Kto by to do nich povedal. Že písali pre deti. Že dokázali byť hraví, blázniví, rozmarní, streštení… Rocker (Keith Richards), ktorý polovicu života strávil v drogovom rauši, poetka (Sylvia Plath), ktorú depresie rozomleli na kašu, až napokon spáchala samovraždu, paralyzovaný astrofyzik (Stephen Hawking), ktorý sa so svetom dorozumieva prostredníctvom počítača a severský detektívkar Jo Nesbø, autor najbrutálnejších a najdesivejších príbehov, ktorý topí svoje obete v ich vlastnej krvi… A potom napíše pre svoju dcéru rozprávku na dobrú noc. Že o čom? O prdení!
Keith Richards (72)
Knižka: Dedo Gus a ja (Slovart)
Autorské duo: Keith Richards, zakladajúci člen Rolling Stones, sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch najlepších gitaristov hudobnej histórie. V mladosti bol horúcim kandidátom na členstvo v Klube 27 (rockeri, ktorí zomreli v tomto veku), dlhé roky viedol život na hrane, závislý od drog, vrátane heroínu. Theodora Richards, mladá nadaná výtvarníčka, je Keithova dcéra.
Kde bolo tam bolo…
… bol raz jeden malý chlapec, najšťúplejší z bandy, čo tenkým hláskom spieval v školskom zbore. Ten chlapec mal deda, ktorého veľmi obdivoval. Theodore Augustus Dupree, zvaný Gus, mal sedem dcér a jedna z nich bola mama toho malého chlapca. Dedo Gus „hral na klavíri a na saxofóne, fidlikal na husliach a brnkal na gitare. Predtým býval vojakom, pekárom a kapelníkom tanečného orchestra.“ Chlapec návštevy u deda Gusa miloval. „Krok za krokom bližšie k jeho domu som sa vždy usmieval čoraz radostnejšie.
Predo dverami bol môj úsmev široký už od ucha k uchu.“ Dedo Gus mal taktiku. Návštevy svojho vnuka bral ako dobrú príležitosť vypadnúť z domu plného žien. Túlali sa zvyčajne v trojke, chlapec, dedo Gus a Pán Thomson Wooft, dedov pes. Túlali sa všelikade, až raz prišli do obchodu, kde sa vyrábali hudobné nástroje: husle, trúbky, bubny, trombóny, violončelá, gitary… Dlhý rad gitááár. Chlapec si išiel oči vyočiť. „A práve vtedy, práve tam som sa zamiloval do hudobných nástrojov,“ pokračuje vo svojom rozprávaní Keith Richards. Ďalej sa to v príbehu o dedovi Gusovi odvíja takto: malý Keith túžil hrať na gitare, ktorá odnepamäti trónila u deda Gusa na klavíri, bol však ešte maličký, taký maličký, že na ňu nedokázal dočiahnuť, ani keď sa postavil na špičky… Ale čas bežal, až Keith jedného dňa zistil, že už je dosť vysoký a dedo Gus usúdil, že prišiel čas naučiť chlapca kubánsku Malagueñu: „Keď sa naučíš hrať Malagueñu,“ povedal mi, „zahráš všetko.“ A tak som na tej prekrásnej gitare cvičil a cvičil.“ O gitare od deda Gusa Keith Richards rozpráva aj vo svojej autobiografii Život: „Bola to klasická španielka so strunami z črievok. Sladká, čarovná, malá dáma…“
Dnes má Keith72 rokov, za sebou búrlivý život rock’n’rollovej mega hviezdy. Prežil, aj keď občas mal namále. Podľa vlastného úsudku už dávno vymäkol a žije ako džentlmen. So svojou rodinou býva vo veľkom dome v americkom Connecticute, odkiaľ pochádza jeho manželka. A je z neho starý otec. Dedo Keith. Nemá síce sedem dcér ako Gus, ale ani tri dievčatá plus jeden syn nie je partička na zahodenie. Štyri deti, päť vnúčat. Všetkým tým je venovaná kniha Dedo Gus a ja (Príbeh o milovanom starom otcovi a mojej prvej gitare).
