Mala 34 rokov, keď sa postavila do čela fínskej vlády. Stala sa tak najmladšou úradujúcou premiérkou na svete v koaličnej vláde zloženej z piatich strán, ktorých predsedníčkami boli všetko ženy. A nielen to. Štyri z nich mali menej ako 40 rokov. V médiách sa to hemžilo nadšenými titulkami ako „Feministické hnutie dospelo Fínsku“ alebo „Fínsky parlament: priekopník rodovej rovnosti“. Fínsko, ktoré v rebríčku najšťastnejších krajín sveta dlhodobo zaujíma prvú priečku, vo všeobecnosti sa považuje za „egalitárny feministický raj“, ale ani Sanna Marin nemala ako politička vždy na ružiach ustlané…
Sanna Mirella Marin sa narodila v Helsinkách 16. novembra 1985. Keď mala sedem rokov, presťahovala sa s rodinou do Pirkkaly, malého mesta v lone prírody, kde žila až do svojich devätnástich. Bola prvá v ich rodine, ktorá nielenže vyštudovala vysokú školu, ale aj prvá, čo mala maturitu. Jej mama vyrastala v sirotinci, od pätnástich pracovala, respektíve sa živila rôznymi podpriemerne platenými brigádami. V dvadsiatich sa jej narodila Sanna, s otcom dieťaťa sa však po dvoch rokoch rozišla, bol to ťažký alkoholik, ktorý nejavil o dcéru žiaden záujem. Vo svojich memoároch Sanna píše, že od otca nedostala nikdy ani len pohľadnicu na Vianoce či narodeniny, a tak keď sa jej v dospelosti ozval, nebolo na čom budovať ich vzťah. Napriek absencii otca však nemá pocit, že by bola ochudobnená o druhého rodiča. Jej mama sa napokon zamilovala do ženy, našla si partnerku, s ktorou svoju jedinú dcéru vychovávala v skromných podmienkach v dvojizbovom byte v Pirkkale. Pre budúcu premiérku bolo celkom prirodzené vyrastať obklopená ľuďmi z queer komunity. Mama ju vo všetkom podporovala a fakt, že dcéra pôjde raz na univerzitu, brala ako samozrejmosť. Nikdy jej nedávala najavo, že ako dieťa z chudobných pomerov nemá nárok na dobrý a úspešný život. A že prostredie, v akom sa narodila, by malo určovať jej životný osud. Keby však Sanna žila v inej krajine, jej sociálne zázemie by mohlo byť výraznou prekážkou. Mala šťastie, že sa narodila vo Fínsku. „Na Fínsko som pyšná aj preto, lebo má silný systém sociálneho zabezpečenia a kvalitný vzdelávací systém… aj keď som nemala rovnaké zázemie, mala som tie isté možnosti na vzdelanie a realizáciu svojich snov.“ Ako malá túžila poznať svet a keď to mame dovolil napätý rodinný rozpočet, kupovala jej knihy o starovekých civilizáciách. A v televízii hltala britský cestovateľský program Globe Trekker, ktorý milovala…
Po strednej chcela ísť na výšku, ale nevedela presne kam. To už žila s priateľom Marcusom Räikkönenom, profesionálnym futbalistom (neskôr podnikateľom a zakladateľom technologickej spoločnosti Nordic Spark Oy). Zoznámili sa, keď mala osemnásť a o rok začali spolu bývať. Na univerzite v Tampere ju zaujal odbor verejná správa a rozhodla sa ho študovať. Vnímala to ako celkom užitočný zdroj informácií, ako funguje štát na miestnej úrovni. Niekoľko jej spolužiakov z univerzity bolo aktívnych v študentskom hnutí a v organizácii Sociálno-demokratická mládež, začala sa s nimi stretávať a cibriť si názory, myšlienky a postoje.
