Keď štrnásťročná Vanessa s medzierkou medzi zubami zažiarila rytmickou pesničkou Joe le taxi, nik neveril, že sa udrží dlhšie ako sezónu. Ako však ukázal čas – za krehkým zjavom sa skrýva silná osobnosť a na scéne pôsobí už dvadsaťpäť rokov. Jej hviezda sa rozžiarila nedávno jasnejšie ako kedykoľvek predtým vďaka poslednému dvojalbumu Love Songs, za ktorý dostala francúzsku hudobnú cenu Victoire de la musique. Každá skladba má svoj príbeh lásky. Lebo láska tejto éterickej mademoiselle kráčala stále v pätách…
Keď som bola malá, chcela som byť umelkyňou: cestovať, vystupovať v televízii, predvádzať sa na fotkách, slovom, žiť ako princezná – priznala sa Vanessa. Jej vzhľad ju k tomu jednoznačne predurčoval. Narodila sa nad ránom dva dni pred Vianocami v roku 1972 na klinike v Saint-Maur-des Fossés v departmente Val de Marne na juh od Paríža dvadsaťročnej Corinne a Andrému Paradisovcom . A ako typický Kozorožec s ascendentom v Škorpiónovi bola tvrdohlavá a čo si zaumienila, to aj urobila. Mala dva roky, keď sa rodina presťahovala do Villiers-sur-Marne neďaleko Paríža. Netrvalo dlho a talent malého dievčatka sa začal prejavovať. Hodiny tanca a čiernobiele americké muzikály jej celkom učarovali. Obdivovala hlavne Gena Kellyho v Spievaní v daždi. Dlho si potom myslela, že keď prší, treba ísť von s dáždnikom a spievať…
Vyrastala v rodine, kde neplatili žiadne zákazy a príkazy a žiadna téma nebola tabu. Otec a mama boli skôr kamaráti ako rodičia a dbali hlavne o to, aby ich dcéra bola šťastná. A potom tu bol strýko Didier Pain, mamin brat, herec, ktorý vypozoroval danosti svojej netere a stal sa jej tútorom a umeleckým manažérom. Celú kariéru jej stál za chrbtom, pomáhal, radil, povzbudzoval i utešoval, keď bolo treba. A to sa stávalo pomerne často…
Rub a líc úspechu
Všetko to začalo vystúpením v televíznej show L´Ecole des fans (Škola fanúšikov), ktorú uvádzal známy moderátor Jacques Martin. Na začiatku 80. rokov každé dieťa túžilo dostať sa do tejto súťaže. Vanessa sa dostala až do finále a svojou blonďavou hlavičkou i sebaistým vystupovaním oslnila obecenstvo. Didier ju predstavil hudobníkovi Franckovi Langolffovi, ale ten, hoci sa mu malá speváčka pozdávala, si nevedel celkom dobre predstaviť, ako má zložiť pesničku pre dvanásťročné decko. Trvalo rok a pol, kým si dal povedať a Vanessa po prvýkrát mohla zaspievať ´Joe le taxi´ pred publikom. Chytľavá melódia o taxikárovi, ktorý počúva v taxíku mambo, zaspievaná detským hláskom malej Lolity, sa razom stala hitom. Hitom, ktorý sa udržal jedenásť týždňov na vrchole hitparády TOP 50 a singel sa predal v náklade 3.200.000 kusov. Štrnásťročnej speváčke sa v priebehu pár týždňov zmenil život. Objavovala sa na prvých stránkach časopisov, dostávala tisícky listov, ľudia ju začali spoznávať na ulici, nahrávala, vystupovala, fotila a ako neskôr priznala – Joe le taxi jej ukradla detstvo. Prišli problémy. Spolužiaci jej nechceli uveriť, že zostala tou istou Vanessou a správali sa k nej nepriateľsky. No a sama nedokázala zvládnuť učivo a časté vystupovania, takže sa rozhodla zo školy odísť. Zrazu jej bolo všade plno a pesničku hrali všetky rádiá. Niet divu, že publikum začalo mať novopečenej hviezdičky plné zuby. Jej imidž Lolity sa stával podozrivým a hoci ju väčšina publika milovala, ozývali sa hlasy, ktoré si robili posmech z jej spevu a vsádzali na to, že jej kariéra sa skončí tak rýchlo, ako začala. Vanessa na toto obdobie spomína nerada: „Cítila som sa ako týraná žena. Ľudia boli schopní zabiť ma len preto, že moja pesnička sa hrala denne v rádiu…“ Začali sa objavovať hanlivé nápisy, slovné inzultácie, no ona sa s chladnou hlavou snažila nad tým všetkým povzniesť. Napriek všetkým kritikám – nová Lolita bola na svete a toto označenie si so sebou chtiac-nechtiac niesla ešte dlhé roky…
Skladateľ Franck Langolff po úspechu Vanessinej prvotiny prejavil už viac chuti do práce, a tak vzniklo niekoľko príjemných pesničiek, z ktorých sa speváčke najviac zapáčila skladba, podľa ktorej nazvali aj celý album – Marilyn and John, nakoľko mohla vzdať konečne hold svojmu hereckému idolu. Spievala o zamilovanej Marilyn a zdalo sa, že aj ona je po prvýkrát zaľúbená. Album mal úspech a Vanessa si utvrdila pozíciu nádejnej speváčky.
