V slovenskom priestore si slam poézia nachádza čoraz silnejší hlas – a často je to hlas žien. Slamerky nestoja na pódiu preto, aby sa páčili. Sú tam, aby hovorili o ženách, o ženských telách, práci aj o vzťahoch, hneve, túžbe, nenávisti, zrade, zlobe, o menšinách, väčšinách či ďalších témach, ktoré spoločnosť veľakrát obchádza. S mikrofónom v ruke a jazykom, ktorý sa na nič nehrá, provokujú tých, čo sa neboja počuť pravdu…
foto Tabačka Kulturfabrik
Barbora Markovová
Som slam poetka Potopa Baša: Slam poetry sú slová so špeciálnymi efektami na rôznych úrovniach. Všeobecne ide primárne o oslovenie diváka v publiku, no a niekoho oslovia samotné „nahé“ myšlienky, niekoho myšlienky v spolupráci s pohybom. Improvizácia v slame má svoje miesto a je vítaná. Na Slovensku sa slamovej improvizácii venuje zopár ľudí, v Čechách asi dekádu dozadu bola improvizácia dokonca niečím ako slamovým trendom. Je ale príjemne pestré, keď sa na jednom stejdži stretnú aj naučení básnici aj improvizátori.
Slam má tri základné pravidlá: žiadne kostýmy alebo rekvizity, časový limit (obvykle 3 – 4 minúty) a text musí byť autorský. Na pravidlá sa prihliada podľa charakteru exhibície a dohody organizátorov – majstrovstvá sú, pochopiteľne, prísnejšie ako bežný showcase. Performerov následne boduje publikum bodmi od 1 do 10. Je to každopádne stále hodnotené neodborne a subjektívne, a to je čaro instantnej ľudskej spätnej väzby, ktoré musí performer prijať. Slam poetry oficiálne spadá do množiny umení hovoreného slova (spoken word) a môže byť čímkoľvek, čo človek prednesie na stejdži, ale aj mimo neho. Aj preto je to takpovediac demokratický žáner.
Slam, to je niečo pre mňa: Pôvodne som len testovala nové vody sebavyjadrenia a prezentácie mojej kreativity a začiatok bol takým náhodným pokusom, srandou. Už po prvom pokuse ma však najviac oslovila komunita ľudí, ktorí sa slamu venujú. Vôbec nie jednoliata, v slamovej komunite sa na pódiu stretnú ľudia s rôznymi názormi, príbehmi, pôvodmi, životnými filozofiami, vkusom, a nájdu niečo spoločné – záľubu v možnosti slobodne zdieľať vlastné myšlienky. Je to pár minút slobody vo vlastnej hlave, srdci, duši. Slam je u mňa v niečom osobná výpoveď vždy, len z rôznych uhlov pohľadu. Niekedy hovorím za seba, niekedy je to čiastočne alebo aj kompletne role-play, záleží od témy – ako je pre mňa chúlostivá, čo to pre mňa znamená, čo sa tiež vie časom meniť. Autenticita je v slame veľmi dôležitá. Akonáhle človek nájde svoj rukopis, svoj hlas, má to obrovský vplyv na jeho vystúpenie. Strach je u mňa veľkou hybnou silou a snažím sa tieto svoje hranice u seba posúvať. Nemyslím si, že svojimi textami nastolím svetový mier, nakŕmim hladných, naučím ľudí vo verejnom priestore dôstojne diskutovať, alebo že zvrátim klimatickú krízu, no je jedna univerzálna misia, ktorá mi príde ako-tak reálna, a ňou je búrať zbytočné tabu. Ako vo svojej hlave, tak aj v širších kontextoch.
Zrkadlo spoločnosti alebo obraz seba samej: Slam musí byť rozmanitý. Je dobré sa zamyslieť, je dôležité aj protestne si zakričať, je ale rovnako dôležité aj zresetovať a oddýchnuť si, baviť sa. Slam je pre všetko toto výborný nástroj. Srdcovú tému nemám. Snažím sa to vždy balansovať – vždy, keď mám text rozvinutý na vážnejšiu nôtu, chce to aspoň záblesk humorného odľahčenia. A keď ide zdanlivo o srandu, uvažujem, ako jej dodať trochu hĺbky, možno dokonca temnoty. Typická téma pre slam, chvalabohu, neexistuje, možno si všimnúť popularitu osobných spovedí, spoločenskej kritiky a humorného rozprávania. Zbožňujem absurdné a dada slamy. Tie väčšinou spadajú do kategórie humor, ale vždy ma bavilo, keď v textoch začujem vymyslené slová (priekopníkom je český slamer Siegfried) alebo ako vie napríklad taký Samčo, brat dážďoviek (slamový majster SR za rok 2018) skrz kreatívne absurdné metafory vyzdvihnúť absurditu reality, života či systému, v ktorom žijeme. Baví ma, keď niečo znie brutálne prestrelene, a pritom sa to bežne deje.
