Dandy – herec, estét, pozér. Sveták. Elegán. Švihák. Gentleman. Krásavec. Teoretici ho definujú rôzne. Dandyho charakterizuje snaha žiť poetický život. Dandy vzýva kult seba a na život hľadí výlučne z estetickej perspektívy. Dandyho však nedefinuje len móda. Dokonalosť jeho fyzického vzhľadu má byť len viditeľným prejavom nadradenosti jeho ducha. Byť dandym bola často fuška. Tohto „nadčloveka“ totiž nedokáže nič rozhádzať, je povznesený nad všetku trápnosť obyčajného sveta. Všetci tí priemerní ľudia s ich prácou, čo sa snažia byť všelijako užitoční, bŕŕŕ, niečo odporné! Pravý dandy nikdy nepracuje a ak, tak iba sám na sebe.
George Bryan Brummel (1778 – 1840)
Jeho status: Typickejší dandy sa snáď ani nenarodil. Kráľ dandyov. Nik mu nepovedal inak ako Beau Brummel. Krásny Brummel.
Ten, čo vynašiel sám seba
Rodina, z ktorej pochádzal, patrila do strednej spoločenskej vrstvy a hoci jeho otec pracoval v službách lorda, krásny Beau sa nenarodil so striebornou lyžičkou v ústach, nepatril do žiadneho vznešeného rodu, za jeho menom sa netiahol siahodlhý aristokratický rodokmeň, nič nevynašiel, nevyhral žiadnu bitku, nezložil báseň, ba ani nenamaľoval obraz, jeho veľkosť bola skutočne „založená na ničom“, ako zhŕňa historik J. A. Barbey d’Aurevilly. Na druhej strane ale ani ako dandy Beau nespadol len tak z neba, priala mu doba, a tá sa začiatkom 19. storočia radikálne menila. Dandyológovia sa zhodujú, že tento svojrázny životný štýl vzišiel zo spoločenských zmien, za ktoré mohla jednak Veľká francúzska revolúcia a jej demokratické dedičstvo („Bratstvo, rovnosť, sloboda“) a tiež priemyselná revolúcia, z ktorej sa zrodila buržoázia, tzv. noveau riche, noví boháči, bez šľachtického pôvodu, avšak s obrovským majetkom, vďaka ktorému si mohli dovoliť všetko. Táto doba priala jedincom schopným vyniknúť v spoločnosti aj bez vznešeného rodokmeňa, vďaka individuálnym kvalitám. V prípade Beaua to bol dandyzmus. Čím bol teda slávny božský Brummel? Tým, že bol slávny, predsa!
Najvyšší sudca vkusu
V mužskej móde tých čias to šušotalo našuchorenými košeľami a kabátcami s efektnými volánikmi, čipkami a krikľavými doplnkami, krátkymi nohavicami po kolená, spod ktorých vytŕčali biele pančucháče a rozšafnými klobúkmi čudesných tvarov. Celá takto nahastrošená „štafírka“ mala demonštrovať prepych a svedčiť o príslušnosti jej nositeľa k nóbl spoločnosti. Estét Beau sa obliekal výrazne jednoduchšie a pohodlnejšie – jeho sako vzadu s dlhými šosmi dopĺňali nohavice v plnej dĺžke až k topánkam, k tomu snehobiela košeľa, svetlá vesta a viazanka – módny prvok, na ktorom si pán Božský dal mimoriadne záležať. Uväzovanie tohto tak akurát naškrobeného kúska mušelínu povýšil Beau na majstrovské dielo a vrcholné číslo svojej rannej toalety, pri ktorej ho sledoval hlúčik obdivovateľov – ak mali to šťastie a pán elegán ich pozval do svojho budoáru. Celkovo Beau venoval úprave svojho zovňajšku päť hodín a prezliekal sa trikrát do dňa. V obliekaní preferoval modrú, šedú, krémovú a bielu, žiadne krikľavé farby, zato však rád nechal vyniknúť farebnému kontrastu tmavého saka a béžových nohavíc. Takýto strohý a jednoduchý outfit pripomínal vojenskú uniformu a uniforma vždy budí rešpekt. „Gentlemani sú známi svojou nenápadnosťou a skrytou eleganciou a nikdy sa nestroja ako ženy,“ mienil Beau. Takisto zavrhol príliš okázalé látky ako zamat a satén a uprednostnil už priemyselne vyrábané anglické materiály z vlny a bavlny.
