Už v staroveku sa delfíny tešili mimoriadnej úcte ako posvätné tvory. Panovali o nich mnohé mýty a legendy, napríklad, že sú reinkarnáciou utopených ľudí či prenášačmi duší na druhý svet. Svoje o tom vie Zuzana Mathéová, jediná medzinárodne certifikovaná delfínoterapeutka na Slovensku, ktorá terapiu s delfínmi kombinuje so zvukoterapiou, masážami tibetskými miskami a gongovými kúpeľmi. Okrem toho učí prístrojové potápanie, rozpráva sa s koňmi a občas behá s vlkmi…
1. Už na strednej škole ste navštevovali kurz posunkovej reči. Čo vedie mladé dievča k takejto záľube?
Dodnes si spomínam na ten kurz, ktorý som absolvovala počas posledného ročníka na gymnáziu a na čarovné priestory v budove YMCA. Zvedavosť bola súčasťou prijímačiek a zároveň mojou prípravou na pedagogickú fakultu. Iba v tom roku sa otvárala špecializácia Pedagogika sluchovo postihnutých s učiteľstvom telesnej výchovy. Pohyb, šport a možnosť priblížiť sa k tejto téme som vnímala ako dostatočné lákadlo. V tom čase som chodila do štátnej jazykovej školy na nemčinu a kamarátka ma prepojila s pani profesorkou z vysokej školy, takže som na prijímačky bola perfektne pripravená. Z literatúry, z ktorej som sa učila, som čerpala počas celého vysokoškolského štúdia.
2. Ako dievča z bratislavského sídliska zahorí láskou k delfínom?
Od mala som snívala o práci s delfínmi. Vyrastala som však za čias komunizmu, takže možnosti naplnenia tohto sna boli značne obmedzené. Po skončení základnej školy som snívala, že pôjdem do zahraničia študovať morskú biológiu. Môj otec závodne plával, bol vášnivým čitateľom National Geographic a miloval knihy od Jacquesa Cousteaua, slávneho morského biológa a zároveň priekopníka prístrojového potápania. On sa stal mojím tínedžerským vzorom. Ako osemročná som hltala seriál Flipper, ktorý ma držal dlhé roky. V štrnástich som nastúpila do potápačskej školy v Bratislave a v Senci, a tam začalo moje veľké dobrodružstvo. Zároveň som pokračovala v štúdiu ďalšieho jazyka, angličtiny. V čase obmedzeného internetu mi pomohol jeden profesor na fakulte biológie a poskytol mi pár užitočných adries, kde som sa o práci s delfínmi mohla dozvedieť čo najviac informácií. Kamarátka, ktorá vedela dobre po anglicky, mi pomohla sformulovať motivačný list, ku ktorému som pridala moje potápačské licencie i vodičský preukaz Vodcu malého plavidla. Po troch mesiacoch čakania z 28 odoslaných listov prišli dve odpovede. Jedna z USA a druhá z Holandska. Na oboch miestach boli ochotní prijať ma ako dobrovoľníčku. Lenže ja som v tom čase ešte študovala na strednej škole, takže som musela trochu pribrzdiť a byť trpezlivá.
3. Znamenalo potápanie pre vás akúsi medzizastávku na vašej ceste za delfínmi?
Po vysokej škole som veľa cestovala a pracovala ako inštruktorka prístrojového potápania v Egypte a na Sicílii. Dokonca som sa stala inštruktorkou prístrojového potápania PADI ako prvá na Slovensku. Potápam sa už 36 rokov a z toho 28 rokov potápanie učím. V Egypte som strávila hlavne s nemecky hovoriacimi klientami sedem rokov, denne som absolvovala dva ponory. Na Sicílii, čo je moja srdcovka, som pracovala päť rokov ako inštruktorka potápania, plavčíčka a delegátka cestovnej kancelárie. Prvýkrát som na Sicíliu prišla v deň, keď zomrel Jacques Cousteau. Zobrala som to ako znamenie, že som na správnom mieste. Taorminu považujem za najkrajšie mesto na svete aj preto, že sa tam nakrúcal môj najobľúbenejší film Magická hlbočina. Takže cestovanie, potápanie, Cousteau a môj otec boli tie piliere, o ktoré sa opierali moje vzdušné zámky.
