj instagramový knižný profil: Keď som zakladala svoj profil v roku 2013, vôbec nič som neplánovala. Robila som to pre seba, ako galériu toho, čo čítam, aby som si to pamätala. Rokmi sa z neho stalo to, čo je teraz – knižný profil s pomerne veľkým zásahom. Ostávam stále verná tomu, ako to začalo, moje klasické „tri ká“ – kniha, káva, koláč. Občas to preložím nejakým cestovaním alebo postami zo súkromia, no gro profilu vždy boli a vždy ostanú knihy. Mám veľkú radosť z „komunity“, ktorá sa mi tam nazbierala. Tým, že som si môj profil budovala pomaly a postupne, sú tam ľudia, ktorých bavia knihy alebo ktorých baví to, čo robím aj pomimo. Žiadni hejteri, samá podpora. Najradšej mám, keď mi niekto napíše, že si vďaka mne niečo prečítal a páčilo sa mu to, alebo ak niekto vyslovene čaká a knihu si kúpi až po mojom názore. To je pre mňa veľká česť. Ja mám Instagram rada, trávim tam pomerne veľa času – pracovne aj súkromne. Nepovažujem sa za klasickú influencerku, spolupráce takmer vôbec nerobím, Instagram, našťastie, nie je môj job, takže mám voľnosť a slobodu vo všetkom, čo tam dávam. Myslím, že ľudia to aj cítia, aj to vedia oceniť.
Michaela Hanzelová
Jej instagramový profil knizna.somelierka je dvojjazyčný, posty na ňom uverejňuje prevažne po slovensky, ale občas strieda aj angličtinu.
Moje detstvo a knihy: Moja prvá „čitateľská“ spomienka, to je dvojhodinovú cesta za starými rodičmi do Banskej Bystrice, počas ktorej som nahlas prečítala každú jednu tabuľu a billboard popri ceste. Rodičia tiež často so smiechom spomínajú, že kým som sa nenaučila čítať, ústa sa mi nezastavili. Rýchlo pochopili, že mi stačí dať do rúk knihu a nebudú o mne vedieť dva dni. A tiež mi dovolili každé vreckové minúť v kníhkupectve a ocko nosieval moju stokilovú školskú tašku po náletoch na mestskú knižnicu. Tam som si chodila po Anny zo Zeleného domu a Deti z Bullerbynu (aj keď tie som si nakoniec kúpila, lebo mali krásne obálky) a striehla som na najnovších Vampirátov (bolo to presne také šialené, ako to znie) a Hrôzostrašnú históriu.
Beletria, príbehy, non fiction: Nediskriminujem a prečítam si hocičo – pokojne aj príbalový leták, keď je núdza. Ale teraz vychádza toľko skvelých kníh, že je skôr problém všetky stihnúť prečítať. Pri návrate na Slovensko sa vždy teším na nové knihy z vydavateľstva Absynt. Po anglicky čítam mix všetkého, čo mi príde pod ruku (a posledných pár rokov ideálne aj päť kníh naraz), ale tiež asi vyhráva non fiction.
Moje srdcovky, ku ktorým sa vraciam: Keďže som celý život v panike, že nestihnem prečítať všetky knihy, ktoré chcem (a pravdepodobne ani tie, ktoré vlastním), ku knihám sa príliš nevraciam. Jedna z mála kníh, ktoré som prečítala viac ako raz, je Kto chytá v žite od J. D. Salingera – prvýkrát som ju čítala v českom preklade a potom po anglicky. Pred pár mesiacmi sme si so snúbencom na dovolenke kúpili Rotten Romans zo série Hrôzostrašná história a s nadšením potvrdzujem, že sa na nej zub času veľmi nepodpísal – alebo sa môj vkus za dvadsať rokov veľmi neposunul.
Moje obľúbené čitateľské miesta: Posledných pár mesiacov jednoznačne londýnske metro. Mám veľa romantických predstáv o ideálnych čitateľských miestach (od lavičky v parku cez krásnu starú knižnicu po čítanie pri zapálenej sviečke a čaji na gauči), ale čítam všade, kde môžem. A to je hlavne cestou do a z práce. Mám dvadsať minút času pre seba, počas ktorých sa viem viac-menej nerušene ponoriť do príbehu. Minulý týždeň ma nevyrušilo ani to, že som zabudla vystúpiť.
