Rodinné recepty opatrujeme podobne ako rodinné striebro, poklady každej domácnosti, niektoré sú dokonca starostlivo utajované a šíria sa iba ústnym podaním, pravdaže iba dovtedy, kým natrafia na niekoho, kto ich zabudne.
Pochádzam zo slovensko-maďarsko-rumunskej rodiny. Tie maďarské recepty opatruje mamina sestra Katka, tie šikulovské sa robia trochu od oka… Hlavne sa s tým nesmieš srať, daj tam, čo tam patrí a nemáš čo pokaziť, hovorieval náš tatko Vinco.
Babičkine recepty zapísané obyčajnou ceruzkou do oranžového rozpadajúceho sa zošita mali jednu zvláštnosť, akú hocikde nenájdete, naša babi si pod recepty písala aj vlastné komentáre, labky boli zásadne dlapky, recepty boli písané v čeklískom nárečí. Dlapky od Margit, od Ilkanény, od Aničky, od Ilon – predo mnou defilujú starenky v meltonkách, širokých vychodených papučiach a ich starodávne kuchynky a kredence, ktoré určite tiež skrývali niekoľko „tajných“ receptov, a možno dáky od našej babičky – dlapky od Jolánky.
Dlapiek alebo labiek je v jej zošite niekoľko, ale len pod niektorými je napísané – velice nedobré, už nikdy nepécit, alebo – nejdú ven.
A prababičkine recepty sú v maďarčine. Naša prababička Juliana Nagyová robila kuchárku vo Viedni U Huberta a robila tam vrchnú kuchárku a dozerala na koláče. V Bernolákove nebola svadba alebo hostina, kde by sa nebola obracala v kuchyni. Zostala po nej obrovská kniha fajnových receptov na dvadsaťvajíčkové torty s kilom čokolády, receptov na torty, kde sa namiesto múky sypali orechy a mandle, no vyvárala aj maďarské perkolty aj paprikáše, guláše, piekla holuby, varila silné polievky, omáčky a jej dcéra, babička Jolanka zdedila vzťah ku kuchárskemu umeniu po nej… Varila ako „divý tur“ ako sa u nás v Modre alebo len u nás na dvore hovorí.
Keď sa presťahovala k nám do Modry, chodila som na vysokú školu, no vždy som si už v autobuse z Bratislavy predstavovala, čo máme navarené, prehĺtala sliny a tešila sa domov.
Jolanka ovdovela mladulinká, dedo padol v Slovenskom národnom povstaní, a tak nikdy nijakému mužovi poriadne nevarila, varila len nám – najskôr svojim dcéram a potom vnúčatám, a keď som sa hladná dovalila zo školy a sadla za stôl s tanierom plným jej váry, sadla si oproti mne, nejedla, rada sa pozerala, ako niekto je, čo navarila a čakala na pochvalu…
– Tak čo? Trafila sem ti na nótu? – pýtala sa a ja som jej s plnou pusou rozprávala o škole, o tom, čo som cez deň videla alebo aj jedla.
Vždy mi trafila na nótu! Vždy nám všetkým na tú nótu trafila.
Keď som bývala doma, hocikedy dopoludnia prišla a hovorí: – No, aká sem? Desat hodín a už mám obed komplet navarený!
Komplet znamenalo, že uvarila polievku, druhý chod, niekedy aj dva a trebárs štyridsať palaciniek s marhuľovým lekvárom a orechmi.
Babička Jolanka nám so sestrou „odpeľhala“ deti. Keď som bola na materskej, už ráno o ôsmej zvonil u nás telefón: – Nevar malučkému, icte ven, ja už obed budem mat.
Deň predtým, ako zomrela, narobila našim deťom palaciniek. Na druhý deň jej však zostalo zle. Zavolali sme pohotovosť aj tetu Katku z Piešťan.
– Príde aj Katka, – hovorím.
– Upečte si kurence, len tak s chlebom a uhorkou, – vydala posledné príkazy týkajúce sa kuchyne, o hodinu v nemocnici zomrela a kurence, ktoré sme upiekli, okrem našich malých chlapcov nemal kto jesť.
Špecialitou našej modranskej kuchyne bolo, že my sme okrem toho, čo varila mama a babička, mali navarené ešte čosi, čo v iných rodinách tak často nemávali. Mali sme takmer vždy navarenú fazuľovú polievku, ktorú varieval otec. Fazuľu mám v erbe, podobne ako marhule a ríbezle, ako kôpor!
Tatko Vincent pochádzal z úplne chudobnej, dokonca jednej z najchudobnejších rodín na Dubovej, a ako hovorieval, vyrástol na fazuli, slovinci a cíceri, na šošovici a bôbe, do lesa chodievali s károu na huby a potom ich z Dubovej chodili dolu do Modry predávať…
Naša babka Ludvika, keď nemala svojim deťom čo dať na tanier, sa pred nimi schovala. Ludvika raz sedela na schodíku pred kuchyňou na dvore a keď vošiel do dvora žobrák a spustil obvyklé prosby, posielala ho preč odo dverí, a keď ten chudák žobrák povedal, že čo je toto za dom, keď žobráka odo dverí ženú, naša babka sa rozplakala a povedala, že má dvanásť detí, muža drevorubača, štekára, čo celý život robí z dreva v horách vinohradnícke šteky, celý svoj život mal odmeraný na tie šteky, no a vtedy ten žobrák vysypal zo svojej zástery kôrky a chlieb, ktoré predtým dostal od ľudí…
Babka Ludvika nosila sukne a vlniak, ako nosievali babky, s dedkom chodili do kostola a stále čosi robili v záhrade a vo vinohrade, a potom si babka uviazala na krk nošku s vínom a po dedinách to víno chodievala predávať, a medzitým mala svojich dvanásť detí, ktoré rástli a rástli, s nimi rástli aj tie starosti, no a ešte medzitým, akoby len tak mimochodom, vždy stihla niečo navariť. Varila na šporhelte, do ktorého sa prikladalo, varila jedna báseň, hoci len také obyčajné jedlá ako hovädziu polievku, ale takú voňavú, plnú zeleniny, že ma doteraz svrbí v nose, keď si na ňu spomeniem, s domácimi rezancami, ktorým sa u nás hovorilo slíže, piekla aj buchty, makovníky a orechovníky, žiadne parády, no a jej scískanice (typické dubovské jedlo), by ste si zapamätali na celý život. Nikdy nezabudnem, ako u nej voňala hoci len obyčajná kyslá polievka s kôprom či smotanový osúch, ktorých mala vždy pre všetkých, keď sme sa len tak na skok zastavili, podobne ako sa u nej zastavilo ďalších jedenásť rodín jej detí, vždy ich mala dosť. Vždy bolo dosť miesta aj jedla, v starom sporáku na drevo horel oheň, babka vedela, aké polienko treba priložiť, aby jedlo bolo akurát, aj aby sme sa všetci pri jej kuchynskom ohni zohriali.
Je jeseň, čas vareného vína, ohníkov, jablkových a hruškových koláčov a gaštanov. Vytiahnite a oprášte staré recepty a prečítajte si z nich aj to, čo je vo všetkých tých babičkovských medzi riadkami. Trebárs, že bola raz jedna Jolanka a tá… Každý má predsa svoju Jolanku alebo Ludviku či Julianu.
Pekné a teplé jesenné dni vám praje vaša Veve
Veronika Šikulová