Na dušičky sa vozievame po chotári a obzeráme cintoríny. Všetci ešte robia v záhradách.
Mám rada jesenné počasie aj záhrady. Novembrové rána voňajú, sú vlhké a hmlisté. Za našimi humnami sa rozprávajú bažanty. Celé kŕdle, občas niektorý vzlietne, škriekavo sa vznáša a zosadne. Cez ploty im odpovedajú zachrípnutí kohúti, po streche beží mačka, v kríkoch zapiští myš. Včera ráno bol srieň. Potom vyšlo slnko a inovať na listoch kvapkala do trávy. Na jabloni zabudnuté jabĺčko.
Aj my, že urobíme poriadok. Opilujeme kríčie, orgován, čo zvláštne kvitne aj vonia, zlatý dážď, ružu z Jericha, vajgélie, keriu… Odrazu je v záhrade všetko inak. Vidíme za humná, z rôznych strán sa odokryli rôzne priezory. A pod nohami vtáčie hniezda a prázdne slimačie ulity. Tieto dáme preč, tento ostriháme a necháme, na jar vyženie. Tu brečtan drží múr, tu zavadzia. Celá veda to je. Do toho fukne vietor a rozhojdá konáre, sneží lístie, vietor zabŕdne do kopy haluzín, akoby rozdúchaval pahrebu.
Aj šípky preč, aj černičie, dulovec, aký si bol krpatý, keď som ťa sadila. S každou rastlinou mám vzťah. Tu bola kedysi ruža, potom sme ju presadili. Toto je ona, teraz je tu krík. Chodníčky robil Janko, iné sme našli, ale nikam nevedú. Mačaco zavše končia v kroví.
Mám iný výhľad z okna, staré známe rastliny inak hovoria, iné hovoria, inak vyzerajú a nie je to len jeseňou.
Je jeseň, kúrime v peci, z komína sa dymí a tu sa pracuje, smejeme sa, sme špinaví a narobení a je nám spolu dobre. Ani neviem, ktorá činnosť je taká príjemná, ako toto jesenné odkrývanie starých známych miest, spomínanie, aké to bolo, keď sme sem prišli, a čo kde rástlo, čo sa neujalo, a to, čo sa ujalo, ako si tu rastie…
Všetky ruže som sadila s Jankom Dudášom. Ten sa už stará o nebeské záhradky. Na Dušičky som mu zapálila sviečku na cintoríne. Toto bola mamina a moja záhrada. Ona ma naučila mať rada všelijaké rastlinky, všímať si, ako je to tu nahodené, a že keď niekedy nevládzem, pán Boh sa postará dobre tiež. Očami o teba bedlím, záhrada zanedbaná.
Ostrihané, pohrabané, odrazu je tu svetlo, Jankove chodníčky, mamine ruže. Škoda, že sa toto nedá urobiť s myšlienkami, so všetkým, čo má človek na srdci aj na jazyku. Prekopať, vytnúť čakanom, presvetliť, odstrániť, vyhrabať, podpáliť, aby nám narástlo nové, mladé, pekné a voňavé. Pravdaže, človek musí vedieť aj čo a kde! Niektoré rastliny by sa mohli zľaknúť a trebárs nikdy rozkvitnúť. Odchody niektorých kríkov nebolia a nie je mi za nimi smutno. Naopak, teším sa na jar, keď to vyženie.
Večer je záhrada sama. Pozerám cez kuchynské okno, vidím stále tlejúcu neviditeľnú pahrebu, kopu ako nejaký trolov dom v diaľke, v oknách sa nesvieti, no u nás máme zažaté. Svetlo, za akým sa v rozprávkach kráča a putuje, sme doma, máme zažaté, možno sedíme za stolom a zhovárame sa. Pichne ma pri srdci. Svetielko ako maják. Akú majú všetky tieto novembrové svetlá moc, aké majú čaro! Toto sú, tuším, tie najdôležitejšie veci na svete!