Traduje sa, že Brummelove rukavice z kože mladého kozliatka boli také jemné, že sa spod nich rysovali obrysy nechtov a tiež, že kvôli dokonalému výsledku si palec dával šiť osobitne u jedného konkrétneho rukavičkárskeho machra. Proti starosvetskému napudrovanému šľachticovi s bielou parochňou aj v úprave zovňajšku presadzoval look moderného gentlemana. Vlasy si nechal strihať v štýle rímskeho senátora, à la Brutus, ako to sám pomenoval. Nikdy si nesnímal klobúk, aby si nerozcuchal účes. Beau bol príťažlivý muž s peknou postavou a dokonalou pleťou. Komnaty svojho apartmánu opúšťal vymydlený ako bábätko, kúpal sa a holil (neslýchané!) každý deň, o dennodennom pucovaní zubov nehovoriac. K dokonalému pocitu zo samého seba mu chýbalo už iba pár kvapiek kvalitnej kolínskej a perfektne vyleštené topánky. Ich čisteniu vraj venoval niekoľko hodín a namiesto leštidla používal pravé francúzske šampanské.
Vždy iba ja, ja, len ja
Po rannej návšteve krajčíra a obuvníka a krátkej prechádzke smerovali jeho dokonale vyladené kroky do pánskeho klubu, kde s ďalšími nóbl gentlemanmi popíjal, debatoval, šťavnato klebetil a hral hazardné hry. Vo všetkých týchto disciplínach bol majstrom. Jeho večery patrili opere, plesom, recepciám či kartovým seansám. Dostával pozvánky na rôzne večierky, aby ich oblažil a svojou prítomnosťou pozdvihol na božskú úroveň, odmietnutie znamenalo pre hostiteľa malú spoločenskú popravu. Úlohou dandyho bolo vyvolať v ľuďoch údiv, šokovať, prekvapovať, nemusel sa nutne páčiť, dôležité bolo vzbudzovať úžas. Jeho samého však nemohol nikto a nič vyviesť z miery, prekvapiť, ba ani zaujať, nikdy neprejavil žiadne emócie. Pôsobil nezúčastneným, až znudeným dojmom, vznášal sa nad všetkými a od všetkého si zachovával náležitý odstup. Pohŕdal ľudskými slabosťami a nedokonalosťami, on žil len pre krásu. Povznesený nad prírodou a jej živočíšnosťou, on bol dokonalým umeleckým dielom. Ako napísal Baudelaire: „Dandy sa má snažiť stále byť vznešený. Je povinný žiť i spať pred zrkadlom.“ Krásavec Beau bol majstrom duchaplnej konverzácie, so svojimi vyzývavými, ba až urážlivými poznámkami však často balansoval na hrane. Akokoľvek provokoval, musel poznať mieru. Nemohol uraziť (hoci aj to sa stávalo), lebo by stratil obecenstvo (a pred kým by sa potom predvádzal?). Jeho bezočivosť a opovážlivosť musela mať úroveň, inteligenciu a dôvtip. Ako napríklad keď jeden z veriteľov na neho tlačil, aby mu vrátil dlh a on ho blahosklonne odbil tým, že mu už všetko splatil – keď na neho pokynul z okna klubu a spýtal sa, ako sa má…
Robert de Montesquiou (1855 – 1921)
Jeho status: Najdandyovskejší francúzsky dandy obdobia belle époque. Údajne inšpiroval Marcela Prousta pre postavu pre baróna de Charlusa v románe Hľadanie strateného času a Oscara Wildea k napísaniu prózy Portrét Doriana Graya.
