November, dušičky, hmla a ráno tma. Zrazu len je, spadnete do novembra, keď o tretej popoludní zažnete v obývačke svetlo.
Keď píšem pre Miau, vždy si musím trošku zalistovať v pamäti, čo všetko som už o novembroch napísala.
Jasné, november odjakživa v Modre voňal spáleným lístím, dymom z komínov, studené kľučky na bránach a ranná hmla, ktorá vám vlezie pod kožu, aj keby ste sa zabalili do troch kockovaných diek. November sa dostane k slovu len na chvíľu, pretože za dverami je december, a ten nikoho nepustí k slovu a vôbec, aj november málokto počuje, lebo za dverami sa bláznia Vianoce.
Máj akoby bol len preto, aby všetko rozkvitlo, v júli máme v topánkach piesok, september vonia ako hroznový mušt a december škoricou a nesplnenými predsavzatiami. Ale november? November je ako príbuzný, ktorého nikto nečaká, príde, nevyzuje sa, rozvalí sa v kresle, ani kabát si nevyzlečie, možno mu na zem spadne okrový šál!
Hmla sa valí z vinohradov dolu do mesta ako mlieko. Človek vyjde von a hneď dostane facku od sychravého vzduchu. Vtedy prichádza na rad prvý rituál tohto mesiaca: rituál vyťahovania svetrov.
Vleziem do skrine a po jednom vyťahujem mohérové svetre. Mám slabosť na mohér, všetky tie chlpaciny a nitky. Jeden je krajší ako druhý. Tento rok pribudol nový, má zvláštnu hrdzavo žltú farbu, zamilovala som sa doň, hneď ako som ho zbadala. Pripomína kus teplého jesenného slnka, ale hryzie. Bože môj, ako ten sveter hryzie! Akoby ho plietli z vlny z oviec, ktoré chovali na sklenených črepoch. Človek si ho oblečie, no okamžite oľutuje, že si pod neho nedal tričko s dlhým rukávom, a celý deň sa ošíva ako svätý za dedinou. Tričko a sveter, uvarím sa! Ale nevyzlečiete si ho. Lebo v novembri je pichľavý sveter dôkazom, že ešte žijete, že máte nervové zakončenia, ktoré sivá okolo vás nestihla umŕtviť.
Hneď vedľa neho visí slivková vesta. Plná plastických osmičiek, čo sa po nej tiahnu ako prepletené korene dákych stromov. Tie vrkoče sú také husté a pichľavé, že by dokázali zastaviť aj severák.
A potom je tu ten hnedý, s malými farebnými nopkami. Drobné uzlíky a guľôčky sú rozosiate po celej ploche, akoby naň niekto rozprskol hrsť ríbezlí. Zakaždým púšťa chĺpky, ale to všetky, vlasy z mohéru mám všade – v očiach, na perách, lietajú okolo mňa ako neviditeľná pavučina babieho leta a lepia sa na všetko čierne tak poctivo, že zhruba pol dňa vyzerám, akoby som chovala tri perzské mačky. Každý má svoje chĺpky, uzlíky a vrkoče, no možno práve preto ich mám tak rada a hneď, ako môžem, kúpim si ďalší. Mohérový.
Vždy na konci októbra nám niekto z telky či z novín slávnostne oznámi, že si môžeme pospať o hodinu dlhšie. Aká bohorovná lož! Nikto nespí dlhšie. Iba sa zobudíte do tmy, ktorá má zrazu iné súradnice. Prídete domov z práce, na hodinách sotva tri preč, ale v byte je večer, že máte chuť obliecť si pyžamo a zaliezť do perín. Hodiny na mikrovlnke blikajú starým časom, lebo nik v dome nemá tie správne bungee-nervy, aby študoval návod, ako ich prestaviť. A tak žijete v dvoch svetoch – v reálnom, kde je tma a zima a v mikrovlnkovom, kde je ešte stále babie leto.
Najviac sa mi na novembri páči, že drzácky dokáže premostiť cintorínsky pokoj s nákupným šialenstvom. Ešte vám prsty voňajú od parafínu a vosku z Dušičiek, v očiach máte pohľad na tisíce svetielok na hroboch, kde ste spomínali na tých, čo už s nami pri stole nesedia, a bum! – vojdete do obchodu a tam na vás vyskočí plastový Santa Claus, z reproduktorov sa valí Last Christmas a regály sú plné vianočných ozdôb. Tento strih ma zakaždým paralyzuje. Chcela by som sedieť v tichu, piť teplý čaj, pozerať sa, ako z orecha padá posledné čierne lístie, oberať žmolky z nového mohérového svetra, ale svet okolo mňa velí: Nakupuj! Zháňaj! Panikár! Je príliš neskoro na bicykel, príliš skoro na snehuliaka, príliš tmavo na prechádzky a úprimne, aj na vianočný punč je ešte stále príliš skoro, hoci nám ho na námestiach už tlačia do rúk.
