Archeologička Bibiana Hromadová sa zúčastnila na fascinujúcich expedíciách naprieč strednou Európou a Ruskom. Pred rokmi zakotvila vo francúzskom Dordogne, ktoré je rajom úchvatných jaskynných malieb a nálezísk z paleolitu – obdobia, na ktoré sa špecializuje. Viac než samotné dobrodružstvo si však cení to, ako jej archeológia dovoľuje pátrať po záhadách a ako dáva veciam zmysel.
Leto ste strávili v jaskyni pri Radošine. Čím je táto lokalita zaujímavá?
Jaskyňa Čertova pec je jedno z našich najznámejších archeologických nálezísk s osídlením z obdobia paleolitu. Útočisko v nej našli neandertálci aj prví moderní ľudia a po niekom z nich tam zostalo ohnisko a kamenné nástroje. Záhadou ostáva, čo za ľudia to boli, keďže nemáme ich kostrové pozostatky. Po nich tam počas posledného veľkého ochladenia prišli ďalšie lovecké skupiny a zanechali nám po sebe veľké množstvo prevŕtaných ulitníkov a zdobený hrot z mamutieho kla. Tento rok sme sa tam s kolegami z Archeologického ústavu SAV vrátili po 65 rokoch, aby sme dokopali niektoré nepreskúmané časti a hlavne zistili, kto a kedy tam zanechal spomínané ohnisko.
Ako sa cítite v teréne?
Výskum je v každom ohľade zaujímavý fenomén. Žijete tak trochu iný život, bez prístupu k dennej tlači a mestským problémom. Návrat do bežného života môže byť ťažký, zvlášť ak je výskum na exotických miestach. Ako doktorandka som trávila v teréne 2 – 3 mesiace, zväčša v stane a niekedy aj v extrémnych podmienkach. Po návrate z jednej takejto expedície som niekoľko dní spala doma na balkóne v spacáku, aby som sa aklimatizovala. Teraz po štyridsiatke sa cítim už aj bolestne a veru hľadám svoj komfort a nastavujem si hranice, aj keď prácu „na lopate“ si neviem odpustiť. Často s kolegami vtipkujeme, že keď nám nič iné neostane a všetko nahradí AI, vieme rýchlo a profesionálne kopať jamy (úsmev).
Archeológiu máte v rodine. Ako ste vnímali, keď otec domov nosil črepy či meče?
Otec až tak často domov nálezy nenosil, ale chodievala som s ním do práce na Archeologický ústav a zvykla som si na všetky tie staré predmety. Nespájala som si ich s vekom alebo historickou hodnotou. Boli to prosto veci. V tomto sa u mňa nič nezmenilo, dodnes artefakty beriem ako vedecký materiál, ich cena ma vôbec nezaujíma. Paradoxne si viac užívam súčasnosť, moderné umenie a architektúru, technológie a všetko, čo nám uľahčuje život. Bavia ma moderné múzeá, kde nie je milión artefaktov a hora prastarého zlata, ale skôr interaktívny zážitok ako v Pavlove na Morave.
Tiež doma vysýpate z vreciek hlinu ako otec?
Bože odpusť, ale áno. Toto je neduh idúci s profesiou. Robím veľa experimentov, predovšetkým s kosťami a parohmi či mamutovinou a v každej kabelke mám uzatvárateľné vrecká so vzorkami. Nedávno som cestovala z práce a pol vlaku sa bavilo na parohoch a rebrách, čo mi trčali z nákupnej tašky. Pracovňu zdieľam spolu s mužom a je to šialené miesto s etnickým nádychom a množstvom kníh. Prepojili sa nám v nej obe špecializácie – kamenné a kostené nástroje. Máme tam asi všetko, čo archeológovia potrebujú k základnej laboratórnej práci, keďže obaja pracujeme veľa z domu. Pre naše deti a ich kamarátov je to absolútne tvorivý svet a ja ich neobmedzujem, len nesmú hýbať s dokumentmi. Často ich sledujem, ako pri mne sedia a farbia si veci experimentálnym pravekým farbivom, skúšajú niečo robiť s parohmi a kameňmi, sledujem ich prístup a gestá. Pravidelne vytriasam z ich vreciek celú geologickú zbierku a ťažko im to vyčítať.