Ten, čo vynašiel sám seba
Montesquiou na rozdiel od Krásneho Brummela odvodzoval svoj rodokmeň od starého šľachtického rodu, z ktorého pochádzal gróf d’Artagnan, kapitán mušketierov za kráľa Ľudovíta XIV.. Na svoj pôvod bol patrične nadutý, čo sa prejavovalo v jeho povýšeneckom správaní a elitárstve. Chrabré mušketierske vlastnosti mu však boli cudzie, v žiadnom prípade netúžil po vojenskej kariére, ale rovnakú hrôzu mu naháňali aj ženy. Raz sa údajne pokúsil o sex so slávnou herečkou Sarah Bernhardt, ten však skončil prudkými bolesťami brucha a úporným, 24-hodinovým zvracaním. Ako vieme z histórie, slečna Sarah bola naslovovzatá krásavica a majsterka zvádzania, takže nevoľnosť grófa mala pravdepodobne inú príčinu ako nedostatok sexappealu zo strany jeho súložnice. Montesquiou sa totiž lepšie cítil v mužskej spoločnosti, konkrétne v náručí svojho tajomníka, Argentínčana Gabriela de Yturriho, s ktorým zdieľal lôžko dlhých dvadsať rokov až do Yturriho smrti. V parížskych umeleckých a literárnych kruhoch sa pokúšal zahviezdiť ako spisovateľ, ale márna snaha, jeho výtvory nikoho neohúrili, kolegovia básnici o jeho diele radšej zdvorilo mlčali. V umení dandyzmu však vynikal a svoje ambície stať sa najslávnejším dandym v Paríži naplnil do poslednej litery, ba aj niekoľkonásobne prekročil…
Najvyšší sudca vkusu
Krajčír, manikér a holič, to boli tri veličiny, od ktorých závisel grófov život. A s týmito troma mužmi trávil aj najviac času. Montesquiou bol vysoký štíhly fičúr, čiernovlasý, s briadkou a cisárskymi fúzikmi, na ktoré mal slabosť a ktoré si starostlivo pestoval, česal, géloval, zastrihával a vykrúcal. Aj keď sa vzhliadal vo vkuse a štýle kráľa dandyov Beaua Brummela, predsa len rád volil o čosi nápadnejšie až výstredné oblečenie. Miloval módne doplnky: jeho veľký pečatný prsteň s krištáľom mal priehlbinku, do ktorej sa zmestila akurát tak jedna ľudská slza. Vybláznil sa aj s ozdobnými sponami v tvare smaragdového motýľa či ónyxovej lebky, ktoré si pripínal na šál. Svoju exotickú korytnačku poslal šperkárovi Fabergému, aby jej pancier vysadil drahými kameňmi – úbohé zviera však túto výstrednosť neprežilo a uhynulo. Montesquiou sa nebál nosiť pre mužov celkom netradičné farby, ako keď na koncert nemeckého skladateľa von Webera prišiel vo fialovom obleku, s kytičkou fialiek pripnutou ku krku namiesto kravaty. Na margo svojho outfitu sa vyjadril, že Webera treba počúvať vo fialovej. Podobne Baudelaire vo svojej eseji O farbe tvrdí, že niektoré citlivé a jemné bytosti majú schopnosť spájať zmyslové vnemy, napríklad počuť farby. Podľa neho zvuk môže vyvolať farbu a farba môže vzbudiť predstavu melódie. Doslova píše: „Vo farbe nachádzame harmóniu, melódiu a kontrapunkt.“ Rovnako ako Baudelaire aj Montesquiou miloval parfumy, priatelia ho prezývali Majster sladkého odéru. Vo svojom parížskom byte mal každú miestnosť naparfumovanú inou vôňou a v súlade s jej zariadením: napríklad ako zimná krajina s ruskými saňami a kožušinou z ľadového medveďa, ako z rozprávok z tisíc a jednej noci či v štýle japonského orientalizmu. Jednu miestnosť celú odel do holubičej sivej, so sivým nábytkom a textíliami a štyrmi obrovskými sivými vázami, do ktorých maniacky zháňal sivé kvety. Každá izba oplývala svojskou atmosférou a on sa mohol medzi nimi premiestňovať podľa aktuálnej nálady. O grófovom výstrednom apartmáne sa šuškalo po celom Paríži a on sám v ňom organizoval komentované prehliadky a prijímal novinárov. Á propos, najvyšší arbiter vkusu mal svoje viazanky a ponožky vystavené v knižnici medzi antikvárnymi knihami a inými starožitnosťami ako malé umelecké diela a vzácne múzejné artefakty…