Lucy (46) a Stephen (73) Hawkingovci
Knižka: Gregorove tajné výpravy do vesmíru (Slovart)
Autorské duo: Stephen Hawking, v súčasnosti jeden z najslávnejších vedcov, profesor fyziky a matematiky na univerzite v Cambridge. Jeho populárno-vedeckej knihy Stručná história času sa vo svete predalo viac ako 25 miliónov výtlačkov. Lucy Hawking je Stephenova dcéra. Novinárka a spisovateľka, ktorá si zo všetkého najviac praje vyjsť z otcovho tieňa.
Kde bolo tam bolo…
… bolo raz jedno prasiatko. A to prasiatko jedného dňa zmizlo z chlievika v záhradke s domčekom, v ktorom býval chlapec menom Gregor a jeho rodičia. Na prvý pohľad bol Gregor chlapec ako každý iný, kto ho však poznal bližšie, vedel, že Gregor nemá doma televízor, namiesto čipsov a čokolády chrumká čerstvú zeleninku a ako darček dostal od rodičov sud na kompost, v ktorom sa chovajú červíky. A to všetko iba preto, lebo Gregorovi rodičia žijú v súlade s prírodou, na záhradke si pestujú vlastnú zeleninu a sami si pečú chlieb. Zo všetkého najradšej však Gregorovi rodičia chodia na protestné eko-pochody. A zo všetkého najmenej majú radi výdobytky modernej techniky. Avšak smola – ich syn Gregor zo všetkého najviac túži po počítači! Lenže rodičia chcú mať z Gregora, až raz vyrastie, prvotriedneho pestovateľa bio zeleniny. „Gregor sa ale oveľa radšej díval hore na oblohu, než dole na zem.“ A tiež rád špehoval opustený susedný dom, v ktorom nikto nebýval. Až raz, keď Gregorovi zmizlo prasiatko Freddy, chlapec zablúdil k susedom. A čuduj sa svete, v opustenej záhrade stretol malé dievčatko, ktoré zo všetkého najviac túžilo byť baletkou. Keďže však Ankin otec Erik bol vážený vedec, zaoberajúci sa astrofyzikou, namiesto do divadla vodil svoju dcéru na dobrodružné výpravy do vesmíru. „Veda je veľká vec,“ prezradil otec Erik Gregorovi. „Lebo vysvetľuje svet okolo nás.“ A dáva odpovede na naše všetečné otázky. Tak napríklad. Môže sa Mesiac usmievať? Ako dlho trvá, kým sa narodí nová hviezda? Dá sa cestovať časom? Aký veľký bol Veľký tresk? A aké to je, keď dve malé deti tajne navštívia vesmír a tam ich zasiahne roj asteroidov? Všetky tieto otázky Gregor skúma na vlastnej koži. Spolu s Ankou a jej otcom sa pomocou Kozma, Erikovho najsupervýkonnejšieho počítača vypravia do vesmíru, Erika zhltne čierna diera, superpočítač ukradne partia chalanov, ktorým velí zákerný doktor Radač alias Kradač, odpadlík vedy a Erikov bývalý kolega. Napokon, ako sa v rozprávke sluší a patrí, všetko dobre dopadne, Gregor sa v škole prihlási do vedeckej súťaže a vyhrá prvú cenu, ktorou je… Hádajte čo!
O Gregovi a jeho výpravách do vesmíru
To Lucy prišla s nápadom napísať knihu, v ktorej by zložité veci vedy boli vysvetlené jednoduchou, hravou formou. „Je dôležité, aby deti mali prístup k vede už v ranom veku, kým ich prirodzene fascinuje okolitý svet.“ Dcéra teda vymýšľa príbeh, zápletku, otec je vedecký poradca. „Všetky knihy sú založené na otcovej celoživotnej kariére vo vede,” zdôrazňuje spisovateľka.
Lucy Hawking študovala francúzštinu a ruštinu, neskôr pracovala ako novinárka. Kým sa s otcom vrhla do vesmírnych dobrodružstiev, napísala dva romány. V roku 2007 otec a dcéra vydali Gregorove tajné výpravy do vesmíru, ktoré boli preložené do vyše 40 jazykov. „Dlho nám trvalo, kým sme našli spôsob, ako vedecké informácie zasadiť do napínavého príbehu.“ A hoci ide o príbehy založené na fantázii a imaginácii, Hawkingovci nechceli porušovať zákony fyziky. A tiež písať o veciach, ktoré sa nikdy nestali. „Preto napríklad deti v knihe nestretnú žiadneho mimozemšťana,“ vysvetľuje Lucy.
