Jej prvý celovečerný film bol plný farieb. V tom druhom, ktorý sa pod názvom Perla uvádza v tomto roku nielen v slovenských a rakúskych kinách, sa síce objavuje normalizačná šeď bývalého režimu, ale aj veľa predmetov červenej farby, pripomínajúcich atmosféru v socialistickom Československu na začiatku 80. rokov.
Narodili ste sa v Košiciach a teraz žijete vo Viedni. Vaša rodinná história je však omnoho komplikovanejšia, zažila niekoľko politických režimov…
Rodičia moje starej mamy pochádzajú z Ruska, v roku 1917 po októbrovej revolúcii ušli do Československa, kde sa aj spoznali. Československo vtedy veľmi podporovalo ruských exulantov, v Moravskej Třebovej bolo gymnázium a veľká ruská komunita, ktorej členovia celý život udržiavali kontakty medzi sebou. Veľa z nich študovalo v Prahe na Karlovej univerzite, aj moja prababka a pradedo, ktorý neskôr pôsobil na Slovensku ako lekár. Cez vojnu pomáhal partizánom, doniesli mu aj postreleného Alexandra Dubčeka, ktorému zachránil život. Na druhý alebo tretí deň, len čo skončila vojna, prišla NKVD, sovietska tajná služba – presne vedeli, kde nájdu tých, ktorí ušli z Ruska. Môj pradedo bol kozák, neskrýval ani svoju kozácku uniformu, a tak ho odvliekli na Sibír. Desať rokov strávil v gulagoch, jeho rodina nevedela, čo je s ním, či vôbec žije. Až po Stalinovej smrti bol rehabilitovaný a vrátil sa. Keď ho zobrali, jeho dcéra, moja babka, mala desať rokov. V čase jeho návratu mala už dieťa… Všetkých členov našej rodiny to traumatizovalo a myslím, že v tom možno hľadať aj korene mojich príbehov.
Vaša mama, Saša Makarová, je úspešná maliarka. Aj starý otec, Štefan Makara, bol umelec, považovali ho za básnika zemplínskej palety. Nelákalo aj vás maľovanie?
Nie! V našej rodine neboli len maliari, ale aj scenáristi a novinári. Hlavne stará mama bola novinárka a písala scenáre pre televíziu. Mňa stále priťahovali príbehy a hoci je film médium, ktoré spája obraz a zvuk, príbehy, hercov, kostýmy a všetko dokopy, tak u mňa vždy víťazili príbehy nad všetkým ostatným.
Kedy ste si uvedomili, že váš záujem sa orientuje na film?
V Košiciach som vyrastala s filmami, moja teta stále chodila do videopožičovne a ja som s ňou pozerala aj filmy nie celkom vhodné pre deti. Napríklad Drakulu od Francisa Forda Coppolu. Pamätám si, že keď film skončil, tak sa na páske ešte dalo čítať „making of“. Myslím, že vtedy som si prvýkrát uvedomila, ako sa vlastne robí film, že režisér je ten, kto rozhoduje a má víziu, ako film bude vyzerať. Vášeň ohľadom sledovania filmov vo mne nikdy nezhasla.
V istom rozhovore ste spomenuli, že vás ovplyvnil aj Juraj Jakubisko, dokonca ste o ňom nakrúcali dokument…
Môj vzťah k filmom sa budoval cez rozprávky. Keď som trávila prázdniny u starých rodičov, v televízii ich bežalo veľa. Perinbaba, Pehavý Max a strašidlá… Vtedy boli len dva kanály a na dvojke väčšinou dávali filmy pre dospelých, tie som pozerala tiež. Videla som aj film Sedím na konári a je mi dobre, a hoci až ako dospelá rozumiem, o čo všetko v ňom ide, ten film ma fascinoval. V druhom študijnom ročníku na Film College Vienna sme tvorili len dokumentárne filmy a pre svoj projekt som si vybrala osobnosť režiséra Jakubiska. V roku 2010 som mu napísala list, nasledovalo stretnutie v Prahe aj s kameramanom a zvukárom a dohodli sme sa na spolupráci. Pán Jakubisko nás vyzdvihol na stanici, zaviezol domov, do svojich privátnych sfér, dokonca nám nachystal desiatu a sprevádzali sme ho aj na filmový festival v Karlových Varoch. Lenže potom som ochorela, dlhšie som sa neohlásila a potom mi už neodpísal. Ten natočený materiál zrejme ostal kdesi v pivnici školy, kde som študovala. Tú však potom zatvorili, tak ani neviem, či ho niekto niekedy vyzdvihol.
