Simonetta Zalová
Toto je príbeh o žene, ktorá sa vybrala do Talianska, Indie a Indonézie, aby tam našla všetko: vieru v seba, boha i zmysluplný manželský zväzok s mužom, do ktorého sa zamilovala, keď už takmer v lásku neverila.
Keby malo zmysel písať o jej rodine, rodine jej matky, ktorej korene siahajú do severného Anglicka a otca, ktorého predkovia pochádzali zo Švédska, materiálu v knihách Elizabeth Gilbert je toľko, že by to vydalo na samostatné literárne dielko. V knihe Presvedčenie nekompromisne skúma manželský zväzok svojich rodičov i starých rodičov, aby aj cez históriu vlastnej rodiny dospela k odpovedi na (pre ňu v tom čase zásadnú) otázku: má manželstvo vôbec nejaký zmysel? Ak by vychádzala zo zväzku svojich rodičov, odpoveď by jednoznačne znela: áno. Manželstvo jej matky a otca sa oplatilo, aj keď v jeho podtitule by mohol stáť dlhý zoznam strát (ale aj nálezov) oboch zúčastnených strán.
Otec Liz bol chemický inžinier a matka sa angažovala v Centre plánovaného rodičovstva. To bolo začiatkom 70. rokov v štáte Connecticut, kde platil zákaz predávania kondómov a hovoriť o antikoncepcii sa považovalo za kacírstvo, neslýchané a odvážne. Matka otvorene hovorila o sexualite i o tom, aby ženy samy rozhodovali o svojom tele. Avšak vo chvíli, keď sa jej kariéra dostala do konfliktu s rodičovskými povinnosťami, ustúpila a zvolila si rodinu. Odišla zo zamestnania, aby sa mohla postarať o dve malé dcéry a manžela, ktorý jej rozhodnutie považoval za prirodzené. No hoci obetovala vlastnú kariéru, bola to vždy ona, kto riadil chod spoločného života rodiny Gilbertovcov.
Chcem skúsiť všetko!
Liz vyrastala spolu so sestrou Catherine (dnes spisovateľkou a historičkou) na malej rodinnej farme v mestečku Litchfield, kde jej rodičia pestovali vianočné stromčeky. Dievčatá od mala vedené k pracovitosti, nepoznali nečinnosť či záhaľku, vždy muselo byť naporúdzi niečo, čo by ich zamestnalo. Prežili detstvo bez televízie a keďže nikde naokolo nebývali žiadne iné deti, museli si vystačiť samy. Veľa čítali a tvorili – vlastné knižky a divadelné hry. Malá Liz napríklad napísala muzikál o dievčatku, ktoré cestovalo časom. Vo veci budúceho povolania mala vždy jasno. Na tento svet prišla, „aby som bola spisovateľka, od mojej prvej cigarety až po posledný deň.“
Po absolvovaní newyorskej univerzity vystriedala niekoľko zamestnaní, ktoré však s akademickým vzdelaním nemali nič spoločné. „Som niekto, kto je skutočne hladný po zážitkoch, chcem skúsiť všetko,“ hovorila a aj keď dnes už dávno pribrzdila, ako mladá sa strmhlav vrhala do víru života i vzťahov s mužmi. Pracovala ako kuchárka v pojazdnej kuchyni, kovbojka na ranči vo Wyomingu, servírka i barmanka (napríklad v bare Coyote Ugly Saloon, o ktorom ešte bude reč). Pár mesiacov zarezávala, za našetrené peniaze cestovala po svete, potom sa znovu niekde zamestnala. Prácu barmanky si pochvaľovala: Pracujete len tri alebo štyri dni v týždni, rýchlo zarobíte hotovosť a nemíňate žiadnu intelektuálnu energiu. Počúvate ľudí a ich príbehy, každý deň nových ľudí a nové príbehy a keď prídete nadránom domov a sadnete si pred čistý list papiera, máte o čom premýšľať. A písať.
Písať a nič len písať!
Mala 24 rokov, keď jej časopis Esquire uverejnil poviedku Pilgrims (Pútnici). Stala sa tak po Normanovi Mailerovi druhou autorkou (a prvou ženou), ktorá debutovala v Esquire aj napriek faktu, že ešte nemala žiadne vydané dielo. Pútnici sa neskôr stali súčasťou jej eponymnej poviedkovej knihy, ktorá vyšla v roku 1997. Ako autorka románov debutovala v roku 2000. Jej prvotina Stern Men (Drsní chlapi, v češtine vydala Jota) je „skvelý román o živote, láske a love homárov“ – takúto poklonu struhol spisovateľke recenzent z denníka USA Today. Príbeh Drsných chlapov sa odvíja cez optiku osemnásťročnej Ruth, ktorá sa po návrate domov zo štúdií v zahraničí ocitá medzi znepriatelenými rodinami lokálnych rybárov z pobrežia Maine, zápasiacich o právo loviť vo vodách medzi ich dvoma domovskými ostrovmi.