Prácu na prvej spoločnej detskej knižke obaja zobrali ako skvelú príležitosť nájsť si k sebe opäť cestu. A išli na to dôkladne. Po Gregorových tajných výpravách do vesmíru rozpútali Gregorovu vesmírnu naháňačku za pokladom, potom prišiel na rad Gregor a veľký tresk a napokon Gregorov nerozlúštiteľný kód, ktorý vydavateľstvo Slovart pre slovenských čitateľov ešte len pripravuje.
Sylvia Plath (1932 – 1963)
Knižka: Knižka o posteliach a dve rozprávky navrch (Argo)
Autorka: Americká poetka a spisovateľka. Väčšina diel, ktoré napísala, vyšla až po jej smrti, ako tridsaťročná spáchala samovraždu. Svoj podiel na to mala manželova nevera a následný rozchod, v skutočnosti však bola aj ťažko depresívna, liečila sa pomocou inzulínových injekcií a elektrošokov na psychiatrii. Až chorobne túžila byť vo všetkom perfektná: ako manželka, milenka, matka, spisovateľka. „Vysávajú ma nároky, ktoré kladiem sama na seba,“ poznamenala si do denníka. „Môj život je disciplína, väzenie, žijem pre svoju prácu, bez ktorej by som neznamenala nič.“
Kde bolo tam bolo…
… bola raz jedna Ruženka Čerešničková, bytom na Jabloňovej ulici. A tá guľatučká a ružovučká pani mala tú najpríkladnejšiu kuchyňu, akú si len vie gazdinka predstaviť. Z kuchyne pani Čerešničkovej sálali tie najlahodnejšie vône: medovníčkov (mľask), borievkového koláča (mňam), chrumkavej bravčovej pečienky či vyprážaného kuriatka. Pani Ruženka vedela, že za všetky tieto dobroty môže ďakovať svojim milovaným domácim pomocníkom: hriankovaču, čo jej a pánovi Čerešničkovi každé ráno pripravil dozlata krásne upečené toasty či kávovaru, ktorý robil tak neobyčajne dobrú kávu, až si pani Čerešničková myslela, že v tom musia byť nejaké čary… Že čary, zachichotali sa kdesi v kúte dvaja kuchynskí škriatkovia a významne do seba drgli. Od tej chvíle sa začali v kuchyni pani Čerešničkovej diať veci… Totiž – posádka kuchyne sa rozhodla štrajkovať. Pretože aj keď hriankovač, kávovar, práčka, rúra či žehlička vykonávali svoju prácu vždy svedomito a bez jedinej chybičky, predsa len to bola po tých rokoch riadna nuda! Prvý sa ozval šľahač: „Niežeby som nerád šľahal vajcia,“ vysvetľoval, „ale žehlička dokáže pani Čerešničkovej tak krásne nariasiť jej biele blúzky a volániky. Určite by som tiež dokázal nažehliť pani Čerešničkovej na blúzkach krásne volániky, keby som na to dostal príležitosť. Veď sa pozrite, aká nádherne načechraná je moja šľahaná smotana.“ A tak to šlo rad radom. A neostalo len pri slovách. Bzzz! Krrr! Klap a krach! Vrrrm! Viete si asi predstaviť, ako to dopadlo… Bola to hrôza nad hrôzy! Bublajúca horúca zmrzlina v kávovare, žehlička s nosom zacapkaným od vaflového cesta, ufňukaný hriankovač, ktorý nie a nie vystreliť ľadové kocky… Ale kuchynskí škriatkovia sa iba usmievali popod fúzy… Tak im treba, hovorili si, nech na to každý príde sám, že má robiť presne to, na čo je určený… Stalo sa však, že do tejto najväčšej kucapacy prišiel nečakane domov pán Čerešnička. Ešte prv, ako ho malo poraziť, zavolal domov svoju ženu, ktorá si na chvíľočku odbehla k susedom. To už ale všetky prístroje škriatkov prosili: „Nechajte ma zasa robiť moju prácu!“ A neboli by to čarodejní škriatkovia, keby v okamihu nedali všetko do poriadku. Mňam, povedal pán Čerešnička, keď zjedol chutný obed. Mňam mňam, oblizol sa, keď mu pani Čerešničková naservírovala ako dezert slivkový koláč. „To je ale dobrý obed!“ „Veľmi dobrý,“ prisvedčila pani Čerešničková. „Vďaka mojej rúre…“
O pani Čerešičkovej a obleku
Prózu Kuchyňa pani Čerešničkovej Sylvia Plath napísala v roku 1958 pre detský časopis, ale publikovaná bola až v roku 2001, teda 38 rokov po jej smrti. „Prišlo odmietnutie z časopisu Jack a Jill,, zapísala si do denníka. „Nejako intuitívne som to tušila. Všetky moje ružové sny sa zrútili.“ Taká bola. S každou odmietnutou prácou sa ponárala do stavu hlbokej depresie.
