Obdivujeme ich neskutočnú vytrvalosť, tvrdú drinu, ktorá stojí za každým krokom ich úspechu, za každou kvapkou potu. Sledujeme ich na televíznych obrazovkách, súcitíme s ich pádmi a zakopnutiami, preciťujeme každý milimeter či sekundu, ktorou sa približujú k víťazstvu. Športovci… A o čo náročnejšie je behať, plávať, surfovať, ak vám chýba noha alebo ruka. Alebo nebodaj dve.
Bethany Hamilton
Kto to je: Americká surferka prišla o ľavú ruku pri útoku žralokom. Na motívy jej knihy a príbehu nakrútili film Surferka (Soul Surfer).
Povedala: Prvé, čo ma Boh naučil, je, že mi odpustí každú chybu, ktorú urobím a nabáda ma, aby som aj ja odpúšťala ľuďom okolo seba chyby a to, že ma zranili.
Stala sa inšpiráciou pre mnohé mladé dievčatá, ktoré milujú šport. Svojou slnečnou havajskou povahou, vierou v Boha, dobrotou a disciplínou vždy vynikala medzi ostatnými.
Surferka od plienok
Bethany Meilani Hamilton sa narodila do havajskej rodiny surferov 8. januára 1990 na ostrove Kauai (má ešte dvoch starších synov Noaha a Timmyho) a od útleho veku trávila všetok voľný čas na pláži. Pozorovala rodičov, ako surfujú, načúvala šumu mora a vo vode sa cítila ako doma. Takmer skôr, ako chodila, plávala. Prirodzene, obaja rodičia začali dcéru učiť surfovať. Mala iba osem, keď sa zúčastnila prvej súťaže a vyhrala obe kategórie na dlhom i krátkom surfe. Na trénovanie mala viac času, lebo od desiatich rokov študovala doma – všetko sa rozhodla obetovať športu. Po vlnách sa preháňala s najlepšou kamarátkou Alanou Blanchard. Obe chceli byť profesionálne surferky a všetko išlo, ako malo. Bethany sa neustále zlepšovala, trénovala a na doske trávila každú možnú chvíľku. Až prišiel 31. október 2003.
Boh stál pri nej
V to skoré októbrové ráno sa na pláži Tunnels Beach dali zahliadnuť štyri postavy. Trinásťročné dievčatá Bethany a Alana akurát vyskakovali z auta, kým Alanin brat Byron a otec Holt vyťahovali surfy z kufra a chystali sa začať krásny deň poriadnou dávkou adrenalínu. Bethany sa nesmierne tešila – ako sa deň čo deň zlepšuje a približuje ku svojmu snu. Milovala surfovanie tak veľmi, ako Boha, rodinu a Havaj. Vošla do mora, vyskočila na dosku a pomalým tempom pádlovala k vlnám. ,,Prišlo to ako blesk z jasného neba,“ spomína. „Nikde žiadne varovanie, nezacítila som ani len závan nebezpečenstva. Vlny boli malé a nepravidelné a pomaly som sa po nich kĺzala, pohodlne som ležala na doske, ľavú ruku ponorenú vo vode. Pomyslela som si: ‚Dúfam, že sa vlny čoskoro zdvihnú…‘ Trvalo to stotinu sekundy. Zacítila som obrovský tlak a niekoľko silných potiahnutí. V šoku som zbadala, ako sa voda okolo mňa farbí do červena. Ľavú ruku až po rameno som mala preč aj s veľkou časťou surfu… Presne si pamätám, čo mi jeden z doktorov povedal, keď ma nakladali do sanitky. Pošepol mi do ucha ‚Boh ťa nikdy neopustí‘.“
Po mesiaci opäť na surfe
A neopustil. V to osudné ráno ju napadol vyše štvormetrový žralok. Pár sekúnd po ataku jej Blanchardovci pomohli dostať sa späť na pobrežie, Alanin otec vytvoril zo surfového pásu akýsi obväz, ktorým Bethany zaviazal rameno, aby zastavil krvácanie. Pri prevoze do nemocnice stratila takmer 60 % krvi. Lekár, ktorý býval v neďalekom hoteli, uháňal na pomoc. Paradoxne, jej otec mal práve v ten deň absolvovať operáciu kolena v rovnakej nemocnici. Bethany veľmi krvácala a trpela ťažkým šokom zo straty krvi, navyše jej hrozila infekcia… No po niekoľkých operáciách, bojovnosti lekárov a húževnatosti pacientky sa podarilo vyhrať. Žila. A ani nie mesiac po strašnej udalosti sa postavila opäť na surf – absolútne bez strachu! Svojho sna o profesionálnej športovej kariére sa nemienila vzdať len pre to, že sa jej stala škaredá nehoda. Hoci na operačnom bojovala o život, stále mala dosť síl bojovať aj o prvenstvo v surferských pretekoch.