Študovali ste v Rusku takmer deväť rokov. Ako sa maturantka z Bratislavy dostala na moskovskú univerzitu?
Mama pracovala v diplomatických službách. Odišla som s ňou na vyslanie a zostala o päť rokov dlhšie. Bez tejto možnosti a jej pomoci by to absolútne nešlo. Moskovská štátna univerzita v tých rokoch iba ťažko prijímala zahraničných študentov, lebo neexistovali študijné programy pre cudzincov a medzištátne dohody boli veľmi vágne. Zahraniční študenti nemali nárok na štipendiá ani na ubytovanie, prvé roky som ani nemohla pracovať, navyše Rusko vyžadovalo nekonečné registračky, rôzne povolenia, policajné previerky a limitovalo víza. Každý stupeň môjho štúdia bol bojom o to, aby som sa udržala na univerzite z byrokratického hľadiska, ale moja katedra ma neskutočne podporovala. V mnohých ohľadoch som vytvárala precedens a dokazovala, že sa veci dajú, bola to ale makačka. V mojom ročníku na fakulte som bola jediná študentka denného štúdia z krajiny EÚ, spolu so mnou tam bol jeden japonský študent a niekoľko ľudí z Číny. Asi som to aj jediná „doklepala“ k doktorátu, cez všetky tri stupne univerzity.
Ako ste sa zorientovali v cudzom svete bez riadnej znalosti jazyka?
Hoci som mala ruštinu na základnej škole v Bratislave a dokonca bola na olympiáde v ruskom jazyku, v krajine bol jazyk diametrálne odlišný od toho, ktorý nás učili. Prvý ročník som preplakala, ale pokračovala som tvrdohlavo ďalej. Možností učiť sa jazyk online bolo výrazne menej ako dnes. Všade som chodila so slovníkom a prekladala učebnice po slovách a vetách. Texty na skúšky som sa učila naspamäť a stalo sa mi, že som odpovede kreslila. Dodnes nechápem, ako sa to podarilo. Ale mnohé z rokov, názvov či mien si stále dokonale pamätám. Napríklad detaily ako história Kórey v 9. storočí, ktoré som v živote nikdy nevyužila a viac o nich nepočula.
Čo vás na Rusku najviac prekvapovalo?
V rokoch, keď som odišla do Ruska, všetci okolo mňa odchádzali opačným smerom, na západ. Rusko sa vyhrabávalo z ťažkých ekonomických problémov. Moskva bola stále veľmi nebezpečné mesto. Pamätám si, že na jednom trhu sme videli na predaj pancierovú päsť, hoci dovtedy som ani netušila, čo to je. Išla som tam s predsudkami, a preto všetko, čo ma čakalo, bolo iba lepšie. Pravdupovediac, o krajine som vedela mizerne málo. Všade som narážala iba na klišé, ktoré vôbec nezapadali do toho, čo som videla. Napríklad som si myslela, že Rusi sú veľmi podobní Slovákom. To je jedna gigantická lož. Máme veľmi odlišnú mentalitu, dejiny, spoločenské aj kultúrne zázemie. Naopak, Rusko sa skladá z obrovského množstva veľmi odlišných národností a etník. Je tam veľa vierovyznaní, každé etnikum má vlastnú históriu a tradície. Neexistuje žiadne jedno slovanské či pravoslávne Rusko. To pre nás vytvára propaganda. V rokoch, keď som tam žila, multikultúrna podstata krajiny doslova kvitla. Mnohé pôvodné sibírske aj arktické národy zažívali malú renesanciu jazyka a kultúry. To ma prekvapilo najviac – ako veľmi túto zem nepoznáme a nerozumieme jej dodnes. To dodnes ľahko zneužívajú politici, pestujú v Slovákoch obraz krajiny, ktorá nie je.
Ako sa vám v krajine študovala archeológia?