4. Delfínoterapia sa nedá študovať na akademickej pôde. Kde ste sa ju učili vy?
Kurz delfínoterapie som absolvovala v susednom Rakúsku, teda, paradoxne, na súši, keďže šlo o jeho prvú, teoretickú časť. Ak ste zvládli teóriu, pokračovali ste v Turecku, kde v tom čase fungovali dve centrá delfínoterapie. Praktická časť trvala 6 týždňov, tie som si rozdelila, nakoľko som pracovala v nadnárodnej firme a celá moja dovolenka šla na kurz. Až v Turecku som sa stretla s realitou toho, čo všetko terapia s delfínmi hlavne pre choré a inak obdarené deti znamená. O svojej práci s delfínmi som mala úplne inú predstavu, ale bez toho, aby som si to nejako zvlášť uvedomovala, sa mi nakoniec všetko pekne prepojilo: štúdium špeciálnej pedagogiky, vyučovanie prístrojového potápania v zahraničí, asistencia a učenie potápania telesne či sluchovo znevýhodnených, štúdium morskej biológie ako koníček a hlavne práca s ľuďmi. Môj sen pracovať s delfínmi mi poskytol oveľa viac, a to v podobe práce delfínoterapeutky.
5. Pamätáte si, kedy ste prvý raz videli more, svojho prvého delfína a kto bol váš prvý klient či klientka na delfínoterapii?
Prvýkrát som more videla ako školáčka ešte v bývalom NDR, v Rostocku. Musela som sa presvedčiť, či je naozaj slané, a tak som si z neho hneď riadne glgla. Prvé stretnutie s delfínom sa udialo vo fínskom Tampere, v treskúcej zime mínus 30 °C. Počas stáže na výške som učila na základnej škole vo Fínsku a tiež pre združenie mentálne znevýhodnených umelcov. Tam som navštívila delfinárium a videla prvého delfína, mladú Leevi plávajúcu popri svojej mame. Odvážila som sa jej aj dotknúť a bola som prekvapená, akú pružnú a hladkú kožu má. S Leevi som sa potom stretla po 26 rokoch v Grécku, kde sme otvorili delfínoterapiu a fungovali dva roky. Moja prvá klientka bola Andrejka z Vrbového. Videla som ju v relácii Reflex, nakontaktovali sme sa a o dva týždne sme už cestovali za delfínmi. Po návrate domov som dala v práci výpoveď, aby som sa naplno mohla venovať rodinám s deťmi inak obdarenými ako delfínoterapeutka v našich delfináriách. Andrejka ma hneď na začiatku dobre „vycvičila“, vďaka nej som bola výborne pripravená na ďalšie deti s rôznymi diagnózami. Domov sme sa vrátili deň pred mojou štyridsiatkou. Bolo to symbolické, lebo ako 25-ročná som si povedala, že budem pracovať do štyridsiatky, alebo sa mi práve vtedy splní sen a ja budem pokračovať v jeho napĺňaní. A do bodky sa to splnilo. Vytrvala som aj napriek dlhému času, kľukatým cestám i tomu, že ma oklamali ľudia, ktorým som verila. Ešte počas práce potápačskej inštruktorky som sa v Egypte stretla s ľuďmi, ktorí chceli otvoriť delfinárium. Rok sme hľadali pozemky, postupne sme všetko vybudovali, mala som absolvovať školenie v Rusku a v deň môjho odchodu do Egypta mi prišla SMS, aby som nikam nechodila, že oni svoj tím majú už zabezpečený. Pamätám si, ako som civela do okna, v Bratislave práve husto snežilo a mne sa zrútil celý svet… Napriek tomu som sa po desiatich rokoch stala delfínoterapeutkou.
