Veronika Šikulová
Kde sú všetky tie chrobáky, pavúky a mušky, ktoré bývali v šparinách okien v našom hamrštíle? Rozpadli sa v obločných drážkach.
Kedysi sme tu bývali, dnes sem na kopec prídeme, vzdychneme si, možno prespíme a utekáme dolu do mesta.
Noví augustoví vinohradníci mrvia stvrdnuté hrudy zeme vo vinohradoch okolo, augustový vietor trhá pavučinu v otvorenom okne. Vynášam na terasu prútené kreslá, trochu ich utieram od prachu a rukáv môjho svetra utiera minulosť.
Kedysi sme tu bývali a chodili k nám návštevy, niekto nechal svoj podpis vyrytý do zelenkavej farby na obločnom ráme, aj mama taký krémový v podobe narcisov, čo rozkvitnú vždy na jar a tatov akoby sa objavil vždy v auguste, keď pršia perseidy, vidím ho, keď čiernu tmu pretne svetlo padajúceho meteoritu…
Kedysi sme tu bývali s mamou a tatom, bola som dievčatko a mama napúšťala vodu do plechovej vaničky, aby sme sa so sestrou okúpali, vystierala bielizeň v záhrade, pumpovala vodu zo studne, rúbala drevo a chystala triesky na podkurovanie, tlieskala, keď nám kaňa odnášala kuriatka, hádzala do čaju sušené kamilky a sedmokrásky a oni v tom čaji potom rozkvitli, robila košíky z otiepok suchej trávy, svietniky zo samorastov a vykopaných suchých vinohradníckych kĺčov, kytice dávala do váz a keď jej vázy došli, ukladala kvety do plechovej vaničky, spievala, smiala sa, kričala z okna na otca, obliekala nám svetríky, skúšala či nemáme teplotu, či nám nie je zima, prehodila otcovi, keď zaspal, cez kríže deku.
Kedysi sme tu bývali, zadebnení v zime pred studenými dňami, deky zrolované na oknách, aby neprefúkalo, keď sa to tak vezme, vegetačné obdobie nás ľudí, aj všetkého okolo nás, je dosť krátke.
Staré deky aj prútené kreslá, ktoré si rodičia kúpili, keď sa sem nasťahovali, tu predsa dodnes strašia.
Stačí sa poriadne pohrabať v zásuvkách. Babička vravela zásuvkám fióky. Notový papier so zapísanou pesničkou písal tatko. Pohľadnica pre mamu. Starý vlnený sveter, čo nosila tehotná sestra. Recepty na koláče, ktoré nikdy nik neupiekol. Vypísané perá. Rám na okuliare bez sklíčok. Fiola bez piluliek na spanie. Hrdzavé nožnice. Zažltnutý papier. Ale tu, nerozstrihané pexeso – vtáky našich záhrad, lúk a polí. Iba ho rozstrihať a poukladať. A tri dobré poistky. A tu zas hračky, plyšový medvedík, treba mu prišiť očko, ale stále sa usmieva.
Akoby nás tu všetky tie veci čakali. Trebárs aj mesiace, roky. Na kohokoľvek, kto príde.
Zavše sem s niekým prídem, zhovárame sa, otváram víno a zvoním pohárikmi, kladiem ruku na kľučku dverí ako na chrbát tatovej dlane, spolu otvárame dvere, potom sa postavím k oknu, úplne neviditeľné odtlačky maminých rúk, za sklom ostnatý drôt žltých maminých ruží, suché lístie, prichytené v pántoch. Ľudia sa zhovárajú alebo si prezerajú fotografie, nájdem medzi nimi pohľadnice, trebárs z Verony alebo z Belgicka, tatko bol Lúčničiar, tak pocestoval, vraj či sa mama stará o sliepky a či mi narástol ďalší, nový zub, alebo že je zima a že je dobre, že si vzal teplý sveter, lebo ho neprefúka, horšie to bude pravdaže, keď začne pršať, ale čo narobíš! Akási pevnosť v Terste, Júliin balkón vo Verone, námestie s veteránom, výstrižky zo sveta a času, zamiešané medzi staré fotografie, na ktorých všetci sme, mama aj otec, otec aj mama, každý zvlášť, ja alebo sestra, na niektorých z detstva sa veľmi na seba podobáme. Odrazu vidím našich celkom inak, ako manželský pár, akých je veľa, pripravený na prekvapenia, smiech aj bitky, v časoch, kedy všetky tie vysušené perá písali…
Kedysi sme tu bývali. Keď o tom dnes hovorím, tu hore na kopci, mám pocit, že klamem. Všetko je dávno a aj záhrada je dnes rozhádzaná inak. To, s čím chcem na tomto mieste hovoriť, tu nie je a to, o čom povedzme snívam, alebo na čo myslievam, patrí iba mne a nikomu inému. A napriek tomu vo vzduchu tu visí niečo staršieho a zvláštnejšieho, ako priesvitná opona, zaprášené sklo, nenarušiteľné, ale nedokonalé spojenie medzi živými a mŕtvymi, alebo medzi mužom a ženou v tomto otcovskom a mamovskom svete.
