Je napoly Slovenka, napoly Češka, narodila sa a vyrastala v Amerike, istý čas žila a študovala v Prahe, v Japonsku uverila v samú seba ako v umelkyňu a od tejto jesene je jej prechodným domovom Štokholm, kde pokračuje v štúdiu keramiky a skla na tamojšej univerzite umenia, remesiel a dizajnu Konstfack. Ktovie, ako Švédsko, kde býva zima dlhá, tmavá a studená, ovplyvní paletu jej mäkkých farieb, tlmených odtieňov ružovej, fialovej a modrej a či jej vázy budú aj naďalej klamať telom, keď ich obdivovatelia namiesto mäkkého pohladenia narazia na tvrdú realitu…
1. Voniate hlinou, keď sa vraciate domov z celodennej práce v ateliéri?
Priala by som si povedať, že pri práci s hlinou sú prítomné príjemné vône, ale často to tak nie je, hlavne recyklovaná hlina dokáže zapáchať. Skôr by som povedala, že je v tom istá „neporiadnosť“, na ktorú som si už zvykla. Šplechy hliny vo vlasoch, na tvári, na tmavom oblečení, aj keď sa človek v ateliéri prezlečie. A samozrejme dotyk – práve cez hmat vznikla moja prvá posadnutosť materiálom. Cítim spojenie s hlinou aj so sebou samou, keď tvorím a prenášam svoj vnútorný svet do materiálu. Tiež práca na hrnčiarskom kruhu, stále dokola, je veľmi príjemná, rytmus upokojuje a zároveň sa stále zlepšuješ v tom istom pohybe.
2. Médiá vás predstavujú ako česko-slovenskú umelkyňu amerického pôvodu. Poďme to rozlúštiť…
Narodila som sa a vyrastala v Clevelande, v štáte Ohio v USA. Mama pochádzala z malej dedinky Dolný Moštenec a bola jednou z jedenástich detí, takže mám z jej strany veľkú rodinu. Otec je z Prahy. Skôr hovorím po slovensky, lebo som viac napojená na mamu. V detstve nás brávala takmer každé druhé leto ku svojej rodine na Slovensko. Tam som behala s bratrancami a sesternicami, naháňala sliepky, zbierala lesné jahody, stále som bola vonku. Bol to veľký kontrast oproti predmestskému prostrediu v USA, kde som vyrastala, kde vedľa seba v rôznych štvrtiach žili komunity s rozličnými pôvodmi a kultúrami. Mám na Slovensko tie najlepšie spomienky. Moji rodičia sa stretli v USA, mama tam bola na výlete, otec emigroval skôr. Spoznali sa cez spoločných priateľov. Ja aj moji súrodenci sme sa narodili už v Amerike. Maminým snom vždy bolo vrátiť sa na Slovensko. Podarilo sa jej to ešte na jeden mesiac – predtým, než zomrela v roku 2017. Mama je veľmi dôležitá osoba v mojom živote a som vďačná, že ma dodnes sprevádza.
3. Rozprávala sa mama s vami po slovensky? Čítala vám slovenské rozprávky?
Áno, slovenčina bola môj prvý jazyk, hoci som sa nikdy nenaučila po slovensky dokonale čítať a písať. Ale ostala mi v reči. Po desiatich rokoch v Prahe mám trochu mix češtiny a slovenčiny. Keď som bola malá, sviatky sme vždy oslavovali po slovensky: Mikuláš, to bola čokoláda a mandarínky, vianočné darčeky sme rozbaľovali po večeri 24. decembra, na rozdiel od USA, kde sa otvárajú až na druhý deň. Mama pochádzala z nábožensky založenej rodiny, takže vianočné tradície sme aj v Amerike mali spojené s kostolom. Zároveň však bola veľmi spirituálna a iná než jej rodina. Naučiť sa po anglicky bolo pre mňa náročné. Keď som nastúpila do základnej školy, angličtinu som neovládala a až do tretej triedy som s ňou bola pozadu. A keď sme chodili na celé leto na Slovensko, vždy som angličtinu „zabudla“ a po návrate sa ju musela učiť znova. Som vďačná, že ma mama naučila po slovensky, poznám generáciu Američanov, ktorých rodičia nechceli učiť rodný jazyk, aby sa v USA lepšie prispôsobili a ich deti to dnes ľutujú.