Inklinujete aj k iným filmovým tvorcom?
Obdivujem veľa režisérov, ale nemám vzory. Skôr ma inšpirujú konkrétne filmy. Niektoré ma sprevádzajú po celý život, napríklad Krstný otec od Coppolu. Ale ako režisérka mám vlastný jazyk a vizuálnu predstavu a taktiež svoje témy, ktoré sú pre mňa dôležité.
Do Viedne ste prišli s mamou, keď ste mali šesť rokov. Ako ste to vnímali a ako to vidíte s odstupom času?
Myslím si, že to bolo správne rozhodnutie, a určite nebolo ľahké prísť študovať s malým dieťaťom do úplne novej krajiny, kde nikoho nepoznala a neovládala ani reč. No vôbec si na to nepamätám. Akoby som to vytesnila z pamäti, preto si myslím, že to musela byť pre mňa trauma, to odseknutie sa od Košíc, od starých rodičov, ktorí v podstate suplovali mojich rodičov – mama študovala v Bratislave a ja som „mama“ hovorila babičke. Viac než na začiatky vo Viedni si pamätám na obdobie z Košíc, sú to intenzívne spomienky, mala som tam veľmi pekné detstvo. Keď sme prišli do Viedne, mama ma zapísala do českej školy, lebo si myslela, že to bude pre mňa ľahšie. Asi aj bolo, ale stalo sa to, že som sa naučila viac po česky než po nemecky.
Prednedávnom sa v Rakúsku uskutočnila konferencia o identite Slovákov v ich novom domove. Ako to cítite vy?
Moja identita je veľmi európska. Aj vďaka faktu, že z našej rodiny vlastne nikto nikdy nezostal v krajine, kde sa narodil. Z jednej strany prišli moji predkovia z Ruska, z druhej strany zasa z Grécka. Mama a ja žijeme v Rakúsku. Všetci ostatní sa rozptýlili po Európe. Slovensko pre mňa predstavuje moje detstvo a veľmi pozitívne spomienky. No mám tam už len babku. Nedávno mala deväťdesiat rokov. Dlho sme spolu telefonovali. Predtým chodievala do Viedne na mesiac alebo aj dva, ale teraz sa už jej ťažko cestuje, a tak chodím za ňou ja. Keby ale Košice neboli tak ďaleko… Navyše, vždy sa nám tam niečo stane – raz nám praskla na ceste pneumatika a minule sme dostali taký silný žalúdočný vírus, že musela prísť záchranka a môj muž skončil na infúziách.
Čo všetko predchádza momentu, keď padne prvá klapka?
Roky, roky, roky práce a pevné nervy a vytrvalosť! Najprv scenár, ktorý viackrát prerábam. Scenáre si totiž píšem sama. Pre mňa vôbec neprichádza do úvahy sfilmovať scenár niekoho iného. V Európe aj tu v Rakúsku má film málo peňazí a treba veľmi bojovať o to, aby sa vôbec nejaký urobil.
Váš prvý celovečerný film Rozbi moje srdce z roku 2018 sa týkal rómskej tematiky. Čo vás k tomu viedlo?
Pokiaľ ide o Slovensko, už dlho som nosila v hlave niekoľko tém, ktoré by mohli byť zaujímavé aj v medzinárodnom kontexte. Napríklad rómska problematika – ľudia v Rakúsku sa ma často pýtali, ako to na Slovensku naozaj je, ako Slováci vnímajú svojich spoluobčanov… A potom som raz sedela s mamou vo Viedni v kaviarni. Žobral tam rómsky chlapec, chodil od stola k stolu. Už som ho poznala z videnia, prišiel aj k nám, ale nič sme mu nedali. Otočil sa a hoci mohol mať len zo desať rokov, začal hrozne hnusne hrešiť po slovensky. Mal pritom také tvrdé črty tváre… Už to nebolo dieťa. Najprv ma to šokovalo, no potom som začala rozmýšľať nad tým, kde asi spí, keďže sa chýlilo k večeru a či vôbec chodí do školy. A tak som napísala scenár k filmu. Stále ma fascinujú ľudia, ktorí žijú v extrémnych podmienkach.
V tom filme ste veľa pracovali s nehercami. Viete, ako sa rozvíjali ich ďalšie životné príbehy? Či im ten film v niečom pomohol?