Tato už nie je a napriek tomu sa vie prihovoriť. A mama, ako dlho tu nebola. Všetka moja energia pri návšteve tohto domu sa vždy upne k akémusi pochopeniu toho, čo bolo, nie ku krieseniu mŕtvych, naopak, ku stopovaniu živých, cúvam ako rak pospiatky po ceste, kedy sme sem všetci prišli, keď to všetko, čo skončilo, začalo.
Som spisovateľka: obraciam si to zavše na jazyku ako poleno v peci, ktorá prepúšťa dym, ako perinu, ktorá príliš hreje, na druhú studenú stranu. Trmácam sa autobusmi do práce a nazad k deťom, do nemocnice za mamou a zavše prevraciam oči k nebu, salutujem zreničkami, pripútaná neviditeľne k otcovi, čo písal a čo už nežije, ťahám ho všade ako na reťazi. Ostala som tu, na tomto svete aj kopci ako nejaká vyplavená fosília, aké nájdete trebárs na Sandbergu na Devíne, nesmú sa odtiaľ odnášať, ale ľudia to robia a potom doma ukazujú návštevám, a tak aj mňa zavše niekomu niekto tuná v Modre, alebo v práci ukáže, to je ona, pribrala, zostarla, zoškaredela, opeknela inak, píše, to je ona, tá dcéra, čo je už mama, s naozajstnými celkom veľkými deťmi, aj literárnymi.
Nie som vinohrad, ani pole či lúka a napriek tomu patrím na toto miesto, som tu zakreslená do mapy, som freska, čo to tu zdobí, v bláznivých šatách so srdiečkom na krku sa staviam k pózujúcim na fotografii z tohto miesta, okrem iného viem zakrútiť krkom rybám, vypitvať sliepku či kačku, keď si môj muž obuje túlavé topánky, strážim to tu, zostávam s deťmi, varím a prikladám v zime do pece, periem a vystieram to, občas skoro ráno si niečo za kuchynským stolom zapíšem. Vládnem iba krátko a nemám poddaných, ale dokážem vládnuť nad všetkým, čo vidím a moja vláda siaha všade, kam len dovidím.
Odtiaľto vidím Zobor, a tak by sa dalo povedať, že som tu žila už od čias Veľkej Moravy. A inokedy, keď vidím Slovnaft, čpie mi v nose vôňa benzínu, veziem sa každým šenkvickým vlakom, odnáša ma to zavše z mesta s Ľudovítom Štúrom.
Dnes večer sedím nad Modrou a z oblohy padla hviezda. Za latrínou hlodá myš a sršne sa besnia pri svetle žiarovky, stonožky ledva pletú nohami po kôre suchého agátu alebo v škárach podlahy. Obyčajné veci sa mi ticho prihovárajú. Svetlý obdĺžnik na stene, odkiaľ sme zvesili obraz, je zrazu celkom iným obrázkom. Ilečkova ilustrácia k Hečkovmu Červenému vínu je zrazu neviditeľným pozostatkom z minulého desaťročia.
Som spisovateľka a nechcem veci zjednodušovať, alebo dobre, zjednodušujem ich niekedy až príliš, rada by som bola presná.
Odjakživa tu všetko bolo. Rodina, deti, vnúčatá, pravnúčatá… Rozdelenie majetkov, moci, podiel utrpenia, ženy rodili a muži vysádzali vinohrady, mamine ruky na kolíske a oči sledujúce kaňu, čo krúži nad záhradou, spomienky na mamu, čo býva v dome pri železničnej trati a ona sama tu hore, nad cudzím mestom s dvoma dcérami ako v exile.