Sloboda, rovnosť, solidarita
Na týchto troch pilieroch stál jej hodnotový rebríček. S nimi vstupovala do politiky. Ako dieťa zo znevýhodneného prostredia najlepšie chápala potrebu zabezpečenia rovnakých príležitostí a rovnakého prístupu pre všetkých – ku vzdelaniu, sociálnym službám a neskôr sa do sféry jej záujmu dostala aj klíma a životné prostredie. Tieto témy ju doviedli do Sociálnodemokratickej strany (SDP). Hoci strana v tom čase nebola v najlepšej kondícii, mala na pamäti, že práve sociálni demokrati zohrali kľúčovú rolu pri budovaní severského modelu sociálneho zabezpečenia, z ktorého profitovala aj ona. V čase, keď bol premiérom sociálny demokrat Paavo Lipponen, Fínsko vstúpilo do EÚ (1. januára 1995) a neskôr prijalo euro (ako jediná severská krajina). Lipponenova vláda masívne investovala do výskumu a vývoja, čo prispelo k rozvoju fínskeho hospodárstva a obrovskému úspechu napríklad aj telekomunikačnej spoločnosti Nokia v 90. rokoch. Sanna vstúpila do SDP v roku 2007 ako 22-ročná. Strana potrebovala novú krv, omladenie, atraktivitu, potrebovala sa zmodernizovať a nakopnúť, prilákať mladých voličov. Ešte na univerzite kandidovala za sociálnych demokratov do mestského zastupiteľstva v Tampere a hoci neuspela, získala ako úplne neznáma kandidátka (podľa nej úchvatných) 160 hlasov (polovicu z hlasov potrebných na zvolenie) a to ju nakoplo. Ako podpredsedníčku mladých sociálnych demokratov si ju všimli aj médiá a začali ju pozývať do diskusií, lebo bola „jasná, priama a nebála som sa konfrontácie“. Ďalšie komunálne voľby jej vyniesli kreslo mestskej poslankyne a vzápätí v 26 rokoch sa z nej stala historicky najmladšia predsedníčka mestského zastupiteľstva v Tampere. To už sedela na dvoch stoličkách, keďže v roku 2014 ju zvolili za druhú podpredsedníčku SDP. V strane reprezentovala mladú progresívnu ľavicu, ktorá hájila liberálne hodnoty. Rok na to sa vo Fínsku konali parlamentné voľby, z ktorých vzišla stredopravicová vláda so sociálnou demokraciou v opozícii. Ako opozičnej poslankyni sa jej ušlo miesto vo výbore pre legislatívu a európske záležitosti. Jej záujem však smeroval viac k životnému prostrediu a tiež bola rozčarovaná z pomerov v parlamente a z toho, že to, čo sa odohráva v jeho vnútri, „nie je vždy vznešené“. Šírenie klebiet, zámerne aj do médií, bola bežná prax a sexistické reči zo strany jej mužských kolegov tiež. O ženách političkách sa hovorilo, „že nie sú tímové hráčky alebo že iba vyhľadávajú pozornosť“. V Helsinkách si prenajala jednoizbový byt, v ktorom prespávala počas rokovaní parlamentu a cez víkendy jazdila do Tampere za Markusom. Snažili sa byť čo najviac spolu, aj keď „niekedy sme cestovali dve hodiny vlakom len preto, aby sme strávili noc bok po boku, a to aj za tú cenu, že sme museli v nasledujúci deň vstať o piatej ráno, aby sme stihli dôjsť včas do práce“. Na zjazde strany v roku 2017 ju zvolili za prvú podpredsedníčku, jej slovo malo opäť väčšiu váhu a ona sa to snažila využiť naplno. S kolegami vášnivo pracovala na obsiahlom volebnom programe, v ktorom sa venovali okrem iného aj revitalizácii systému rodičovskej dovolenky, reforme vzdelávacieho a zdravotného systému, najmä starostlivosti o seniorov a podobne. Bola to eufória, píše Sanna, „mali sme pocit, že prepisujeme históriu…“
S túžbou meniť svet
Ďalšia eufória prišla, keď sa stala mamou. Vždy chcela dieťa, s Marcusom im to klapalo a keď si priznali, že pri ich pracovnej vyťaženosti „ten správny čas“ nikdy nenastane, nechali tomu voľný priebeh. V januári 2018 porodila dcéru Emmu. S Marcusom si vopred dohodla dve veci, ktoré ohľadom dieťaťa považovala za podstatné: prvá, aby si rodičovskú dovolenku rozdelili presne na polovicu, teda šesť mesiacov bude doma ona a šesť Marcus (váhal, ale súhlasil) a po druhé, aby dieťa malo jej priezvisko. Za týchto podmienok sa mohla vrátiť do práce ešte pred spustením volebnej kampane. Domov odbiehala, aby nadojčila Emmu a blahorečila starých rodičov, ktorí im s bábätkom výdatne pomáhali.
