Z metropoly Francúzska
Gabina Weissová
Viadukt – zóna umenia a oddychu
V 12. obvode Paríža, pozdĺž Avenue Daumesnil, nájdete ideálne miesto pre odpočinok pred ďalšími potulkami mestom. Ide o Viaduc des Arts a Promenade planteé – umelecké ateliéry a akýsi verejný park v jednom, avšak v čarokrásnom zoskupení, ktoré vyrástlo na mieste bývalej železničnej trate, vedúcej viaduktom do mesta Vincennes. V roku 1969 železnicu Paríž – Vincennes zrušili, no v 80. rokoch minulého storočia vznikol projekt na jej opätovné oživenie: v tehlovočervených oblúkoch viaduktu vyrástli dielne, galérie umenia, obchody i kaviarničky a jeho povrchom zasa vedie park s divokou vegetáciou – oáza pokoja pre vášnivých knihomoľov, bežcov, psičkárov či milencov. Rekonštrukcia viaduktu ukončili v roku 1994 a starej stavbe vdýchol moderný šmrnc aj nápad architekta: väčšinu oblúkov zaskliť veľkými oknami v drevených rámoch. Vrchnú časť viaduktu na mnohých miestach sprístupňujú schodiská a výťahy, pričom niektoré úseky takmer päťkilometrového parku Promenade planteé sú určené výhradne pre peších chodcov, na iné miesta sa dostanete aj s bicyklom.
Záhrada (i zverinec) na nábreží
Quai de la Mégisserie, nábrežie na pravom brehu Seiny medzi mostmi Pont au Change a Pont Neuf (čo by kameňom dohodil od katedrály Notre Dame), kedysi dávno lákalo Parížanov bohatým výberom mäsiarskych výrobkov a dobre zásobenými mäsiarstvami. Dnes sa touto časťou mesta šíria už celkom iné vône. Nábrežie sa totiž stalo dobre známou a večne zakvitnutou botanickou záhrada uprostred mesta. Stačí sa prejsť ulicou a bez problémov nájdete všetko, čo vaša mičurinská duša potrebuje: čosi malé do vášho črepníka, niečo väčšie na váš balkón či čokoľvek najväčšie do záhrady. Vône a farby vás doslova pohltia, výber je taký obrovský, že sa v tej zeleni celkom stratíte a precitnete až v momente, kedy výklad s rododendronom alebo muškátmi vystrieda iný, kde za sklom zbadáte zvieratká všetkého druhu: od zlatej rybky cez králiky, plazy, vtáky až po vystrašené šteniatka, tlačiace sa v sklených boxoch. Aj taká je realita Quai de la Mégisserie, nábrežia, ktoré na sklonku dňa získava opäť svoju pôvodnú podobu: kvety sa poschovávajú vo vnútri obchodíkov, predajcovia pozametajú opadané lístky a lupene a spolu so zatváracími hodinami sa rozlúčite aj s naivnou predstavou, že si z Paríža odnesiete rozkošného pudla, malého labradora, dve mačiatka alebo exotického papagája.
Montmartre a jeho mlyny
Najznámejší, najslávnejší a najčervenší mlyn Paríža je určite ten, ktorý stojí na Boulevard de Clichy a s ktorým sa spája hlavne zábava, kankán a kabaret. Okrem Moulin Rouge sa však dajú obdivovať aj ďalšie: posledné dva z kedysi viac než tridsiatich funkčných veterných mlynov mesta – Moulin de la Galette a Moulin du Radet. Keď pri prechádzke štvrťou umelcov prejdete až na Rue Lepic, oba mlyny, stojace neďaleko od seba, poľahky objavíte. Kedysi ich vlastnil jeden majiteľ, no keď sa rodina mlynára Debraya ocitla takmer na mizine, hľadal pre ne nové využitie: Moulin de la Galette bol prerobený na tančiareň, do ponuky zaradil víno a podnik s veternými lopatami na streche sa stal najvyhlásenejším v celom širokom okolí. Jeho línie priťahovali mnohých umelcov, vrátane Renoira, Picassa či van Gogha, ktorý spolu s bratom Theom obýval byt kúsoček odtiaľ. V roku 1939 mlyn vyhlásili za pamiatku a hoci je ešte stále funkčný, dnes je jeho tančiarenská sláva už dávno zabudnutá, pozemky neprístupné a samotný mlyn v súkromných rukách. V Moulin de Radet však vznikla drahá reštaurácia, v ktorej sa radi zastavia najmä turisti.
Dalida
Keď sa budete štverať Montmartrom hore k bazilike Sacre Coeur a narazíte na Place Dalida, určite sa spýtate, komu patrí to malé námestíčko, ktoré lemujú malebné domy, rozkvitnuté kríky a kaviarničky. Dalida, vlastným menom Yolanda Gigliotti, nebola rodená Parížanka, ba dokonca ani Francúzka. Narodila sa v Egypte a až keď vyhrala súťaž krásy, presťahovala sa do mesta lásky s vidinou úspešnej hereckej či speváckej kariéry. Napokon sa z nej stala speváčka priam svetového formátu, ktorá vystupovala na vychytených pódiách slávnych siení. Miestni obyvatelia na ňu nezabúdajú a radi vám ukážu dom, v ktorom bývala, ukážu smer na miestny cintorín, kde je pochovaná a zaspomínajú na Dalidu, ktorá v roku 1987 spáchala samovraždu a zanechala po sebe iba list na rozlúčku („Život sa pre mňa stal neznesiteľným… odpustite mi.“) a námestíčko, ktoré stojí za povšimnutie.