foto Vladimír Šimíček, Dennik N
Alexandra Gábelová
Som slam poetka Freya: Niektorí zabehnutí slameri hovoria, že performance je 80 % dobrej slam poetry, ale ja, úprimne, neviem. Kedysi som si kvôli týmto vyjadreniam myslela, že moja slam poetry nemôže byť „dobrá“, pretože nie je veľmi performatívna. Osobne ani nie som veľmi teatrálny človek a fyzické prejavy na pódiu môjmu telu prídu neprirodzené. Svoje básne iba nejakým mne prirodzeným spôsobom rozprávam (často si predstavujem, že sa rozciťujem v krčme pred kamošmi) a slamom to asi je. Aspoň mi zatiaľ nikto nepovedal, že by nebolo.
Slam, to je niečo pre mňa: Je to moje obľúbené hobby. Kedysi som písala viac, bola to pre mňa forma terapie a momenty na pódiu ma napĺňali litrami zadosťučinenia. Dnes píšem menej, najmä preto, že mám menej problémov a radšej nechávam svoju hlavu zbierať podnety, kým nevytvorí niečo, na čo dokážem byť naozaj hrdá. Slamovať som začala tuším v osemnástich a často pri tejto príležitosti spomínam Miška Krakovského – slamovú legendu a niekdajšieho majstra republiky, ktorý mi za moje prvé básne dal 10 eur a kus objektívnej kritiky. Zaľúbila som sa do performovania kvôli ľuďom, ktorí ma v tom podporovali. Keby nebolo priateľov a rodiny, ktorí tie verše preciťovali so mnou a dodávali mi sebavedomie, určite by ma to nedržalo takto dlho. Moje limity v slame sú zaujímavá téma. Navonok to určite vyzerá, že žiadne nemám a aj moja rodina určite nad niektorými slovnými hračkami nadvihla obočie. Limity mám, len sú posunuté o niečo ďalej než u väčšiny ľudí. Často mi príde poetická aj vulgárnosť, aj škaredosť, aj hnev, aj najhoršie zákutia mojich spomienok a bez hanby veľa nadávam aj vo svojej poézii. Sem-tam ma kritizujú za moju „neslušnosť“. Ironicky, moje limity sú skôr v tom, ktoré pocity dokážem vyjadriť. Niektoré sú pre mňa príliš bolestivé alebo srdcu drahé a do básní som sa ich ešte neodvážila vopchať. Ale určite sa to stane, pretože svoje limity posúvam každý deň.
Zrkadlo spoločnosti alebo obraz seba samej: Osobne si myslím, že každý typ umenia by mal byť angažovaný, už len preto, že umelci sú najviac angažovaní ľudia, akých poznám. Odjakživa to boli herci, básnici, spisovatelia, maliari, hudobníci či iní tvorcovia, ktorí dokázali chvatne reagovať na spoločenské dianie a pretvoriť ľudské pocity do niečoho hmatateľného. Nemusíme sa ani pozerať tak ďaleko do minulosti nášho malého štátu, všetci vieme, kto sa najhlasnejšie angažoval v časoch spoločenských turbulencií. Poézia bola vždy o hlase, nielen tá performatívna. Záleží aj na našom vnútornom hlase, tom, ktorý číta cudzie texty svojím vlastným tónom. Slová majú silu spájať. Kto pozná moju tvorbu, vie, že je aj politická. A to aj kvôli tomu, že som odmalička silno reagovala na nespravodlivosť a keďže som taký človek aj mimo svojej tvorby, neviem sa v nej odosobniť od samej seba. Typická téma pre slam poetry neexistuje. Možno skôr existujú typické začiatky alebo vzorce, častou prvou pohnútkou je láska a hnev. Obe sú to silné emócie a keď sa z nich nevieme vymotať, začneme o nich písať. Ale to sú len moje skúsenosti a určite by so mnou množstvo kolegov nesúhlasilo. Tvorba ostatných ľudí mi vždy rozšíri obzory a prekvapí ma, že som sa možno na problematiku alebo svoje okolie ani len neskúsila pozrieť z iného pohľadu.