Počas predvolebnej kampane ich líder Antti Rinne, kandidát na post premiéra, vážne ochorel a musel byť hospitalizovaný. Zodpovednosť viesť stranu v predvolebnom boji sa tak preniesla na Sannine plecia. Hoci z nej mala veľký rešpekt, dokázala zabojovať a do rozkolísanej strany vniesla pokoj a obnovila hlad po víťazstve. Stálo to za to – v apríli 2019 sociálni demokrati vyhrali parlamentné voľby a Sanna Marin získala najviac hlasov zo všetkých kandidátov. Antti Rinne sa medzitým vystrábil a postavil do čela vlády. Ako nový premiér jej ponúkol vedenie ministerstva dopravy a komunikácií. Hovorí, že nezaváhala ani na chvíľu a kreslo ministerky prijala. „Ženy často nabádajú k tomu, aby o svojich ambíciách nehovorili a boli zdržanlivé či skromné, pokiaľ ide o ich túžby. Lenže takýto postoj nás iba brzdí. Nikdy som nevidela dôvod na to, aby som predstierala, že ma nemotivuje moc, keď všetci vedia, že práve tá poháňa motor, ktorým je politika. Chcela som byť aktívna a meniť veci – a na to som potrebovala to isté, o čom muži hovoria bez problémov.“
Na čele babskej ružovej vlády
V Rinneho vláde pôsobila pol roka a toto obdobie považuje za kľúčové z hľadiska svojho rastu. Naučiť sa viesť ministerstvo ju dobre, aj keď expresne pripravilo na ďalšiu, v jej kariére kľúčovú rolu. Zomlelo sa to rýchlo a len šesť mesiacov po víťazných voľbách. Kvôli štrajku poštových zamestnancov musel Antti Rinne pod tlakom koaličnej strany Fínsky stred, podľa ktorej stratil ich dôveru, odstúpiť z postu premiéra. Sanna bola v strane dvojka, hneď po premiérovi. A líderské schopnosti už predviedla, viedla stranu vo voľbách počas Rinneho choroby. Subjektívne sa na taký vysoký post necítila byť stopercentne pripravená a predstava, že sa stane premiérkou, ju desila. „Ženy majú často pocit, že nemôžu prevziať zodpovednosť za projekt, novú vyššiu pozíciu v práci alebo úplne novú rolu bez toho, aby boli na ňu dokonale pripravené. Často máme v hlave predstavu o ideálnom prístupe k danej situácii, no keď sa realita nezhoduje s našou predstavou, váhame… Ten správny moment na to, aby sme konali, však príde zriedkavo – ak vôbec…“ Dnes už vie, že ak niečo robíme so srdcom a naplno, treba do toho skočiť rovnými nohami a určite sa adaptujeme a všetky povinnosti zvládneme za pochodu. Vtedy to však tak necítila. Musela sa rozhodnúť, nechcela sklamať ľudí, ktorí jej verili, a tak vydala vyhlásenie: „Neskrývam sa pred zodpovednosťou. Ak sa tak rozhodne moja strana, som k dispozícii na túto pozíciu.“ Po krátkej, iba týždňovej kampani sa však zocelila a do volieb už šla na istotu. Vedela, že vyhrá. A vyhrala, hoci napokon tromfla svojho rivala Anttiho Lindtmana len o tri hlasy. Marcus narýchlo pricestoval z Tampere do Helsínk, aby stál po jej boku. Večer sa aj s priateľmi natlačili do jej malého bytu a víťazstvo oslávili šampanským. Médiá zaplavili fotografie novej premiérky a jej vlády, ktorú tvorilo päť strán, na čele ktorých stáli všetko ženy. Okrem Sanny Marin (34) zo Sociálno-demokratickej strany to bola Li Andersson (32) z Ľavicového zväzu, Maria Ohisalo (34) zo Zelených, Anna-Maja Hendrikson (55) zo Švédskej ľudovej strany Fínska a Katri Kulmuni (32) z Fínskeho stredu. Štyri z piatich političiek nemali ani 35 rokov!