Vždy iba ja, ja, len ja
Ako každý správny dandy ani on nerozprával len tak halabala a čo mu prišlo na jazyk, svoj spôsob vyjadrovania cizeloval ako herec javiskové etudy: obočie dvíhal do tvaru pôvabnej striešky a slová formuloval v súlade s ladnými pohybmi fúzikov. Hravo intonoval a výrazne gestikuloval. Niekedy sa však rozosmial afektovaným ženským, až jačavými smiechom, vzápätí však jeho dlaň vystrelila k ústam, aby zakryla malé čierne zúbky – žiaľ, grófov chrup bol jediným kazom na jeho inak dokonalom looku. Kým začal rozprávať, mal vo zvyku sňať si jednu rukavicu zo svojej pôvabnej rúčky. To bol neklamný znak, že sa chystá na monológ, v ktorom s gráciou predvedie košatú slovnú zásobu, pretkanú rôznymi tajomnými narážkami, exotickými vtipmi a obskúrnymi citátmi.
Drzý švihák Montesquiou mal obrovské množstvo followerov, ktorí tiahli za ním v nemom obdive. Na ich čele stál mladý spisovateľ Marcel Proust, večne chorľavé tintítko, ktorý bol grófom taký očarený, že dokonca napodobňoval jeho gestá pri inkriminovanom smiechu. Proust volal svojho mentora „profesor krásy“. Pre mnohých to však bol narcis, sebec a egoista, ktorý musel byť vždy v strede pozornosti, vždy pripravený hocikoho uraziť povýšeneckými, štipľavými poznámkami. Podľa vlastných slov bol doslova „závislý od aristokratického potešenia z urážok“ iných ľudí. Tým si však narobil aj množstvo nepriateľov. Ako keď ho jedna dáma poprosila, aby jej zaistil vstup do istého veľmi exkluzívneho salónu a on jej na to odvrkol: „Nemožné madam, lebo len čo sa tam objavíte, prestane byť exkluzívny!“
On sám bol výborný hostiteľ, každá párty sa v jeho réžii menila na majstrovské umelecké predstavenie. Jeho excentrické tematické zadania privádzali do šialenstva kuchárov, keď napríklad všetky podávané jedlá mali byť rovnakej farby. Základný imperatív jeho opulentných večierkov znel: Čestné miesto je po mojom boku. Presadzoval tiež zásadu, že „každý večierok by mal byť proti niekomu“, a tak pozýval aj hostí, len aby boli ostatným na smiech. Montesquiou bol tiež vášnivý zberateľ, avšak so zvláštnymi chúťkami. Čo obsahoval jeho kabinet kuriozít? Guľku, ktorá zabila Puškina, cigaru, ktorú čiastočne vyfajčila George Sand, papučky patriace grófke Guiccioli, vydatej milenke lorda Byrona, vaňu z ružového mramoru, v ktorej sa kúpavala madam de Montespan, milenka Ľudovíta XIV., Napoleonov nočník z času bitky pri Waterloo, vychádzkovú paličku kráľa dandyov Beaua Brummella, prameň vlasov lorda Byrona a konečne zbierku 433 fotografií (vrátane niekoľkých záberov jej nahých nôh!) grófky Castiglione, ktorou bol fascinovaný. Trinásť rokov strávil písaním jej biografie, ktorá pod názvom La Divine Comtesse vyšla roku 1913.