Veroni Gyenge
Som slam poetka Gyenge Veroni: Slam je pre mňa viac než len žáner – je to spôsob, akým hovorím k svetu. Slam bez performatívnej zložky môže existovať, ale pre mňa to nie je ono. Počuješ, ale necítiš. Performance nie je len divadlo – je to energia, prítomnosť a trojminútové puto s tvojím obecenstvom. Je slobodný, lebo ho môže robiť hocikto. Existujú organizácie, ale nik by si ho nemal privlastňovať. Je slobodný, lebo to môže byť vtipné, smutné – a aj nudný slam vie byť dobrý, keď človek vie, ako sa s tým pohrať. Pravidlá má hlavne v súťažnej forme a niekedy aj tie sa interpretujú inak v rôznych krajinách. Slam by ťa hlavne nemal nechať ľahostajným, bez pocitov.
Slam, to je niečo pre mňa: Keď som počula niekoho hovoriť o tom, čo som sa sama bála povedať nahlas, to bol moment, keď som sa do slamu zamilovala. Vtedy som pochopila, že i ja môžem byť hlasom. Keďže slam už poznám a aktívne sa s ním zaoberám 10 rokov, veľa sa s ním hrám. Niekedy je to pre mňa terapia, niekedy výkrik o pomoc a niekedy iba hovoria za mňa moje úzkosti. Naučilo ma to, že nikdy nie som sama, vždy bude niekto, kto zažíva to, čo ja, kto to možno nevie povedať svojimi slovami, ale vie sa stotožniť s mojimi. Keďže slam je zvyčajne moja osobná výpoveď, nemusím sa hrať na niekoho iného sila mojich slamov je v ich autenticite. Najlepšie slamy, ktoré som napísala, vždy mali tému. Niekedy som si nebola istá, či sa nezrútim skôr, ako vyjdem na pódium. Rozprávala som o tom, aké je to byť ženou, queer ženou, menšinou, niekým, kto si prešiel viacerými peklami, ktoré zažívajú ženy dennodenne. Po tom, ako som hovorila o tých najtemnejších dňoch môjho života pred ľuďmi, nie je nič, čoho sa bojím. Mám slamy, ktoré som predviedla iba raz v živote a nemienim sa k nim vracať. Tie tri minúty, čo som pri nich zažila s mojimi divákmi, zostali na tom javisku a medzi nami navždy. Chcela by som ľuďom dodať viac empatie a sebareflexie. Ľahostajnosť je veľký problém, musíme sa začať viac rozprávať a uistiť sa, že nielen hovoríme, ale aj počúvame.
Zrkadlo spoločnosti alebo obraz seba samej: Slam nemusí byť nijaký, musí byť však kreatívny. Preto ho môže robiť hocikto, preto sa môže hocikto stať majsterkou či majstrom žánru. Myslím si, že my sami sme obrazom spoločnosti a kultúry – jedno bez druhého neexistuje. Jednotlivci tvoria kultúru a spoločnosť sme my všetci. Jeden z mojich najobľúbenejších textov iných slamerov je o rezni. Niekedy to vie byť také jednoduché a zároveň brilantné. Ďalší z obľúbených textov je zasa o tom, ako slamer, ktorý stratil matku, ju volá. Nepreferujem žiadnu tému, písala som už o všeličom – o politike, o tom, aké je byť menšinou, o trápnych situáciách, čo sa mi udiali, o ženskej sexualite, o menštruácii, o Bohu, o násilí voči ženám, ale aj o mojej ofine alebo o vagínach.
S publikom v dobrom i zlom: Publikum mi vždy dodáva energiu, aj preto používame lúskanie prstami, keď sa nám niečo páči. Počas vystúpenia sa snažím pozerať ľuďom do očí, aj na nich záleží, aký podám výkon. Predviedla som už slamy, ktoré boli zvyčajne veľmi obľúbené, ale nepodarilo sa mi spojiť s publikom a nevyšli tak dobre ako predtým – nejako som stratila flow. Je to poézia momentu, niekedy sa môže stať, že tá magická chvíľa ani nenastane a je jedno, ako veľmi sa snažíte. Keď som predviedla slam s názvom Socha, o tom, aké je to viniť sa za niečo, za čo nemôžete, publikum totálne stíchlo. Aj bez reakcií som vedela, že je so mnou. Cítila som, že je to dobré ticho, ktoré v tej chvíli bolo dôležitejšie a hovorilo viac ako lúskanie stoviek prstov naraz. Mala som aj vystúpenie, keď publikum nevydržalo a tlieskalo nahlas a všetci vstali už minútu pred koncom a ja som sa po každej vete musela zastaviť. Stalo sa mi to aj počas majstrovstiev Slovenska v slam poetry, vtedy ma to stálo titul majsterky, lebo kvôli tým reakciám som vyšla z časového limitu a strhli mi body. Nehovorím, že ma to vtedy nebolelo, ale to bolo prvýkrát, keď som naozaj cítila aj slovenské publikum. V tom momente som našla svoj „slovenský flow“. Nevymenila by som ten zážitok a tú chvíľu za žiaden titul.