Na spoznanie krajiny bolo štúdium archeológie a historických vied asi to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Otvorilo mi úplne nové znalosti o tom, ako táto krajina vznikla a čo ju formovalo. V tých rokoch bola cenzúra ešte nepatrná a dostupné boli mnohé archívy, napríklad z čias stalinských represií, s ktorými sme slobodne pracovali na seminároch. Naši profesori boli z generácie antistalinizmu a samizdatov, prakticky každý mal za sebou hlboký osobný príbeh a prednášky boli veľmi autentické. Etnológia mi zasa dala nazrieť do života malých národov Ruska, o ktorých som nikdy nepočula a ktoré sú často, žiaľ, na ceste k úplnému zániku. Archeológia mi umožnila cestovať a vidieť krajinu zvnútra. Žiť a pracovať týždne a mesiace na dedinách, v tajge, v spoločnosti nepravdepodobných ľudí a zvykov. Vnímala som rozvoj európskej časti a zároveň tragédiu periférie, ruského severu a kultúry malých národov. Každé etnikum pristupovalo k archeologickému dedičstvu po svojom a mnohé výskumy narážali na miestne tradície a legendy. Odniesla som si z týchto miest milión historiek a skúseností, keď sme s kolegami balansovali medzi prácou v ťažkých klimatických podmienkach, miestnymi zvykmi a nedostatkom všetkého.
Existuje na tomto území veľa kľúčových archeologických lokalít?
O archeológii Ruska sa kdekoľvek mimo krajiny učí veľmi málo. Veľmi podobné je to s Čínou a príčinou je jazyková bariéra. Euroázijská archeológia je vzhľadom na svoj geografický rozsah extrémne bohatá a hnevá ma, ako je pre nás zredukovaná na otázku o pôvode Slovanov. Pracovala som hlavne v európskej časti Ruska, v stepiach a na Urale. Je tam veľa významných nálezísk z obdobia paleolitu. Úžasný je Kaukaz a jeho praveké a staroveké centrá, ktoré zohrávali významnú úlohu ako bariéra medzi blízkovýchodným a stepným svetom. Fascinujúca je pre mňa archeológia stepí a kočovných národov, s bohatými náleziskami od Čierneho mora až po Sibír. Dodnes mi je ľúto, ako málo som stihla vidieť, hoci mnohé z tých miest ani nie je možné fyzicky navštíviť. Významné staroveké náleziská ležia na Južnom Urale, Altaji, v Sajanoch a na nefritovej ceste pozdĺž južnej Sibíri, ktorá bola kultúrne veľmi silno naviazaná na Strednú Áziu, Mongolsko a neskôr Čínu. Mojím nesplneným snom sú arktické expedície skúmajúce všetko od paleolitu po predkov Čukčov, Nencov a Sacha. Cesta tam býva komplikovaná, veľmi nákladná a expedície sú veľmi limitované vo všetkom, vrátane byrokracie. Zvlášť komplikované je to pre cudzincov, keďže každý ich krok je monitorovaný a vyžaduje papiere.
Aký najbizarnejší zážitok ste si z expedícií odniesli?
Rusko je zem absurdných rozhodnutí a absurdných riešení, s ktorými sa človek musí denne pasovať. Zatiaľ čo v Moskve a veľkých mestách to badať slabšie, v regiónoch je realita odlišná a každý výskum je doslova expedíciou. Sú miesta, kde neustále obchádzate nejaký zákon, aj keď zo všetkých síl nechcete. Žila som v kozáckej dedine s jej nezameniteľným folklórom a nárečím. Pracovala som pri Katyni a videla, ako sa vyberajú masové hroby. Riešili sme so šamanom, či sme na lokalite zobudili duchov jeho predkov. Pred návštevou Putina nám postavili asfaltovú cestu od lokality rovno po prvú zákrutu, kde pristála helikoptéra, zatiaľ čo zvyšok cesty pokračoval ako udupaná zem. Brázdila som cesty po stepiach v „buchanke“ (auto UAZ-452, nemenené od sovietskych čias), ktorá tankovala neviem čo a opravovali ju zásadne kovovým mlatom. Kŕmili ma v mešite, vozila som sa čiernou Volgou cez staré panelákové predmestia na nákupy garážového benzínu, vymieňala spacák za jedlo. Na inom mieste sme cestou na expedíciu museli zakopávať protitankové zákopy z druhej svetovej vojny, aby sme mohli s autom prejsť. A mohla by som pokračovať… Je veľmi užitočné poznať historický kontext, ktorý často veľa vysvetlí. Najčastejšie sa to uprie do nejakých absurdít zo sovietskych čias, tie v regiónoch existujú dodnes a v posledných rokoch pod ťarchou absurdných zákonov veselo kvitnú opäť. Znie to dobrodružne, ale tá neistota je vyčerpávajúca.