Charles Baudelaire (1821 – 1867)
Jeho status: Dandyzmus existoval ako životný postoj, ale aj ako literárny prúd. A práve Charles Baudelaire pozdvihol dandyho z úrovne výstredného pozéra so záhaľčivým životom do umeleckých sfér. Brummel ako dandy žil, Baudelaire o dandym teoretizoval… a snažil sa ním byť.
Ten, čo vynašiel sám seba
Charles Baudelaire dandyzmus vnímal ako výraz kultúry ducha, intelektuálnej úrovne a, samozrejme, osobnej originality. On, Marcel Proust, Lord Byron, Oscar Wilde a ďalší anglickí a francúzski spisovatelia pasovali dandyov za hlavných hrdinov svojich literárnych diel, stačí za všetkých spomenúť Wildeov slávny román Portrét Doriana Graya. Charles Baudelaire sa ako dandy vynímal nad parížskou bohémou, umelcami, spisovateľmi, básnikmi s často pochybnými životmi. Zámerne si pestoval svoje estétstvo a kult samého seba, pričom od Brummela prebral arogantný, povýšenecký štýl a nafúkané chovanie. Sám napísal: „Je to potešenie vzbudzovať úžas a hrdé uspokojenie, že sám nikdy nežasnem.“ Často živoril, matka s otčimom ho odstrihli od dedičstva po otcovi, keď hrozilo, že celý majetok prehajdáka v rekordnom čase. Mladý Charles sa totiž namiesto štúdia práva venoval záhaľke, zhýralému životu, prostitútkam a skladaniu básní, z čoho jeho otčima – vojaka išiel šľak trafiť. „Peniaze sú nevyhnutné pre ľudí, ktorí si zo svojich vášní robia kult,“ mienil Baudelaire, „ale dandy nevníma peniaze ako zásadnú vec… ponecháva túto prízemnú vášeň obyčajným smrteľníkom.“ Avšak fakt, že ho rodina zbavila svojprávnosti, zasadilo hlbokú ranu Baudelairovej hrdosti (dokonca sa pichol do hrude v akte samovraždy) a ešte viac skomplikovalo jeho vzťah s matkou, ktorú nenávidel a miloval zároveň. Jeho rozhodnutím venovať sa literatúre však nemohlo otriasť nič a nikto.
Najvyšší sudca vkusu
Baudelaire si pestoval dandyovský look, referuje o tom i jeho priateľ, spisovateľ Théophile Gautier: „Všetko na ňom bolo úzkostlivo čisté a bezchybné a nieslo pečať úmyselnej anglickej jednoduchosti, akoby sa tým chcel odlišovať od onoho druhu umelcov v mäkkých plstených klobúkoch, zamatových vestách, krátkych červených kabátcoch, s povievajúcimi bradami a rozcuchanými vlasmi.“ Inde ho opisuje takto: „Mal veľmi nakrátko ostrihané krásne čierne vlasy, ktoré tvorili pravidelné špičky na oslnivo bielom čele a pripomínali saracénsku prilbu. Jeho oblečenie, to boli čierne lakované topánky, biele ponožky, tmavé nohavice, košeľa s nízkym golierom, kockovaná viazanka z indického madrasu a kabát z čiernej lesklej látky.“ Baudelaire rovnako ako Brummel razil heslo, že prostota a jednoduchosť v obliekaní sú najlepším prostriedkom ako vyniknúť. Na rozdiel od umelcov z Montmartru nenosil fúzy ani bradu, považoval ich za zastarané a detinské. Dal si záležať na bezchybnom chovaní, na každom pohybe, geste, mimike tváre. Podľa Gautiera: „Na rozdiel od trochu neslušných mravov umelcov snažil sa Baudelaire vždy čo najúzkostlivejšie dbať na slušnosť a bol prehnane až neprirodzene zdvorilý. Vážil každú vetu, používal iba najvybranejšie výrazy a vyslovoval niektoré slová zvláštnym spôsobom, akoby ich chcel podčiarknuť a dodať im tajuplnú vážnosť. Jeho pohyby boli voľné, odmerané, skúpe a pokojné, hrozil sa južanskej gestikulácie. Takisto nenávidel príliš hlasitú reč a vyhovoval mu britský chlad. Možno o ňom povedať, že bol dandy, ktorý zablúdil do bohémskeho ovzdušia, ale zachoval si tu svoje postavenie, svoje spôsoby a onen kult osobnosti, ktorý charakterizuje človeka nasiaknutého Brummelovými princípmi.“
