Pred 150 rokmi sa tu nachádzalo len opátstvo, ktoré dalo neskôr mestu názov – po taliansky Abbazia, ako sa Opatiji hovorilo za čias monarchie. V roku 1844 si tu postavil prvú vilu podnikateľ Iginijo Scarpa z neďalekej Rijeky (vtedy Fiume) ako svoje letné sídlo. Keď do vily začal pozývať významných hostí, čoskoro o toto miesto prejavila záujem Južná železničná spoločnosť. Železničné spojenie z Viedne do Rijeky predĺžila do Abbazie a vzápätí sa tu postavili prvé dva hotely. V roku 1884 bol otvorený hotel Kvarner, pôvodne zamýšľaný ako pľúcne sanatórium a v nasledujúcom roku ďalší hotel, pomenovaný podľa korunnej princeznej Štefánii, ktorá sa zúčastnila slávnostného otvorenia. Rakúska šľachta náhle zistila, že sa do Abbazie dá rýchlo pricestovať a že je to tam možno aj lepšie než na Francúzskej riviére. Pribúdali ďalšie hotely a vily, promenáda, parky, kasíno… Z Abbazie sa podľa reklamných brožúr stala „Perla rakúskej riviéry“. Jej sláva trvala do 1. svetovej vojny, no aj dnes na vás dýchne čaro dávnych čias, napríklad v starobylom hoteli Kvarner.
Koncom 19. storočia sa kúpanie v mori považovalo za nevhodné a nebezpečné. V roku 1884 však lekári v Opatiji začali predpisovať aj kúpele v morskej vode (postojačky) kvôli vdychovaniu prospešných aerosólov. Na malej pláži pod hotelom Kvarner sa zachovali samostatné vstupy do vody pre mužov a pre ženy. Zábradlie pri ženskom vstupe zakrývala plachta, aby dámam nebolo vidno členky. Do vody vstupovali v korzete, dlhých čiernych šatách a topánkach, s klobúkom na hlave, aby slnko nespálilo ich jemnú pokožku. Keď v lete 1903 prišla do Opatije americká bohyňa tanca Isadora Duncan a do vody vošla v svetlomodrej tunike z najjemnejšieho krepdešínu, s hlbokým výstrihom a krátkou sukňou len po kolená, kúpeľní hostia boli zdesení. Ale „Luzivuzi“ Ľudovít Viktor, najmladší brat cisára Františka Jozefa, ju tajne pozoroval divadelným ďalekohľadom, a to aj napriek tomu, že bol homosexuál. Slávnu tanečnicu pripomína socha pod palmami, ktorých chvejúce sa listy ju vraj inšpirovali k jej nenapodobiteľným tanečným pohybom.
Dlhé prechádzky sa už v minulosti považovali za liečivé a aj preto bol pozdĺž pobrežia vybudovaný 12 km dlhý dláždený chodník Lungomare. I dnes je to veľmi príjemná prechádzka popri starožitnom mosadznom zábradlí, z veľkej časti v tieni starých stromov. Jednou z dominánt promenády je socha dievčiny od chorvátskeho sochára Zvonka Cara, ktorá pravou rukou pridŕža čajku a melancholicky pozerá na ďaleký horizont. Pôvodne tu stála Madonna del Mare ako spomienka na tragickú nehodu, ktorá sa stala na Veľký piatok 1891, kedy sa v Opatiji utopil mladý gróf Arthur Kesselstatt. Keď v roku 1951 sochu Božej matky strhla do mora búrka, komunisti ju vymenili za sekulárny motív dievčiny s čajkou.
Kúpele vždy bývali prostredím nezáväzného flirtovania i nadväzovania vážnejších vzťahov. V časoch najväčšej slávy vychádzal v Opatiji časopis Hygiea, kde sa písalo aj o tom, že vôňa vavrínu, cyprusov a večne kvitnúcich kamélií otvára srdcia aj tým najtvrdohlavejším mládencom a zároveň obšťastňuje i dámy s chronickým strachom z mužov. Kúpeľní hostia sa prechádzali po promenáde, konverzovali, klebetili. Mnohí návštevníci, nielen Viedenčania, si radi zašli do kaviarne Glacier na originálnu Sachertortu, ktorá sa sem čerstvá každý deň privážala vlakom z Viedne. V súčasnosti si v Opatiji pochutnáte na inej sladkej špecialite. Torta Kamélia sa vyrába zo stredomorského ovocia – mandlí, fíg, pomarančov, hrozienok, svätojánskeho chlebíka a horkej čokolády. A každý hosť týchto historických prímorských kúpeľov by ju mal určite ochutnať!
Z chorvátskej Istrie
Ingrid Žalneva