V čase vydania knihy Liz už pár rokov pracovala ako novinárka pre rôzne magazíny, zväčša určené mužským čitateľom ako GQ či Spin. Začínala v Spine, pre ktorý medziiným napísala aj reportáž o grupies (fanúšičkách), ktoré sa motali okolo chlapov jazdiacich rodeo. V roku 1997 jej v časopise GQ vyšla poviedka, v ktorej spomína na svoju prácu barmanky v newyorskom bare Coyote Ugly. Múza z Coyote Ugly Saloon (tak sa článok volal) znamenala prvý prielom v jej kariére – už aj preto, že poviedka sa stala predlohou pre hollywoodsky film Coyote Ugly (v preklade českého distribútora Divoké kočky), v hlavných úlohách s Piper Perabo a Andym Garciom (zahrala si v ňom i Tyra Banks).
Chcem byť múza v Coyote Ugly!
Keby ste prišli do baru Coyote Ugly a požiadali ma o Martini, začína svoje rozprávanie Liz, asi by som vám naliala poriadneho panáka Jacka Danielsa a povedala by som: my, v tomto bare, kamoš, pijeme takéto Martini! Keby ste ale o drink požiadali trebárs Caroline, tá by vyskočila hore na bar a Jacka Danielsa by vám naliala priamo do hrdla. Keby ste prišli do baru, keď mala šichtu Lil a požiadali ju (božeuchovaj!) o pohár vody, máte problém, varuje Liz. Lil by najskôr vypla jukebox, potom by vyliezla na bar a zrevala: Haló, pije tu niekto v tomto bare vodu? A dav štamgastov by na protest spustil ohlušujúci piskot…
Dvadsaťtriročná Liz nastúpila do baru Coyote Ugly Saloon, hoci nikdy predtým ako barmanka nepracovala. Divoký podnik na dolnom Manhattane otvorila v roku 1993 čerstvá absolventka newyorskej univerzity Liliana Lovell, ktorá dokázala piť so svojimi zákazníkmi (spravidla tequilu rovno z jej čižmy), dokiaľ oni (pozor, nie ona!) nevideli trojmo. Keďže osadenstvo podniku tvorili takmer výlučne muži, Liliana na miesta barmaniek najímala výlučne ženy. Ako šéfka bola nemilosrdná a svoj mančaft si vyberala podľa vlastných záhadných kritérií. Vyhadzov už po jednej šichte dostali dievčatá, ktoré sa Liz zdali byť oveľa krajšie či oveľa skúsenejšie ako ona sama. Nepochodili ani baby príliš krehké, príliš hanblivé alebo príliš úctivé. Aj Liz, hneď ako nastúpila, urobila chybu, ktorá ju takmer stála miesto. Tu je vaše pivo, pane, povedala zákazníkovi. Liliana sa otočila a zarevala: V tomto bare nebudeš nikoho volať pane! Liz prikývla, prepáčte, chcela som povedať… A nazvala muža menom trubičky, ktorá sa používa na výplach čriev. Liliana sa spokojne zasmiala a Liz si pomyslela: Oukej, myslím, že to tu zvládnem, len sa musím učiť pekelne rýchlo…
Kvôli lepšiemu kšeftu mali barmanky dovolené, aby ich chlapi pozývali na drinky. V tomto bode však Liz zlyhávala na celej čiare. „Nedokázala som do seba obracať poháriky bourbonu osem hodín v kuse a stále dobre artikulovať,“ spomína v reportáži. Tak vynašla malý trik, ktorý jej zachránil život. Jeho grif spočíval v tom, že naliala panáka pre zákazníka, potom druhý pre seba. Zákazník si odpil, ona si odpila tiež. Ale neprehltla. Potom predstierala, že zapíja ten dúšok kolou, namiesto toho ale alkohol tajne vypľula do pohára. Nikto si to nevšimol. No, niekto predsa len… Volal sa Lite Lou a bol to štamgast, prekvapivo triezvy, a tak mohol Liz hocikedy bonznúť. Ale jemu sa to páčilo. Na konci šichty jej zvykol núkať 5 dolárov za plný pohár pľuvancov…
Štamgasti Liz milovali, lebo mala podrezaný jazyk, reagovala pohotovo a vtipne. Ako keď ju istý Johnny noc čo noc obťažoval nemiestnymi návrhmi, vrátane otázok, čo mohla v živote tak zásadne pohnojiť, že skončila v tejto diere. „Určite si chcela byť filmová hviezda.“ „Nie, chcela som byť vedkyňa.“ „Tak to by si mohla robiť aj nejaké experimenty so mnou, bejby.“ „Zdá sa, že už sa stalo,“ odvrkla a všetci pri bare sa váľali od rehotu.
Ale do baru chodil aj iný muž a zjavne iba kvôli nej. Raz sa jej spýtal: „Vydáš sa za chlapa, ktorý ťa žiada o ruku pod vplyvom piatich drinkov?“ Povedala nie, ale len tak naoko. Zakrátko bola svadba. On sa volal Michael Cooper a stal sa jej manželom.
Nechcem byť viac vydatá!