Veronika Lantajová
Som slam poetka Veron: Slam je miesto, v ktorom sú vztýčené biele vlajky, miesto, v ktorom môže zahniezdiť ktokoľvek – nezávisle od toho, či ho to ťahá viac k performance, alebo písaným riadkom. V mojej hlave si to vždy predstavujem, ako keď sa dážď zmieša so slnečnými lúčmi a vznikne dúha, ktorej začiatok aj koniec existujú len pre tých, ktorí ich chcú nájsť. Zároveň všetky tieto elementy dokážu fungovať aj samostatne, pričom nestrácajú na kráse a človek si môže zvoliť, ku ktorému javu ho to ťahá najviac. Rovnako je to aj s improvizáciou. Neexistujú limity, ktoré by určili, či toto ešte je, alebo nie je slam. Sú to už štyri dekády, odkedy Mark Smith po prvýkrát predstavil verejnosti slam poetry a bolo by nezvyčajné, keby si zachovala svoju jedinečnú štruktúru takú dlhú dobu. V mojich očiach v ňom za ten čas vzniklo jedinečné spojene všetkého a ničoho, a práve preto môže aj slam byť všetkým a ničím zároveň, v závislosti od toho, kto počúva.
Slam, to je niečo pre mňa: Slam robím preto, lebo môžem. Dodnes si pamätám, ako som volala s Miškom Krakovským s tým, že ma to baví, len neviem, či je to dosť dobré a zrazu som stála na pódiu v tmavom, no zato preplnenom klube, triasli sa mi ruky, hlas a cez rozstrapatenú ofinu som sotva vedela čítať svoj text. Ako som sa bála vlastnej hlavy! Že to, čo mám v sebe, zrazu zaznie nahlas, dostane formu a čo na to povedia ostatní? Čo si na to celé poviem ja, keď sa vrátim domov? Zrazu zostala dopovedaná posledná veta, ľudia lúskali, tlieskali, smiali sa, plakali a ja som cítila, že som doma. Veľa slamerov má svoje alter egá, ale ja to proste neviem. Keď mi je dobre, píšem o tom, že mi je dobre. Keď sa chcem s ľuďmi zasmiať, prispôsobím tomu text. Keď ma niečo nahnevá alebo zarmúti, tak píšem o tom. Doteraz vlastne čakám na moment, kedy sa celé moje prežívanie prenesie do toho, že sa hodím o zem, haha. Alebo nech sa zem hodí o mňa, ak by to malo rezonovať čo i len s jedným človekom v publiku…
Zrkadlo spoločnosti alebo obraz seba samej: Slam poetry vznikla v 80. rokoch minulého storočia v Amerike, kedy si Mark Smith povedal, že poézia by nemala byť len pre vyššiu vrstvu, ale patrí do ulíc a ako stavbár sa rozhodol, že ju do tých ulíc dostane. Bolo to v časoch, kedy sa spoločnosť polarizovala a kedy ľudia bojovali za svoje práva, za lepší svet, za slobodu. Je preto jasné, že politika a sociálny kontext vo vtedajších textoch hrali veľkú rolu. Slam poetry ako taká sa totiž odvíjala od bítnikov, ktorí svoju surovosť, bojovnosť a apatiu voči svetu dávali najavo veľmi prudko. A rovnako je to aj dnes. Ľudia píšu o tom, čo cítia, čo vidia, k čomu sa prikláňajú a k čomu naopak nie. Niektorí slameri sú čisto politickí, niektorí vôbec, a to je na tom najkrajšie. Každý divák si dokáže nájsť to svoje a to isté sa snažím zakomponovať do mojich textov – netrvať len na jednom názore, lebo ho možno časom zmením. Písať tak, ako to práve cítim a o tom, čo práve cítim. A pokiaľ to zapasuje do aktuálneho diania sveta alebo jednotlivca, skvelé, pokiaľ nie, zapasovalo to do toho môjho a to mi úplne stačí.
Gabina Weissová
foto archívy
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2025)