Na prahu dospelosti
Jej prvou láskou bol o jedenásť rokov starší herec, spevák a lámač ženských sŕdc Florent Pagny. Stretli sa na nakrúcaní televíznej relácie na Floride a sprvoti sa zdalo, že populárneho herca vychádzajúca hviezdička nijako zvlášť nezaujíma. Vanessa dobre skrývala svoje city, ani za svet nechcela dať najavo, že sa jej páči. A práve tento nevšímavý postoj v ňom vzbudil pozornosť, takže netrvalo dlho a škandál bol na svete. Ani v liberálnom Francúzsku nebolo celkom bežné, aby pätnásťročné dievča začalo žiť s oveľa starším mužom. Florent jej otvoril nový svet – svet ženy a ona sa cítila silná, lebo bola milovaná. A hlavne jej imponoval muž, s ktorým mohla prežívať život ako Marilyn. Diskotéky, nočné bary, divoké jazdy na motorkách. „Bola by som s ním aj na opustenom ostrove, len aby sme boli spolu,“ vyznala sa zaľúbene. Široké tričká a rifle vymenila za minisukne, obtiahnuté bundy a vysoké čižmy, nemala problém zapáliť si na verejnosti cigaretu a nenápadné líčenie zmenila na výrazné. Dokonca začala snívať o bábätku. Tento sen však vďaka triezvemu dohováraniu matky nakoniec odložila na neskôr… Zaujala ju iná výzva: herectvo.
Režisér Jean-Claude Brisseau je vo svete filmu ponímaný ako mierne kontroverzný režisér a Noce blanche mal byť jeho tretím filmom. Keď hľadal predstaviteľku pre postavu Mathildy, sedemnásťročnej študentky, ktorá prežije nešťastnú lásku so svojím profesorom (Bruno Cremer), našiel ju vo Vanesse. Videl v dospievajúcom dievčati, ktoré už nie je dieťaťom, ale ešte ani ženou, potenciál, ktorý potreboval preniesť na plátno. Pre Vanessu to bol prvý film a možno očakávala otcovskejší prístup od režiséra. Brisseau ju však viedol tvrdou rukou a nezniesol žiadne protesty mladučkej umelkyne. Nepomohol ani plač a Vanessa si svojím odmietaním autority len poškodila – nikto z hercov sa s ňou nebavil… Nakoniec však prišiel úspech a kritiky sa predbiehali v oslavných vyjadreniach na konto herečky. Film mal návštevnosť vyše dvoch miliónov a Vanessa získala francúzsku filmovú cenu César za najväčšiu ženskú hereckú nádej roka. Opäť raz sa jej zmenil život. Začali ju brať už nie ako marketingový produkt, jej renomé sa výrazne zlepšilo.