Randiť začala pomerne skoro: v pätnástich. „Keď som bola tínedžerka a dvadsiatka, flirtovala som tak často, smelo a nehanebne, že sa mi hádam nikto nevyrovnal.“ Do manželstva sa vrhla v dvadsiatich štyroch, podľa vlastných slov úplne nepripravená („ako keď labrador skočí do bazéna“). Spočiatku sa však zdalo, že zaľúbený párik má pred sebou žiarivú budúcnosť. Z Michaela sa postupne stával uznávaný právnik v oblasti ľudských slobôd, Liz mala za sebou tri knihy a povesť dopisovateľky v prestížnych časopisoch, ktorá cestovala po svete, vždy na stope atraktívnym témam (lov gigantických kalamárov na Novom Zélande či jogové prázdniny na Bali). Mladí manželia bývali vo veľkom dome na predmestí New Yorku, vlastnili byt na Manhattane, mali kopu priateľov, s ktorými organizovali hromadu piknikov a večierkov, vo voľnom čase sa potulovali po obchodných centrách a nakupovali hŕby zbytočností… Tak to išlo osem rokov. Osem rokov obaja čakali na okamih, kedy Liz cestovanie konečne unaví a zahodí batoh do kúta, obuje si papuče, rozdúcha oheň v rodinnom krbe a tik, tak, tik, tak, započúva sa do tikotu svojich biologických hodín. Lenže Liz ako načúvala, tak nezačula ani tik, čo ako sa snažila. Mať dieťa ju nijako nenadchýnalo a v manželstve to začalo škrípať. Michael chcel rodinu, ona nie. On ju obvinil zo sebectva, ona si to síce priznala, ale trvala na svojom. Strhli sa hádky, k jednému problému sa pridružil druhý, tretí, dvadsiaty… Ich spolužitie sa rútilo do záhuby, zúfalstvo sprevádzali bezsenné noci, ktoré trávila plačúc na studených kachličkách v kúpeľni. Až prišlo definitívne poznanie: „Už nechcem byť vydatá. Nechcem bývať v tomto veľkom dome. Nechcem mať dieťa.“ Liz odišla od manžela, požiadala o rozvod a… Vrhla sa do náručia iného muža. Išlo v podstate o klasický postup: opúšťajúc jeden vzťah sa človek strmhlav rúti do druhého. „Visela som na Davidovi, aby mi pomohol ujsť z manželstva, akoby bol posledným vrtuľníkom, odlietajúcim zo Saigonu,“ opisuje svoju situáciu. David mal v tú chvíľu jediné poslanie v živote: urobiť Liz opäť šťastnou. Ale akosi to nefungovalo, bremeno, ktoré mu naložila na plecia, nebol schopný uniesť. A pravdu povediac, ani veľmi nechcel.
Chcem jesť a modliť sa!
Po dvoch rokoch strávených v depresiách prišli na rad lieky. Našťastie, zabrali. Keď sa Liz konečne ako-tak vzchopila, položila si jednoduchú otázku: čo s načatým životom? Začnem sa učiť po taliansky, odpovedalo pôžitkársky založené dievča v jej vnútri. Len tak, pre číru radosť. Odcestujem do ašramu v Indii, placho sa ozvalo duchovne založené dievča, ktoré sa usalašilo v jej srdci, keď si Liz, vedená Davidovým príkladom, našla svojho duchovného učiteľa (bola to žena) a začala meditovať. Vtedy po prvý raz pocítila, že jej utrápená duša akoby „spriehľadnievala“. Po jogínskych cvičeniach cez ňu „prúdil vzduch, ako keby som bola čistá bielizeň trepotajúca sa na šnúre“. Guru mala v Indii ašram a Liz ho chcela navštíviť. Tak si povedala, že si dopraje rok prázdnin. Štyri mesiace strávi v Taliansku, štyri v Indii a štyri na Bali. Na Bali už bola, pred rokom ju tam vyslal istý ženský časopis, aby odtiaľ priniesla reportáž o jogínskych prázdninách. V meste Ubud sa stretla so šamanom Ketutom Lijerom, ktorý jej predpovedal, že sa na Bali čoskoro vráti. „Umenie pôžitku som chcela preskúmať v Taliansku, umenie zbožnosti v Indii a umenie rovnováhy pôžitku a zbožnosti v Indonézii.“ Pred cestou sa na ňu usmialo šťastie: jej vydavateľ vraj kúpi práva na knihu, ktorá z onoho duchovného putovania vznikne. Liz finančne zruinovaná z rozvodu si hlboko vydýchla. Bude môcť písať! Lenže… bol v tom háčik. Začala písať úplne inak ako dovtedy.
Chcem byť ako muž!