Nedávno som v českom rozhlase počúvala úvahu Karla Čapka o snehu. Takú som z nej mala radosť ako zo snehu. Akoby ten sneh naozaj napadol. Odrazu som bola v Prahe, Vltava ani „nedutala“ a nad strechami sa vznášal sneh. Vržďal a chrupkal pod nohami, sadal na strechy a krovy a stišoval a tlmil a spomaľoval zvuky električiek a mesta. Oj, ako dobre viem, o čom Čapek hovoril, ako rozumiem tomu, čo cítil.
Každý rok chýba mi sneh viac, biele predvianočné návštevy dupotajúce v predsieni, lesk vločiek na ramenách zimníkov, na viečkach či vo vlasoch. Rozhovor, čo plynie v izbe a keď sa pozriete kútikom oka cez okno, za sklom pomaly potichu padá sneh, akoby sa niečo vážne odohrávalo tam vonku, kým vy si sedíte v teple izby, jete koláče a zapíjate ich čajom. Tam vonku je to naozaj naozaj. Aj ja poznám snehové stíšenie. Všetky zvuky sú zrazu tlmené, hlasy sú odrazu mäkšie, rovnako ako mäkšia je zem, po ktorej chodíme. Sneh milosrdne pozakrýva záhradu, obsype konáre, kríky aj neporiadok, ktorý sme na jeseň nestihli upratať. Sneh pozakrýva, čo sme ostrihali a odrazu je čisto a bielo.
Keď som bola malá, babička nám hocikedy večer povedala: „Rýchlo spať, dobrým deťom do rána napadne sneh!“ A ráno biele prekvapenie!
Každé ráno pozerám z okien, vyzerám to studené a biele, sľubujem, že budem poslúchať. Keď napadne, ani ho neodhrniem, nechám ho na gánku aj na dvore, nech si je, nebudem ním plytvať. Nepostavím si snehuliaka, neposypem ho popolom, len nech je a nech je tu s nami, nech padá. Iba si ako vždy v dlani urobím studené bielbĺčko a keď ma deti neuvidia, potajomky ho zjem.
V rozprávke o dvanástich mesiačikoch šla Maruška do hory na fialky a po jahody. Dnes by s ich hľadaním veľké starosti nemala ani v tej najväčšej fujavici. Jahody, maliny, čučoriedky, všetko dnes vláčime na vianočné stoly. Keby sa našiel niekto, kto prinesie sneh! Odrazu zmizlo to najsamozrejmejšie, čoho zima vždy mala nadostač… Aká zvláštna je dnes rozprávka o dvanástich mesiačikoch! A aká ešte len bude po rokoch! Budeme mať fialky i jahody, Marušku možno pošle Holena s macochou po sneh. A mesiačikov možno bude len desať, Veľký Sečeň a Malý Sečeň pri ohni nebudú. Aj statočný Janko zablúdi v medenej hore, striebornú obíde a vojde rovno do zlatej, pravdaže, ak pod horami rozumieme jeseň, zimu a leto…
Snežím. To „m“ na konci som šla vymazať, ale nechala som ho tam. Snežia len listy, ani ja nesnežím, ale taká divoká radosť z toho, že je jeseň, sa vo mne usalašila, že stále chodím a nazízam tu z jedného, tu z druhého okna do záhrady, mädlím si od radosti dlane ako mucha. Ruky si mädlil aj môj tatko, dnes som sa pri tom pristihla a rozosmiala.
Rozosmiala som sa, aj keď náš Jakub z knižnice povedal, že sucho nevadí, šak si všetko, aj sneh, odniekiaľ dovezieme. Keď som sa ho spýtala, čo budeme robiť my, čo máme záhrady, povedal: budeme na mobiloch a na počítačoch, wifina bude furt, tú polievať netreba!
Dozreli dule. Najsympatickejšie a najvoňavejšie ovocie. V Modre vravia gutne. Dula aj gutňa majú krásny tvar aj farbu a nádherne ružovo kvitnú. V kvasenej kapuste nájsť dulu alebo gutňu je ako nájsť prsteň v polievke, pilník v buchte vo väzení či štvorlístok v tráve.
Blížia sa Vianoce. Veľký Sečeň si ešte za vrch lesnej pahreby so svojím žezlom nesadol. Napokon, na Vianoce málokedy napadol sneh, ale keď napadne, neplytvajte ním! Zababušte sa a choďte na prechádzku. Vaša Veve
Veronika Šikulová