Veršovaná Knižka o posteliach vyšla až v roku 1976. Opäť z jej denníkov sa dozvedáme, že knižočku napísala za jedno dopoludnie. „Len čo som začala písať, neprestala som, dokiaľ som všetko neprepísala a neodoslala.“ Z vydavateľstva Atlantic Press po niekoľkých mesiacoch čakania prišla zamietavá odpoveď: kniha je pre detského čitateľa vraj príliš zložitá a niektoré postele príliš vykonštruované. Tretiu rozprávku O obleku, ktorému nič nevadilo, písala v roku 1959, keď už bola tehotná s Friedou…
Pravdu o matkinej smrti Ted svojim deťom povedal až o mnoho rokov neskôr. Dovtedy im tvrdil, že Sylvia skonala na zápal pľúc. Frieda vyhlásila, že to vždy tušila, Nicholas túto krutú zvesť niesol omnoho ťažšie. Vyštudoval zoológiu v Oxforde a celý svoj život zasvätil štúdiu morských rýb. Lásku k rybám a rybárčeniu zdedil po otcovi, pracoval na Aljaške na Inštitúte arktickej biológie. Mal 47 rokov, keď sa obesil vo svojom dome – ako uviedla jeho sestra, už dlhší čas trpel depresiami. Ona mala v živote viac šťastia. Vyštudovala prestížnu londýnsku umeleckú školu Central Saint Martin’s College of Art and Design, venuje sa maľbe a rovnako ako jej rodičia píše básne a je známa tiež ako autorka detskej literatúry. Publikovala sedem kníh pre deti, štyri zbierky poézie a vystavovala ma mnohých výstavách, často spolu s manželom. Bola vydatá trikrát, posledný raz za maliara maďarského pôvodu Lászloa Lukacsa. Ani Frieda ani jej brat nemali žiadne deti.
Jo Nesbø (55)
Knižka: Prdiprášok doktora Proktora(Slovart)
Autor: Najúspešnejší nórsky spisovateľ kriminálnych románov. Fascinovaný zlom, násilím, brutalitou, vraždami, mučením a všetkými možnými i nemožnými zvrhlosťami. V jeho knihách tečú potoky krvi a z temných dier spisovateľovej fantázie vyliezajú tie najhoršie nočné mory. Hovorí sa o ňom ako o autorovi encyklopédie násilia či anatómie zla.