Pred bestsellerom Jedz, modli sa a miluj (Eat, Pray, Love, 2006) vydala tri knihy: poviedky Pilgrims, Drsní muži a životopisný román o Eustaceovi Conwayovi, dobrodruhovi, ktorý sa vzdal pohodlia mestského života so všetkými civilizačnými vymoženosťami a odišiel žiť do Apalačských hôr. Kniha The Last American Man (Poslední americký muž, v češtine vydala Jota) vyšiel v roku 2002. Pozornému čitateľovi iste neuniklo, že protagonistami všetkých troch kníh sú muži (lovci morských rakov, kovboji, zálesáci) a rovnako tak aj hrdinovia jej článkov, ktoré uverejňovala v Esquire či GQ. Jednoducho, rada písala o odvážnych chlapoch, ktorí robia odvážne chlapské veci. „Často mi hovorili, že píšem ako muž,“ poznamenala. Muži ju aj najviac zaujímali, najšťastnejšia sa cítila medzi mužmi a úplne najblaženejšia bola, ak sa ocitla medzi mužmi ako jediná žena. Vtedy mala možnosť skúmať „mužskosť zo všetkých možných uhlov pohľadu“. Chcela byť ako tí drsní chlapíci, o ktorých písala, až tak veľmi to chcela, že ženskú stránku svojej osobnosti celkom potláčala. Potom jej krachlo manželstvo, utápala sa v depresii a nevedela, čo sa s ňou deje. „Nikdy som sa nezamýšľala nad vlastnou ženskosťou,“ priznala. Jediný spôsob, ako sa preniesť cez krízu manželstva, viedol cestou spoznávania sa ako ženy. Prestať robiť ramená, uznať si zraniteľnosť, citlivosť, emocionálnu nenaplnenosť… A zo všetkých týchto pocitov sa vypísať, sformulovať ich do myšlienok a pekne rad radom, ako keď vešiate na šnúru čistú bielizeň, ich poukladať na papier. Tak vznikla kniha Jedz, modli sa a miluj „o žene, ktorá sa vybrala do Talianska, Indie a Indonézie, aby tam našla všetko“.
Chcem byť vaša duchovná sestra!
Keď jej hovorili, že píše ako muž, mala to byť lichôtka. Po vyjdení knihy Jedz, modli sa a miluj sa zo spisovateľky drsných chlapských príbehov stala autorka „ženských románov“. A to už za lichôtku nik nepovažoval. Fanúšikovia Liz sa cítili zradení, nech si vraj dáva pozor, aby jej tá „ukecaná“ biografia o ženskej, ktorá po rozvode nevie, čo so sebou, úplne nezničila literárnu reputáciu! Ani neviem, že som nejakú mala, krčí ramenami Liz.
„V minulosti som vždy písala v presvedčení, že moje knihy bude čítať len veľmi málo ľudí.“ Na ohromný celosvetový úspech bestselleru Jedz, modli sa a miluj nebola vôbec pripravená. Nikdy jej nenapadlo, že ju budú čítať státisíce žien na všetkých kontinentoch. Čo státisíce, milióny! Jej knihu preložiloi do tridsiatich jazykov a dosiaľ sa jej predalo desať miliónov kópií. „Myslím, že už nikdy nenapíšem knihu, ktorá bola taká intímna, taká otvorená ako Jedz, modli sa a miluj, “ hovorí. A úprimná, žiada sa dodať, pretože práve úprimnosť spôsobila, že státisíce žien sa dokázali identifikovať so všetkými otázkami, ktoré si Liz v knihe kládla, s jej túžbami, prianiami, pochybnosťami i obavami. Ženy z rôznych kútov sveta sa na ňu obracali so slovami: Milujem vašu prvú knihu, zmenila môj život! Ba niektoré vyrukovali aj s priznaním, že Jedz… bola prvá kniha, akú vôbec kedy čítali! „Je to pre mňa česť. Pred všetkými tými ženami cítim ohromný rešpekt.“ Liz vie, že kniha Jedz, modli sa a miluj prestavuje v jej kariére „rok nula“. Nič predtým akoby nenapísala. Čitateľky vždy hovoria o jej memoároch ako o „prvej knihe“, no jej to vôbec neprekáža. Že nepoznajú Drsných chlapov ani Pútnikov? Prečo by aj mali? Liz nemá potrebu svoje fanúšičky unúvať vyhláseniami typu: musíte si prečítať aj môj román o lovcoch rakov! „Jedz, modli sa a miluj možno nie je najlepšia kniha, akú som napísala,“ zamýšľa sa, „ale určite je najdôležitejšia.“ Mnohé ženy, ktoré knihu čítali, tvrdia, že na nich zapôsobila ako zjavenie. Ako osvietenie. Ako dar (z nebies). Ako výzva. Výzva premýšľať. Uvoľniť sa. Zobrať život do svojich rúk. Opustiť vychodené koľaje. Nebáť sa. Myslieť na seba. Mať sa rada. Cestovať.
Chcem prejsť na druhú stranu!
Od chvíle, keď sa ako šestnásťročná vybrala do Ruska robiť babysitterku, sa do cestovania zamilovala. Hovorí, že kvôli cestovaniu je ochotná priniesť akúkoľvek obeť. „Jednoducho mi je jedno, čo preň vytrpím. Lebo ho zbožňujem.“ Na otázku, aká je cestovateľka, však odpovedá úprimne a s humorom: nie najlepšia. Sú ľudia, vysvetľuje, rodení cestovatelia. Takí, čo všade vyzerajú ako domáci, v Turecku ako Turci, v Mexiku ako Mexičania. „Mne tieto vlastnosti chýbajú. Predovšetkým nesplývam s okolím. Vysoká blondína s ružovou pokožkou, skôr plameniak ako chameleón. Všade okrem Düsseldorfu bijem do očí.“ Sú tiež cestovatelia, ktorí, kdekoľvek sa ocitnú („ešte aj uprostred nepokojov v Jakarte“), vedia sa tváriť tak nenútene a uvoľnene, akoby tam patrili odjakživa. Liz sa medzi nich neráta, už aj preto, že má slabý orientačný zmysel. „Keď neviem, čo robím, tak vyzerám, že neviem, čo robím. Keď som vzrušená alebo nervózna, vyzerám vzrušene alebo nervózne. A keď sa stratím, čo sa mi stáva často, vyzerám stratene.“ Napriek všetkým nedokonalostiam má v cestovaní jednu veľkú prednosť. Dokáže sa spriateliť s hocikým. V Ríme si nájde tandemových priateľov Giovanniho a Daria, ktorí ju učia po taliansky (a ona ich zasa po anglicky), mladíka menom Luca Spaghetti, ktorý tvrdí, že je umelec (čo po taliansky znamená daňový účtovník), v indickom ašrame vedie dlhé debaty s Robertom z Texasu, na Bali sa skamaráti s liečiteľkou Wajan či mladíkom Juhdim, ktorý ju sprevádza po ostrove.