4. V ktoromsi rozhovore ste spomenuli, že ste sa nikdy necítili ako Američanka…
Najprv to bola tá jazyková bariéra. Vyrastala som vo štvrti, kde väčšinu obyvateľov tvorili Afroameričania, takže bolo trochu mätúce vyrastať v slovensko-českej domácnosti, chodiť na prázdniny do Európy a zároveň byť obklopená úplne iným prostredím v škole a medzi kamarátmi. Americké sviatky mi boli cudzie, doma sme ich neslávili a mama vždy varila domáce jedlá. Kamaráti pozerali americké filmy, jedli hotové jedlá alebo polotovary, ich mamy často vôbec nevarili. Chcela som sa prispôsobiť a želala som si, aby nám mama dovolila aj „junk food“, no našťastie to neurobila. Bola vždy iná a dnes si to veľmi vážim. Nikdy som necítila, že by som patrila k americkej kultúre. Amerika v sebe mixuje rôzne kultúry a jej tradície sa mi nedostávali pod kožu, pôsobili plytko. Veľa sviatkov tam vzniklo skôr ako marketing než z hlbokej histórie, akú má Európa.
5. V Amerike ste študovali fashion merchandising. Akú profesionálnu budúcnosť ste si v súvislosti s týmto oborom vysnívali?
Chcela som pracovať pre nejakú svetoznámu luxusnú značku. Počas univerzity som nosila len čierne oblečenie a bola posadnutá značkami ako Prada, Saint Laurent, Rick Owens. Plánovala som, že sa presťahujem do New Yorku a budem pracovať pre nejaký prestížny módny dom – v nákupe, marketingu alebo stylingu. Prvý bakalársky titul som vyštudovala v Kente v Ohiu, v roku 2014 som bola na výmennom pobyte v Hongkongu a New Yorku. Môj obor je podobný ako arts management, ale zameraný na módu a absolvent môže pracovať v akejkoľvek oblasti módneho biznisu. Fascinovala ma móda ako únik od reality. Človek si môže vytvoriť obraz o sebe a značky rozprávali príbehy, ktoré ma pohltili. No rýchlo som zistila, aké je to povrchné. Keď som sa v roku 2015 presťahovala do Prahy, s módou som skončila.
6. Čo sa vo vašom živote zmenilo, keď ste sa ako 22-ročná rozhodli opustiť Ameriku?
Po skončení bakalára som hľadala spojenie s koreňmi a históriou, najmä s Prahou, odkiaľ pochádzal otec. V Prahe však nebolo veľa príležitostí v móde – začínal Mercedes Benz Fashion Week, ale scéna bola malá. Hovorila som po anglicky, česky však veľmi málo, takže jediná práca, ktorá sa mi núkala, bola predavačka v obchode. Začala som prekladať z češtiny do angličtiny (rôzne texty a popisky pre český módny e-shop), to bolo ešte pred rôznymi internetovými prekladačmi a AI. Potom som sa dostala k písaniu, najprv som robila copywriting pre e-shopy a neskôr som pracovala v marketingovej agentúre, kde som pripravovala texty pre rôznych klientov: webové stránky, e-maily, tlačové správy aj príspevky na sociálne siete. Časom som si uvedomila, že česká spoločnosť v sebe stále nesie dôsledky postkomunistického obdobia. Prejavovalo sa to v nedostatku dôvery a empatie, v „mindset nedostatku“, ale aj v celkovej podráždenosti, ktorú bolo cítiť v obchodoch, na úradoch či v nemocniciach. V akademickom prostredí sa to odrážalo v autoritatívnom prístupe, neochote skutočne pomôcť či viesť dialóg, čo často vytváralo skôr prostredie devalvácie než podpory a spolupráce.
7. Ku keramike ste sa vraj dostali cez kurz. Mnohé dnešné ženy to berú ako prostriedok proti vyhoreniu a príjemné hobby, vám však jeden takýto keramický krúžok celkom zmenil život…
Presne tak. Pracovala som v korporáte ako manažérka prekladateľov. Bola to dobrá pozícia, ale nebola som šťastná. Uvažovala som nad psychológiou alebo dizajnom webových stránok, pritom cítila som silnú potrebu tvoriť. Vždy som mala umelecký cit, len mi chýbal priestor. Už dlhšie som chcela skúsiť hrnčiarsky kruh, tak som si v Prahe našla večerný kurz keramiky. Hneď som pocítila silné spojenie s hlinou a vedela som, že sa tomu chcem venovať celý život. Začala som raz týždenne navštevovať súkromné hodiny točenia na hrnčiarskom kruhu, v práci som dala výpoveď a v roku 2020 som sa prihlásila na UMPRUM študovať keramiku a porcelán. Najskôr som sa venovala stolovému riadu, myslela som si, že to bude moja cesta.