6. Ešte pred delfínmi ste sa naplno venovali prístrojovému potápaniu a učili ste potápanie aj telesne postihnutých klientov. Ako ste sa k tomu dostali?
Vo svete existujú organizácie, ktoré sa venujú vyučovaniu prístrojového potápania pre postihnutých, ako napríklad HSA. Počas strednej školy som sa na nich nakontaktovala a navštívila v Nemecku ich školu. Vďaka štúdiu špeciálnej pedagogiky a tiež kombinácie prístrojového potápania a mojej práce nielen na Sicílii som mala možnosť učiť potápanie aj sluchovo postihnutých ľudí (v Ríme dokonca funguje potápačská škola pre nevidiacich). Veľmi zaujímavé je potápať sa so sluchovo znevýhodnenými ľuďmi. Tak veľmi „štrikujú” pod vodou! Pri každej jednej mušličke sa zastavia a chcú si podebatovať! V potápaní máme medzinárodne dorozumievacie signály a pripojiť k nim aj posunkovú reč bolo vskutku zaujímavé.
7. Ako funguje delfínoterapia a môžu delfíny naozaj „liečiť“?
Delfínoterapia je jedna z najúčinnejších terapií spomedzi animoterapií. Desať dní kontaktu s delfínom sa rovná takmer dvom rokom každodennej hipoterapie. Delfín je výnimočný morský tvor a jediný, kto používaním sonaru a sonoforézy (ultrazvukové vstrebávanie aktívnych látok do hĺbkových vrstiev pokožky) pôsobí na našu nervovú sústavu, harmonizuje obe mozgové hemisféry a pomáha lepšie zvládať rôzne diagnózy, duševný či fyzický diskomfort. To, že delfín „lieči“, dávam do úvodzoviek. Lebo nejde o liečbu v zmysle tradičného poňatia tohto slova. Delfínoterapiu môžeme považovať za holisticky prístup a klienti sa na nás často obracajú vtedy, keď všetky iné liečebné metódy zlyhali. Deti k nám prichádzajú s rôznymi diagnózami ako DMO, Downov syndróm, spazmické deti, tuberulná skleróza, asperger, vysoko funkčný autizmus, deti s afáziami a dysfáziami, zneužívané deti, tiež dospelí klienti s rakovinou, vyhoretí manažéri, ženy, ktorým sa nedarí otehotnieť, ale aj tí, ktorým došla životná sila a nevedia sa v živote pohnúť ďalej…
8. Čo všetko delfínoterapia zahŕňa konkrétne vo vašej réžii?
Delfinoterapia začína na suchu kontaktom s klientom, resp. s jeho rodinou. Keď sa dohodneme, pripravím im na mieru celý pobyt, ktorý zvyčajne trvá štrnásť dní a vybavím všetko potrebné ohľadom cesty, zabezpečím ubytovanie, termíny pobytu v bazéne a samozrejme som to ja, kto sa dieťaťu venuje celý čas vo vode. Rodiny pricestujú do našich delfinárií v zahraničí. Toto leto napríklad privítame naše deti už osemnásty rok v obľúbenom Turecku. Delfínoterapia trvá desať dní a každý deň strávi dieťa s delfínom a terapeutom vo vode 30 minút. Oblečieme sa do neoprénov a nadľahčovacej vesty či opasku, rodičia ostávajú pozorovať terapiu z hľadiska, ale do procesu terapie nezasahujú. Na platforme nás čaká tréner delfínov s vedrom rýb na kŕmenie delfína. Niekedy sme naraz aj dve deti s dvoma delfínmi a terapeutmi vo vode. Plávame vždy tak, že ja mám pred sebou dieťa a pred dieťaťom je delfín. Niektoré deti je potrebné na hladine napolohovať, pevne držať, ak nedokážu udržať hlavu samostatne a zároveň dávať veľký pozor, aby sa počas plávania udržali na hladine a aby im napríklad do PEG-u (tenká sonda, ktorej jeden otvor ústi na koži brucha a druhý v žalúdku) nezatieklo. Najmä u spastických detí je to veľmi náročný proces. Interakcia s delfínom je väčšinou statická, dieťa sa dotýka delfína, hladká ho, občas ho kŕmi rybkou. Na upevnenie vzťahu dieťa – delfín sú hry s delfínom, ako napríklad hádzanie lopty, pričom zlepšujeme hrubú motoriku. Obľúbená činnosť je plávanie s delfínom či na jeho bruchu alebo chytením za chrbtovú plutvu. Pri plávaní však často asistujem. Po skončení terapie vo vode následne pokračujeme na suchu v rámci dodatočných terapii, ako napríklad zvukoterapia, alfa ležadlo ci masáže.