Prečo ste si ako špecializáciu vybrali obdobie paleolitu?
Otec bol tiež paleolitik, vďaka nemu som o paleolite niečo vedela, aj keď patrí k najmenej obľúbeným špecializáciám. Výber uzavrela moja láska k prírodným vedám. Faktom je, že paleolitická archeológia zahŕňa aj prírodné a geologické vedy, bez ktorých sa nevieme pohnúť. Ide nielen o najdlhšie obdobie v dejinách ľudstva, ktoré z nás urobilo moderných ľudí, ale aj najzáhadnejšie. Trvalo viac ako 3 milióny rokov a ostáva najmenej preštudované. Odohralo sa v inej geologickej epoche. Krajina často vyzerala inak, ako ju poznáme dnes. Žili iné druhy zvierat ako mamuty, jaskynné hyeny a medvede či pratury, ktoré vymreli. Moderní ľudia sa objavili v úplnom závere paleolitu, dovtedy Zem osídľovali ľudia diametrálne odlišní od nás. Paleolit je taká rovnica o mnohých neznámych a aby sme sa dopracovali k výsledku, musíme v ňom rekonštruovať veľa súvislostí. Musím sa neustále učiť nové veci, spoznávať nové analýzy a táto dynamika ma veľmi baví.
Vymenili by ste si to s našimi predkami v praveku a dokázali by ste prežiť?
Ani náhodou. Som veľmi šťastná, že žijem v tejto dobe a na tomto kontinente. Prírodný štýl života je pekný v 21. storočí, keď očkované deti chráni kolektívna imunita a mnohé choroby sú v zabudnutí, keď platia zákony a niekto dohliada na naše práva. Netvrdím, že život v dnešnej dobe je ľahký, skôr je predvídateľnejší, dlhší, stabilnejší, máme obrovské možnosti. Možno máme zničenú prírodu, ale oni mali baktérie a nemali penicilín. V paleolite mali ľudia extrémne náročný životný štýl, brutálnu kondíciu a výrazne kratší život. Žiadne ďalšie obdobie po paleolite nepripadá do úvahy z dôvodu objavenia sa kultov, náboženstiev, nerovností, vojen, ľudských obetí a ďalších aktivít, ktorých tragické následky archeológ často vidí pri svojej práci.
Čo na praveku považujete za najfascinujúcejšie?
Schopnosť ľudí prispôsobiť sa najrozmanitejším podmienkam. V praveku ľudia ešte masívne nepretvárali svet okolo seba a absolútne záviseli od prírody, no napriek tomu dokázali vytvoriť veľké veci a položili základy civilizácií. Odohralo sa množstvo fascinujúcich udalostí, ktoré vnímame dodnes či už vďaka nálezom, mytológii alebo najstarším písomným prameňom.
Aká drsná bývala tá najhoršia zima?
V paleolite sa udialo viacero výrazných ochladení, takzvaných glaciálov, keď sa rozšíril ľadovec do oblasti, kde predtým nebol. Takéto ochladenia prežili v plnom rozkvete neandertálci. Z môjho pohľadu najdrsnejšie podmienky prinieslo posledné ochladenie, takzvané glaciálne maximum pred viac ako 20.000 rokmi. Tomuto obdobiu sa venujem, a paleoklimatické rekonštrukcie ukazujú, že okrem ozaj chladnej kontinentálnej zimy u nás boli mierne letá a aké-také striedanie ročných období. Zároveň však život komplikovali silné vetry a prachové búrky, nízka vlaha a vysoké vyparovanie. Ľudia sa dostali na prah jedného z početných vyhynutí, keď jedna populácia takmer vymizla a ich opustené územia až postupne nahradili iní. Napriek tomu nepriaznivé počasie dokázali prekonať, vytvorili úžasnú kultúru, umelecké predmety a boli úspešnými lovcami – takmer nepoznali hlad.
Nakoľko boli neandertálci inteligentní?