Za pevné základy sociálneho štátu
„Základom prosperity jednotlivcov aj kolektívu je hospodárska a sociálna rovnosť,“ píše vo svojej knihe Sanna. „Rovnocenná, spravodlivá spoločnosť – v ktorej má každý možnosť na dobrý život a čestný život – bude vždy odolnejšia ako tá nerovnoprávna. Ak krajiny nebudujú dôveru vo svojich spoločnostiach a vieru v inštitúcie, ľudia začnú byť polarizovaní.“ Fínsky model sociálneho zabezpečenia má svoje korene v ideológii sociálnej demokracie a časovo spadá do 60. rokov 20. storočia, kedy v krajine vrcholila rozsiahla sociálna reforma. Zlepšila sa kvantita a kvalita verejných služieb (Sanna napríklad udáva, že „niečo také jednoduché ako bezplatné školské obedy, ktoré boli v krajine zavedené v roku 1948, umožnilo matkám pracovať počas dňa namiesto toho, aby ostávali doma pri sporáku“.) Právo na zdravie, prácu a živobytie bez ohľadu na narodenie alebo sociálny pôvod sa stalo základom sociálnej politiky fínskeho štátu. Rovnako tak aj vzdelanie muselo byť zaručené deťom všetkých spoločenských vrstiev. Táto rovnosť vo vzdelávaní sa považovala za kľúčový faktor fínskeho národného pokroku. (Mimochodom, v roku 2010 sa Fínsko stalo prvou krajinou na svete, ktorá uzákonila právo každého občana na prístup k internetu ako základnej súčasti života.)
Vláda premiérky Sanny Marin nadviazala na úspechy fínskeho modelu sociálneho zabezpečenia a zašla ešte o krôčik ďalej. Jej kabinetu sa podarilo presadiť predĺženie povinnej školskej dochádzky zo 16 na 18 rokov. A to z dôvodu, že menšina mladých ľudí, ktorí nepokračovali v štúdiu, sa neskôr ťažko zapájala do pracovného procesu a nie raz zostali odkázaní na sociálne dávky. To malo za následok zníženú kvalitu ich života. Ako to nebýva vždy a vo všetkých štátoch zvykom, vláda Sanny Marin po kroku „á“ pristúpila aj k riešeniu kroku „bé“. Dovtedy štát hradil učebnice školopovinným študentom do 16 rokov, teraz bolo potrebné prijať opatrenia na paušálnu úhradu učebníc pre všetkých študentov do 18 rokov. Táto „obnova dôstojnosti školstva“ si vyžiadala investície jednej miliardy eur, ale podarila sa. V ďalšej sociálnej reforme vláda presunula dohľad nad sociálnymi službami a zdravotnou starostlivosťou z miestnej úrovne na regionálnu, čím sa mestá a obce mohli viac sústrediť na vzdelávanie, územné plánovanie a všetko, čo súviselo s ich rozvojom a vitalitou. Premiérka udáva, že táto reforma vo sfére komunálnych politík bola najväčšia za posledných desať rokov.