Kde bolo tam bolo…
… bola raz jedna bystrá a šikovná Lisa, ktorú zákerní spolužiaci Trul a Trym volali Lisa-krysa či Smraďoška-bifľoška. A tá Lisa žila aj s rodičmi na Kanónovej ulici v nórskom meste Oslo. Lisa sa tam cítila veľmi osamotená, lebo na celej ulici nebývali žiadne iné deti, s ktorými by sa mohla hrať. Až jedného dňa dofičal na Kanónovú ulicu nákladiak, z ktorého sťahovači začali nosiť plné škatule do prázdneho žltého domu hneď vedľa toho Lisinho. A so škatuľami a všakovakými inými rárohami prikvitol na Kanónovú ulicu aj malý ryšavý chlapček Bule, úplný drobček, tak v Lisinom veku. „Jediné, čo bolo na jeho tvári veľké, boli pehy.“ Zato doktor Proktor, ďalší sused odvedľa, bol vysoký dosť. A aj dosť chudý. Mal neupravené dlhé biele vlasy, modrý pracovný plášť a na nose plavecké okuliare. „Bule si pomyslel, že je to buď vianočný škriatok, ktorého natiahli na škripec, alebo nejaký šialený profesor.“ A Bule sa zvyčajne nemýlil. Veď aj sám doktor Proktor nazýval seba šialeným profesorom. Alebo aspoň „takmer“ šialeným. Veď ako inak nazvať vedca, ktorý namiesto prášku proti sennej nádche vynájde, prepytujeme, prdiprášok? „Čo dokáže ten váš prdiprášok? Spôsobí, že človek prestane prdieť?“ zaujímal sa Bule. Ale tak to nebolo. Keby prdiprášok zastavoval prdenie, profesora by určite čakala nehynúca sláva. Veď kto by nechcel užiť prdiprášok, keď sa chystá napríklad na pohreb? uvažoval Bule, lebo toto chlapča, aké bolo malé, taký veľký výmyselník to bol. A Lisa za ním nijako nezaostáva. Keď obe deti doktor Proktor vymenoval za svojich asistentov, z prdiprášku sa stal najúžasnejší vynález na svete. Bule s Lisou totiž vymysleli, že by ho mohli predávať americkej NASA – pre kozmonautov, aby sa rýchlejšie dostali do vesmíru. Lenže hrdinom skríži ich smelé plány Trul, Trym a zlosyn pán Trane. Postaviť sa im nebude vôbec ľahké a doktor Proktor, Lisa a Bule to budú mať poriadne ťažké. A nebezpečné. Niekedy až hrôzostrašne nebezpečné…
Nie je to len príbeh o prdení, milí rodičia, upokojte sa. Je to príbeh aj o tom, ako Bule cez otvor záchoda prepadne do kanalizačného zariadenia, kde to smrdí tak strašne… ako to len v špinavej kanálovej vode plnej výkalov môže smrdieť.
A je to aj o tom, ako prd doktora Proktora kvíli. Že ako? Ako celá vlčia svorka!
O doktorovi Proktorovi
Prvá knižka Prdiprášok Doktora Proktora vyšla v roku 2007 a okamžite sa stala najúspešnejšou detskou knihou v dejinách nórskej literatúry. Dvojka „Časovaňa doktora Proktora“ a trojka „Doktor Proktor a koniec sveta“ za sebou už zanechali nielen všetky ostatné detské knižky, ale vyšplhali sa na aj prvú priečku najpredávanejšej nórskej beletrie. A rovnaké ovácie zožala aj štvrtá kniha „Doktor Proktor a veľká lúpež zlata“.
Záverom ešte jedna poznámka k prdiprášku – ako pokus o jeho rehabilitáciu v očiach príliš prudérnych rodičov. Prdiprášok doktora Proktora sa napokon osvedčil ako záchranca nórskej štátnosti, keď 17. mája (najväčší nórsky sviatok) poslúžil namiesto ukradnutého strelného prachu zo Šanghaja na odpálenie siedmich rán kráľovskej salvy z pevnosti Akershut. Užiť prdiprášok sa dobrovoľne prihlásilo sedem vojakov kráľovskej gardy. Pri prvej salve „ľuďom zamrzli ušné bubienky a oči im vtlačilo do hlavy“. Nasledoval výbuch, ktorý „vystrel všetky vlajky v okolí“, po ňom ďalší, ktorý donútil od hrôzy rozkvitnúť jablone. „Od šiesteho sa dánska loď v strede fjordu naklonila a takmer potopila a kŕdeľ lastovičiek, ktorý prilietal do Nórska, si to rozmyslel a vrátil sa naspäť do Afriky“. A keď zaznel posledný, siedmy výbuch, nórsky kráľ si vo svojom zámku spokojne pomyslel, že nikdy krajšiu salvu nepočul…
Simonetta Zalová
foto SITA, Profimedia, archív
Celý článok si prečítajte v zimnom dvojčísle MIAU (2015)