Pygmalion Gainsbourg
A potom prišlo stretnutie s ikonou francúzskej hudobnej scény, Sergeom Gainsbourgom, nespútaným bohémom, známym básňami, hudbou aj vzťahmi s krásnymi a vždy oveľa mladšími ženami. Bolo len otázkou času, kedy objaví Vanessu. Gainsbourg nebol imúnny voči jej dievčenskému šarmu. Vypočul si hudbu Francka Langolffa a na všeobecný úžas súhlasil, že otextuje celý album. Proces tvorby poznačilo jeho vtedajšie rozpoloženie, spolužitie s fľaškou a nálady, ale nakoniec Vanessa dostala do rúk krásnu prácu veľkého mága: album Variations sur le meme t´aime (názov je slovná hračka: Variácie na tú istú tému, resp. Variácie na stále: ľúbim ťa). Že medzi týmto starým zvodcom a mladou kópiou Brigitte Bardot vznikla istá náklonnosť, o tom niet pochýb. Svedčia o tom Vanessine slzy, keď si v roku 1989 so Sergeom na predávaní cien Victoire de la musique zaspievala jeho slávnu La Javanaise (Jávanka). A plakala v ten večer aj druhý raz, keď prebrala ocenenie za svoj prvý album Marilyn and John. Gainsbourgom otextované piesne ´Tandem´ a ´Dis-lui toi que je t´aime´ (Povedz mu ty, že ťa ľúbim) spieva dodnes a uvádza ich vždy so slovami veľkého rešpektu a lásky.
Smer Amerika
K osemnástym narodeninám dostala veľký darček – stala sa tvárou kampane Chanel. Už ju médiá nepretriasali ako dievčisko so zlou povesťou, malú pobehlicu, ktorá si peknou tváričkou a strýkovými kontaktmi buduje kariéru, ale stačila jedna dobre nafotená kampaň a verejnosť stíchla úžasom. Zrazu sa z nej stala femme fatale, akoby sa narodila pre svet haute couture a glamouru. Po Chanel sa začali ozývať aj iné módne domy. Netrvalo dlho a stala sa snáď najžiadanejšou tvárou vo svete módy a zdobila tie najluxusnejšie módne editorialy či kampane.
Francúzsko jej ležalo pri nohách a Vanessa sa potrebovala posunúť ďalej. A keďže úspechy posledného obdobia jej dodali odvahy, podujala sa nájsť si nového skladateľa, ktorý by jej otvoril dvere na medzinárodnú hudobnú scénu. Ciele nemala, ako v prípade Gainsbourga, o nič menšie – najskôr bol v hre Prince a potom Lenny Kravitz. Zvíťazil Kravitz, ktorý pre Madonnu práve napísal hit Justify My Love. Vanessa obdivovala jeho prácu a keď sa stretli v parížskom hoteli George V, vynaložila všetok šarm, aby pre ňu zložil zopár skladieb. A veľký Lenny sa nechal presvedčiť… O mesiac nato už nadšene letela do New Yorku, Kravitz si v štúdiu otestoval jej hlasový potenciál a oznámil jej, že napíše skladby pre celý album. Vanessa sa cítila ako po dobytí raja.
Ťažkosti s Lennym
Vanessa patrí medzi ženy bojovníčky, nie medzi obete. Dokázala sa vždy rýchlo otriasť a chytiť sa novej príležitosti. A hlavne, potrebovala vedľa seba muža, ktorý by ju inšpiroval. A takým Kravitz bezo sporu bol. S verným strýkom Didierom sa teda presťahovala do slnečnej Kalifornie a užívala si nový svet. Okrem toho pracovala na sebe: zdokonaľovala si angličtinu a brala hodiny spevu aj tanca. Keď prišiel čas nahrávania, presídlila do New Yorku. Veľké jablko ju fascinovalo ešte viac, milovala pocit, že sa tu môže pohybovať voľne bez toho, aby ju niekto spoznal. Horšie to už bolo so spoluprácou na nahrávaní. Kravitz sa snažil z jej nežného hlásku vydolovať tvrdšie tóny, ktoré však neboli vlastné jej spôsobu spevu. Zaumienil si, že ju naučí spievať podľa vlastných predstáv, čo tvrdohlavej speváčke, zvyknutej spievať podľa seba, vôbec nesedelo. Tento boj trval po celý čas a nahrávanie sťažila i ľúbostná romanca ktorá medzi nimi vznikla. Zo strany Vanessy to bol (ako vždy, keď sa zamilovala) výbuch podobný sopke, ktorý ju celú pohltil a určoval jej život. Zo strany Lennyho šlo o vášeň, a ten pretavil do nôt. Album Vanessa Paradis vyšiel v roku 1992 na čele s chytľavým hitom Be My Baby, ktorý sprevádzal eroticky podfarbený videoklip. A hoci albumu kritika vyčítala, že sa Vanessin hlas nestretol so soulovou náladou Kravitzových melódií, speváčke otvoril nový obzor – pódium. Na turné po francúzskych koncertných sálach našla samú seba, svoju skutočnú parketu. Kontakt s obecenstvom ju dokázal naštartovať a podávala výnimočné výkony. Úspech u publika však nemohol nahradiť lásku, ktorá bola ďaleko a túto skutočnosť vždy zle znášala. Potrebovala prežívať radosť z vystúpenia spolu so svojím partnerom.