Ťažko môže jeden film niekomu pomôcť tak, že by ho vytiahol zo zlej životnej situácie. Napríklad Roman Pokuta, ktorý stvárnil hlavnú úlohu, by sám musel mať v sebe takú energiu a emocionálnu inteligenciu, aby sa chcel posunúť niekam inam. Viem, že Simona Kováčová (hlavná ženská hrdinka) je teraz mama. Nikto z nich už ďalej vo filme nepôsobí. Na druhej strane však sa v súčasnosti na Slovensku ani nenakrúca veľa filmov s diverznými príbehmi a úlohami pre Rómov, neexistuje ponuka pre takých nehercov. A mňa teraz baví pracovať s profesionálnymi hercami, pretože s nimi môžem ísť viac do hĺbky.
Váš manžel Simon Schwarz patrí k najobsadzovanejším rakúskym hercom. Ako ste sa zoznámili?
Keď študenti v Rakúsku nakrúcajú filmy, chcú, aby v nich hrali dobrí herci. Väčšina známych hercov to robí rada, lebo tak spoznajú nových, budúcich režisérov. Môj spolužiak a kamarát Stefan Langthaler robil krátky film s názvom Allein, kde Simon hral. Premiéra sa konala vo viedenskom Film Casino, kde ma Stefan pozval ako hosťa. Tam som sa zoznámila so Simonom. V Stefanovom filme hral Simon spolu s rakúskou herečkou Hilde Dalik – s ňou sa opäť stretol v mojej snímke Perla.
Aké to je – režírovať vlastného manžela? A kto režíruje vašu domácnosť?
Presne také isté ako režírovať iných hercov. Jednoducho som ho videla ako herca v určitej úlohe a ani hlavná predstaviteľka Rebeka Poláková dlho nevedela, že sme manželia. Nevšimla si to, lebo obaja sme sa pri nakrúcaní správali ako profesionáli. A naša domácnosť? To je veľká výzva, lebo máme malú dcéru. Keď Simon nakrúca, väčšinou som doma. No keď sme pripravovali film Perla, už mesiace predtým som bola preč a on musel prebrať vedenie domácnosti a všetko organizovať s babysitterkami. A počas nakrúcania sme museli pre dcéru zamestnať babysitterku na celé dva mesiace. Je to ťažké, keď obaja robíme vo filmovom priemysle. Keby Simon pracoval v banke alebo niekde inde v časoch presne „od – do“, určite by to bolo pre náš spoločný život oveľa ľahšie…
O vašej mame sa hovorí, že maľuje silné, výrazné ženy. Aká má byť podľa vás silná žena?
Moja mama maľuje ženy, ktoré sú silné tým, že sú nezávislé a robia to, čo chcú. Osobne mám ale problém s pojmom „silná žena“. Čo to vlastne je? Žena, ktorá sa už narodí taká silná, že vždy všetko zvládne napriek prekážkam? Mňa skôr zaujíma ambivalentná žena s protichodnými myšlienkami a postojmi. Rezilientná, ktorá má v sebe silu, že aj keď sa ocitne na zemi, dokáže sa znovu postaviť. Taká, ktorá sa vie vyrovnať s ťažkými situáciami, po neúspechu sa zotaviť a prispôsobiť novým podmienkam. Aj v scenároch sa zvykne písať: silná ženská postava. Prečo sa nikdy nepoužije termín – silná mužská postava? Muž je muž a to hovorí za všetko. Prečo sa vždy ženy musia posudzovať dvojakým metrom? Aj čo sa týka roly matky a otca. Dobrý otec je už vtedy, keď vie napríklad uvariť kašu, ale dobrá matka je len vtedy, keď robí vysoko nad rámec toho, čo robiť musí.
Na niektorých obrazoch vašej mamy sa dá rozpoznať vaša tvár. Nevadí vám, že vaša podobizeň visí v nejakej cudzej obývačke?
Mama ma už dlho nemaľuje. Nikdy sa ma nepýtala, či mi to vadí. Teraz viac maľuje moju mladšiu sestru. Tiež som sa už viackrát zamyslela nad tým, ako to ona znáša. Mne na stenách visia okrem maminých aj obrazy od starého otca. Obaja so Simonom milujeme farby, neznášame biele steny, každá u nás je inej farby. Máme radi umenie, grafiky, maľby i reklamné plagáty. Zbožňujeme keramiku, ale nemáme už na ňu miesto. V kuchyni nám visí obraz, na ktorom som so Simonom. Mama nás raz odfotila, nevedeli sme, že to bude maľovať. Obraz nám potom darovala ako svadobný dar. Mama je síce kvôli jeho umiestneniu nešťastná, ale pre mňa to je ideálne miesto, lebo kuchyňu považujem za najdôležitejší priestor, kde trávim najviac času.