Tato a mama, dvojica utečencov na kopci pred domom, v ktorom bliká karbidová lampa, on má ruky zababrané od atramentu a ona teplé dlane, lebo na peci dcéram zohrievala perinu. Kdesi vo vinohradoch našli podkovu, vraj pre šťastie, tú však čas zmení na kotvu, ktorou sa k tomuto miestu obaja pripášu.
Narástli sme. Náš tatko zomrel a mama zostarla. Predtým, ako odtiaľto odišla, upratala a vydrhla dlážku.
Vzadu za týmto domom prepletá sa černičie. Sú samý pichliač, ale večer, ako všetko, čo kvitne a zreje, voňajú. Trhám tie čierne maliny a podávam ich dcére ako kedysi mne otec alebo mama, stále bojujem s minulosťou, a vlastne so všetkým, čo neviem uchopiť. Stále som na ceste a zbieram pierka po blízkych a tých, čo tu boli pred nami, niektoré odkladám, lebo sú krajšie ako sojčie. A stále akoby som čakala na svoju chvíľu. Všetko treba využiť, všetko si zapamätať.
Závany vína z jeho hrdla, hánkami do ramena pri klavíri vyklepaný takt, trasúce sa riady v skrini pri hádkach, mamin úsmev, čo pripomínal plač, tatov bordový sveter, kvietkovaná zelená zásterka, cinkanie písacieho stroja na konci riadku, vôňa petroleja, šuchot pokrkvaného papiera, pomlčka, vôňa cigaretového dymu, hlasné zaodŕhanie, plákanie bielizne v kuchyni, mama si utiera z čela pot, žmýkanie, vŕzganie drevenej dlážky, kuvičie zívnutie, niekto vo viniciach na prašnej ceste zakašľal, po hádke sa tí dvaja dlho nebudú zhovárať, perina vonia, mama ju nahriala na peci, škrtnutie sirkou, zvuk popolníka, jablko spadlo a kotúľa sa po drevenej dlážke, špliechanie vody v plechovej vaničke, kroky do kuchyne, slová, ktorým nerozumiem, cigaretový dym, objatie, smiech, kroky do izby a potom som musela ísť spať.
Nedávno som bola v našom dome na kopci v hamrštíle a zavolala som aj kamarátku, že budeme pozorovať hviezdy. Ty a hviezdy, zasmial sa muž, predsa nevieš nič o astronómii, ale ja som spisovateľka, a spisovatelia môžu pozorovať hviezdy, aj keď nevedia nič o astronómii, myslia si o nich celkom iné veci. Medzi spisovateľov berieme aj takých, čo nemajú výučný list. A tak sme tam sedeli na terase a pozerali na hviezdy a muž ukazoval Kasiopeu a potom ešte všelijaké hmloviny, popíjali sme s kamarátkou víno, aj ona všeličo o hviezdach vedela, no a ja som pozerala dolu do mesta na šenkvické vlaky, ktoré svietili v tej tme jasnejšie ako hviezdy a v každom z nich som sa viezla, mali tam voľné miesto pre mňa v každom kupé a ani záchod nebol obsadený a potom som sa vrátila a sedela na terase a oni nevedeli, že bežím so psom do každého riadku, že hrabem v zemi a všetko ovoniavam aj že tu na terase viem, ako to vonia, zašla som do záhrady aj k černičiu a všetky tŕne ma miksľovali za sukňu, že čo tu chceš a chrobáky v zemi kričali ách a jaj a nechoď sem, kvety spali, aj vtáky v hniezdach, vrátila som sa teda na terasu a posunula mamine prútené kreslo, muž fotografoval krajinu a kamarátka sa zasnívala a Slovnaft ako maják svietil, no a vtedy muž povedal, že niekedy z tejto terasy, keď je jasno a dobrá viditeľnosť, vidno aj Zobor. Chcela som to rozvinúť, doplniť, pomenovať, ale nepovedala som nič. Pravdaže, vidno aj Zobor a možno aj ďalej, pokiaľ dovidím, je to moje a to, čo nevidím, si viem predstaviť a môžem o tom napísať.
A potom spadla z neba hviezda, niečo sme si želali a šli sme spať.
Môj otec napísal poviedku Dlhé týždne s jasnými nocami pred odletom sťahovavých vtákov. Želám vám pekný september, navštívte miesta, kde ste dlho neboli a nezabudnite sa trebárs cestou domov pozrieť na oblohu. Možno aj vy uvidíte padať hviezdu a splní vám želanie. Vaša Veve