Otázka ohľadom inteligencie neandertálcov je veľmi populárna téma asi aj preto, že ľudia merajú svoju úspešnosť porovnávaním sa. My dokážeme zhruba porovnať ich kognitívne či telesné funkcie, ktoré sa ale v danej dobe líšili od ich súputníkov v drobnostiach – najvýraznejšie sa prejavili na rozdielnej anatomickej stavbe. Avšak predtým, než neandertálci vymreli, žili na tejto planéte státisíce rokov. Značnú časť tohto obdobia boli tým najlepším, čo evolúcia vytvorila. Vymysleli neuveriteľne praktické a zložité technológie, úspešne prežili niekoľko významných klimatických udalostí až do vulkanickej katastrofy v Európe pred 40.000 rokmi, ktorá bola začiatkom ich definitívneho konca a pripravila kontinent pre nástup moderných ľudí. Vtedy na Campi Flegrei vybuchla sopka a jej popol pokryl kontinent, doletel až do Ruska a pochoval všetko živé pod meter hrubými vrstvami. Moderní ľudia prišli do Európy po tejto katastrofe a v úplne inom štádiu vývoja ako neandertálci. Často rozprávam študentom, ako málo sa moderní ľudia líšili od nás a ako prepracovaný a hlboký bol ich pohľad na svet. Dokonale poznali prírodu okolo seba. Tvorili a učili sa, posúvali svoje hranice ďalej. Mali veľmi komplikovaný a komplexný vzťah k mnohým druhom zvierat. Z kostier aj predmetov tušíme, že mohli poznať šamanov alebo podobne dôležitých liečiteľov, rituálne hladovania, iniciácie a ďalšie komplikované rituály. Preto je veľmi ťažké tieto dve skupiny ľudí porovnávať. Každý bol kráľom svojho obdobia.
Nájdu sa medzi nástrojmi neandertálcov aj vyslovene kreatívne, nielen užitočné?
K umeleckému prejavu u neandertálcov existuje veľa otázok a vzhľadom na ich vývoj a obdobie, v ktorom žili, nemožno čakať majstrovské diela či novú Lascaux. K tomu ľudia dospeli oveľa neskôr. Väčšinou ide o drobné individuálne diela, ktoré ťažko interpretovať všeobecne, ako ozdoby: prevŕtané mušle, prívesky či symbolické využitie farbív. V jaskyniach nachádzame štruktúry, ktoré vytvorili so zjavne nepraktickým cieľom, asi z rituálnych dôvodov. Pre mňa je najväčším prejavom kreativity technológia výroby nástrojov, ktorú vymysleli. Sú to malé majstrovské diela, ktoré nás nesmierne posunuli vpred, uľahčili lov aj bežný život.
Medzi homo sapiens v paleolite ich už nachádzate viac…
Za najvzácnejšie nálezy sú už tradične považované pozostatky paleolitických ľudí a symbolické predmety či ozdoby. Pochovávaných ľudí nachádzame veľmi málo a vo väčšine prípadov sa pracuje s dávno objavenými pozostatkami. Raz za čas archeologické či paleontologické výskumy prinesú nové nálezy, čiže viac-menej náhodne uložené kosti alebo zuby predkov moderného človeka. Jedným z posledných bol úžasný nález Homo naledi v malej jaskyni Rising Star v Afrike, ktorá bola taká úzka, že výskum mohli robiť iba ženy. V jaskyni boli uložené tiež ženské pozostatky. Niektoré sa našli dodatočne pri analýze starých kolekcií, ako nedávno v Kostenkách. S kolegyňou sme našli rôzne detské mliečne zúbky medzi nástrojmi a smiali sme sa, že tam asi vyvádzala Zúbková víla. O niečo častejšie bývajú nálezy ľudskej plastiky, tzv. „venuší“ a v poslednom desaťročí sa nám repertoár rozšíril o niekoľko kusov. Pri dvoch nálezoch som bola osobne a bol to veľmi vzrušujúci moment. Snažíte sa všetko si zapamätať a zachovať nálezové okolnosti čo najpodrobnejšie. Na Morave boli nedávno objavené až dve rôzne rytiny zvierat, vyryté do kameňov a dúfam, že podobné šťastie raz budeme mať aj my. Práve teraz pracujeme s kolegami na starých výskumoch zo Slovenska a objavuje sa nám veľa nových vecí. Príkladom je aj zdobený hrot z mamutoviny z Čertovej pece, ktorý na nás rozpadnutý na kúsky čakal desaťročia medzi zvieracími kosťami.
Zuzana Zimmermannová
foto archív Bibiany Hromadovej
Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2026)