9. Ostávate s deťmi v kontakte aj po návrate domov?
Samozrejme, a to po celý rok. Doma pokračujem s terapiami ako zvukoterapia, bazálna stimulácia, masáže či pobyt s koňmi. Vo všeobecnosti sa deťom zlepšuje motorika, jemná či hrubá, vedia sa vyprázdňovať či udržať stolicu, slinotok sa ustáli, fóbie zvyknú ustupovať, zlepšuje sa logika v škole, vyjadrovanie či použitie prvých slov a niekedy aj celých viet, začnú normálne jesť, keď predtým jedli iba tri rovnaké jedlá celé roky, interakcia s ostatnými je viditeľná hlavne u autistov. Klienti sa stávajú aj priateľmi, za čo som veľmi vďačná. Naše deti sa vracajú každý rok. Za tých jedenásť rokov, čo sa venujem delfínoterapii, ich vidím rásť a dospievať. Tie, čo začali u mňa ako štvorročné, majú už pätnásť a zrazu sú vyššie ako ja (smiech).
10. Existuje možnosť vybrať si delfína, ktorý sa svojou, nazvime to, povahou, najlepšie hodí k dieťaťu, jeho diagnóze a možnostiam?
Každý delfín rovnako ako človek je jedinečný a má svoj charakter. Ak mám hyperaktívne dieťa, tak viem, že si môžem dovoliť iba takého delfína, ktorý je mladý a ešte veľmi „aktívny“. V prípade imobilného či spastického dieťaťa volím „pokojnejšieho” delfína. Tak ako dieťa, rovnako aj delfín je každý deň inak naladený. Delfín nie je stroj a terapia je veľmi citlivá záležitosť. Už zmena teploty vody spôsobuje zmenu v hormonálnom rozložení u delfína, a to môže mať na neho vplyv. Niekedy sa stáva, že počas terapie a dvoch detí naraz vo vode sa delfíny medzi sebou vymenia, ako keby si povedali: Vieš čo, ja si beriem dnes Samka, zdá sa mi nepokojný, a tak ho idem utíšiť. Spolupráca s delfínom nie je možná bez jeho trénera, ktorý sa pohybuje na platforme. Tréner a delfínoterapeut tvoria spolu špecifickú, neoddeliteľnú kombináciu. Neustále sme v kontakte. Ja ako terapeut vo vode nevidím to, čo vidí on z platformy. Tréner reguluje delfína povelmi či kŕmením rýb. Celá terapia je však o dieťati, ono prežíva a musí spracovávať, čo sa deje vo vode pri delfínovi. Niekedy upozorním rodičov, aby sa „skryli“, aby sa dieťa od nich odpútalo a mohlo sa sústrediť iba na terapiu.
Simonetta Zalová
foto archív Zuzany Mathéovej
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v júnovom čísle MIAU (2025)