8. Za svoj iniciačný zážitok považujete Japonsko, resp. váš pobyt na Kyoto University of Arts…
V roku 2023 som v Kjóte študovala päť mesiacov. Po prvý raz som tam nepracovala popri škole a mohla som sa naplno sústrediť iba na seba a štúdium. Nikto v škole nehovoril po anglicky, ani väčšina učiteľov, iba jedna spolužiačka z Tokia. Bola som trochu izolovaná a komunikovala som len cez prekladač v mobile. Všetko bolo nové, kvalitné a vďaka slabej japonskej mene dokonca lacnejšie než v Prahe. Vtedy som začala pravidelne meditovať a skúmať svoj vnútorný svet. Mala som čas rozvíjať prácu s hlinou a prvýkrát som sa pustila do viac konceptuálneho smeru – v sérii váz Enigma, kde som začala tvoriť „mäkký jazyk“ vo forme. Bola to chvíľa, kedy som uverila, že môžem byť umelkyňa, a nielen robiť úžitkový dizajn a riady.
9. Hovoríte, že ako ľudia sa často nechávame zväzovať zabehnutými spôsobmi myslenia a vnímania. Ako to (ne)súvisí s vašou tvorbou?
Keď som začínala s keramikou, chcela som robiť dokonalý, symetrický, vybrúsený riad. Používala som neutrálne tóny – čiernu, krémovú, tmavú hlinu. V Japonsku som začala skúmať sochárske a konceptuálne spôsoby tvorby. Tlačila som hlinu do peny, vytvárala malé tvary a tie som pripájala na telo nádoby, tak som urobila prvé vázy. Myslím, že každý z nás žije s určitými filtrami – hodnotami a mapami v mysli, ktoré určujú, ako vnímame svet. Majú ich jednotlivé kultúry a každý človek má ešte aj tie vlastné. To vie byť niekedy deštruktívne, najmä ak niekto presadzuje svoj pohľad nasilu. Keďže som žila na rôznych miestach sveta, viem, že pohľadov môže byť mnoho a nikdy nie je len jeden správny. Otravuje ma, keď niekto tvrdí, že jedine on má zo svojej perspektívy pravdu, obzvlášť v umení, kde je všetko subjektívne. Ako som sa otvárala svetu a sebe, aj moja keramika sa posúvala tým smerom. „Mäkkosť“ je pre mňa výrazom skúmania seba a okolia, ale nesie v sebe aj zraniteľnosť a empatiu. Akoby som tvrdý materiál premieňala na niečo, čo tieto stavy vyjadruje. Už nie dokonalosť a rigidnosť, ale jemnosť a citlivosť.
10. Prečo práve hlina (a sklo)? Prečo nie textil, šperky, nábytok, drevo, fotka?
Pred keramikou som chcela byť fotografka, zaujímala ma najmä analógová fotografia. Skúšala som sa dostať na UMPRUM do fotografického ateliéru, no neuspela som, a práve vtedy som začala chodiť na večerné kurzy keramiky. Fotografia mi ale pomohla vizuálne prezentovať svoju prácu a proces. S hlinou som pocítila intímne spojenie, cez ruky sa otláčam do materiálu a on sa otláča do mňa. So sklom som sa stretla počas semestrálneho štúdia na Bezalel Academy v Jeruzaleme v roku 2022. Za štyri mesiace som zvládla intenzívny úvod do fúkania, odlievania aj brúsenia skla. Vyskúšala som aj rezbárstvo v dreve. Sklo je fascinujúce, tvárne, takmer ako tanec. Momentálne ma láka lampwork a mám šťastie, že na Konstfacku máme lampovú dielňu aj hutu. Textílie som otláčala do skla aj keramiky, aby tvrdému materiálu dodali „mäkkosť“. Baví ma skúmať nové médiá, no každé vyžaduje čas, aby som mu porozumela. Nedá sa robiť všetko naraz. Premýšľam, že raz skúsim aj kov.
Simonetta Zalová
foto archív Karolíny Kučerovej
Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2025)