(Pomyselná) knižnička pre moju dcéru: Ako staršia sestra mladšej sestry som zistila, že deti treba nechať, aby si vybrali knihy, ktoré chcú čítať. To ma ale nezastavuje v snahe nanútiť mojej sestre Jaternice tiahnu na Paríž od Clementine Beauvais, pretože je to milá a vtipná knižka o prijatí samej seba, či Respekt od Inti Chavez Perez, lebo na inkluzivitu a rešpektujúce správanie nikdy nie je priskoro. Keď bude staršia, určite jej posuniem Muži mi to vysvetlia od Rebeccy Solnit, Come as you are od Emily Nagoski a všetko, čo mi príde pod ruku od Bell Hooks a Joan Didion. Medzičasom mi ona predstavila Heartstopper a Denník odvážneho bojka a veľmi ma to baví.
Čítam aj ušami: Občas so značným zdesením zisťujem, že hlboko vnútri som vlastne tradicionalistka odmietajúca technologický pokrok v čítaní. Môj Kindle je už pár mesiacov vybitý v poličke a jedinú audioknihu, ktorú som úspešne dopočúvala, som si musela prekladať fyzickou knihou. Pri podcastoch zväčša zabudnem, čo počúvam. Ale pred rokom som pred spaním začala počúvať podcast nejakej pani s veľmi pokojným a jemným hlasom, ktorá číta Annu zo Zeleného domu. Je to absolútny zázrak a pred týždňom som sa úspešne dopočúvala na tretiu kapitolu.
Čo nečítať: Statusy na Facebooku, self help knihy, clickbaitové nadpisy, knihy a články, ktoré propagujú neznášanlivosť a diskrimináciu a návody na chudnutie. Inak je dovolené absolútne všetko, čo vás baví. Internet už vie, že ja napríklad neodolám zlej romance novel o krasokorčuľovaní a aj keď sa do konca života budem tváriť, že to čítam len ironicky, ale ja viem svoje (smiech).
Moje topky tohto roka: Tie si stihnem prečítať najskôr budúci rok. Najlepšie knihy minulých rokov, ktoré som prelúskala za posledných 10 mesiacov, sú Square Haunting od Francescy Wade, Jak se stát jiným od Édouarda Louisa, Piko od Apoleny Rychlíkovej a Pavla Šplíchala a Ženy, ktoré zostali od Magdalény Rojo. Square Haunting je rozprávanie o piatich ženách (H.D., Dorothy L. Sayers, Eileen Power, Jane Harrison, Virginia Woolf), ktoré nezávisle žili na jednom námestí v londýnskej štvrti Bloomsburry v medzivojnovom období. Nedávno som sa tam bola prejsť a okrem toho, že je to jedna z mojich obľúbených častí mesta, ma nadchla možnosť stáť na mieste, kde sa písala história (a kde päť žien bojovalo za lepší život pre nás všetky). V Jak se stát jiným Édouard Louis nadväzuje na svoju prvú knihu Koniec Eddyho. Je to kniha o triednom boji, hanbe za svoj pôvod a sexuálnu orientáciu, budovaní si novej identity a strácaní samého seba. Piko je presne o tom, o čom to znie, že je. Precízna štúdia od A2Alarm o českom národnom fenoméne – pervitíne. Od jeho histórie cez šialené 90. roky až po destigmatizáciu a boj so závislosťou. A v neposlednom rade som si ako ekonomická migrantka žijúca v Anglicku užila reportáž Magdalény Rojo o ženách, ktoré zostali doma, kým ich muži odcestovali za prácou, aby rodine zabezpečili lepší život. Z tohtoročných kníh sa mimoriadne teším na Spúšť od Mareka Hudeca, pretože verím, že ak chceme budovať lepšiu a otvorenejšiu spoločnosť, nesmieme zabudnúť na to, že pred dvoma rokmi niekto spáchal atentát a zavraždil dvoch ľudí len kvôli ich sexuálnej a rodovej identite. Na nočnom stolíku už na mňa nedočkavo čaká aj Empúzion od Olgy Tokarczuk, ktorý pred pár týždňami vyšiel v anglickom preklade. Tento thriller odohrávajúci sa v sanatóriu pre pľúcne choroby tesne pred prvou svetovou vojnou (a inšpirovaný Čarovným vrchom od Thomasa Manna) sa mi veľmi hodí k padajúcim jesenným listom, sviečkam, čaju a hrubým svetrom.
Môj instagramový knižný profil: Vznikol počas pandémie, keď som mala veľa času a potrebu komunikovať s ľuďmi na internete. Po štyroch rokoch neviem, či mám menej času alebo chuti tráviť ho online a pravidelne sa vyhrážam, že „Somču“ (ako moje alter ego volám) vymažem. Zotrváva len preto, že stále verím, že jedinou odpoveďou na to, čo sa momentálne deje vo svete, je vzdelávať sa, informovať sa a budovať si empatiu. Preto sa snažím čítať a odporúčať knihy, ktoré považujem sa spoločensky dôležité a s ktorých myšlienkami sa stotožňujem. Pre mňa sú to často reportáže a knihy zaoberajúce sa marginalizovanými komunitami. Zbožňujem knihy od Édouarda Louisa, pretože nádherne píše o sociálnej tranzícii a o tom, aké je to mať pocit, že niekam nepatríte a nezapadáte. Snažím sa tiež propagovať ženské vojnové reportérky 20. storočia (ako napríklad Martha Gellhorn, Lee Miller či Marie Colvin), pretože písali o bežných ľuďoch a ich „malých dejinách“, na ktoré sa často zabúda. Za dôležité považujem aj knihy o feminizme, jeho histórii a silných ženách, ktoré sa ďalším generáciám snažili vyšliapať cestičku.