Orechové lístie totiž neopadáva, ale akoby sa hromadne vzdalo hneď po prvom nočnom mraze, s ťažkým, mokrým plesknutím o trávu. Listy sú najprv kožovité a žltohnedé, no v priebehu niekoľkých dní na zemi sčernejú, akoby ich niekto oblial kolomažou. Vtedy, stlačené do studených vrstiev, začnú vydávať svoju najsilnejšiu vôňu, trpkú, jódovú, plnú horkosti, z ktorej sa človeku zatočí hlava, keď po nich prejde topánkou. Je to vôňa, ktorá má v sebe zvláštnu definitívnosť: hovorí, že všetko živé z koruny už spadlo na zem a premenilo sa na vlhkú vôňu, ktorá sa udrží pri zemi po celý zvyšok novembra.
V oknách sa usádza husté a lenivé svetlo, ktoré akoby prechádzalo cez vrstvy dákeho nevymáchaného plátna. November netvorí farby, skôr ich odkrýva, no všetky sú dáke unavené, je to hrdza na rýľoch zabudnutých v záhonoch, studená belosť vtáčieho trusu na tmavých mokrých škridlách a sivá, ktorá nemá meno, lebo vzniká splývaním dymu z komínov s oblohou, čo klesla nad strechy.
Keď padne hmla, svetlá v oknách domov nestratia ostrosť naraz; najprv sa obalia žltkastým slizom, potom sa rozostria do machových škvŕn, akoby tie izby niekto zvnútra vytieral mokrou handrou. Dívate sa na ne cez sklo a vidíte len machule, pomalé záblesky niečieho pohybu a pobytu, ktorý premenil obývačky na akváriá plné studenej vody. Je to pohľad, ktorý nenúti ísť von, len fixuje prach na parapete a núti človeka sledovať, ako sa vlastný dych na skle mení na mapu krajiny, v ktorej sa už nedá stratiť.
Chodník v novembri rýchlo tmavne a mení sa na lesklú asfaltovú kožu, ktorá vpíja všetko, čo na ňu dopadá. Dážď nemá farbu vody, je len sivá, a do tohto monochromu zrazu vstúpia dáždniky. Páčia sa mi ich divoké, niekedy nepatričné farby, krikľavá žltá, lacná fuksiová či umelá parížska modrá… Všetky v tej vlhkosti strácajú vulgárnosť. Voda na napnutom plátne vytvorí ťažký matný film, ktorý krikľavé odtiene utíši, spomalí a vtiahne do celkového tónu ulice, zrazu akoby ich všetky niekto pretrel riedkym tušom.
Najkrajšie sú tie s drevenými ohýbanými rúčkami z gaštanu alebo jaseňa, aké som videla v Paríži, no aj tak si myslím, že najviac šik na dáždniku nie je jeho vzor ani drahá mechanika, ale chvíľa, keď ho napoly vysušený, sčernetý vodou, necháte pootvorený stáť v predsieni na dlaždiciach. Vtedy z neho pomaly odteká november, tvorí mláku pod vešiakom a celá tá konštrukcia z drôtov a mokrej látky pripomína veľkého unaveného vtáka, ktorý zložil krídla a čaká.
Mimochodom, dáždnik s cyklámenom či reprodukciou Goghových Slnečníc buď zabudnete v autobuse, alebo sa vám pri prvom severáku vykrúti naruby tak, že vyzeráte ako lovec bleskov. Nakoniec aj tak idete s hlavou zaborenou do goliera, vlasy sa vám lepia na čelo a čapica vás pichá na čele.
A potom, potom je Martina. Svätého Martina z detských knižiek, čo mal prísť na bielom koni, no už roky nechodí, akoby ten jeho kôň nadobro stratil podkovy v blatistom bezčasí. V novembri však nestrácam vieru. Stojím pri okne, vonku sa mieša sivá s ešte tmavšou sivou a čakám na sneh. Predstavujem si, ako tá biela napadne, potichu, v noci, kým všetci spia, ako prikryje orechové lístie konča záhrady a svetu vráti čisté, ostré kontúry.
November vám skrátka povie na rovinu: „Tu máš tmu, tu máš zimu, zabaľ sa do svetra, čo pichá ako šľak, uvar si čaj a rozprávaj sa s ľuďmi. Nič iné ti nezostáva.“ A to predsa vôbec nie je málo. Naopak.
Nech na vás neprší a nepichajú vás svetre, pekný november
vaša Veve
Vernika Šikulová