Perla vo vašom filme je tiež maliarka. Podobá sa na vašu mamu?
Je to veľmi vášnivá žena, „lebenshungrig“ (hladná po živote). Chce vidieť svet a všetko do seba vstrebať. V určitom zmysle je budhistická, lebo žije a rozhoduje sa v danom momente. Nepozerá príliš do minulosti ani do budúcnosti. Je maliarka, lebo aj mama aj starý otec boli maliari. Toto prostredie mi je známe, vyrastala som s afinitou k maľovaniu, obrazom a farbám. No ťažko povedať, či sa Perla podobá na moju mamu. Určité elementy tam sú, no moja mama veľmi hľadí dozadu. Ja som chcela v prvom rade vyrozprávať príbeh o komplikovanom vzťahu medzi matkou a dcérou. Mama by mala byť tá, ktorá ti dáva lásku a stará sa o teba. Ale čo, ak je to iný druh mamy – mladej, ktorá má ešte svoje ciele a sny? Dieťa to nechce vidieť, každé dieťa chce byť pre mamu na prvom mieste. Aj mňa mama milovala, ale nikdy som sa necítila pri nej ako číslo jeden. Mala len osemnásť rokov, keď som sa narodila. Stále tam bola maľba alebo jej vzťahy s inými mužmi (s otcom som nevyrastala). Keď sme prišli do Viedne, bola študentka, jasné, že si chcela užívať. Doma počas socializmu nemohla študovať to, čo chcela (prijali ju na reštaurátorstvo) a potom na univerzite vo Viedni zrazu mohla slobodne maľovať. K tomu ešte divoké deväťdesiate roky… Jasné, že nesedela doma a neštrikovala. Ale dieťa tomu nerozumie, dieťa dostáva emocionálnu správu, že mama ho nemiluje, lebo nie je celý deň doma a nehladká ho po hlave. S odstupom času to chápem inak. Aj som rozmýšľala, aké iné povolanie by mohla Perla mať, ťažko by mohla byť sekretárka, ešte tak športovkyňa, lebo tá tiež musí bojovať… Vlastne sa živím osobnými emóciami a príbehmi ľudí, ktorých poznám. Postupne si uvedomujem, že v Perle vidím aj samú seba. Vo filme zachytávam situácie, ktoré som zažila, ale aj také, ktoré som počula od mamy a starej mamy. Perla v sebe kombinuje viacerých ľudí a viacero príbehov.
Často spomínate vašu starú mamu. Jej ste aj venovali film Perla…
Áno, film som jej venovala, lebo som u nej vyrastala. Keď som sa ja stala mamou, zaujímala som sa o výchovu, o to, kedy si dieťa začína pamätať. Zaoberala som sa tým, ako sa mám správať, lebo dieťa kopíruje správanie svojich rodičov. A ja nechcem kopírovať správanie mojej mamy a ani nechcem, aby moja dcéra zasa kopírovala moje prípadné negatívne správanie. Moja terapeutka mi povedala, že keď sa dieťaťu do štyroch rokov dostane pravej bezpodmienečnej lásky, znamená to preň fundament na celý život. Keď ju v ranom detstve má a cíti ju, potom nech sa stane čokoľvek, dokáže to prekonať. A ja som tú bezpodmienečnú lásku a istotu stopercentne mala u starej mamy v Košiciach. Tam som dostala základ pre celý ďalší život – lásku, z ktorej stále čerpám. A tiež istotu a bezpečie. Ako dieťa som snívala o tom, že keď budem dospelá, postavím starej mame dom, v ktorom bude mať sluhov, aby nemusela toľko pracovať. Vychovala štyri deti, cez deň pracovala v redakcii, v noci šila a potom sa starala aj o ďalšie vnúčatá, nielen o mňa. Časom som prišla na to, že keď pracujem vo filme, dom si nepostavím ani pre seba. Tak som jej chcela venovať aspoň môj film, lebo svojím spôsobom je to pre mňa tiež čosi ako dom.
Ingrid Žalneva
foto archív
Celý rozhovor si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2025)