Filmové intermezzo
Preklenúť túto pomyselnú samotu jej pomohol nový film Elisa v réžii Jeana Beckera, v ktorom hrala postavu Marie, konfliktnej a komplikovanej dcéry Gérarda Dépardieua. Film aj vďaka excelentnému výkonu a podpory Dépardieua obecenstvo milovalo. V tomto hektickom čase sa stalo, že ju kanadská polícia zadržala na letisku s tromi gramami hašišu… Bol to však len drobný únik od reality v čase, kedy sa vyčerpaná snažila oživiť vzťah s milovaným mužom a snažila sa mu prispôsobiť aj drogami (Kravitz sa nikdy netajil tým, že marihuana je jeho potravou duše). No napriek jej snahám i početným rozchodom a návratom, Kravitz musel rezignovať: nedokázal sa prispôsobiť spôsobu života, ktorý pre nich inscenovala Vanessa. Okrem toho bojoval so svojimi démonmi, riešil komplikovaný vzťah s otcom a vyjadril sa, že hoci ju miloval, prišla do jeho života v nesprávnej chvíli. V tom čase predviedla na festivale v Cannes unikátny výstup – krásna ako víla v dlhých šatách a kučeravých vlasoch zaspievala pred predsedníčkou poroty Jeanne Moreau titulnú pieseň z jej slávneho filmu Jules a Jim Le Tourbillon de la vie. Kľačala pritom na kolenách a keď sa k nej Jeanne pridala, jedno oko v sále nezostalo suché. Tento citlivý výstup bol vlastne dobre naplánovanou predohrou k novému filmu. V tom čase totiž režisér René Manzor hľadal predstaviteľku čarodejnice do rodinnej komédie Zamilovaná čarodejnica, kde hrala hlavnú úlohu práve Jeanne Moreau. A hoci sa Vanesse, čoby mladej čarodejnici, zamilovanej proti pravidlám svojho spoločenstva do obyčajného človeka (Jean Reno), ušla česť spolupracovať s prvou dámou francúzskeho filmu, film upadol do zabudnutia. Rovnako ani odvážny nápad dostať pred kamery dve živé legendy – Alaina Delona a Jeana-Paula Belmonda – spolu s Vanessou Paradis vo filme Polovičná šanca sa minul účinku. Počas nakrúcania však režisér Patrice Leconte našiel vo Vanesse svoju hrdinku pre ďalší film Dievča na moste. A herečka konečne dostala do rúk scenár, ktorý si od prvého do posledného písmenka zamilovala. Hrala postavu Adele, ktorú spred samovražedným skokom z mosta zachráni vrhač nožov Gabriel (Daniel Auteuil) a nahovorí ju, aby sa stala jeho terčom. Film nominovali vo viacerých kategóriách na Césara, vrátane Vanessy ako najlepšej herečky, no tentokrát si sošku neodniesla. Inokedy by bola určite sklamaná, ale v čase nakrúcania filmu už znovu prežívala eufóriu zamilovanej ženy. Identita jej nového partnera sa prísne tajila a keď to tajomstvo vyplávalo na povrch, prinieslo udalosť svetového kalibru. Na scéne sa totiž objavil Johnny Depp.
Celý článok si prečítate v tlačenom Miau, leto 2015
Andrea Miková
foto Sony