Zakrátko po návrate do normálneho života si dala vyrobiť špeciálny surf, dlhší a hrubší, so špeciálnou rukoväťou pre pravú ruku, ktorá umožňovala ľahšie pádlovať a nestratiť surf pri ponore pod vodu. Tiež musela nájsť nový balans na doske a naučiť sa mocnejšie kopať do vody – aby vyrovnávala stratu rýchlosti kvôli chýbajúcej ruke. „Moje plány stať sa profesionálnou surferkou sa v to októbrové ráno zrútili ako domček z kariet… Bolo to moje osobné tsunami. V ďalších dňoch, týždňoch a mesiacoch som musela po tejto spúšti veľa ‚upratovať‘. Často to bolo hrozivé a nebudem klamať – stále aj je.“ Musela si zvykať na nový život. Áno, všetko bolo ťažšie, ako predtým. Aj keď vždy bola silné, odvážne dievča, nehoda ju bolestne poznačila. Pýtala sa Boha, aký to všetko malo zmysel. Spytovala sa, či bude ešte môcť surfovať a pretekať. Bála sa, ako budú vnímať chalani dievča bez ruky. Ale vďaka silnej viere – v Boha, v seba, vo všetko dobré – a najmä vďaka obrovskej podpore rodiny a priateľov to zvládla.
Aimee Mullins
Kto to je: Americká herečka, modelka, športovkyňa a spíkerka. V detstve jej amputovali obe predkolenia (narodila sa bez holenných kostí).
Povedala: Vďakabohu, že nie som normálna, pretože môžem byť výnimočná.
Olympionička (držiteľka niekoľkých svetových rekordov na 100 a 200 m šprint), modelka, herečka a bývalá stážistka v americkom Pentagone – všetko profesie na najvyššej úrovni. Keď si niečo toto útle žieňa zoberie do hlavy, nič ju nezastaví. Skĺbila sa v nej inteligencia, cieľavedomosť, humor i nadhľad, ktorým sa vie popasovať s náročnými životnými situáciami. „Čo vlastne znamená byť hendikepovaná?“ pýta sa Aimee. „Pamela Anderson má v tele viac protetík, ako ja a nik ju nenazýva hendikepovanou.“
Na vozíčku, ale mobilná
Jej rodičia sa usadili v pennsylvánskom mestečku Allentown. Otec (pôvodom Ír) pracoval v miestnej továrni a mama ako recepčná v nemocnici. Aimee sa narodila bez predkolenných kostí na oboch nohách. Písal sa rok 1976 a hoci doktori v Amerike patrili k najlepším na svete, nevedeli vysvetliť, prečo sa tak stalo. Jedným z dôvodov mohol byť fakt, že Aimina mama brala antibiotiká v skorom štádiu tehotenstva, keď ešte nevedela, že čaká dieťa. Malému dievčatku amputovali obe predkolenia, keď malo jeden rok a bola to vraj jediná možnosť, ako zabezpečiť, aby niekedy mohlo pomocou protetík chodiť. Malá bojovníčka tak vo dvoch rokoch bola úplne mobilná, na rovnakej úrovni ako jej rovesníci. Keď jej však začali rásť kosti, prišli komplikácie, a tak Mullinsovci ďalších šesť rokov strávili po nemocniciach. V piatich rokoch po jednej z mnohých operácií jej nožičky napuchli tak, že musela používať vozík. „Zúfalo som sa chcela vrátiť do škôlky, učiteľka to vtedy zakázala. Vraj by to nebolo vhodné a navyše by som mohla rozptyľovať ostatné deti. Taký postoj by bol v dnešnej dobe neprijateľný, ale písali sa 80. roky,“ spomína Aimee.