Líderka v zlých časoch
Pre každú krajinu bol covid zaťažkávacia skúška, Fínsko nevynímajúc. Sanna Marin vo svojej knihe píše, že zo všetkých výziev, ktoré ju čakali, „bolo v mnohých ohľadoch najnáročnejšie práve vedenie národa v čase globálnej pandémie“. Všetko bolo nové, množstvo (často protichodných) informácií na jednej strane valcoval ich nedostatok na strane druhej, museli sa prijímať bezprecedentné rozhodnutia. Premiérka sa od začiatku spoliehala na úzku spoluprácu s vedcami a odborníkmi (nielen) v zdravotníctve. Za to, že Fínsko nevykazovalo až také vysoké počty úmrtí ani nakazených a že zvládalo situáciu lepšie ako ostatné krajiny, mohla podľa nej jednak relatívna izolovanosť krajiny v rámci Európy, ale hlavne hlboká a roky budovaná dôvera občanov voči štátnym inštitúciám. Hoci v počiatkoch sa aj fínski epidemiológovia delili na dve skupiny – jedni sa nazdávali, že vírus treba nechať nekontrolovane sa šíriť, aby si krajina čo najrýchlejšie vybudovala kolektívnu imunitu, iní odporúčali zaviesť obmedzenia a chrániť životy a zdravie tých najzraniteľnejších. Premiérka sa jednoznačne postavila za druhý variant. Ten si však vyžadoval zaviesť zákon o mimoriadnych právomociach vlády, ktorý nebol aktivovaný od druhej svetovej vojny. Jej vláda denne usporadúvala tlačovky, dokonca aj keď sa nedialo nič nové, len aby medzi obyvateľstvom zabránila šíreniu dezinformácií. Prvá vlna sa prevalila bez väčších problémov, akurát ľudia vykúpili toaletný papier, hoci vláda ich upokojovala, že papiera je dosť, veď sú papierová veľmoc. Marcus aj s Emmou sa presťahovali z Tampere do Helsínk, Marcus pracoval z domu a staral sa o dcéru, lebo škôlky boli zavreté. Sanna spomína, že v tie dni úradovala sedem dní v týždni, vstávala o šiestej ráno a do postele padala neskoro v noci. Fungovala doslova na autopilota, až kým jej telo nezačalo vysielať varovné signály: začalo to tikom v oku, bolesťami žalúdka a chudnutím, najdesivejšie však bolo, keď na jeden deň takmer stratila zrak. Kvôli boľavej chrbtici z ustavičného sedenia sa ráno takmer nedokázala postaviť z postele, a tak začala všade chodiť peši a neskôr aj behať. „Behom som sa zbavovala stresu a hádala sa so sebou o všetkom, čo ma trápilo.“ Jeden z mála šťastných dní prišiel v auguste 2020, keď sa Markusom po šestnástich rokoch spolužitia vzali. Vonku svietilo slnko a oni si povedali áno na starom móle v Kesärante, oficiálnej rezidencii fínskeho premiéra.
Do jesene roku 2020 Fíni nenosili rúška, keď však začali čísla nakazených rásť, pristúpili aj k tomuto opatreniu. Lenže občania už neboli takí disciplinovaní, pravidlá v regiónoch sa líšili, našťastie v decembri dorazili do krajiny prvé vakcíny. Premiérka velebí členstvo Fínska v EÚ, lebo, ako píše, „nebyť spoločného nákupu a distribúcie vakcín v rámci Európskej únie, také malé krajiny ako Fínsko by mali oveľa viac ťažkostí so sprostredkovaním očkovania občanov v takom ranom štádiu.“ Očkovalo sa podľa veku a zdravotného stavu, Sanna prišla na rad až 11. júna 2021, lebo „ani ja ako premiérka som sa nemohla predbehnúť. Bolo na tom čosi typicky fínske. Na túto črtu Fínov som veľmi hrdá: očakávame, že naše pravidlá sú spravodlivé, a tak ich budú dodržiavať všetci bez rozdielu. Aj preto si naši ľudia tak veľmi dôverujú.“ S neľahkým a často aj veľmi smutným obdobím globálnej pandémie sa Fíni (ktorých rezervovanosť vo vzťahoch sa považuje za národnú vlastnosť) vyrovnávali s humorom sebe vlastným. Keď všelikde po svete začalo platiť pravidlo, podľa ktorého mali ľudia medzi sebou dodržiavať odstupy dva metre, Fíni vraj vtipkovali: „Prečo nemôžeme zostať pri našich obvyklých štyroch metroch?“