Keď odchádza z Ríma, prvej zastávky svojej ročnej odysey, vie, že do nového života vykročila správnou nohou. Prinajmenšom, vychudnutá po rozvode pribrala! Na jej telesnú váhu (a duševnú rovnováhu) zaúčinkovali drobné kulinárske pôžitky made in Italy: pistáciová zmrzlina, limoncello, risotto ai funghi, ale aj čarokrásne talianske slovíčka typu „attraversiamo“ (prejdime na druhú stranu), ktoré ju svojou zvukomalebnosťou privádzali do vytrženia. Vďaka drobným radostiam v štýle dolce vita opustila slzavé údolie ubolenej duše a postavila sa znovu pevne na nohy.
Nechcem nezdravé myšlienky!
V Indii sa však ocitla opäť na dlažbe, a to doslova: mala drhnúť dlážky v jednom z chrámov, kam sa žiaci jogy chodievali modliť. Jogu možno charakterizovať rôzne, hovorí Liz, ako umenie sebaovládania, spojenie mysle a tela, zážitok vlastnej božskosti, ako cvičenie, meditáciu, ticho, mantru. Joga však môže byť aj „zasväteným úsilím odpútať vašu pozornosť od nekonečného rozoberania minulosti a ustavičných obáv o budúcnosť, aby ste namiesto toho mohli hľadať večnú prítomnosť, z ktorej budete pokojne a vyrovnane pozorovať seba a svoje okolie“. Dostať sa do tohto stíšeného stavu znamená upokojiť svoju „opičiu myseľ“ (ako hovoria budhisti), „keď myšlienky skáču ako opice z konára na konár a zastanú len vtedy, keď sa chcú poškrabať, zapľuť si a zavrieskať“. Liz má problémy meditovať, lebo mozog, tento neúnavný stroj, ju neustále zvádza produkovať myšlienky, čo ako zbytočné a márne. Robia jej v hlave prievan, posmievajú sa jej a predháňajú sa v tom, ktorá skôr zahltí jej myseľ. Jej nafúknuté ego si musí stále dokazovať, že má všetko pod kontrolou, aby ju vzápätí zrazilo opäť na kolená: ach, aká si len nešťastná, chuderka, rozbitá, rozpoltená, rozvedená! Je to rozum, ktorý neprestajne súdi. Nie je už vyčerpaný, na smrť unavený z toľkej lopoty? Poď, nech ťa učičíkam, pod si už konečne oddýchnuť… Keď rozum zaspí, „všetky rozhodnutia budeš robiť srdcom,“ prihovára sa jej Richard z Texasu. Srdcom, teda z lásky.
Namiesto zamýšľaných šiestich týždňov zostala v ašrame tri mesiace. „Niečo mi našepkávalo, že by som zanedbala svoju dušu, keby som odtiaľto utiekla.“ Veď už aj zenoví majstri hovorili, že „v tečúcej vode neuvidíte svoj odraz, iba v stojatej.“ A tak sa podvolila svojmu vnútornému hlasu, modlila sa a meditovala. S každým ďalším korálikom odspievanej mantry prestávala veriť, že zem sa krúti iba preto, lebo má navrchu rúčku, ktorú ľudia (rozumej ona) držia a otáčajú ňou. Nie nadarmo jej Richard z Texasu vymyslel prezývku Kontrolórka. Povedal jej: „Ticho seď, nič nerob, chvíľu sa nezúčastňuj na chode sveta. Sleduj, čo sa deje. Vtáci sa určite nezrútia uprostred letu. Stromy nezvädnú a nevyschnú, rieky nevykrvácajú. Život pôjde ďalej…“ Na konci pobytu v ašrame s uspokojením pozoruje, že aj jej modlitby sú čoraz rozvážnejšie a presnejšie. Ak by to mala trochu nadľahčiť, povedala by, že netreba unavovať Boha prosbami typu: Och, Bože, neviem, čo chcem, ale ty určite niečo vymyslíš, tak mi pomôž! „Polovica úspechu je v samej prosbe… Preto si každé ráno vydelím trochu času, aby som si spresnila, o čo vlastne prosím.“ Richard s tým súhlasí a dodáva: „Musíš sa naučiť vyberať si myšlienky, tak ako si vyberáš šaty, ktoré si ráno oblečieš. Túto silu v sebe môžeš pestovať.“ Áno, Liz môže meniť aj svoje myšlienky. Na čokoľvek. Napríklad aj na mužov.