Hana Zavřelová
Známu slovenskú moderátorku nájdete na Facebooku ako hankine knihy a na Instagrame ako hana.zet.
Moje detstvo a knihy: K láske ku knihám ma zrejme priviedla mama a dodnes som presvedčená, že na jej počiatku stála Pipi Dlhá Pančucha. Moja mama je vyštudovaná herečka, takže v prednese a najmä menení hlasov bola majsterka, ešte stále si presne pamätám, ako znela v jej podaní Pipi, Anika či Tomi. Prakticky pod oknami paneláka sme mali detskú knižnicu, a to bol môj druhý wau moment, pretože som zistila, koľko kníh okrem tých, čo máme doma, môžem ešte objaviť (zamilovala som si najmä Lujzu a Lotku). Točila som sa tam teda dosť často a keď som potom začala ešte na mamin preukaz chodiť aj do dospeláckej knižnice, to bola vec! Ale dôležité bolo aj to, že som vyrastala medzi čitateľmi a knihami. Moji rodičia mali obrovské množstvo kníh, mala som dosť kamarátov, čo čítali (Traja pátrači boli ošiaľ) a keď som chodila na leto ku starým rodičom, bola tam strýkova knižnica (tak som spoznala Agathu Christie). Čítala som teda všetko možné, ešte v puberte Kinga, ale napríklad také Harlequinky ma minuli, rovnako ako Krásna Catherine, ktorá bola vtedy veľkým hitom tajného čítania tínedžeriek. V tom čase ale vyšla Virginia Andrews a jej Kvety v podkroví, ktoré v mojich rukách úprimne poburovali tety susedy. Mama mi okrem Pipi predstavila aj Annu zo Zeleného domu a Janu Eyrovú, ku ktorým mám dodnes silný vzťah.
Beletria, príbehy, non fiction: Čítam určite viac beletriu, ale každým rokom si priberám viac non fiction. Mám rada absyntovky, výborné knihy vydáva N Press, takže svoje obľúbené vydavateľstvá prekladám týmito. Dnes je vydávanie kvalitnej non fiction literatúry asi dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Zabúdame na minulosť, veríme často bludom, spochybňujeme preverené. Možno preto, že sme sa z knižníc presunuli na internet. Kedysi to, čo sa dostalo do knihy, muselo byť podložené a overené a my sme z toho čerpali. Dnes klikneme a máme pocit, že sme objavili pravdu a nezaujíma nás, na čom je postavená, hlavne že nám sedí do nášho videnia sveta. Celé je to podľa mňa veľmi nebezpečné.
Moje srdcovky, ku ktorým sa vraciam: Nemám knihy, ku ktorým sa vyslovene vraciam. Áno, niektoré som čítala viackrát a neváhala by som znova, keby ma zavreli niekam, kde by boli na poličke len ony, neunudili by ma. Patrí sem určite tvorba Elizabeth Strout, najmä jej Olive Kitteridge, Nicole Krauss a jej Dejiny lásky, ale aj Tolstého Anna Karenina či Bulgakovov Majster a Margaréta. Stávka na istotu je u mňa čokoľvek najmä zo starších titulov vydavateľstva Inaque, tiež knihy od Artfora, vydavateľstva Brak, skvelé a nie úplne viditeľné tituly z iného prostredia, ako poznáme, vydáva Portugalský inštitút. Na Slovensku máme výborné malé vydavateľstvá, napríklad E.J. Publishing. Mám rada aj Odeon, Slovart (najmä edíciu MM, zbieram klasiku), mám slušné kopy starých vydaní od Tatranu.
Moje obľúbené čitateľské miesta: Viem čítať asi všade, nepotrebujem sviečky, kávu, kreslo. Keďže po rokoch útlmu som zasa knihy a lásku k nim objavila pri mladšom synovi, pri ktorom som na fitlopte s jeho hlávkou na hrudi odpozerala všetky zaujímavé seriály, vyvinula som si schopnosť čítať nielen počas chôdze, ale aj skákania. Čítam v posteli, práci, čakárňach, MHD, aute, keď čakám na koniec krúžkov, na ihrisku, pláži, pod stanom… Nie, samozrejme, vždy, ale ide mi to aj na takýchto miestach, ak mám chuť a tú možnosť.