Veľký brat ich sleduje
Do roku 2023 bolo Fínsko vojensky neutrálnou krajinou, mimo NATO. Tak ako väčšina obyvateľstva aj Sanna Marin bola presvedčená, že je to tak pre krajinu najlepšie a tento postoj by sa nemal meniť. Keď však vo februári 2022 Rusko napadlo Ukrajinu, bolo potrebné zaužívané stanoviská prehodnotiť. Vtedy naplno pochopila, čo už tušila prinajmenšom od chvíle, ako zasadla do premiérskeho kresla. Zo štátov Európskej únie do Severoatlantickej aliancie patrilo až 21 z nich, takže „nebyť v NATO znamenalo vylúčenie z mnohých diskusií, ktoré priamo ovplyvňovali aj Fínsko“. Prečo Fínsko dlhé desaťročia stálo mimo NATO, to si žiada krátky exkurz do dejín krajiny úzko previazanej s Ruskom, svojím východným susedom. Najskôr niekoľko storočí Fíni žili rôzne pod nadvládou Švédov. Potom prišiel rok 1809, keď cárske Rusko obsadilo Fínsko a poskytlo mu istý typ autonómie. Po boľševickej revolúcii, keď sa veľké Ruské impérium rozpadlo, Fínsko v roku 1917 vyhlásilo nezávislosť. Nasledovala občianska vojna, potom tzv. Zimná vojna, keď Sovietsky zväz, ktorý poškuľoval po Fínsku ako „po svojej budúcej zväzovej republike krajine“, ho v novembri 1939 bez vyhlásenia vojny napadol. Krajina si však ubránila slobodu, hoci za cenu mnohých padlých vojakov v 2. svetovej vojne, vysokých vojnových reparácií (kvôli spojenectvu s Nemeckom) a odstúpenia určitých území Sovietom. Napriek všetkému zlému však Fínsko (na rozdiel napríklad od Estónska) nepadlo do osídiel ZSSR. Jeho zahraničná politika smerom k Sovietom však neraz pripomínala tanec na tenkom ľade. „V nasledujúcich desaťročiach,“ vysvetľuje Sanna, „muselo Fínsko vyvažovať svoju túžbu prehĺbiť vzťahy so Západom s hrozbami, ktoré pre nás predstavoval náš agresívny a oveľa väčší sused“. Jeden argument za všetky: Fínsko má s Ruskom najdlhšiu hranicu so všetkých krajín EÚ, celkom 1.300 km. Opatrnosť bola teda na mieste. Neprovokovať hada bosou nohou – tak by sa dala zhrnúť fínska zahraničná politika. Rusko aj po rozpade ZSSR neustále bedlivo sledovalo svojho suseda, aby ho nebodaj príliš nezlákal zlý vplyv Západu. Neúčasť Fínska v NATO znamenala zachovať si dobré vzťahy s Ruskom. Lenže po ruskej agresii na Ukrajine sa to zmenilo. „Nepridať sa do NATO už nebolo bezpečné,“ hovorí Sanna Marin. „Éra vojenskej neutrality sa skončila.“
Pevne na strane Ukrajiny
Sanna Marin zostane v dejinách Fínska navždy zapísaná ako premiérka, ktorá svoju krajinu doviedla do NATO. Ona a jej tím vynaložili obrovské úsilie, aby zosynchronizovala svoje prístupové rokovania so Švédskom, ktoré sa ku vstupu do aliancie stavalo trošku komótnejšie. Marin však trvala na tom, že ruka v ruke so Švédmi budú mať väčšie šance na úspech. Na jednej strane viedla horúčkovité rokovania so švédskou premiérkou Magdalenou Andersson, na strane druhej ju čakal neľahký boj na domácej scéne – jej štyri kolegyne reprezentujúce štyri koaličné strany sa ku vstupu do Severoatlantickej aliancie stavali rôzne, pričom Strana ľavice bola zásadne proti. Marin cestovala po Európe, aby sa uistila, že žiadosť Fínska podporia aj ďalšie členské štáty NATO. Po tom, čo 13. apríla 2022 spolu s premiérkou Andersson oznámili, že podávajú žiadosť o členstvo v aliancii, absolvovala 30 zahraničných ciest. Štvrtého apríla 2023 NATO prijalo Fínsko za svojho 31. člena. Stalo sa tak ani nie rok a dva mesiace po začatí ruskej invázie na Ukrajinu.