Nechcem byť priepustná membrána!
Vo vzťahoch s mužmi to bolo zakaždým to isté: Liz mala „problémy s hranicami“. Ak sa do niekoho zamilovala, celkom sa v ňom rozplynula. Prešiel každučkou bunkou jej tela, totálne sa mu oddala. Stratiť sa v ňom však znamenalo stratiť sa aj sebe. Jeden jej známy to raz vyjadril trefne: „Už si počula, že sa ľudia podobajú na svoje psy? Ty sa podobáš na svojich chlapov.“
Felipe, ktorého stretla na Bali, sa jej predstavil ako „hrozný Brazílčan“. Hrozný vraj preto, lebo nevie ani tancovať, ani hrať futbal, ani hrať na nijakom hudobnom nástroji. Mal 52, ona 35 – to ju trochu vyvádzalo z miery. Ale páčil sa jej a nádherne voňal. „A je to dospelý muž. Dospelý človek mužského pohlavia – s niečím takým som sa ešte nestretla.“ Nedávno sa rozviedol so svojou austrálskou manželkou, ale na Bali žil už päť rokov. Obchodoval s drahokamami, ktoré predával do Ameriky. Liz sprvu trochu váhala, či si má s ním vôbec niečo začať. Bola vyčerpaná milostnými túžbami so silou tornáda a mužmi, síce neodolateľne čarovnými, ale s vrtochmi, na ktoré napokon vždy doplatila ona sama. Už nechcela stratiť ťažko vydobytú nadvládu nad svojím životom. Na počudovanie to Felipe všetko chápal. A ako si tento charizmatický Brazílčan vedel vážiť ženy! Raz tajne vypočula rozhovor, v ktorom Felipe komusi zápalisto vysvetľoval, že podľa neho je ženine miesto v kuchyni. Predstavuje si to vraj takto: žena pohodlne sedí na kuchynskej stoličke, na druhej má vyložené nohy, usrkáva si z červeného vína a sleduje, ako jej manžel varí večeru… Tak to by sa mi páčilo, povedala si Liz.
Sľúbili si lásku. Jedným dychom si ale tiež sľúbili, že sa nikdy nevezmú. Nechceli manželstvo, obom stačili trpké skúsenosti z minulých vzťahov. A Liz prvý raz pocítila, že nepotrebuje žiadať od muža, aby bol jej druhým ja, aby ju on a jedine on urobil šťastnou. „Dnes už nechcem zaťažovať Felipeho tou hroznou povinnosťou dopĺňať ma. V tejto chvíli už chápem, že ma nemôže dopĺňať, aj keby chcel. Stretla som sa s mnohými svojimi neúplnosťami a zistila som, že patria iba mne. Spoznala som túto dôležitú pravdu a dnes viem povedať, kde sa končím ja a kde sa začína niekto iný.“
Felipe ako cudzinec vstupoval do Spojených štátov s trojmesačnými vízami. Po ich vypršaní musel z USA vycestovať a zasa sa vrátiť. Potom sa však stalo, že Američania odmietli Felipeho pustiť do krajiny. Dôvod? Vraj vstupuje na územie USA príliš často. Imigračný úradník, ktorý Felipeho zatkol na letisku, bol síce milý pán, ale nijako im nepomohol. Dostali od neho akurát jednu milú radu: Liz a Felipe, ak chcete pokračovať vo svojom vzťahu a žiť spolu v Amerike, musíte sa… Božeuchovaj!!!
(Ne)chcem byť znovu vydatá!
A tak ich ministerstvo vnútornej bezpečnosti Spojených štátov „odsúdilo“ na manželstvo. Elizabeth Gilbert si musela opäť vyhrnúť rukávy a začať písať. Kniha Presvedčenie (s podtitulom Skeptik uzavrie mier s manželstvom) vznikla, podobne ako jej slávna staršia sestra, na cestách. Liz a Felipe sa takmer rok potulovali po Ázii, čakajúc na vybavenie všetkých dokladov, potrebných k sobášu Neameričana s americkou občiankou. Medzitým sa spisovateľka ponorila do štúdií dejín manželstva. „Hľadaj Boha tak, ako človek s horiacou hlavou hľadá vodu,“ poradila jej raz dávno guru. A Liz hľadala, tak urputne a naliehavo, akoby jej išlo o život: v knihách, vedeckých štúdiách, sociologických výskumoch, v histórii svojej rodiny i rodín svojich známych a priateľov, či už žili v Spojených štátoch, na Bali, vo Vietname alebo Laose (a keby ľudia žili na Marse, pýtala by sa určite aj tam), skrátka, snorila, kde sa len dalo v snahe dopracovať sa ku zmysluplnej odpovedi na jedinú otázku: Načo je ľuďom manželstvo?