Vždy iba ja, ja, len ja
Montesquiou po svojom jedinom sexe so ženou údajne 24 hodín zvracal od hnusu. Dobre, dnes už vieme, že bol homosexuál, ale… Štítiť sa žien vyplývalo zo samotnej podstaty dandyzmu. To si žiada trochu širšie vysvetlenie. Dandy odmieta prírodu a z nej prameniacu hrubú a surovú ľudskú prirodzenosť. Žiť v súlade s prírodou znamená zotrvávať vo svojej animálnej prirodzenosti, riadiť sa pudmi a uspokojovať základné potreby: jesť, spať, obcovať. Dandy pohŕda prírodou, všetko prirodzene ľudské mu je cudzie, on sa považuje za výtvor umenia a svoj život formuje ako triumf krásy nad prírodou. „Všetko krásne a ušľachtilé je výsledkom rozumu a úvahy,“ mieni Baudelaire. A akú rolu v tom hrá žena? Žena je bytosť pudová, animálna a živočíšna, ženy sa zmietajú v klbku svojich emócií, a preto nie sú schopné prejaviť veľkosť ľudského ducha. „Žena je opakom dandyho. Preto má z nej strach,“ zveruje sa Baudelaire svojim Dôverným denníkom. „Keď má žena hlad, chce jesť, má smäd, chce sa jej piť… Žena je taká, aká je od prirodzenosti – totiž hnusná. A vždy v protiklade k dandymu – je vulgárna.“ Ženy sú pod dandyho úroveň, s výnimkou herečiek a tanečníc, ktoré svoju hrubú náturu dokážu skryť za umelými maskami líčidiel. V Chvále líčidiel Baudelaire uvažuje, že túžba zdobiť sa šperkami, šatami, make-upom je dôkazom ľudskej kultivovanosti a snahy vykročiť od drsnej prirodzenosti k ideálu krásy. Ak dandy so ženami spáva, berie ich len ako objekty. Predmety do svojej zbierky trofejí. Baudelaire so ženami spával (až sa od prostitútok nakazil syfilisom), tvrdiac, že má rád „ženy chlípne, nečisté a ohavné“. A čo hovorí, keď hovorí o láske? Láska je triviálna záležitosť pre ľudí bez práce a s nedostatkom iných vznešených záujmov. Dandy sa nikdy nenechá vtiahnuť do osídiel citov, prejaviť ich by bolo v rozpore s jeho sebaovládaním. Dandy nepotrebuje lásku, ľudskú blízkosť a prítulnosť, nepestuje priateľstvá, zato pestuje kult samého seba. (Tu ale Baudelaira trochu zrádza vlastný život, výrazne poznačený jeho búrlivým vzťahom s mulatkou Jeanne Duval, svojou „čiernou Venušou“.) Tak ako ženami, pohŕda dandy aj prácou. Prácou v zmysle robiť niečo užitočné, lebo užitočnosť je v príkrom rozpore s krásou a estetickým videním sveta. To, čo je užitočné, nemôže byť krásne! „Byť užitočným človekom sa mi vždy zdalo byť čímsi odporným,“ glosuje Baudelaire. Básnik tým reaguje na spoločenské zmeny, kedy sa k slovu hlási buržoázia so svojimi prízemnými hodnotami: peniazmi a prácou, z ktorej treba vyžmýkať čo najväčší zisk. A to je prudko nedandyovské!
Simonetta Zalová
foto Wikimedia Commons
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2025)