Túžba odísť
Vyrastala v spoločnosti dvoch bratov, a tak sa naučila robiť všetko ako oni: behať, skákať, liezť po stromoch, jazdiť na bicykli, lyžovať… Mullinsovci si nikdy nevynucovali špeciálne zaobchádzanie pre svoju dcéru a všetky deti vychovávali sebestačne. „Či už je to vaša výška, váha, farba pleti, vždy sa nájde niekto, kto si z vás bude robiť posmech. Moje nohy boli možno iba nápadnejší cieľ,“glosuje Aimee. Vraj jej detstvo nebolo o nič horšie, ako to, čím prechádzali jej rovesníci. Na zarazené pohľady na pláži si tiež musela zvyknúť.„ Ak niekto na vás pozerá, v istý moment dvihne oči a vtedy sa vaše pohľady prepoja. Mám rada, keď na mňa pozerajú deti, pretože je to spôsob, ako začať dialóg. A je to oveľa lepšie, ako keby sa na vás nepozerali. Nič nie je horšie ako byť neviditeľný.“
Čistá jednotkárka veľmi túžila odísť z industriálneho Allentownu, kde príležitostí pre kreativitu a inakosť bolo ako šafranu. Chcela si splniť toľko snov! V sedemnástich teda získala štipendium na Georgetownskej univerzite vo Washingtone a u Mullinsovcov sa výskalo – bola jednou z troch študentov, ktorým sa to podarilo; o štipendium sa uchádzalo 39.000 žiakov z celej Ameriky! Zvolila si štúdium diplomacie na jednej z fakúlt (medzi jej absolventov patril i Bill Clinton) a niektoré prednášky viedla samotná Madeleine Albrightová. Svedomitú študentku si vybrali do Pentagonu ako stážistku, a tak namiesto trávenia prázdnin na kúpalisku, celé leto zarezávala v kancelárii v najstráženejšej budove Ameriky – ako jediná žena na oddelení medzi 249 mužmi. Štipendium na škole a prax jej zaručili istú prácu pre Pentagon a príjem do konca života. Napriek tomu sa rozhodla štipendium ukončiť. V miestach ako Pentagon nepulzuje život, tvrdí, že tam nie je priestor pre individualitu, inováciu, osobnostný rozvoj. Nevedela sa ani vyrovnať s prehnanou, až paranoidnou sledovanosťou, keď musela „šéfstvo“ informovať o každom svojom kroku („Boli sme povinní nahlásiť, ak sme prišli do styku s cudzincom. Každá moja spolubývajúca na intráku bola z inej krajiny, nehovoriac o mojej rodine…“). Po odchode z Pentagonu musela vrátiť všetky peniaze za štipendium. „Dodnes to splácam, ale nikdy som svoje rozhodnutie neoľutovala.“
Atletika a modeling
Keď šťastne dávala zbohom svojej diplomatickej kariére, už mala pripravený ďalší plán. Vždy bola tímový hráč, na strednej hrávala volejbal a softbal a na univerzite sa sústredila na atletiku, pričom súťažila so zdravými atlétmi. Patrila tiež k prvým hendikepovaným športovcom na svete, čo začali používať špeciálne karbónové protetiká Cheetah z unikátnych karbónových vlákien, ktoré dodnes používajú paralympijskí športovci. Aj vďaka nim sa v roku 1996 zúčastnila letných paralympijských hier v Atlante. Zabehla výborný čas, no na olympijské zlato to nestačilo.Neskôr vyhrala niekoľko svetových pohárov, vytvorila nový rekord na 100 a 200 m šprint a v roku 2012 viedla americkú paralympijskú výpravu v Londýne.
Po úspechoch v atletike sa vrhla na modeling. V roku 1998 na predvádzacom móle odštartovala londýnsku módnu show Alexandra McQueena a od toho okamihu až do návrhárovej smrti v roku 2010 bola jeho múzou. Na úvodnej prehliadke mala na sebeprotetiká z dreva, ktoré McQueen sám navrhol. Zakrátko sa objavila na titulnej stránke amerického magazínu Dazed and Confused. Nasledovali fotografie pre Harper’s Bazaar, Elle, Vogue… V roku 2011 sa stala ambasádorkou spoločnosti L´Oréal a pripojila sa ku kolegyniam zvučných mien ako Jane Fonda, Andy MacDowell či Julianne Moore. Niekto môže tvrdiť, že vo veku 35 rokov toho už dokázala dosť a mala by si dať pauzu. Ona však veľmi túžila splniť si detský sen – stať sa herečkou.
Celý článok si môžete prečítať v tlačenom Miau, leto 2015
Kika Kubalová
foto Sita