O knihe Presvedčenie (Committed, 2010) povedala: „Existujú knihy, ktoré napísať chcete a tie, ktoré napísať musíte. Presvedčenie patrí celkom určite do tej druhej kategórie.“ Sprvu si myslela, že čím viac sa o manželstve dozvie, tým viac ho znenávidí. Hľadela naň ako na vykonštruovanú inštitúciu, slúžiacu ako nástroj represie štátu alebo náboženstva. Stal sa ale pravý opak. Čím viac sa norila do problematiky manželstva, tým viac ho začala rešpektovať. Zistila, že pri kolíske manželstva nestáli ani kňazi, ani štátne orgány, ale ľudia, ktorí si takto chceli vytvoriť ochranný zväzok, rešpektovaný vonkajším svetom. Prišla na to, že mnohé vlády či štátne inštitúcie bojovali proti manželstvu a prirodzeným rodinným väzbám s cieľom získať nad ľuďmi väčšiu moc. (Stačí ako príklad spomenúť Sovietsky zväz a jeho ranú ideológiu rodiny ako buržoázneho prežitku, ktorý mala nahradiť komunistická strana.) Tak vzniklo niečo, čo britský spisovateľ Ferdinant Mount nazval „podvratnou rodinou“. Mount argumentuje tým, že rodina je trvalým nepriateľom všetkých možných inštitúcií, hierarchií či ideológií. Dvaja ľudia, ktorí si zvolili po svojom boku jeden druhého, vytvárajú spolu akýsi tajný mikrosvet, ktorý sa môže stať hrozbou pre každú inštitúciu (štát, cirkev) s ambíciou riadiť svet vo veľkom. Jednoducho povedané: hovorte si alebo robte, čo chcete, keď my dvaja prídeme domov a zabuchneme za sebou dvere, od toho momentu si my budeme hovoriť a robiť, čo chceme. Keď prišla k tomu záveru, hneď sa jej inštitúcia manželstva zdala sympatickejšia. A tak kapitulovala. „Takto som nakoniec našla svoj kútik v dlhej a záhadnej histórii matrimónia,“ píše v závere svojej knihy. „Tu sa uvelebím – presne na mieste, kde sa potichu uskutočňuje podvratná činnosť, kde žijú všetky spomienky na všetky tvrdohlavo milujúce dvojice, ktoré kedysi pretrpeli všemožné provokujúce a útočné hlúposti, aby dostali, čo chceli: trochu súkromia, v ktorom by mohli praktizovať lásku.“
S Felipem (jeho skutočné meno je José Nunes) sa usadili v mestečku Frenchtown v New Jersey, v dome prestavanom z malého presbyteriánskeho kostola s veľkým javorom na prednom dvore. Zobrali sa v jedno chladné nedeľné popoludnie vo februári, kňaz ich oddal u nich doma, medzi hŕbami nevybalených škatúľ, keďže sa ešte poriadne nepresťahovali. Okrem (mlado)manželov sa svadby zúčastnilo iba sedem dospelých, dve deti a jeden pes. Liz mala na sebe svoj obľúbený červený sveter, Felipe si obliekol modrú košeľu. Pred obradom si takmer zabudol dať dole zásteru – dva dni totiž varil svadobnú hostinu.
Chcem písať o obdivuhodných ženách
José Nunes ani v Amerike nezaprel dušu obchodníka a vrhol sa na dovoz nábytku a bytových doplnkov z Ázie. V obchode Two Buttons figuruje ako generálny manažér a Liz ako kreatívna riaditeľka. „Obchod sme nazvali Dva gombíky preto,“ píše na jeho internetovej stránke Liz, „lebo jeden mních v Laose nám povedal, že prekypujeme toľkou láskou k životu, že nám stačí mať vo vrecku dva gombíky.“
Liz v manželstve naozaj prekypuje šťastím, čoho dôkazom je aj jej najnovší román A Signature of All Things (Znamenie všetkých vecí), ktorý vydala minulý rok. Je to jej prvý román, ktorý napísala doma, nie na cestách. Sama hovorí, že kniha je dôkazom, aké pekné a pokojné obdobie práve prežíva. Vstáva za svitania a píše do jedenástej, dvanástej. Všetko dôležité sa v jej živote musí uskutočniť pred jedenástou doobeda. „Moja myseľ je najbystrejšia za úsvitu. Od druhej poobede som už k ničomu, iba ak na jednoduchú manuálnu prácu v záhrade.“ Večer potom manželovi číta, čo ráno napísala. „To je niečo, čo som nikdy predtým nerobila.“ Predtým nikdy neukázala nič z toho, čo napísala, kým nebola so svojím dielom kompletne hotová.
Znamenie všetkých vecí je historický román o (vymyslenej) botaničke, špecialistke na machy a lišaje, Alme Whittaker, ktorá „sa narodila sa spolu so storočím“ (v roku 1800). Na písanie tohto románu sa pripravovala plné tri roky. Tvorbu predchádzal veľký výskum a zber materiálu, počas ktorého študovala botaniku 18. a 19. storočia a rovnako tak aj súdobý jazyk, aby vytvorila dielo čo najvernejšie odrážajúce vtedajšiu dobu.
Alma je mimoriadne talentovaná vedkyňa, má však smolu, že žije v storočí, v ktorom sa slovo vedec skloňuje iba v mužskom rode (o ženách sa blahosklonne hovorí ako o „salónnych vedkyniach“). Alma nie je krásna, ale má originálne názory, je múdra a muži ju rešpektujú, aj keď nemilujú. Keby mal Darwin sestru vedkyňu, určite by sa volala Alma. Podobne ako slávny prírodovedec, aj Alma cestuje po svete: poznanie všetkých jeho tajomstiev jej otvára trináste komnaty vlastného bytia. V obraze Almy chcela Liz postaviť pomník všetkým zabudnutým „nevestám vedy“, ktorých prácu a vedecké snaženie pohltili muži. Žili v ich tieni a nikdy sa im nedostalo uznania. Slávu a úspech za objavy, na ktorých sa veľkou mierou podieľali, zožali len muži.