(Pomyselná) knižnička pre moju dcéru: Mám dvoch synov a nikdy ma to nemrzelo, len teda viem, že knihy, čo odovzdala moja mama mne, u nich asi úplne úspech mať nebudú. Ale keby som mala skladať knihy pre dievča, asi by som hľadala aj také, kde hrdinka nie je princezná, nie je pasívna, nečaká na záchranu a rozhoduje o sebe a správa sa, ako chce. Viete, ja som aj pri Frozen tím Anna, ktorá je húževnatá a berie veci do vlastných rúk (smiech). Dievčatám by som odporučila čítať (V)hodné tělo, ktoré ma pred mnohými rokmi tak nadchlo, že som ho nakúpila kamarátkam. Tiež útle feministické manifesty od Chimamandy Ngozi Adichie Všetci by sme mali byť feminist(k)ami a Drahá Ijeawele. Neskôr Rebeccu Solnit a jej Muži mi to vysvetlia a Matku všetkých otázok. A knihy o láske, kde je vzťah vyrovnaný, netrasú sa tam hory a nevybuchujú ohňostroje vášne. Je dobré vedieť, že vzťah nie je navždy len o motýlikoch a netreba ho búrať, ak príde rutina, že láska môže byť aj pokojná, chápajúca, rešpektujúca a priateľská.
Čítam aj ušami: Minule som na Facebooku Hankine knihy dostala jemnú výčitku, že je tam už akosi veľa fotiek kníh v čítačke. Musím povedať, že v tomto nejako veľmi nerozlišujem, ak sa nechcem ulakomiť na krásnu obálku alebo nejde o knihu do zbierky či série. Podľa mňa je čítačka skvelý vynález, a to hovorím ako človek, ktorý si dosť intenzívne celý rok užíva vôňu nových kníh. Audio knihy počúvam tiež, tam to dosť závisí od toho, aký hlas a aký herecký výkon to sprevádza, takže sú až na treťom mieste.
Čo nečítať: Veľmi záleží na tom, čo pre vás predstavuje kniha. Pre mnohých/mnohé je to forma oddychu, úlet do nereálneho sveta. Pre mňa je to sýtenie duše a mozgu, takže také tituly si vyberám, milujem diskusie o knihách a vďaka online svetu som našla viacero spriaznených duší, dokonca máme knižný klub alebo čítame knihy v rovnakom čase a priebežne sa o nich bavíme. Myslím si, že aj ľahšie knihy majú opodstatnenie a viem si predstaviť, že vo vyťaženosti či ťažkom období naozaj nemá človek kapacitu a chuť na Krasznahorkaiho či Cartaresca, nieto na Dostojevského, ale ako potenciálne riziko vidím, ak sa v tom nereálnom, sladkom či magickom svete zasekneme tak, že sa zabudneme pohnúť ďalej alebo žiť v realite. Takisto sa obávam, že nie je ľahšia literatúra ako ľahšia literatúra a aj tu sa už preráža dno a deformuje vkus.
Moje topky tohto roka: To sa mi naozaj veľmi ťažko vyberá. Skúsim ale zopár: Všetko, čo nás spája. Posledné pohladenia. Sirény. Zavŕšenie série o Lucy Bartonovej od Elizabeth Strout – Lucy pri mori. Nie je čo závidieť. Deti polnoci. Kniha o živote a smrti. Pessoov Faust. Úkryt času. Dievčatá. Umenie blízkosti. Amadoka. Kapitáni pieskov. Melancholia. Lekcie. Križovatky. Aby to nebolelo. Na Zemi jsme na okamžik nádherní. Zvieracia farma. Impérium bolesti. Vlny… No a zasa je ich preveľa.
Môj instagramový knižný profil: Ako prvé myslím vznikli Hankine knihy na Facebooku, tie ako prekvapenie na moje narodeniny založil manžel, keďže som na svojom súkromnom profile občas písala o knihách a mala som ohlas od priateľov, že by bolo fajn mať to niekde pokope. Potom som si otvorila zavretý profil na Instagrame a namiesto fotiek zo života či zrkadla som ho začala plniť knihami. A otvoril sa mi úžasný svet, lebo komunita čitateľov je na tejto platforme pomerne veľká. Za tie roky, čo som tam, sa mi vytvorila krásna bublina, tolerantná, láskavá, podporujúca, s ktorou zdieľam hodnoty a občas aj pohľady na knihu. Ak sú odlišné, je to možno ešte obohacujúcejšie. Je mi s týmito ľuďmi dobre a stále ma to baví.
Simonetta Zalová
foto archívy
Článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2024)