Fínska premiérka navštívila vojnou ničenú Ukrajinu po prvýkrát 26. mája 2022. Vždy zaujímala jasné, rázne a nekompromisné pro-ukrajinské stanovisko a jej prejavom na medzinárodných fórach ohľadom globálnej ruskej hrozby sa dostalo vždy veľkej pozornosti. Od začiatku v tom mala jasno – že Ukrajina bojuje takisto za Fínsko, za celú Európsku úniu, za celý slobodný svet. Rusko na Ukrajine nemôže vyhrať, lebo to zvýši jeho chuť expandovať ďalej. Ekonomická závislosť Európy od Ruska, krajiny, ktorá „nevyznáva naše hodnoty“, je tiež časovanou bombou. „Budúcnosť bez spoločných pravidiel, v ktorej sa národy môžu opierať len o silu a moc, je z pohľadu menšej krajiny ako Fínsko desivá.“
Stojíme za Sannou
Keď sa v médiách a na verejnosti prepiera škandál politika, zväčša súvisí so zneužívaním moci, korupciou, nelegálnou činnosťou a inými prešľapmi. Jeden z najväčších škandálov fínskej premiérky však nesúvisel s ničím takým. Súvisel s jej tancom. A potom s jej sakom bez blúzky. Pod paľbou kritiky sa neocitla kvôli politickým krokom či líderským schopnostiam. Išlo o jej tanec a sako. Obe kauzy poukazujú na dvojaký meter, aký sa používa v politike na mužov a na ženy. Podľa Sanny „majú tieto príbehy často moralistický, ba dokonca sexuálny podtext: je to typická stratégia, ako ženám ukázať ‚kde je ich miesto‘. Sústrediť sa na vzhľad namiesto obsahu a potom tvrdiť, že to je presne to, čo ženy samy chcú, to je zaručený spôsob, ako nás dostať do pasce.“
Pre módnu políciu nebola fínska premiérka príliš vďačná obeť, lebo ako sa sama vyjadrila na margo svojho šatníka, „snažila som sa nosiť jednoduché, zvyčajne čierne formálne oblečenie, ktoré bolo vhodné na danú príležitosť a neodvádzalo pozornosť od toho, čo som hovorila alebo robila“. Raz ju však módny časopis Trendi požiadal o rozhovor, súčasťou ktorého malo byť aj niekoľko štýlových fotografií. Tá na obálke časopisu bola krásna a slušivá, tie vo vnútri však rozpútali škandál. Štylisti premiérke vybrali nápadný náhrdelník od známej fínskej značky Kalevala Koru, k tomu tmavé sako a blúzku. Počas fotenia však vyšlo najavo, že šperk najlepšie vynikne len so sakom – bez blúzky. A to bol kameň úrazu. Búrlivá diskusia v médiách, ktorá explodovala po vyjdení časopisu, sa točila výlučne okolo premiérkinho hlbokého výstrihu a nič z toho, čo v rozhovore zaznelo, už nebolo podstatné. Médiá dokola prepierali otázku, či je vhodné pre političku sa takto pretŕčať a provokovať telom. Sanna Marin cituje šéfredaktorku časopisu, ktorá napokon celý škandál zhrnula do jednej vety: „Muži to považujú za nevhodné, ženy za úžasné.“ A naozaj, na znak podpory premiérky sociálne siete zaplavili fotografie stoviek (nielen) žien v sakách na holom tele s hashtagom #imwithsanna (#stojímzasannou).
Simonetta Zalová
foto Sita
Celý článok si prečítate v júnovom čísle MIAU (2026)