Recenzenti prestížnych literárnych rubrík sa zhodujú v názore, že román Elizabeth Gilbert má mimoriadne umelecké kvality a je majstrovsky napísaný. Mnohí však nezabudnú dodať: „Ťažko uveriť, že Znamenie všetkých vecí napísala tá istá osoba, čo Jedz, modli sa a miluj.“ História sa opakuje a Elizabeth Gilbert sa môže nad svojím literárnym osudom zaškatuľkovanej autorky akurát tak pousmiať. Alebo rozčúliť. Neurobí ani jedno, ani druhé. Recenzie na svoje knihy nečíta, takže jej to môže byť úplne jedno.
Zaujímavosti:
Michael D. Cooper
Prvý manžel Elizabeth Gilbertovej je dnes prominentný právnik, ktorý sa angažuje v oblasti humanitárnych činností a ľudských práv. Je ženatý s kanadskou diplomatkou Emilio Maillé, s ktorou má dvoch synov. Krátko po vyjdení memoárov exmanželky Cooper v médiách ohlásil, že pripravuje svoju verziu Jedz, modli sa a miluj s pracovným názvom Displaced (Vysídlený), o ceste muža, ktorý sa po nečakanom a zničujúcom rozvode postavil opäť na nohy, zrekonštruoval svoj život a nanovo hľadal jeho zmysel v práci s ľuďmi, obeťami prírodných katastrof či vojnových konfliktov v Kosove, Mongolsku, Iráne, Iraku a iných rozvojových krajinách. Kniha, ktorú napísal, sa však vydavateľovi zdala málo pikantná a kontroverzná, a tak autora tlačil k prepísaniu niektorých pasáží. Michael D. Cooper to odmietol, až napokon v lete roku 2009 v médiách vyhlásil, že knihu nevydá.
Jedz, modli sa a odíď
Tričká s týmto nápisom predávali niektoré obchody na Bali ako reakciu na hromadný exodus opustených, rozvedených či inak nešťastných žien, ktoré po vyjdení Gilbertovej knihy prichádzali na Bali, aby tu hľadali samé seba, Boha, poprípade svoj variant „Božského“ (Felipeho či Javiera Bardema, ktorý ho zahral vo filme). Bohaté „samotárky na rázcestí“ vraj celkom zdevastovali Bali – kam sa človek pozrel, narazil na nejakú jogovú party (často riadne divokého razenia). Balijčania sa stali karikatúrami samých seba, pričom najhoršie dopadol šaman Ketut Lijer. Istý novinár vo svojom článku spomína, ako šamana navštívili dvaja filmári z Kalifornie a chceli s ním urobiť rozhovor. Namiesto toho dostali do rúk Elizabethinu knihu, z ktorej mali nahlas čítať, zatiaľ čo on počúval. Niektoré reštaurácie dokonca zaviedli čakací zoznam a nastolili premrštene vysoké ceny iba preto, lebo u nich večerala (obedovala, skočila si na toaletu…) Elizabeth Gilbert. Problém sa ešte zhoršil, keď na Bali pricestovala Julia Roberts, ktorá hrá spisovateľku vo filme. Jej návšteva, samozrejme, zdvojnásobila turistickú požiadavku „čo všetko treba v Ubude vidieť“. To znamená ísť do reštaurácie, kde Elizabeth jedla v knihe, kde jedla Elizabeth samotná, kde jedla Julia Roberts vo filme i kde jedla Julia Roberts v civile… Čo sa filmu týka, ten urobil knihe medvediu službu: väčšina recenzentov ho označuje za podpriemerný, ktorý aj napriek zaujímavej téme kĺže po povrchu a spolieha sa na exotické miesta a hviezdne obsadenie.
Doma pri ruke
Takto nejako by sa dal preložiť názov kuchárskej knihy At Home on the Range od Gilbertovej prababičky Margaret Yardley Potter (doma ju volali Gima), ktorú vydala v roku 1947. Jej zažltnuté stránky našla Elizabeth na povale, z knihy sfúkla prach a prepísala ju nanovo, zachovávajúc prababičkin praktický tón i humor. Liz pridala úvod, v ktorom vzdala Gime hold ako praktickej a skúsenej kuchárke, ale aj schopnej gazdinej, ktorá úspech svojho kuchárskeho umenia stavala na doma vypestovaných plodinách a sezónnom ovocí a zelenine. Gima vo svojej knihe používala vzletný jazyk, hodný poetky; pri recepte na hroznové želé napríklad poznamenáva, že polovicu potešenia z tohto dezertu tvorí radosť zbierať ovocie pod modrou jesennou oblohou… To vysvetľuje, odkiaľ pochádza nenásytný apetít Giminej pravnučky: čo sa jedla i písania týka.
Prečítajte si: Elizabeth Gilbertová: Jedz, modli sa a miluj a Presvedčenie (obe knihy vydal Tatran v roku 2010)